PD - 1. Darwin

-Dáš si ešte jednu? –
- Nie, Deni... za chvíľu ideme hrať, – Tibor odsunul prádzny pohárik a obzrel sa po bare. Zopár povedomých tvárí, niekoľko zablúdencov z iných podnikov a jedna banda, čo tu bola prvýkrát. Hlasná vrava stúpala ku stropu spolu s obláčikmi dymu, hlbokými myšlienkami a všetkým ostatným, čo sa v takých baroch hromadí. Tibor toto všetko poznal, bol toho súčasťou. Pub Darwin bol jeho druhým domovom. Tam, kde sa evolúcia začala každý večer odznova.
- Hej, nazdar! – kamarát sa zjavil tak náhle ako vždy. Usadil sa vedľa Tibora, napravil si puzdro s gitarou na chrbte a kývol na Deni. – Marcel, Marcel... zase posledný, – ozval sa Tibor a vykryl Marcelovu výchovnú facku.
- Ideme na to? – Marcel položil pohárik a zamierili k pódiu. Kývli si s bubeníkom a ich spevák sa práve odlepil od priateľky. – Fajn chalani, sme kompletní? – zvolal na nich.
- My určite, - odpálili mu zborovo. Boli štyria, hovorili si ŠťuKapor a bavili sa ako vedeli.
Úder do činelov bol zaklínadlom, ktorým celý Darwin stíchol. Marcel vykúzlil vtipnú predohru a Tibor mu to podfarbil na klávesy. Dušan za bicími odmeral štyri a pol taktu a dali sa do toho.
- Vie niekto z vás, komu dám svoj hlas? Kandiduje dedo Mráz? Nie! Tak potom niiič! Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš? Komu ho dáš? ...

Práve tieto večery držali Tibora pri živote. No potom víkend skončil. Tibor študoval na technickej univerzite, každý deň sa pýtal sám seba čo tam, preboha, robí. Pre každú pondelkovú hodinu mal špeciálny druh nenávisti. Kreslil si ich celý deň na okraj zošita fyziky. Niektoré boli dokonca zelené. Tento pondelok pribudla jedna obzvlášť veľká a odporná – bola skúška, do ktorej ostávali štyri dni. Hneď ako ju dokreslil, chytil obitú kalkulačku a pustil sa rátať svoje šance.
- Musím to napísať aspoň na polovicu. – zahundral, prepočítal percentá ešte raz. Výsledok sa nezmenil. Čakal ho bezsenný týždeň.

Návrat domov, to bol príchod na ďalšie bojisko. Tá izba ešte upevňovala ten dojem. Keď bolo vidno aspoň štrvrtinu dlážky, nazývalo sa to poriadok. Tibor nebol bordelár. To jeho brat, malý Moric. Perfektný futbalista, ale organizácia vecí mu nič nehovorila. Navyše, ústa sa mu nezavreli.
- Tibor! Tibor! – vybehol z dverí a vzápätí vyrazil bratovi dych. - Daj si pohov. Čo sa deje? – zavrčal Tibor, keď po chvíli odolal pokušeniu Moricovi ublížiť.
- Sme v lige! V piatok máme prvý zápas!!! – jačal Moric. – V ktorej? Šiestej? – Tibor sa predral k svojmu stolu a našiel zoznam na nákup. – Aha, - povedal si Tibor a zahodil ho. Bol ešte z minulého týždňa.
- Tibor! Toto je veľká vec! Zápas medzi skutočnými klubmi! Myslíš že...? –
- Mňa tvoj „veľký zápas“ absolútne netrápi, Moric. – Tibor dúfal že brata zastaví. Márne.
– Ale mňa to trápi!!! – vrešťal Moric, lebo mu došlo, že ho niekto ignoruje.
- Tak to choď požalovať denníčku. –
Moric vybehol z izby, zatresol dvere. Parádny pokoj. Tibor vylovil z tašky stoh papierov s fyzikou, že si rozdelí učenie na zvyšok týždňa. Vtom však Moric znova vpadol do izby. Za sebou ťahal mamu. – Mami, on je na mňa odporný! –
- Tibor mohol by si prejaviť aspoň trochu nadšenia. Pre tvojho brata je to veľká udalosť! –
- Mám skúšku z fyziky. – odvetil Tibor, pričom na nich ani nepozrel. Doriešené. Moric odfrkol a mama sa vrátila k svojmu časopisu.

Vzduch v izbe pomaly hustol. A tentoraz to neboli Moricove ponožky. Tibor striehol na každú možnú chvíľku, kedy mohol v pokoji a tichu nazrieť do skrípt. Takých chvíľ nebolo veľa. Vlastne to boli len Moricove tréningy. Jeden každý deň. Jeden a pol hodiny mieru, ktorý Tibor potreboval na to, aby si natĺkol niečo do hlavy.
Magnetická indukcia mu tiekla z ľavého ucha a v mozgu sa mu zúrivo prepínali energetické vrstvy. Na papieri pred ním bol labyrint vzorcov z ktorých už tretí deň hľadal cestu. Bolo tam toľko chýb...
Tibora ovalila vlna nadávok, čo zrazu vrazila do bytu. Šokovane pozrel na hodinky – Moric mal byť preč ešte štyridsať minút! Ale nebol. Jeho hlas vrieskal v presieni a váľal všetku špinu sveta na trénera.
- Dal ma dole zo základu, kretén vypatlaný! Na striedačku! Hovno! – vpadol do izby, šmaril vak s kopačkami o stenu a potom pokračoval v reťazi nadávok. – Sklapni Moric! - ozval sa Tibor.
- Nesklapnem! Ten... – to už bol Tibor na nohách a zarazil Morica celou silou. O tú facku si koledoval celý týždeň. Čoby, celý život. Zviezol sa popri stene a fňukal vedľa svojich kopačiek. V zámku zaštrkotali kľúče a vo dverách sa objavila mama.

- Čo sa stalo?! -
- Tibor ma zbil! – zakvílil Moric. – Prečo? – pýtala sa, zjavne oboch.
– Neviem, - odvetil Moric, stále skrčený v rohu ako týrané zvieratko.
– Prečo si ho zbil, Tibor? –
- Potrebujem sa sústrediť na učenie. A Moric to nie je schopný pochopiť. – Tibor si sadol spať k poznámkam, potichu a odmerane si začal krúžkovať čísla kapitol.
- A tým že ho zbiješ, tým niečo vyriešiš?! – mama si sadla na jeho stôl, no aj tak na ňu odmietal pozrieť. – Je aspoň trochu tichšie. –
- Takto sa mieniš správať ku svojej rodine?! – Tibor pevnejšie zovrel papier zo vzorcami. Rodina? Čo ste vy za rodina, keď s vami musím stále zápasiť? Nemám kúsok pokoja, nemám žiadny priestor, kde môžem rozmýšľať! Chcel jej to všetko vykričať do tváre. Ale nebolo to také jednoduché. Nebol na to dosť zlý.
- Mám pocit, že to preháňaš Tibor. Berieš to príliš...
- Beriem to akurát! – odvrkol Tibor, - Nechaj ma študovať, prosím ťa. –
Mama sa prekvapene stiahla, zažmurkala a potom odišla. Tibor zavrel zošit a snažil sa odmyslieť si Morica. Ten najprv fňukal v kúte, potom otvoril okno. Tibor na neho chvíľu zazeral, kým sa znova donútil pozrieť inam. Moric zatiaľ vytiahol z vaku kopačky a začal ich z okna oklepávať. – Moric, prestaň! – zvolal naňho Tibor.
Moric si dal záležať, aby z jeho podrážok spadla aj posledná hrudka hliny, až potom oknno zavrel. Vzápätí prikotúľal loptu, zobral pupmu a začal ju hustiť. Tiborovi začala na spánku bolestivo pulzovať žila. Čo sa snažíš dokázať? – Moric!!! –
- Čo je?! – odvrkol a vzdorovito pumpoval ďalej. Tibor sa zahnal a odkopol mu loptu z rúk.
– Vypadni si ju fúkať inde! – zrúkol na brata. – Je to aj moja izba! ... Mamá! -
Tibor ho zdrapil za golier a vystrčil pred dvere. – Tak teraz už nie je! – Prikrátka chvíľka ticha.
- Tibor! – Moric opäť pritiahol mamu. Bola to jeho absolútna zbraň.
- Takto to nemôže pokračovať. Mysli na to, že tu nie si sám! – Zvýšený hlas. Treba sa brániť.
- Na to myslím! Stále! A je mi z toho zle! – zvolal Tibor na mamu. Nastalo ticho. Mama si zakryla ústa rukou. Bolo to znamenie - to by mal urobiť on. Jej posledný pohľad rozpila slza a vzápätí znova zmizla z izby. – Ty si taký debil! – vrieskal Moric.
- Nehovor sám so sebou, vyzerá to čudne, - odvrkol Tibor. Otvoril zošit, aby sa naposledy predral fyzikálnym labyrintom. Chyby tentoraz ignoroval.

Ani si neuvedomil ako sa dostal na ulicu. Rozjedená večera, rýchla búrka pohľadov, údery trpkými slovami, rozbitý tanier a tresnutie dverami. Všetko sa mu to zvírilo pred očami než sa tomu stihol ubrániť. - Neopováž sa! –
Opovážil sa. Nemal inú možnosť. Moric mal sám ďaleko viac energie, navyše mal na svojej strane mamu. Nevládal proti nim bojovať. Zdvihol sa a vypadol. Čo najrýchlejšie sa presekať studeným vzduchom do známych uličiek a nechať si z hlavy vyfúknuť všetko to svinstvo. Odpor k vlastnej rodine. – Čo je to s tebou Tibor? – pýtal sa sám seba, tak ako sa ho pýtali už mnohí. – Blbosť! S nimi niečo nie je v poriadku! Nenechali mi kúsok priestoru. Ani jediné útočisko. – Jediným takým miestom bol Darwin. Áno, presne tam pôjde. Kývne známym ľuďom, zahasí to pohárikom a pomaly sa všetko vráti do normálu. Evolúcia začne od nuly.

Zrazu sa evolúcia zastavila. Darwin je zavretý.
Na Tiborovu hlavu sa postupne zniesol bezcitný, smrtonosný a definitívny sled udalostí. Koľko sa toho mohlo stať za pár dní? Kým on sa snažil preplávať morom problémov, ktosi ďalší zmizol pod hladinou. Spomenul si na Deni, niekedy až schizofrenickú barmanku. Tentoraz mal jej obrat dôvod. - Maj sa, - lúčili sa v nedeľu po koncerte. Spoločne si povzdychli nad končiacim voľným dňom. Koniec. Ani netušil, že sa už neuvidia.
Pub Darwin, presnejšie budovu, ktorej bol súčasťou, ktosi skúpil od ľahostajných súkromníkov. Niekoľko zhovievavých adresátov nahradil jeden oceľový mozog a Darwin nepatril do jeho plánu. Deje sa to predsa každý deň.
- Ale prečo dnes? – dumal Tibor. Vliekol sa dolu ulicou a znova sa v ňom hromadilo mračno hnusu. Kráčal ďalej, akoby sa mohol niekde schovať. Lenže teraz nemal kde.
O dva bloky ďalej začul zvonivý chichot. Dve žaby zbehli z bočnej uličky a zmizli vo dverách akéhosi klubu. – Stredoškoláčky, - zahundral Tibor a vliekol sa ďalej. Po chvíli bol pri dverách, kam žaby vošli. Nad hlavou mu vrieskala zelená neónka a o čosi hlasnejšie hudba z vnútra.
- Enter, - prečítal si, než písmená znova zmizli. Uškrnul sa a vstúpil. Tu možno nájde aspoň papagáje.

Všetky tie svetlá mu nechávali na sietnici boľavé fľaky a keby aj skúsil premýšľať, asi by sa nepočul. Teraz mu to však nevadilo. Pohárik na pulte pred ním bol celkom podobný ako ten u Darwina, možno len trochu menší. A povrchný chróm už skoro hodinu statočne ignoroval.
- Vedel by som si zvyknúť, - hovoril si z času na čas a očami skákal z jednej napnutej tváre na druhú. V strede dav spotených detí zápasil so svetelnými lúčmi. Zhora ich vytrvalo fackoval stroboskop. – Raz by som si možno zvykol, - povedal si Tibor a prestal tomu veriť. Ponoril si tvár do dlaní a úporne sa snažil vypnúť čo najviac zmyslov. Všetky sa poddali rýchlo, no elektronickému burácaniu v ušiach sa odolávalo ťažko.

- Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? ...
- No konečne... mám halucinácie. – zasmial sa Tibor a započúval sa do svojho textu.
- Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš?
Tibor otvoril oči. Potom si zložil dlane z tváre. Jeho text spievalo akési dievča.
- To je blbosť. Speváčku sme nikdy nemali, – tvrdohlavo pokrútil hlavou. Ale predsa...
- Komu ho dáš? – blondínka pri stole v rohu stíchla, no zabudla zavrieť ústa. Vzápätí to urobila a bleskovo sa pozrela inam. Tibor sa tiež poslušne zadíval na pohárik pre sebou. Nenápadné a prudko náhodné pohľady medzi nimi lietali ako loptička medzi tenistami. – Odkiaľ ma poznáš? Bola si u Darwina? – Tibor dotieravo čítal z jej tváre a nemohol si spomenúť. Úhybné manévre sa menili na krátke úškrny a potom sa radšej pustila do debaty s kamarátkou. Po chvíli sa obe zdvihli. – Ach... tak sa to asi nedozviem. – jeho nálada sa vrátila na overené miesto kúsok pod nulou. Neobzeral sa. Vedel, že mieria k východu. Ale napriek tomu... Niekto si zapamätal ich pesničku. Darwin ešte žije!

- Ahoj Boris! – Zdvihol hlavu. Blondína vedľa neho musela byť nejaký prelud, alebo riadne pomýlená. – Ahoj. Som Tibor, - odvetil. Bola skutočná a nejakým zázrakom ho začula.
- Laura. Ty si hral s kapelou u Darwina, že mám pravdu?! – zvolala naňho zo štvrť metra.
- To máš.
- Máte super pesničky.
- Vďaka...
Tibor nechápal. Hoci Darwina zavreli, evolúcia tu bola. Celkom pekne rozbehnutá a čakala naňho. Hltala ho sivomodrými očami a flitre na jej tričku šaleli viac ako štadión po rozhodujúcom góle.
- Ako to, že som ťa tam nevidel? – Tibor nevedel kam má schovať svoj úsmev.
- No, som taká nenápadná... – schuti sa zasmiali. Tibor si začal vybavovať nedeľný večer. Dušan s Marcelom odchádzali spolu, niečo mali v pláne. Marcel spomínal vlak... nepovedal však kam a na ako dlho. Vedeli to?
- A kde sú tvoji kamoši? – zakričala mu Laura do ucha.
- Tiež by som rád vedel, – zamrmlal. Všetci niekam odišli...
- Čo?? –
- Že neviem. – zakričal na ňu. – Aha. – Na chvíľu zmĺkli.
Tibor nahmatal vo vrecku mobil. Bol si takmer istý, že mu od víkendu nikto nevolal. Zvonenie mal vypnuté, no aj tak by si to všimol. Fakt sa nikto neozval? Pomaly zahnal chuť pozrieť sa na displej.
- Smola že Darwina zavreli, - ozvala sa Laura súcitne. – To kvôli tomu už nie ste spolu? -
Tibor nevedel odpovedať. Tá osudová reťaz sa v ňom ťahala ďalej. – Asi... hej. –
- Hm... ale dúfam že vás niekde ešte uvidím hrať! – zadívala sa pred seba tak zasnene, že Tibora zašteklilo pod žalúdkom. – Tak to aj ja. -
Znova medzi nimi zavládlo ticho. Obzerala sa na všetky strany a nakoniec vyčítavo pokrútila hlavou. – Tušila som že zmizne... – Tibor sa obzrel, hľadela k východu.
- Chceš tu sedieť celý večer?
- Hm...
- Nepojdeš si zatancovať?
- Nie. – odmietol bleskovo, keď si predstavil seba medzi skáčucimi deckami ako sa blázni na túto umelú hudbu. Laure poklesli plecia a tričkom sa jej prehnala ďalšia šampionátová vlna.
- Priznaj sa, teba to tu nebaví! – uškrnula sa. Tibor na to pokrčil ramenami.
- Zo začiatku ma to vôbec nebavilo... –
- Ako to...? – Laura sa zrazu zadívala do pultu a kútikmi jej lietal nervózny úsmev.
Tiborovi vo vrecku zavibroval mobil. Rozhodol sa to ignorovať, aspoň tento krát. Barman s vyholenou hlavou zamieril oblúkom k nim a stiahol spred Tibora prázdny pohárik.
- Ešte jeden. – kývol Tibor.
- Aj mne! – pípla Laura. Tibor si ju podozieravo premeral, no potom dodal: - Tak dva.
Po chvíľke im barman posunul dva poháriky s priezračným destilátom a Tibor hodil na pult mincu. – Čo to piješ? – Laura si zvedavo privoňala. – Nechaj sa prekvapiť. – usmial sa Tibor, sprisahanecky si ťukli a odpili si. Laura vzápätí vystrúhala kyslú grimasu a hlasno zamliaskala.
- Nechutí? – zasmial sa Tibor.
- Ale hej. – odvetila a usrkla si znova. – Fakt si nepôjdeš zatancovať?
- Hm... – musel sa zamračiť.
- No ták, veď ťa tu nikto nepozná! – a už ho ťahala za zápästie.
- Nikto ma tu nepozná, - pripomenul si Tibor a v tom momente mu mobil zavibroval znova. Vstal, no nedal sa odtiahnuť Lauriným smerom.
- Počkaj ma, musím si zavolať! – vytiahol mobil a vykročil k východu. Nemohol si nevšimnúť, ako neochotne ho jej ruky púšťali. Snažil sa neobzerať. Laura si zrejme sadla späť k pultu, aby ju potom našiel.
Tibor vyšiel von a urobil pár krokov hore ulicou, kým zdvihol. Zo slúchadla naňho dychčal Marcel.
- Čau Ty! Sorráč že sme ťa nechali bez infošiek, ale spadlo to fakt bleskovo! Sme tu, ja a Dušan, Kevinovi ešte budem volať... Sme na chate pri Plechároch, to je asi hodinu vlakom po severnej, keď chceš, príď za nami! – Tibor sa snažil vstrebať nové informácie a vopchať ich do svojho obrazu reality, no veľmi mu to nešlo.
- Čo?! – ozval sa po sekunde.
- Nový život, kamarát! Dočerta s Darwinom, Šťukapor žije ďalej! Počkaj... – Marcel bol opitý, a zjavne mu niekto podával fľašu. Na linke bolo chvíľu ticho. – Dójdi za nami, Ty! –
Vzápätí Marcel ukončil hovor a Tibor zostal tupo stáť s mobilom pri hlave.
Obzrel sa na klub Enter a premýšľal.
- Tak už viem kde sú. Hodinu vlakom... to vôbec nie je ďaleko. Nový život! Jasné to by bola paráda, lenže... – Do hlavy mu udierali fakty. Taký nový život, to bolo niečo neskutočne komplikované. – Čo budeme robiť? Ako sa uživíme? Čo na to naši? –

Otvorený kufor na posteli bol poloprázdny a Tibor horúčkovito premýšľal, čo ešte potrebuje. Uterák...uterák! Preplížil sa do kúpeľne, opatrne ho zvesil zo šnúry a potom zroloval do kufra. Všetko ostatné už mal, no kufor bol podozrivo málo plný.
- Čo mi ešte chýba...ach, toto nemá zmysel! – vybral veci z kufra a natlačil ich do batohu. Ideálne. Po špičkách prešiel do kuchyne. – Voda! – zobral fľašu minerálky a vopchal ju medzi tričká. Ešte pár keksov... – Niečo si potom kúpim. Aha! Peniaze. –
Batoh bol zas o trochu ťažší, no darilo sa mu hýbať takmer nečujne. Zalovil v otcovom kabáte. Nič. Jeho peňaženka migrovala rýchlejšie ako rybárik dlhochvostý. Na chvíľu znehybnel, keď sa z izby ozval podráždený šuchot. Moric mal veľmi plytký spánok...
- Musí ju mať v taške. – obrátil sa do obývačky, a potom bleskovo naspäť. Postavil kvetináč na miesto a pohol sa. Ďalšie zašuchotanie.
– Za chvíľu zbuntoší celú rodinu, - zahromžil v duchu Tibor a zohol sa k otcovej taške. Jeden priečinok, vedľa ďalší a vnútri ešte jeden. No všade boli len spisy. – Hm...
Tibor vstal a zúfalo sa zahľadel na dvere do spálne rodičov. – To nemôže byť pravda!
Moric nahlas zakrochkal. Tibor sa pol minúty dusil smiechom, no potom naňho znova doľahla vážnosť situácie. Pomaly zovrel kľučku. Zatlačil. Nechutne zaškrípala a Moric sa dvakrát prehodil na posteli.
Okamžite zavrhol myšlienku vkradnúť sa do spálne.
- No nič. Musím vystačiť s tým, čo mám. – nebolo to veľa. Bolo to skôr málo. Smiešne málo.
Ešte raz si prehmatal vrecká, či všetko má a pohol sa k dverám.
Zrazu sa mu čosi mihlo v kútiku oka. Na telefóne blikla malá zelená kontrolka. A hneď vedľa ležala obálka. V obálkach pri telefóne mohla byť len jediná vec.
Svetielko bliklo znova a telefón sa rozrinčal na celý byt. Nebolo kedy váhať.

koniec 1. časti

LeQuibanniho kód

šifra zakázaných básnikov


ahoj milé dieťa
víly odlomili vlasmi
kúsok tohto sveta
a vymysleli vlastný

LeQuibanniho básne nedávali zmysel nikomu. Nielen ich forma, ale aj vnútorný obraz a symbolika boli nezmyselné, nesmerovali nikam. Kvôli tomu Qubanniho nikto nečítal. Nikro sa nechcel dostať na miesto, ktoré bolo nikde.

Preto sa rozhodol skryť svoje slová pod šifru, ktorou hľadal tých správnych čitateľov. Na to, aby jeho báseň mohli prečítať, museli preukázať schopnosť dostať sa nikam a rozlúštiť jeho tajné písmo. Toto nie je pravá LeQuibanniho šifra, len moja kópia:




Tu je jedna jeho báseň, rozlúštená a znova zašifrovaná.

Kto ju dokáže rozlúštiť, dokáže nemožné. Dokáže sa dostať nikam. A tiež vidieť to, čo videl Quibanni: Niekedy nezáleží na každom detaile, stačí si uvedomiť to, čo je podstatné.

Ano, všetci dokážete nemožné. Duh.

Levitácia

z vďaky pre každý z dní minulých
v strachu pred tým čo má prísť
sa neobzerám.
a z pocitov plynulých
nakoniec nezostane ništ

len sa pozri, do prázdna načiahni
chyť to, čo večne ti uniká
zovri dlane.
miluj každý z darovaných dní
dýchaj slnko na krídlach pútnika

raz zobudím sa, a tomu verím
celkom inak ako každé ráno
áno.
ďaleko od teplých perín
odnesie ma chladný vánok

zrazu dosť času na všetko
čo ešte nikto nestihol
tri obraty.
majstri s tetovanou lebkou
a zachrániť južný pól

more lásky zmenenej na obrázky
slová schované v marcipáne
pre koho?
primalé diery na dne tašky
a chlapec, ktorému hovoria pane

svet sa zdal nelogický, sladkokyslý
vodoznak na stránke vkladnej knižky
nevidno.
kam sa podeli všetky zmysly
to vidno až z nechutnej výšky

premrhané

čo si človek uvedomí, až keď je natvrdo offline



čo už záleží
akú tvár trčíš do sveta
roky straší vo veži
skrytá krehká odveta

zabudol si?
na modriny a jazvy bratov
čo boleli ako tvoje
kým si veril že stáli za to

a potom
rany zmĺkli
prišli odmeny
ty si myslel že sa nič nezmení.

peer to peer - rovný rovnému
každý zalezie pod vlastnú doménu
a miesto slov písmená.
nevieš bratom prísť na mená.

zabudol si.

na balet na hrane noža
a hádky z očí do očí

na hru ktorá nekončí
a ruky čo nikdy neboli bližšie

na kopance
a premrhané šance
milión pixelov ti ich nevráti.

omg dvojbodka zátvorka
ako len žiari tvoj elektrický svet.

For Beloved Sister

a short story of the evil mirror.

For long centuries, items with strange and unrevealed powers were held safely out of the range of unaware people. But recently some of these artifacts were brought to common people and secrets about their evil abilities have been lost.

“Good morning, Stewww!!!”
That morning wasn’t even pretending to promise something nice. It was an ordinary school-day morning, a few seconds after seven o’clock. For Steven waking up after weekend made a couple of serious difficulties.
As if an opposite reflection, his sister was full of energy, no matter it was Monday.
“I don’t understand how you can lie so dead when it’s such a beautiful day out there!” she danced around to the window and punched curtains open. The room flooded with faint yellow glow of dawn.
“You don’t understand many things, Sonia.” Steve grunted, yet not really awake. He managed to sit up in his bed. His younger sister got stuck examining herself in the great mirror on the opposite wall.
“Do you think I’m pretty, bro?” Again… The same question required the same answer. “You are. Just don’t let the other one bite you.” Steven grinned when she watched herself nearly sweeping the mirror with her nose. “I’m not afraid…”
“Come on, darlings! Breakfast!” An ordinary day, an ordinary breakfast. “Guess what, Stew!” Sonia laughed at him over her toast, “I’m going to the HarshHallows concert on Thursday!!” Steve pinned his parents with a glance of mixed feelings. Surprise. Disappointment. Jealousy.
“Me not, apparently.” Steve turned down to finish his toast and let this thing pass by. HarshHallows is the most popular punk-rock band of the month. Everyone will be at that event. Except me, as always.
“And who are you coming with to such a concert in your age?” Steve blew. It was no use anyway. “I have a whole bunch of friends coming to that event, you know. So there will be no trouble at all.”
“ Always so popular, my girl!” their mother squealed at a moment and rushed into their conversation. “What kind of band are those Marshmallows, my dear?”
“A boys’ band. And they’re so cute, mom!”
“I bet they are. We got the last ticket for you!” Steven rolled his eyes. Better take off for the school. Running for the bus with his five-and-half pound backpack was the thing that really woke him up.

But Steve’s mood dropped even lower when he realized that whole school is just into the concert. There was nothing else to discuss, just how, when and who to meet, what to wear and bring to the event. HarshHallows’ songs screamed down the corridors and everyone was exchanging posters, pins, shirts, stickers and whatever had something to do with the band. The hardest hit for him was to see his sister in an oversized black HarshHallow T-shirt, surrounded by the elite punk-rock gang.

“Hi, Stewww!” Everytime Sonia came from her Tuesday violin classes, for Steven it was the end of peace.
“Oh, stop it! Why do you always call me that dull name?!”
“I just like it, Stew!” Sonia snapped back. “’Cause you are just Stewww… You’re my beloved bro, you know?! … Mom, he wants to hit me!!!” Sonia escaped from the room as Steven stood up from his chair. Living with a younger sister wasn’t easy at all, since she learned to speak. When she started playing the violin, things only got worse.
By a few months Steven got used to the creepy noise of his sister practicing violin. Every time he just sat in front of the mirror and watched his other face slightly vibrating from the sound.
“It feels like the other image was my soul. And by this silly noise it shakes and shivers… What could I do for you, my friend?”
“Just set me free.”
“Yeah, that isn’t as easy as it sounds… As long as there is glass between us there is nothing I can do.”
“Incorrect. The way is just too simple for you to understand.”
“I just don’t see any way to pass through a mirror.”
“It doesn’t come to you… Then come to me.”
“You want me to… Wait!!! Am I really speaking with my reflection??”
The violin went silent. The angry voice of his sister ran upstairs along with her careless steps. The door flew open and sooner than she could stop they both lied on the carpet.
“Hey, watch your steps, sis!” “Dummy, sitting on the ground right in the way! What are you doing, huh?!” “What’s up? Haven’t succeeded with your violin solo?” In a moment they started to fight.
Punches, kicks and slaps continued until their father came up to close their battle. And of course such behavior needed some explanation.
“Steven, why on earth did you hit your sister?” “But she… ah, never mind.” “Are you going to tell me?” his father stood in their room as many times before. But this time Steven didn’t want to make up any stories of what and why happened. They always backfired on him, anyway.
“If you haven’t got it yet, there’s no point.” he said instead.
“What are you talking about, Steven?!” Steven remained quiet, sitting at his desk and playing with a pen. This conversation was over - only dad didn’t get that yet. “Steven! I am talking to you!”
Sonia watched his brother. His defense was just to stare into nowhere and wait until his father runs out of patience and leaves the room. Then he will realize something is wrong and start making it right. Just like he should long ago. Yes…!
Steven smiled at her sister. “I don’t understand you, bro.” she whispered and turned away, fairly scared. “You don’t understand many things, Sonia.” he thought, “But soon you will.”

On Wednesday the “Harshmania” grew over the peak. Steven felt like swimming in a pitch tank when he passed the school corridors. Seven eighths of the school were wearing HarshHallows shirts and the others were desperately looking for some. Many people suddenly turned into black-haired creatures with muffled language and bad behavior.
In a few hours the main phrase fixed in all “Marsh” groups was: “You really look like the bad guy!” Steven heard Sonia call it so many times as if she forgot all the other words of human language. After leaving the dining hall he was a bit glad he isn’t going to the concert.

After coming home from his art classes he took a glance into the mirror.
It stood there just because there was no space for it in Sonia’s room. So he had a mirror and it gave his sister a reason to enter his room anytime she wanted. Getting used to all the suffering really changes one’s face…
“You really look like the bad guy!” he said to himself raking up his long hair. “Maybe you really are the bad guy!” His reflection grinned at him.
“I don’t think so.” “Well, I do think so! After all, you made you father think over many things.”
“I’m glad you appreciate that. But it is no use, anyway. I mean, it is a vicious circle. If I could just get off…”
“In fact, it is up to you. But be careful about what you wish!”
Steven turned away from the mirror, leaving his weird reflection to talking to itself. Is it possible he could change his life on his own?
“Ah! There’s no way it is happening! I’m just making up some character I can talk to and I’m definitely going crazy!!!” Steven dropped into his chair grabbing his forehead. By that moment Sonia punched into the room, yelling: “They’re so amazing! So famous! So poetic! So handsome! So…” “…whatever.” Steven watched his sister with a stone face. However he tried to hide it, the disgusted expression soaked out upon his face. “You are just jealous of them, that’s it!”
A while later Steven noticed she got the complete outfit, including a skirt, striped socks, gloves and a necklace, everything in black and a bit of white. “I look much better in these, don’t you think?” she squealed, turning around in the front of the mirror.
“I do think. You’re one who doesn’t.” Steven grunted to himself. “I wouldn’t even take her ticket,” he thought, “if she just disappeared.”
“What a mess you have here!” Sonia took off her gloves to wipe out a speck from the mirror.
In the moment her finger touched the glass, a flash of light hit the room and Steven found himself blinded for a few seconds.
When the shapes of things took their places, Sonia was gone. Steven jumped to the mirror. “What happened?!”
“It was so easy after all, wasn’t it?” his reflection had a grin that was not his own and his fear grew by every heartbeat. “I need to thank you Steven. A trust like yours is not seen every day… “
“A trust??”
“Yes Steven, your trust that nothing will run as you want. Your pessimism… It is rare. I told you to care about your wishes…and as I wished, you did not.”
Suddenly the other Steven gave a terrible laugh and left the mirror.
“I need to thank you, Steven. For setting me free.”

The End