Pondelkové rána boli pre mnohých nočnou morou. Pre Nera nie. Zobudil sa skoro. Niekoľko krát sa natiahol a zoširoka zívol. Obloha za oknom bola tmavá, ešte len začalo svitať.
-No nič. - pomyslel si Nero a vstal.
Po raňajkách schmatol školskú tašku a pozrel na pondelkový rozvrh. Začínal hodinou fyziky. Nero si spomenul na fyzikárku a chytil sa za hlavu. Nemohol si pomôcť. Vyzerala ako mrož, aj z poslednej lavice bolo vidno jej fúzy.
Hodil si do tašky učebnicu. Všetko ostatné tam už bolo, aspoň tak predpokladal. Chodil do školy krížom cez sídlisko, bolo to až smiešne blízko. Keď vyšiel pred dom, pripadalo mu to ešte smiešnejšie.
Celé sídlisko zakryl nános snehu. Decká behali pomedzi autá na parkovisku, zhŕňali sneh z každej kapoty a guľovali sa. Na každom rohu ostal žltý fľak od nejakého psa a fúzatí chlapi s lopatami diskutovali ponad múrik na námestí.
-Prišla zima. - zasmial sa Nero. Odrazu sa zohol, lebo zboku k nemu priletelo hlasné
-Hej!- a za tým snehová guľa. Ďalšia dopadla asi meter od jeho nôh. Letmo pozrel na bandu, čo gule hádzala. Boli to starí známi. Kreténi z jeho triedy. Hodili ešte niekoľko gúľ, no netrafili. Pokojne sa im obrátil chrbtom a vydal sa na cestu do školy. Kocúr v jeho hlave na nich vytŕčal nenormálne veľký prostredník.
Od chvíle, keď sa ukázalo slnko, sneh mizol, no mokrý chodník ostával klzký. Nero kráčal opatrne, nemal sa kam ponáhľať. Pokiaľ sa pamätal, nikdy v živote sa nikam neponáhľal. Aj keď prišiel neskoro, nič sa nestalo. Nikto si ho nevšimol. Jemu to vyhovovalo.
Do školy prišiel len pár minút pred zvonením. Vyšiel na chodbu, kde bola jeho trieda. Za chrbtom mu prebehli dva páry nôh a dva uchichotané dievčenské hlasy. Keď vybiehali hore schodmi, jeden z nich zastal. Aj Nero sa zastavil a letmo sa obzrel na schody. Erika mu veselo zakývala a bežala ďalej.
-Ako to, že som si ťa predtým nevšimol? - zamieril do triedy. Zazvonilo a začal sa ďalší uletený školský pondelok.
Nero sa celé vyučovanie obzeral po spolužiakoch a v duchu sa im vysmieval. Boli takí tupí... Rovnako drzo sa škeril na profesorov, až sa rozhodli vyhýbať jeho pohľadu. Nikto sa naňho nepozeral. Bol neviditeľný a celkom si to vychutnával.
V polovici nudného vyučovania sa za oknami spustilo pomalé sneženie. Nero sa natiahol, vystrel si nohy a zahľadel sa von oknom. Odkedy z jeho triedy odišli dvaja najvychytenejší magori a uvoľnilo sa viac miesta, mal lavicu sám pre seba. Bolo to celkom fajn, sedieť bez suseda, no sneh padal fádne kolmo a na zemi sa hneď rozpúšťal. O dve hodiny to snehové oblaky nadobro vzdali a obloha zostala prádzna a sivá. Nero sa duchom vrátil do triedy, práve keď do triedy vrazil ktosi so skvelou správou.
- Od stredy sú chrípkové prázdniny! - zareval dotyčný na celú triedu a vybehol šíriť oznam ďalej. Triedou prebehol nadšený jasot a potom sa hlasy znova vrátili ku klebetám.
- Z druhákov vraj už neprišiel nikto... - vravel jeden.
- Čoby... to riaditeľka potrebuje dovolenku. Je dosť prepracovaná a plesnivá a smrdí a tak... - zahlásil ďalší a ostatní sa na tom schuti zasmiali.
Ešte aj Nero sa musel usmiať. Voľné dni boli super. Mohol robiť čo chcel a jeho tatko pritom... Nerov úsmev v momente zmizol. Tatko predsa nechodí do práce. Nero si zaumienil, že si niečo vymyslí a pôjde v stredu von.
Vyučovanie bolo jednotvárne, Nera ani tak velmi nerozčuľovali rozdiely medzi hodinami a prestávkami. Celý čas mal na kolenách dosky a na nich kúsok papiera. V ruke ceruzku a kreslil.
Poslednú prestávku to však odložil. Jednak už ho nenapadala ďalšia somarina, čo by nakreslil a tiež mu už celkom nepríjemne tŕpli nohy. Vyšiel na chodbu a takmer sa zrazil s malým dievčaťom.
Vyplašene mu pozrela ponad plece. Očividne bežala do ich triedy, pretože za tou bola už iba kotolňa, a tam to nikoho okrem malých pyromanov z prvého ročníka nelákalo.
-Nero? – pípla, sotva stihol prikývnuť.
-To je pre teba. - zastrčila si za ucho pramienok vlasov a podala mu malý zložený papierik. Vzápätí odbehla preč, hopsajúc ako hyperaktívna ververička. Nero si zakryl ústa rukou. Inak by sa asi rozrehotal na celú chodbu. Za šesť rokov na škole sa mu toto ešte nestalo. Vrátil sa na miesto a pritom rozkladal papierik.
- TY!!! - stálo veľkými písmenami na začiatku. - Čo si robil celý víkend?!! Po škole ma počkaj na I. poschodí! cmak - Nero prečítal správu a bol zmätený. Nebol tam žiadny podpis, nič. A tá kombinácia slov mu vôbec nesedela.
Mal iba tušenie, kto mu to mohol napísať.
Ale stačí len tušenie?
Tým si nebol vôbec istý. A tá malá, čo mu správu priniesla. Vyzerala o dosť mladšia než Erika. Sotva rovnaký ročník.
-Hm... ale Erika... tiež neviem, ktorý je ročník. A jedine ona je schopná mi toto napísať. - poskladaný odkaz si strčil do vrecka a znova vybral kresbu, ktorú robil od miulej prestávky.
Vyzeralo to ako zakrpatený tučniak. Miesto krídel mal štvorsprsté ruky a na hlave motorkársku prilbu. Len tak si sedel na kryhe uprostred mora a vôkol plávali žraloky, ktoré ho však absolútne nevzrušovali.
Nero ani veľmi nechcel vedieť, čo to má znamenať. Kreslil, čo ho napadlo.
Len čo po poslednej hodine vyšiel z triedy, zavanul k nemu odpudivý zápach z jedálne. Aká smola, že jedáleň bola tiež na prízemí.
-Dnes obed vynechám. - rozhodol sa.
Rozhodoval sa tak čoraz častejšie. Nie preto, že by potreboval ísť s davom. Skôr preto, že jeho žalúdok začal ostro protestovať zakaždým, keď sa k jedálni čo len priblížil. Vydal sa chodbou ku schodisku. Obišiel bandu goríl v kožených bundách a vtom ho zrazu okríklo strohé
-Hej! - Zastal.
-To si ty, debilko! - hrubý hlas jednej z goríl Nerovi nepríjemne škrípal v ušiach. Bol to ten z autobusu. Pamatäl si ho. Napriek tomu zdvihol obočie. - To sotva. -
-Ale hej. - pridal sa ďalší. Všetci štyria naňho hrozivo zazerali. Nero si nenápadne pritiahol popruhy na batohu.
-Čo si si myslel, drobec? - to vrčanie mu začalo liezť na nervy.
-O vás, chalani, vôbec nič. Fakt. - odvetil ponad plece a smelo kráčal ďalej.
-Ty doplatíš, kokotko! - ozvalo sa za ním. Bleskovo sa uhol a gorila v čiernej bunde vrazila do steny. Nero sa rozbehol ku schodisku. Počul ako sa ťažkopádne rozbehli za ním. Prekĺzol pomedzi spolužiakov na schodoch a troma skokmi bol na medziposchodí. Gorily sa nemotorne drali za ním.
-Rozbijem mu hubu! - zareval jeden z nich, keď odsotil nič netušiaceho druháka. Nero vybehol na prvé poschodie a do chodby. V momente sa zbadali s Erikou. Pribehol k nej, schytil ju okolo pliec a vtiahol ju do najbližšej triedy. O zlomok sekundy gorily trieskali na zavreté dvere.
-Otvor, drobec! Ty špina! Rozdrbem ti okuliare!! - ozývalo sa spoza dverí. Pochvíli stíchli a začali uvažovať. Erika sa sadla na prvú lavicu a stále pozerala na Nera.
Stál pri dverách, s rukami vo vreckách a žul si jazyk. Napokon si sadol k nej a položil jej ruku okolo ramien. Potom ju zase zložil a kocúr v jeho hlave si herecky odkašľal.
-Eh... - otvoril ústa.
-Čo chcú od teba? - skočila mu do reči Erika.
-Chcú ma zmlátiť, to je celé. - mávol rukou.
-To títo ťa vyváľali v blate? - spýtala sa. Nero si spomenul na potýčku so spolužiakmi a poškrabal sa na hlave. Nenormálne, koľko ľudí má chuť mu ubližovať...
-Nie, nie, toto sú iní. - vzdychol si. Erika z neho stále nespúšťala oči. No Nero cítil akúsi zmenu. Pozrel na ňu a zistil, že sa mračí.
-Prečo ťa všetci nenávidia? - ešte pár sekúnd naňho rozčúlene, napoly nechápavo hľadela. Pokrčil ramenami.
-Eh... - znova nestihol nič povedať. Erika ho uväznila v zúrivom objatí. Zacítil, ako sa mu po rukáve kotúľa slza.
-Netráp sa kvôli mne. - zamrmlal, skrútený medzi jej ramenami. Potichu fňukla.
-Ale ja chcem, Nerko. Chcem cítiť s tebou. - odvetila. Nero v sebe zadržal smiech. Na pery mu vykĺzol len drobný úškľabok. Také meno mu ešte nikto nedal.
- Nerko... ah bože... - pomyslel si.
-Dobre, v poriadku. - vymanil sa z jej zovretia a pozrel do jej zamračených očí. Na mihalniciach sa jej chveli zlostné slzy, líca jej zružoveli a nepatrne krčila nos. Bola neskutočne krásna a zároveň bolo v jej tvári niečo smiešne, detské.
-Ale... Veď ja vôbec nie som smutný. - povedal jej a vzápätí mu kútiky úst vyleteli hore. Črty jeho tváre si vždy robili čo ich napadlo. Obočie mu poskočilo a to už sa aj Erika musela usmiať.
-Tak dobre. Som rada. - pípla Erika a pritúlila sa mu na krk. Jemne jej zotrel slzu, čo sa jej skotúľala z líca. Práve zabudol, prečo sú v tej triede, keď sa za dverami znova ozvali hlasy.
Gorily si na pomoc privolali profesora.
-Profesor, prosím vás, otvorte nám tuná tú triedu. -
-To ti neprejde. Ani omylom! - povedal Nero v duchu chalanovi za dverami. Potichu vstal.
-A na čo? Žiadna hodina tam už nie je. - odvetil hlboký hlas profesora. Bol to už starý muž, no myslelo mu to stále výborne. Chalan z gorilej bandy na moment zmĺkol. Nero si bol istý, že sa práve poškrabal na zátylku.
-No, zabudol som si tam zapaľ...zá... - začal koktať a potom náhle zmĺkol. Jediné, čo títo chalani vedeli zabudnúť, boli zapaľovače a zápalky. To však profesorovi nemohol povedať.
-Z ktorej si triedy? - spýtal sa zrazu profesor. Hlas mal náhle strohý a gorilí chalan sa dal na ústup.
-Eé... srať na to. - odvetil a jeho hlasné kroky zbehli po schodoch. Nero s Erikou sa na opačnej strane dverí zachechtali do dlaní.
-Ešte že tak, - poznamenal profesor a odišiel. Len čo jeho kroky stíchli na schodoch ku zborovni, Nero s Erikou sa váľali od smiechu. Vlastne, Erika sa váľala po Nerovi.
-No pekne, - zasmial sa a snažil sa posadiť. Erika to ale zjavne nemala v pláne. Hlavu mala na jeho pleci a nosom sa mu obtierala o líce. Stále sa neprestávala chichotať.
-Čo ti je? - obrátil k nej hlavu.
-Asi... som sa zbláznila. - uškrnula sa a vlepila mu na pery kratučký bozk. Nero sa usmial. Erika ho znova pobozkala a bleskovo sa odtiahla, a potom ešte raz. Znehybnela milimeter od neho so smiešne našpúlenými perami a zaškúlila do jeho očí. Z hrdla jej vyletel bláznivý smiech, akoby ju už nikdy nechcel prejsť.
-Zbláznila som sa, - vyhlásila znova, - Do teba, Nerko.
Zasypávala jeho tvár kratučkými bláznivými bozkami a Nero ju zmätene bozkával. Smiali sa na sebe navzájom.
Hrali nezmyselnú hru, ani jeden nepoznal pravidlá, ale bavilo ich to.
