Kapitola 6 – Mirnix Dyrnix

-Akože kto som? Volám sa Erika, stretávame sa vonku, chodíme spolu do školy. – vošla do bytu. Nero jej neprítomne podal papierové vrecko. Prekĺzla do kuchyne a začala vykladať. Gigantickú kolu, nejaké čipsy a cukríky. Nero si vyzliekol bundu a postával v predsieni.
Bola to malá tmavá miestnosť, prispelo aj zamračené počasie a kopa kabátov zavesených na vešiakoch. Nerova premočená bunda drzo visela a kvapkala na dlážku. Už tu niekedy bol. Celkom jasne si spomínal na detaily, akoby tu kedysi býval. Nero sa pohol k Erike. - No áno, jasné že si Erika... -
-Ale myslel som... - Nerovi sa to zdalo každým slovom hlúpejšie. Vzdal to. Je to jedno.
-Čo si myslel? - Erika sa chichotala, ako postáva uprostred predsiene a obzerá sa ako v kostole.
-Nerozmýšľaj. - spomenul si. Medzitým mu Erika vytrhla z ruky bundu a poslala ho do obývačky.
-Tam sadaj. Dám to usušiť. –
Dlhý gauč zakrýval celú jednu stenu. Oproti nemu boli police plné kníh, medzi ktorými previnilo čupel televízor. V strede obývačky trónil maličký stolík, akoby pripravený rozkúsať každého, kto si dovolí naň vyložiť nohy. Pod oknami bol rad kvetináčov a v každom z nich krpatá palma.
Nero neprítomne civel do okna a počúval šum dažďa tam vonku. Erika s niekým v kuchyni telefonovala alebo tak... Kocúr v jeho hlave chodil v kruhu a obzeral sa. Nemal tu byť. Mal prísť trochu neskôr než načas, a banda detí mu mala spôsobiť infarkt pri dverách. Nič nebude.
Vstal a začal opisovať neforemné trasy popri oknách. Erika skončila jeden telefonát, vzdychla si a volala ďalšiemu. Nemal tu byť! Kocúr sa hrýzol do chvosta a dávil chuchvalce fialových chlpov. Každou minútou sa situácia deformovala viac k bizarnému snu.
-Huch! – z kuchyne priletel podráždený výdych. Nero sa usilovne zahľadel do okna. Stál úplne nehybne a civel do dažďom zmáčaných ulíc. Ľudia pobiehali medzi prístreškami stánkov a zastávkami autobusov, vchodmi do bytoviek a prítulnými obchodíkmi, kým iní zápasili s dáždnikmi.
Do miestnosti pricupitalo mihavé svetielko a zastalo za Nerovým chrbtom. Obrátil sa, len čo si ho všimol.
-Ehm... – Erika stála pred ním, v rukách tácku s prudko farebnou tortou. Na torte blikotala sviečka v objatí všetkých možných druhov ovocia.
Erika kývla hlavou, usmiala sa. Nero sa bál žmurknúť, aby sa z tohto sna neprebudil. Na oslavu teda nikto nepríde.
Previnilo zapískala melódiu Happy Birthday a otrčila mu tortu.
-Všetko najlepšie. – šepla ponad plamienok sviečky. Vonku sa zotmelo. Počuli ako vietor rozháňa kvapky pred búrkou. Plamienky sa odrážali v jej očiach a horúci kruh svetla akoby ju hladkal po lícach. Kocúr si sadol, stočil chvost a udivene to sledoval.
-Tak už ju sfúkni, – ozvala sa. Nadýchol sa.
-A želaj si, čo chceš. -
Nero privrel oči a fúkol do sviečky. Keď otvoril oči, nevidel takmer nič, no cítil, že sa naňho Erika usmieva.
-Tak? Čo to bolo? - spýtala sa. Nero sa jej zahľadel do očí. Mala krásne sivé oči. Veselé, občas divoké a inokedy krotké. Každý pohľad, čo od nej priletel, ním hýbal. Ale tentokrát ňou pohol on. Zreničky sa jej rozšírili.
-A viem ja? – pokrčil plecami, žmurkol a jej oči sa zasmiali. Bola to radosť, ktorej už skoro neverila. Líca jej nenápadne očerveneli. Zacítila to.
-Rozkrojíš ju? – zložila tortu na maličký stolík. Vzápätí sa im ruky zrazili nad sviečkou. Nemotorne sa obišli pohľadmi. Nerovi ostala medzi prstami sviečka, Erike trocha krému. Oblizla si ho.
Keď videla ako sa Nero tvári, zaškerila sa a rýchlo mu podala nôž.
Keď si dali po jednom kúsku torty, nastala chvíľka ticha. Vonku narastalo dusno a po oblohe sa plazil desivo veľký búrkový oblak. Pozerali na načatú tortu. Ušlo by sa z nej viacerým. Erika na okamih pozrela na neho.
-Už ti to asi došlo...- Mala pravdu.
-Hej. – odvetil Nero rýchlo. Zhlboka sa nadýchla.
-Nevadí. – vyhŕkol vzápätí. Erika mu pozrela do očí.
Dlho, skúmavo a s ironickým úškľabkom. – Fakt nie?
-Nevadí ti, že máš narodeniny a nikoho to nezaujíma? Nevadí ti... – oči sa jej zvláštne leskli a Nero sa zo všetkých síl snažil neuhnúť pohľadom. -...že nemáš nikoho kto sa ti ozve, keď máš sviatok? Koľko máš rokov? –
-Hm... šestnásť. – zamrmlal.
-A vedel by si to, aj kebyže ti to nenapíšem na kartičku? –
To bola vážna otázka. Nero flegmaticky prikývol. Znova sa mu zahľadela do očí. Kocúr v Nerovej hlave ležal na bruchu, bez záujmu sledoval kúsok torty cupitajúci okolo na tenkých nožičkách a lenivo si hmkal Happy Birthday.
Erike sa po perách rozliezol úsmev.
-Tebe je to úplne jedno! – vyhlásila s úžasom. Nero len znova prikývol. – Ty nie si normálny! – uškrnula sa. Vstala a zamierila kamsi do bytu.
-Vydržíš chvíľu sám? Idem sa prezliecť. - ozvala sa ponad plece. -Hm...nie? - zamrmlal.
Erika na neho vyplazila jazyk: -Tak len vydrž. -
Odišla a Nero zostal v obývačke sám. Obloha vonku ešte viac stmavla a šum zosilnel. Vonku sa spustil ohromný lejak.
Dážd bol v pohode. Nero zakaždým vdychoval mokrý vzduch, čistil si pľúca. Keď pršalo, bolo mu fajn. Oblaky mali depresiu, tak on zatiaľ mohol byť šťastný.
Lejak postupne poľavil a prešiel do ľahkého dáždika, ktorý občas pripomínal až mrholenie. Nero zbaštil ďalšie dva kúsky torty, no Erika sa stále neobjavila.
Nemal poňatia, ako dlho sa to dievča môže prezliekať. Samozrejme, zdalo sa mu to pridlho. Vstal a nepokojne sa začal prechádzať po obývačke. Chvíľu si čítal názvy kníh, potom si prezeral listy paliem alebo hľadel do dažďa. Nič. Natiahol sa na chrbát uprostred obývačky ako to robieval doma a civel do stropu.
Nepravidelné poryvy vetra za oknom sa striedali s buchotaním kvapiek a Nerovi sa svet pomaly zmenšoval. Sekundy splývali do minút, minúty do hodín a on už sa kolísal na vlnách nekonečna. Vnímal absurdne pomalé otáčanie domovskej planéty pod ním a svoje srdce v úspornom režime. Strop nad ním stratil aj zvyšky zdravej bielej farby a Nero sa ponoril do hlbokej tmy.
-Nero?
...
-Nero!!
Prebralo ho nesmelé zemetrasenie. Celkom príjemne voňalo a skláňalo sa nad ním. - Čo ti je? – pýtalo sa.
-Zomrel som. – zamrmlal s úsmevom.
-Ty trkvas... – zaškerilo sa zemetrasenie a vrazilo mu prsty pod rebrá. Surové štekletie Nera vytrhlo z driemot a prudko sa posadil. Zároveň otvoril oči a stihol sa zastaviť centimeter pred jej tvárou.
-Až teraz si zomrel! – zachichotala sa Erika a mučila ho dlhú minútu. Kocúr lietal z jednej strany na druhú a zúfalo hľadal kút, kde sa schovať pred dotieravými prstami.
–Niééé...
Nedala si povedať. Natiahol ruku a štipol ju do kolena. O sekundu nahmatal jej brucho a začal sa brániť. Bojovali, zapierali sa, vykrúcali si zápästia, hľadali citlivé miesta a šteklili sa otristošesť.
Vykrútila mu ruku za chrbát a prisadla ho. Bol nahraný. Ibaže... mykol sa, natiahol ruku, zaboril prsty do jej teplákov.
Skôr než Nero zistil čo sa stalo, vlepila mu facku. Ostal sedieť opretý o ruky, ona na jeho kolenách. Obaja zadychčaní, strapatí a červení v tvári.
-Sorry...Nechcel som. – pípol, a úporne ju o tom presviedčal pohľadom.
Jej náhle zmrznuté pery sa pohli. Najprv nenápadne, potom akoby lapala po vzduchu. –Hm... –
Nakoniec sa jej na ústa vrátil úsmev.
-Keby nás tak niekto videl! – rozosmiali sa.
-No to teda... – Nera sklátil záchvat smiechu. Erika vstala z jeho kolien. Mal šťastie, že nevidel jej tvár.
-Čo to bolo? – pýtala sa sama seba.
-Vlastne som sa ťa chcel spýtať... – Nero vstal a herecky sa oprášil. –Čo budeme robiť? –
Odpoveď bola rýchla: otrčila mu zopár filmov.
-Výber nechám na teba. – kolu a čipsy položila na stolík a znova zmizla. Nero si zatiaľ lámal hlavu nad filmami. Erika prikvitla späť s náručou plnou vankúšov.
Nero pri pohľade na jej rozžiarený ksichtík zabudol zavrieť ústa. Vankúše vyzerali mega-pohodlne. Erika s nimi vhupla na gauč a Nero na ňu mávol obalom od fantasy filmu Brána Času. Jej vykrivené kútiky mu znova dali jasnú odpoveď.
Do mechaniky zasunul komédiu Mirnix Dyrnix. Potom sa usadil k Erike na gauč a objal jeden z obrovských vankúšov.

ďalšia kapitola