úvaha na motívy básne Laca Nomomeského... ale moderná samozrejme
Deti sú úžasné stvorenia. Majú ten najpriamejší prístup ku všetkým problémom, celkom iný uhol pohľadu na svet a tiež čosi, vďaka čomu ho dokážu každým dňom prekvapovať. Každé dieťa akoby malo svoj vlastný svet, len o trošku menší než ten, v ktorom žijeme všetci. Ich fantázia a neúnavná tvorivosť ich ženú v pred za poznaním, za skúsenosťami. Hoci sa detským hrám niekedy smejeme a zdajú sa nám nezmyselné, každá z nich má hlboko ukrytý vnútorný význam. A znova: aby sme ho videli, musíme mať pohľad detí. Lenže ten si udrží málokto.
Rodičia, učitelia a svojím spôsobom všetci ľudia, ktorých dlhou cestou detstvom stretneme, nás učia vedieť. A niektorí sa tiež snažia, aby sme pochopili. Dieťa môže vedieť, a pritom stále pozerať na svet naivnými detskými očami. Práve tými, ktorým nezostáva nič skryté a zlo sa zdá také malé. Ale dieťa, ktoré pochopí, prestáva byť dieťaťom a na miesto jeho menšieho, no dokonale vyváženého a okrúhleho sveta sa začne vnucovať čosi iné. Jeho svet sa začne závratne zväčšovať. Nie preto, lebo ho uvidí, alebo o ňom bude vedieť. Jednoducho preto, lebo pochopí, že tam je. Jeho pohľad na svet sa zdeformuje, popraská a stmavne, jednoducho stratí farby a zmaže z detskej tváre večný úsmev.
Na druhej strane, aj niektorí dospelí, zrelí ľudia majú nepravé pohľady na svet. Pozerajú naň cez rôzne farebné sklíčka, či cez obrazovky alebo zavrú oči a tápajú naslepo. Niektorí majú tak zahmlený zrak, že kráčajú len za šepotom „priateľov“ a iní zas vidia tak ostro, že sa im neodvážime pozrieť do očí. Všetci však hľadajú čriepky svojho vlastného okrúhleho sveta, ktorý ich kedysi vítal každé ráno za oknami. Každý má svoju vlastnú cestu, vlastný nápad, kde hľadať ďalší kúsok...a niektoré sú skutočne nepochopiteľné. Tých zopár vecí už nechce chápať nikto - keď v dlani zviera posledný ostrý črep svojho sveta a nechce ho stratiť.
Mladých ľudí (tých, čo už nie sú deťmi, no stále sa nestali dospelými) opisujú zvonka ako bledých a zachmúrených, podráždených, smutných. Skutočne tak vyzerajú tí, ktorí si na svoj nový svet ešte nezvykli. Niektorí sa budú zúfalo vracať do detstva, výskať, jašiť sa a stvárať veci, ktoré tak smiešne vyzerajú. Ďalší sa jednoducho zmieria s tým, čo ich prebudené oči vidia, a stanú sa čo najskôr dospelými. A ostatní zostanú s kamennými tvárami civieť do toho nechutného sveta, ktorý sa im zrazu vnútil a zobral im všetky detské radosti. Možno začnú hľadať iné radosti a zaplatia za to zdravím. Možno sa ich zmrznuté úsmevy nikdy nerozpustia a oni budú zachmúrení dokonca života. Alebo budú mlčky prosiť o zázrak, kým nepríde a potom budú žiť ako deti na večné časy.
