PD - 3. Galapágy

O pár hodín už cez škáru okeníc preblikovalo nepatrné svetlo. Malé iskričky sa Tiborovi roztancovali pred očami, akoby nikdy nechceli zmiznúť. Celú večnosť sa mu vracala jedna tvár. Dievčenská, s blonďavým copom. Vedel, že je to ona, akoby to mala napísané na čele. Laura. No vôbec sa na seba nepodobala. Raz mala desivé pehy, inokedy krivý úsmev alebo bola jednoducho škaredá. Záhadným spôsobom. Tibor si zaželal, aby nikdy neuvidel svet. Obrazy pod viečkami ním otriasali a menili sa čoraz rýchlejšie.
Móric balansoval na koľajniciach kdesi na dedine, vzápätí si Tibor doma robil omeletu a na niečo zabudol a nevedel si spomenúť... Rozdával spolužiakom písomky. V izbe na stene visela medaila za beh na sto metrov... Sedel na streche skleníka a na oblohe bol oblak, čo vyzeral presne ako...
Tibor si zatlačil oči päsťami a obrázky sa roztiekli do dvoch obrovských fialových fľakov. Cez škáru začalo presvitať slnko, no Tibor nič nevidel.
Vrzgot tesne nad ním mu prezradil, že niekto schádza po schodoch. Nohy v ponožkách rytmicky dopadali na schody, až na moment zastali dole a obuli sa. V šere sa mihla štíhla postava. Tibor sa pohol, no hneď znova znehybnel a sledoval tú osobu spod deky.
Začula ho. Prudko obrátila hlavu, vzduchom preletelo niekoľko prameňov dlhých vlasov.
- To je tá žena, - napadlo Tiborovi, no stále sa nehýbal. Vtom začul jej dych a donútil sa privrieť oči. Znelo to oveľa mladšie ako ustaraný hlas pred niekoľkými hodinami.
Po sekunde sa obrátila späť a jej silueta sa stratila na druhej strane miestnosti. Zrazu Tibora oslepil príval svetla. Otvorila dvere. Vyšla von a znova ich zavrela. Tiborovi pred očami ostala jej postava vo dverách. Zdalo sa mu, že sa obzrela, no jej výraz nezachytil.
Po schodoch zliezli ďalšie kroky. Tentoraz ťažkopádne a obuté. Ten muž prešiel rovno k oknu a dokorán ho otvoril. Tibor si zaclonil tvár a snažil sa pozrieť mužovi do tváre.
- No dobré ráno, chlape! Ako? – prehodil muž, no neznelo to vôbec veselo. Tibor sa opatrne posadil. – Bre... – vytlačil zo seba. Chvíľu civel pred seba a čakal, kým si jeho oči zvyknú na svetlo. Po nekonečnej tme to šlo ťažko.
- Riadne si vonku zmokol, čo? Ako sa cítiš? – muž z neho nespustil zrak. Na niečo čakal.
- Dobre. Ďakujem, - zbadal sa Tibor po chvíli.
- Ako sa voláš? – pýtal sa muž.
- Tibor, - odvetil. Áno, tak sa volá. Nemá zmysel klamať.
- Robin, - kývol mu muž a usadil sa na stoličku vedľa postele.
- Kde to... – Tibor zo seba tlačil prvú otázku, čo ho napadla, no Robin bol rýchlejší: - Sme v mojom dome, kúsok od Plechárov. Čo sa ti stalo, že si ležal uprostred noci na ceste? – Tibor zahanbene sklonil hlavu, no zo všetkých síl sa snažil vnímať jeho slová. Stále mu hlavou prebleskovali vízie z noci a tiež to dievča vo dverách. Bola skutočná?
- To je dlhý príbeh, - namietol Tibor.
- Myslím, že teraz už máš dosť času, - muž reagoval okamžite, zato Tiborovi to trvalo niekoľko sekúnd. Tibor sa zarazil.
– Dosť času? Ako to? – pýtal sa v duchu. Čo to mohlo znamenať... po dlhej zmätenej sekunde to jeho mozog vzdal. Nemal na to silu. Takže to stačí vyrozprávať.
- Mal som ísť... na chatu. S kamarátmi., – ozval sa a zmĺkol. Robin ho stále sledoval, a keď sa mu zdalo ticho pridlhé, kývol: – A?
- A neozvali sa. – povedal Tibor. Robin znova kývol: – Aha tak. Dobrí kamaráti potom.
Pohŕdavý tón Tibora zranil, no v tomto stave si to nedokázal uvedomiť. Robin rozprával ďalej, a tak sa radšej sústredil na počúvanie.
- Spravíme dohodu, okej?
Prikývol.
- Zobral som ťa sem, aby si neskončil tam na chodníku.
Ďalšie prikývnutie.
- Za to chcem od teba pár maličkostí. Práve v poslednej dobe sa veľmi hodí pomocná ruka do záhrady. Takže tu dnes môžeš ostať, s tým že...
- Veľmi rád... pomôžem. – ozval sa Tibor. Robin na neho pozrel, premeral si ho a keď usúdil, že je Tibor celkom pri zmysloch, potľapkal ho po pleci.
- To je fajn. Teda... si v poriadku? Myslel som že chytíš prinajmenšom zápal pľúc! –
- Asi... áno. Nič mi nie je. – ozval sa Tibor, a opatrne si prehmatával rebrá. Skutočne sa cítil dobre, až na to že bol otupený po toľkých zvláštnych stavoch.
- Jasné, chlape. Máš šťastie, – zahundral Robin.
– V tom prípade sa poď najesť a pustíme sa do skleníka. –

Tibor stál na rebríku a podával Robinovi pláty plastového skla. Zručný záhradník sedel na hrebeni strechy skleníka ako kovboj a presvedčivo pritĺkal sklo klincami. Pláty skladal cez seba, aby nikde nezostala ani škára. Medzitým Tibor zliezol a ťahal z kopy ďalší plát.
- Menší! – ozvalo sa zhora. Tibor vytiahol malý štvorcový kúsok a niesol ho gazdovi.
Pribíjanie plátov bolo pre Tibora niečo úplne primitívne, no Robin vyzeral, že sa na prácu maximálne sústreďuje. Plát za plátom, trieskal do strechy už niečo vyše dvoch hodín.
– Do Márie! – skríkol zrazu a po streche sa skĺzol plát zlomený v polovici.
Tibor mu pohotovo prihral ďalší.
Do mlátenia kladivom sa ozvalo zavŕzganie bránky. Tibor ju videl cez zohýbaný skleník skreslene, no bol si istý, že tam práve prišla žena na bicykli. Viedla ho po chodníku smerom k nim a cez plece jej čosi viselo, asi nákupná taška.
- Ešte jeden!
Jej zvlnená silueta sa vyrovnala, keď sa vynorila spoza steny skleníka. Mala špinavo plavé vlasy takmer po pás, na hlave čelenku, okrúhle červené líca a neuveriteľne svetlé modré oči. Nemohla byť od neho staršia, hoci mala na výšku o vlas viac. Ak sa na neho vôbec pozrela, okamžite uhla pohľadom. Jej tiché – Ahoj. – zastavilo prievan v Tiborovej hlave.
Obzrel sa za ňou.
- Hej!! – gazda na hrebeni strechy stále čakal na ďalší plát. Tibor doslova vyskákal po rebríku a podal mu ho. – Menší nie je? – gazda sa na neho zamračil, keď pokrčil ramenami a vzápätí začal energicky krútiť hlavou. Potom si sťažka vzdychol a pustil sa znova do pribíjania.
Tibor sa zadíval ponad jeho hlavu na oblohu. A tam, kúsok po vetre, visel oblak, ktorý vyzeral presne ako gitara. Tibora striaslo. Skleník. Oblaky. Toto už videl.
- Tibor! Vezmi rebrík a poď na druhú stranu! –
Tibor ešte stále civel na oblohu. Potom sa zbadal a obrátil sa, že zlezie. – Jasné!
Sotva sa postavil na druhú nohu, rebrík sa pohol. Najprv nenápadne, akoby nič. Potom sa však zákerne naklonil a Tiborovi nepomohlo ani hádzať rukami ako na prvej hodine plávania. Rebrík sa kolísal na hrane stability a Tibor ho v duchu prehováral. Snáď si to rozmyslí.
No rebrík si to nerozmyslel. Mykol sa ešte raz a namieril si to aj s Tiborom priamo do záhonu ruží.
- Bác, – pomyslel si Tibor a zaryl sa chrbtom do vrstvy mulčovacej kôry. Ruže sa m uzamotali do vlasov a nechali mu na tričku a rukách úhľadnú sériu škrabancov. Rebrík to uzavrel sarkastickým zarinčaním reťaze a nastalo krátke ticho.
- Ách, - zhodnotil to Tibor a škriabal sa zo záhonu. Robin na neho vyvaľoval oči zo strechy skleníka. – Sorry. To mi nevyšlo. – zavolal Tibor smerom hore, vstal a zdvihol rebrík.

- Prepánajána, čo to stvárate?! – ozvalo sa z chaty a vzápätí sa Tibor prehýbal pod údermi maličkej ženy v slamenom klobúku. Zrejme sa ho pokúšala oprášiť od hliny.
– Ach jáj, čo s tebou, chlapče?! Pozri sa na seba, a to si tu len deň! – zalamovala nad ním (alebo skôr pod ním) rukami. Robin, medzitým už zas usadený na hrebeni strechy, upieral veľmi trpezlivý pohľad kamsi ďaleko. Jeho žena sa medzitým obrátila k záhonu s výrazom zdravotnej sestry uprostred občianskej vojny. Tibor sa medzitým previnilo oprášil, zobral rebrík a prešiel na druhú stranu skleníka.

Tibor si za pár dní skoro zvykol. Každé ráno skoro vstávali a dali si riadne sedliacke raňajky, ktoré doniesla Matilda, Robinova žena. Potom nasledovali hodiny a hodiny rôznych prác. Okopávali, strihali, rezali, triedili a montovali, každý deň sa našlo niečo nové, čo bolo treba spraviť. Jeho nový život na Robinovej chate bol ako sen. Tiež si mohol povedať že jeho živote predtým bol sen a toto je realita, do ktorej sa prebudil. Jediné, čo chýbalo, bolo jeho spojenie s tými to ľudmi. Chcel zistiť, kto sú. A hlavne chcel zistiť, kto je ona.
Dievča s dlhými plavými vlasmi a svetlými očami, ktorá mu nikdy nepovedala viac než - Ahoj.
Vždy len prešla okolo. Nikdy nepracovala s nimi a Tibor ju málokedy videl vonku v záhrade. Prichádzala a odchádzala v najrôznejší čas, raz na bicykli, inokedy pešo.
Tibor striehol na každý detail, ktorý mu o nej prezradil viac. Lovil jej detaily v malých chvíľkach, keď ju mohol zazrieť. Skúšal jej pozrieť do očí a čoskoro zistil, že sa to nedá. Chcel sa na ňu pozerať najviac, ako mohol. Vždy keď sa objavila v záhrade. Vždy keď prešla okolo neho.
Chodievala zvláštne oblečená. Jej šaty boli obnosené, ale vždy čisté a nenormálne vkusne skombinované. Hoci bolo teplo, nikdy nemala odhalený krk. Často nosila šatku, no iba raz prišla v sukni. Nenosila žiadne náušnice ani prívesky, no nikdy jej nechýbal náramok s malým čiernym kamienkom.

Prešiel týždeň a Tibor si uvedomil, že je ňou načisto posadnutý. Čím rýchlejšie zmizla, tým viac chcel, aby bola späť. Jeho nehorázna mánia čoskoro prekonala aj ťažkú prácu a v spánku ho bombardovala miliónmi obrázkov.
- Čo sa to so mnou deje?! - Tibor chvíľu po polnoci ležal na gauči pod schodmi, kde spával, civel do stropu a hlavu si držal v dlaniach. Pred očami mu skákali snímky s najrôznejšími vecami. Bolo jedno či má otvorené oči. Keď Robin zavrel masívne okenice, v chate zavládla absolútna tma.
Videl nekonečný prameň vlasov a ohnivočervené javorové listy. Dlhú pláž z guľatých čiernych kamienkov a oči, ktoré sa neustále otvárali a zatvárali, odtlačok ľudskej nohy a hneď vedľa kladivo a klince. V hlave mu cinkalo sklo a farebné svetielka vo výklade, vzápätí ktosi škrtol zápalkou. Ulicou leteli listy novín v silnom vetre a niekde v diaľke sa zatresli dvere...
Tibor sa prudko posadil. Dvere!
Vonku šalela búrka a dvere chaty sa knísali v prievane. Vstal a pohol sa k nim. Vonku sa zablyslo, vzápätí celou chatou otriaslo hromobitie a Tibor sa potkol. Vyskočil, priletel ku dverám a zatresol ich. Zvonku na ne zbesilo bubnovali kvapky.
Tibor vydýchol a znova zažmúril oči. Pod viečkami mu iskrilo a kdesi veľmi nahlas hrala elektronická hudba. Okolo neho sa mihla dlaň a pristála na jeho pleci.
- Tibor... - Bleskovo sa vytrhol sa z jej dosahu a snažil sa zaostriť na nízku siluetu v tme.
- Ne...! čo?! - rezignovane sa chytil za čelo.
- Tibor, choď si ľahnúť. Búrka prejde... - prehováral ho slabý ženský hlas.
- Matilda? Pre, prepáčte... - odšuchtal sa späť k posteli a ľahol si.
- Musím odtiaľto vypadnúť. - povedal si, keď sa Matilda vrátila hore a zakryl si hlavu vankúšom.
Zdivené obrázky mu preblikovali ešte hodnú chvíľu v hlave, kým ho premohla únava a zaspal.

Ráno otvoril jedno oko a zamračil sa. Dnes bolo vonku oveľa viac svetla a teplo sa lialo otvoreným oknom dnu. Pod stropom sa zmätene naháňali muchy a pri dverách sa váľali čižmy. Žiadny Robin nevŕzgal okenicami a Matilda nestavala kanvicu na starý sporák.
Tibor, ešte stále zamračený, sa posadil a pretrel si oči. Obliekol si starú košeľu, nahmatal pod posteľou tenisky a natiahol si chrbát.
- Nikto ma nebudí? Čo sa deje? - pohľad mu padol na budík na poličke. Ukazoval pol desiatej ráno. Tibor potriasol hlavou. - To je kravina. -
Do bzučania múch sa však usilovne dralo tikanie. Dnes ráno ho nikto nezobudil. Prišiel k sporáku. Kanvica bola studená, aj keď v nej bolo trochu vody. Vzápätí vyšiel von a rozhliadol sa po prázdnej, úplne premočenej záhrade.
- Čo...? - prechádzal pomedzi zmoknuté záhony a svet sa mu zdal čoraz absurdnejší.
Tak toto je sen. Ľudia zmizli, nie je to skutočné. To druhé, to je skutočné. Myšlienky sa mu bolestivo zrážali v hlave a jeho dávno spiaca logika sa zotavovala zo šoku.
- To druhé. Musím odtiaľto zmiznúť. Vypadnúť. - obrátil sa k bránke. Skôr než sa stihol pohnúť, bránka sa otvorila a Tibor sa ocitol tvárou v tvár mrzutej Matilde.
Keď ho zbadala, chabo sa usmiala.
- Už si hore? Dobre, poď...poď so mnou, zajeme si. - viedla ho späť do chaty. Z jej košíka voňal čerstvý chlieb a klobásky. Usadila ho k stolu a podkúrila pod kanvicou. Tibor si pod stolom žmolil prsty a pozeral po izbe. Hľadal niečo, čo mu dá odpoveď skôr, než sa bude musieť spýtať.
- Dáš si čaj? - prekvapila ho otázkou Matilda.
- Hej. Hej, dám si. - vyklopil zo seba Tibor. Vyložil si ruky na stôl a strašne chcel začať krútiť palcami. Matilda však krájala chlieb, akoby sa nič nestalo. Ešte aj keď mal na tanieri pariacu sa klobásku, mračil sa pred seba. Matilda sedela vedľa a mlčky jedla.
- Do pekla, ako začať?! - hromžil v duchu Tibor. Aby zakryl nervozitu, pustil sa do klobásky. V kanvici zovrela voda. Tibor vyskočil, no Matilda už bola pri sporáku. Zaliala čaj a priniesla dve šálky.
- Ďakujem, - hmkol Tibor. No nič, musím... - Dnes je ale pekný deň, že? -
No fasa, horšiu vetu ani nemohol vypľuť.
- To teda je. Krásny. - odvetila Matilda a zahľadela sa ponad šálku na budík na poličke. Vzduch vyplnilo desivé tikanie.
- A kde je pán gazda?! - vystrúhal Tibor, snažiac sa o úsmev.
- On... musel ráno odísť. - krátko na neho pozrela a potom si náhlivo odpila. Čaj bol ešte horúci, oblizla si popálené pery a zas šálku položila.
- Odísť? - Tibor si odhryzol klobásky.
- Išiel hľadať Danku. Včera odišla a ešte sa nevrátila. Áno, to je ona, čo tu býva s nami. -
- Býva?! Teda prepáčte... myslel som že je vaša... -
- Áno, ona je naša. Už skoro rok. - prikývla Matilda. Znova si skúšala odpiť z čaju, no stále bol prihorúci. Po veľmi dlhej chvíli si vzdychla a rozhodla sa mu to prezradiť.
- Prišla sem cez leto, tak ako ty. - Tibor, fúkajúci do čaju, na moment prestal. Na toto čakal, odkedy ju prvýkrát uvidel. Danka... jej meno!
- Bola stratená v dedine uprostred noci, navyše opitá. Nepamätala sa na nič. Nepovedala nám kto je, ani kde býva, ani čo sa jej stalo, nič.
Robin ju našiel ležať na ulici, ale vieš si predstaviť, aký je. Nikoho neprivolal, len ju zobral domov. Rýchlo sa zotavila, a potom jej navrhol, nech ostane. Tu sa chýry šíria rýchlo, tak všetkým povedal, že je to Danka, jeho neter. A všetci veria, že je tomu tak. -
Tibor prikývol. Jej meno sa teda nedozvedel. Asi sa nevolala Danka a nebola to ich dcéra, bola to zatúlaná ovečka, tak ako on.
Za necelý rok sa tak vžila do tejto dediny, že vyzerala akoby sa tu narodila a jediné, čím bola zvláštna, boli jej kombinácie oblečenia a náramok s kamienkom.
- Robin si ju veľmi obľúbil. Správal sa k nej ako ku vlastnej, no vedeli sme, že je to slobodná duša. Slušná, pracovitá. Mohla odísť kedy chcela a pred svitaním sa vždy vrátila. No dnes nie. Robin ju šiel hľadať, chodí po dedine, pýta sa ľudí...všetci sa teraz dozvedia, že utiekla!
Nie aby povedal, že sama odišla. On nie. So strachom behá od jedných k druhým a vypytuje sa a nezíde mu na um sa vrátiť, kým ju nenájde. - krútila hlavou Matilda.
- Tak by sme ju mali nájsť, - zdvihol sa Tibor.
- Tibor, hádam aj ty? Nechceš sa snáď za ňou naháňať ako môj muž! Ak odišla, nebude chcieť ísť späť. Možno už je dávno ďaleko... - Matilda si konečne odpila z čaju a zdvihla taniere.
Tibor schmatol čižmy pri dverách. Boli to malé čižmy, na dievčenské nohy.
- To sú jej?! - spýtal sa.
- Hej. Bývali moje, kedysi. Keď prišla k nám, dala som jej ich, že by mala v čom na záhrade chodiť. - prikývla Matilda. - No hádam, že teraz už budú len na vyhodenie.
Tibor zdvihol z rohu svoj batoh a vytiahol svoje oblečenie. - Pôjdem za ňou. Musím ju nájsť.
Matilda na neho pozrela, zamračená, oči sa jej leskli a v rukách hrozivo zvierala nôž. V jej očiach medzi sebou niečo bojovalo, no po chvíľke vyhrala bezmocná pravda.
- Dobre, Tibor. Choď a nájdi ju. Nemal ju tu držať tak dlho. Ani teba nebude. Choď, Tibor. A nech sa dobre vrátiš domov. - vtom ho malá pani Matilda neskutočne mocne objala.
Domov. To slovo spustilo v Tiborovej hlave lavínu ozvien. - Vráť sa domov.
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. - otcove slová k nemu leteli zo strašnej diaľky.
- Hodinu po severnej... Toto nie je ráno!
V hlave sa mu znova zosypali všetky obrazy do jediného pocitu.
Je načase sa zobudiť zo sna.

PD - 2. Levitácia

Súhvezdia miest a dedín za oknom striedali osamelé čierne polia a Tibor už dávno absorboval pravidelné natriasanie z náprav nočného rýchlika. Obálku aj s bankovkami držal medzi prstami a tupo hľadel kamsi cez ne, do podlahy.

- Hodinu po severnej. – zamrmlal len tak pre seba. Z tej hodiny už veľa neostávalo. Z ničoho nič sa dvere kupé otvorili a do sedadla oproti sa zvalil dvojmetrový pankáč. Vzápätí vstal, vyhodil obrovský batoh na policu vedľa Tiborovho. Tibora v okamihu prešla ospalosť a obálku bleskovo strčil do vrecka.
Pankáč sa na sedadle nepokojne hniezdil a poškuľoval po tabuľke nad oknom. Po chvíľke vytiahol cigaretu a chcel si pripáliť, no ktosi sa šuchtal po chodbe. Spadla mu na zem.
– Piči! – zdvihol ju a zasunul za ucho. Potom letmo pozrel na Tibora, premeral si ho.
- Kam cestuješ? – Tibor uhol pohľadom do chodbičky. – Plecháre. –
Ten názov si stále opakoval v hlave. Nič iné ho nenapadlo.
- Ale to už si mal vystúpiť, kámo, - zaškeril sa. Tibora myklo a ruka mu vystrelila k batohu. To nemôže byť pravda! Zúfalo pozrel na okno.
- Prču si robím! – zarehnil sa pankáč a Tibor nervózne vykrivil ústa. – He...
Zrazu k nemu naťahoval ruku. – Karol. –
- Boris, - zaklamal Tibor a krátko mu ňou potriasol.
- Plecháre sú ešte dve zastávky, - ozval sa po chvíli Karol.
- Dík, - zahundral Tibor, no pre istotu sa pozrel do lístka, kde bol zoznam zastávok. Tentoraz Karol nevtipkoval.
- Nechodíš moc vlakom, ha? – musel sa ozvať. Tibor na to len neprítomne pokrútil hlavou. Chata pri Plechároch. Pri mohlo byť niekoľko kilometrov. Musel ešte raz zavolať chalanom. A musel byť ešte niekto z nich pri vedomí. Vytiahol mobil, no potom ho zas schoval.
Pankáč sa znova pokúšal o rozhovor. – Čo v Plechároch tak neskoro?
- Tam bývam, - precedil Tibor cez zuby a zamračil sa.
- Fákt? – pankáč dvihol obočie. No jasné, chalan býva v najväčšom zapadákove, ale zato nikdy necestoval vlakom. Samozrejme.
- Už ti stačilo dneska? - Karolov krivý úsmev Tiborovi naháňal zimomriavky.
- Hej.
- Chalan, ty nevieš o čo prichádzaš, - pokýval hlavou Karol a pôžitkársky sa zahľadel do okna.
- Dnes bude riadny rámus... Hnutá Puma, Pstruhlina , Asfalt a všetci naši...
- Čo? – Tibor nečakane spozornel. – Asfalt! Tí chalani vedia, čo stojí za to! Minule na feste spálili stan... - než sa Karol rozbehol, Tibor ho zastavil. – Nie, to predtým.
- Ah, Pstruhlina. Fajn chalani, trochu mäkší, ale majú brutálne texty...
Tiborovi to stačilo. Pstruhlina bol jeho nápad. Mala sa tak volať ich skupina, než prišiel Marcel s názvom Šťukapor. Pokrútil hlavou. – Kde je to?
- Hadie Žlaby pri Smolinci. Každý rok, kámo... prídeš, odpáliš, nevieš o sebe. Proste pecka. Už dneska to začalo! – Karol rozhadzoval rukami až tak, že sedadlo po ním vŕzgalo.
Vlak zastal, kdesi v diaľke sa ozvala píšťalka výpravcu a znova sa pohli. Ešte jedna zastávka.

Tibor položil svoj batoh na lavičku a vytiahol mobil. Bol rád, že sa zbavil Karolovho úškrnu a tých vpadnutých čiernych očí. Tak či tak, tu ho zas striasalo od nečakaných náporov vetra. Deväť minúť dozadu mu volal otec. Tibor si to vo vlaku ani nevšimol. Vybral meno v posledných hovoroch, zavolal a čakal. Po desiatich zazvoneniach sa ozvala odkazovka. Marcel je dole.
Dušan takisto nezdvihol.
Tibor si sadol vedľa svojho batohu a starostlivo vybral posledné číslo.
- ... Haló? – Kevin zjavne spal.
- Čau Kevin, nevolal ti niekto z chalanov? – nasledovala dlhá sekunda ticha.
- Počkaj, pozriem sa.
Tibor zovrel telefón v ruke. On sa pozrie?! Pár sekúnd sa ozývalo rytmické pípanie, ako Kevin hľadal vo svojom mobile záznamy. - Hm, hej. Niekto mi volal... tristojedenásť dva dva osem, to je Marcel? – Tibor v duchu zahromžil. Bohvie, či je to Marcel!
- Aha, a potom dvakrát Dušan. Naposledy pred pol hoďkou. – ozval sa Kevin.
- A kde si teraz?
- No doma, kde by som bol. A čo ty? –
- V Plechároch. –
- Kde?! To kde je? – z Kevinovho hlasu počul pobavenie. – Sú tam aj chalani?
- No, áno...
- Ták pozdravuj. – vzápätí Kevinova linka stíchla a Tibor ostal sedieť uprostred noci na stanici v Plechároch. Zhlboka sa nadýchol.
Potom ešte raz. Čosi ho napadlo: - Čo teraz?!

Zo stanice viedla jediná ulica chabo osvetlená radom lámp. V celej dedine nebolo živej duše, dokonca ani na stanici či na drobnom námestí uprostred. Tibor každú chvíľu náhodne volal jednému alebo druhému, no kamaráti sa mu neozývali. O štvrť na tri bezradne zložil batoh ku jednej z lámp a prechádzal sa okolo v malých kruhoch, aby premohol spánok.

Oblaky sa v strede rozostúpili a na Tiborovu tvár akoby padal celý roj studených ligotavých hviezd. Z posledných síl držal oči otvorené a naťahoval krk, aby našiel Veľký voz. Tmavé fľaky roztrhaných oblakov mu miestami bránili vo výhľade na diamantové pole, no keď sa neskôr vyjasnilo, zdalo sa mu, že môže vstať a padnúť medzi hviezdy.
Kúsok napravo od žltého svetla lampy sa mihol meteor. – Želaj si niečo. Aby sa včerajšok nikdy nestal. – Tiborovi padli viečka a zadriemal.

Svet okolo neho sa neprestával hýbať a krútiť, bledé tváre a ramená sa okolo neho mihali v závratných vlnách. Farebné svetlá mu ostávali zaryté v očiach. Burácanie v ušiach mu išlo rozhodiť lebku a bubienky mu s piskotom prepúšťali otrasnú smršť elektronických zvukov. Vôkol neho sa miešali pachy rôznych tiel, pot, voňavky a energetické nápoje.
O tvár sa mu obtrelo tisíc maličkých iskričiek a hneď po nich ružové tričko. Laura. Nekonečný úsmev, žiarivé oči a zlaté vlasy zapletené do svetelných lúčov sa mu smiali z každej strany. Nakoniec si ho našli dve malé horúce dlane a jej tvár mu zakryla výhľad na umelé peklo okolo.
- To je paráda, nie?!

Tibor sa strhol. Ležal opretý o batoh, žmúril do temnej oblohy a na líci ho chladila kvapka vody. Plakal snáď? Vzduch bol studený a rifle sa mu zadierali o betón, keď sa chcel o kúsok posunúť. Zotrel si kvapku z tváre, no z oka mu stiekla ďalšia.
Laura.
Nechal ju tam. Bez slova. Bez šance na návrat. Už je určite doma. Možno už aj zabudla. Vzduch naňho padal ako perina smrteľnej postele a les v diaľke mrazivo šumel. Na dedinu sa spustil mierny dážď.
Tibor si skryl tvár do dlaní a počúval, ako mu kvapky bubnujú po hánkach. Srdce mu bilo tak pomaly, akoby už ani nežil. V batohu mal aj nepremokavú bundu. Ale načo je bunda mŕtvemu?
Neostala žiadna možnosť. Cestoval len z jedného pekla do druhého a hľadal to, v ktorom môže ostať. Tu pri lampe uprostred ničoho... Bolo to zatiaľ najviac znesiteľné. Celkom v pohode. Rozbité kvapky na chodníku sa zlievali do mlák a ich chápadlá sa pomaly šplhali k Tiborovi.
- Len si ma berte... – pomyslel si.
Mrholenie prešlo do výdatného dažďa a Tibor už cez šumenie nepočul ani svoje chabé myšlienky. – Ako asi vyzerá to skutočné peklo... – napadlo ho. Vtom mu v premočenom vrecku zazvonil mobil.
Zatriasol hlavou, aby odohnal otupenosť a studenú vodu zo zmáčanej ofiny. Celé telo mal stŕpnuté, sotva sa mu podarilo posadiť sa. S nádejou vopchal prsty do vrecka. Pridusený vyzváňací tón po chvíľke stíchol, ne neprestajné vibrovanie prezrádzalo, že volajúci to ešte nevzdal.
- Tibor? – otcov hlas v slúchadle bol nekonečne prestarnutý. A takisto Tiborov.
- Áno? –
- Som rád, že si pri vedomí. –
- Aj ja, predstav si. – Tibor si zakrýval hlavu rukávom, kým jeho otec na druhej strane skladal slová.
- Počúvaj ma... sme ochotní ti všetko odpustiť. –
- Odpustiť? – Tibor žmúril spod rukáva na lampu. Dážď akoby trochu zoslabol.
V duchu sa hlasno zasmial. Čo už chcete vy mne odpúšťať?!
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. –
Vtom v Tiborovej hlave ostalo hlboké ticho.

Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!

Žlté svetlo lampy pomaly zaniklo v oslepujúcej bielej žiare. Kvapky sa rozstrekovali všetkými smermi, až sa zdalo že prší späť do oblohy. Mobil v Tiborovej ruke zapraskal a stíchol. Tibor si ho strčil do vrecka. Ktosi k nemu pribehol a ťahal ho na pódium. Bol čas na veľké finále.
Svetlo reflektorov Tibora načisto pripravilo o zrak, no to nebol problém. Levitáciu vedel zahrať aj poslepiačky. Intro bolo jeho.
Akordmi vedel vyskladať chodník až do neba. Do rozbehu sa primiešal aj Marcel so svojou gitarou a keď sa toho oprel Dušan, dav skákal dva metre do vzduchu. Nikomu nevadilo, že prší.

Pozri sa, obzri sa, nezľakni sa, pozri sa!
Svet zabudol ďalšie meno,
na chodníku kopa tieňov, tých...
Čo s nami ostali!!!
Prišli ste o dobrý príbeh,
ten skôr melie, kto skôr príde,
Chceli, čo dostali!!!

Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...

Prišlo jeho sólo. Tisíce dlaní sa zdvihli k zamračenej oblohe, aby mu zakývali.
Po chvíli Dušan rozrinčal činely a Kevin chytil mikrofón, no nemusel spievať. Spievali za neho.

Pozri sa...
spolu odletíme, sa odlepíme od zeme!
Obzri sa...
čo nie je zakázané všetko môžeme.
Nezľakni sa...
je tu s nami celé nebo!
Pozri sa...

- Pozri sa, on snáď iba spí... – kdesi za ním sa ozval ženský hlas. Tichý, starostlivý a začudovaný. Mama? Celkom... nie, nebola to ona.
- No neviem, – zahundral muž. Stál o čosi bližšie. Tibora privalila hrubá prikrývka. Rozhodol sa upadnúť do hlbokého spánku a vysvetľovať to všetko až ráno. Otupene vyťukal do matraca posledný takt a natiahnutý záver. - Tú záverečnú hajtku si si mohol odpustiť, Dušan...

Tibor vytreštil oči do tmy.
- Toto nie je ráno!
Chcel niečo zistiť. Kde sa nachádza, napríklad. No bál sa pohnúť. Len púlil bulvy proti stene a napínal sluch. V ľavom uchu mu kolísavo zvonilo, no inak nepočul nič. V miestnosti sa nepohlo ani pierko a všetko bolo utopené v totálnej tme.
Kúsok nad ním bolo čosi ako strmé schody. Akosi tušil, že sú tam. Kým tŕpol za najmenšími zvukmi, pred očami mu behali fantómové tvary vecí. Odrazy toho, čo už dnes videl.
A včera. A predtým. Hrozne dávno. Tamten lemur - videl ho na plagáte, na stĺpe. Zbadal ho cestou v aute, lebo sa obrátil, aby mu slnko nepálilo do tváre. Bolo to večer, asi pred siedmimi rokmi. Tibora tá spomienka vydesila.
Prečo práve toto? Zavrel oči, no obrazy sa zjavovali ďalej. Fajčil vodnú fajku. Blbosť. To sa nikdy nestalo... Nepokojne sa obrátil na matraci a začul hrozivé zapraskanie. Znova znehybnel a zúfalo čakal, kým začne svitať.

PD - 1. Darwin

-Dáš si ešte jednu? –
- Nie, Deni... za chvíľu ideme hrať, – Tibor odsunul prádzny pohárik a obzrel sa po bare. Zopár povedomých tvárí, niekoľko zablúdencov z iných podnikov a jedna banda, čo tu bola prvýkrát. Hlasná vrava stúpala ku stropu spolu s obláčikmi dymu, hlbokými myšlienkami a všetkým ostatným, čo sa v takých baroch hromadí. Tibor toto všetko poznal, bol toho súčasťou. Pub Darwin bol jeho druhým domovom. Tam, kde sa evolúcia začala každý večer odznova.
- Hej, nazdar! – kamarát sa zjavil tak náhle ako vždy. Usadil sa vedľa Tibora, napravil si puzdro s gitarou na chrbte a kývol na Deni. – Marcel, Marcel... zase posledný, – ozval sa Tibor a vykryl Marcelovu výchovnú facku.
- Ideme na to? – Marcel položil pohárik a zamierili k pódiu. Kývli si s bubeníkom a ich spevák sa práve odlepil od priateľky. – Fajn chalani, sme kompletní? – zvolal na nich.
- My určite, - odpálili mu zborovo. Boli štyria, hovorili si ŠťuKapor a bavili sa ako vedeli.
Úder do činelov bol zaklínadlom, ktorým celý Darwin stíchol. Marcel vykúzlil vtipnú predohru a Tibor mu to podfarbil na klávesy. Dušan za bicími odmeral štyri a pol taktu a dali sa do toho.
- Vie niekto z vás, komu dám svoj hlas? Kandiduje dedo Mráz? Nie! Tak potom niiič! Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš? Komu ho dáš? ...

Práve tieto večery držali Tibora pri živote. No potom víkend skončil. Tibor študoval na technickej univerzite, každý deň sa pýtal sám seba čo tam, preboha, robí. Pre každú pondelkovú hodinu mal špeciálny druh nenávisti. Kreslil si ich celý deň na okraj zošita fyziky. Niektoré boli dokonca zelené. Tento pondelok pribudla jedna obzvlášť veľká a odporná – bola skúška, do ktorej ostávali štyri dni. Hneď ako ju dokreslil, chytil obitú kalkulačku a pustil sa rátať svoje šance.
- Musím to napísať aspoň na polovicu. – zahundral, prepočítal percentá ešte raz. Výsledok sa nezmenil. Čakal ho bezsenný týždeň.

Návrat domov, to bol príchod na ďalšie bojisko. Tá izba ešte upevňovala ten dojem. Keď bolo vidno aspoň štrvrtinu dlážky, nazývalo sa to poriadok. Tibor nebol bordelár. To jeho brat, malý Moric. Perfektný futbalista, ale organizácia vecí mu nič nehovorila. Navyše, ústa sa mu nezavreli.
- Tibor! Tibor! – vybehol z dverí a vzápätí vyrazil bratovi dych. - Daj si pohov. Čo sa deje? – zavrčal Tibor, keď po chvíli odolal pokušeniu Moricovi ublížiť.
- Sme v lige! V piatok máme prvý zápas!!! – jačal Moric. – V ktorej? Šiestej? – Tibor sa predral k svojmu stolu a našiel zoznam na nákup. – Aha, - povedal si Tibor a zahodil ho. Bol ešte z minulého týždňa.
- Tibor! Toto je veľká vec! Zápas medzi skutočnými klubmi! Myslíš že...? –
- Mňa tvoj „veľký zápas“ absolútne netrápi, Moric. – Tibor dúfal že brata zastaví. Márne.
– Ale mňa to trápi!!! – vrešťal Moric, lebo mu došlo, že ho niekto ignoruje.
- Tak to choď požalovať denníčku. –
Moric vybehol z izby, zatresol dvere. Parádny pokoj. Tibor vylovil z tašky stoh papierov s fyzikou, že si rozdelí učenie na zvyšok týždňa. Vtom však Moric znova vpadol do izby. Za sebou ťahal mamu. – Mami, on je na mňa odporný! –
- Tibor mohol by si prejaviť aspoň trochu nadšenia. Pre tvojho brata je to veľká udalosť! –
- Mám skúšku z fyziky. – odvetil Tibor, pričom na nich ani nepozrel. Doriešené. Moric odfrkol a mama sa vrátila k svojmu časopisu.

Vzduch v izbe pomaly hustol. A tentoraz to neboli Moricove ponožky. Tibor striehol na každú možnú chvíľku, kedy mohol v pokoji a tichu nazrieť do skrípt. Takých chvíľ nebolo veľa. Vlastne to boli len Moricove tréningy. Jeden každý deň. Jeden a pol hodiny mieru, ktorý Tibor potreboval na to, aby si natĺkol niečo do hlavy.
Magnetická indukcia mu tiekla z ľavého ucha a v mozgu sa mu zúrivo prepínali energetické vrstvy. Na papieri pred ním bol labyrint vzorcov z ktorých už tretí deň hľadal cestu. Bolo tam toľko chýb...
Tibora ovalila vlna nadávok, čo zrazu vrazila do bytu. Šokovane pozrel na hodinky – Moric mal byť preč ešte štyridsať minút! Ale nebol. Jeho hlas vrieskal v presieni a váľal všetku špinu sveta na trénera.
- Dal ma dole zo základu, kretén vypatlaný! Na striedačku! Hovno! – vpadol do izby, šmaril vak s kopačkami o stenu a potom pokračoval v reťazi nadávok. – Sklapni Moric! - ozval sa Tibor.
- Nesklapnem! Ten... – to už bol Tibor na nohách a zarazil Morica celou silou. O tú facku si koledoval celý týždeň. Čoby, celý život. Zviezol sa popri stene a fňukal vedľa svojich kopačiek. V zámku zaštrkotali kľúče a vo dverách sa objavila mama.

- Čo sa stalo?! -
- Tibor ma zbil! – zakvílil Moric. – Prečo? – pýtala sa, zjavne oboch.
– Neviem, - odvetil Moric, stále skrčený v rohu ako týrané zvieratko.
– Prečo si ho zbil, Tibor? –
- Potrebujem sa sústrediť na učenie. A Moric to nie je schopný pochopiť. – Tibor si sadol spať k poznámkam, potichu a odmerane si začal krúžkovať čísla kapitol.
- A tým že ho zbiješ, tým niečo vyriešiš?! – mama si sadla na jeho stôl, no aj tak na ňu odmietal pozrieť. – Je aspoň trochu tichšie. –
- Takto sa mieniš správať ku svojej rodine?! – Tibor pevnejšie zovrel papier zo vzorcami. Rodina? Čo ste vy za rodina, keď s vami musím stále zápasiť? Nemám kúsok pokoja, nemám žiadny priestor, kde môžem rozmýšľať! Chcel jej to všetko vykričať do tváre. Ale nebolo to také jednoduché. Nebol na to dosť zlý.
- Mám pocit, že to preháňaš Tibor. Berieš to príliš...
- Beriem to akurát! – odvrkol Tibor, - Nechaj ma študovať, prosím ťa. –
Mama sa prekvapene stiahla, zažmurkala a potom odišla. Tibor zavrel zošit a snažil sa odmyslieť si Morica. Ten najprv fňukal v kúte, potom otvoril okno. Tibor na neho chvíľu zazeral, kým sa znova donútil pozrieť inam. Moric zatiaľ vytiahol z vaku kopačky a začal ich z okna oklepávať. – Moric, prestaň! – zvolal naňho Tibor.
Moric si dal záležať, aby z jeho podrážok spadla aj posledná hrudka hliny, až potom oknno zavrel. Vzápätí prikotúľal loptu, zobral pupmu a začal ju hustiť. Tiborovi začala na spánku bolestivo pulzovať žila. Čo sa snažíš dokázať? – Moric!!! –
- Čo je?! – odvrkol a vzdorovito pumpoval ďalej. Tibor sa zahnal a odkopol mu loptu z rúk.
– Vypadni si ju fúkať inde! – zrúkol na brata. – Je to aj moja izba! ... Mamá! -
Tibor ho zdrapil za golier a vystrčil pred dvere. – Tak teraz už nie je! – Prikrátka chvíľka ticha.
- Tibor! – Moric opäť pritiahol mamu. Bola to jeho absolútna zbraň.
- Takto to nemôže pokračovať. Mysli na to, že tu nie si sám! – Zvýšený hlas. Treba sa brániť.
- Na to myslím! Stále! A je mi z toho zle! – zvolal Tibor na mamu. Nastalo ticho. Mama si zakryla ústa rukou. Bolo to znamenie - to by mal urobiť on. Jej posledný pohľad rozpila slza a vzápätí znova zmizla z izby. – Ty si taký debil! – vrieskal Moric.
- Nehovor sám so sebou, vyzerá to čudne, - odvrkol Tibor. Otvoril zošit, aby sa naposledy predral fyzikálnym labyrintom. Chyby tentoraz ignoroval.

Ani si neuvedomil ako sa dostal na ulicu. Rozjedená večera, rýchla búrka pohľadov, údery trpkými slovami, rozbitý tanier a tresnutie dverami. Všetko sa mu to zvírilo pred očami než sa tomu stihol ubrániť. - Neopováž sa! –
Opovážil sa. Nemal inú možnosť. Moric mal sám ďaleko viac energie, navyše mal na svojej strane mamu. Nevládal proti nim bojovať. Zdvihol sa a vypadol. Čo najrýchlejšie sa presekať studeným vzduchom do známych uličiek a nechať si z hlavy vyfúknuť všetko to svinstvo. Odpor k vlastnej rodine. – Čo je to s tebou Tibor? – pýtal sa sám seba, tak ako sa ho pýtali už mnohí. – Blbosť! S nimi niečo nie je v poriadku! Nenechali mi kúsok priestoru. Ani jediné útočisko. – Jediným takým miestom bol Darwin. Áno, presne tam pôjde. Kývne známym ľuďom, zahasí to pohárikom a pomaly sa všetko vráti do normálu. Evolúcia začne od nuly.

Zrazu sa evolúcia zastavila. Darwin je zavretý.
Na Tiborovu hlavu sa postupne zniesol bezcitný, smrtonosný a definitívny sled udalostí. Koľko sa toho mohlo stať za pár dní? Kým on sa snažil preplávať morom problémov, ktosi ďalší zmizol pod hladinou. Spomenul si na Deni, niekedy až schizofrenickú barmanku. Tentoraz mal jej obrat dôvod. - Maj sa, - lúčili sa v nedeľu po koncerte. Spoločne si povzdychli nad končiacim voľným dňom. Koniec. Ani netušil, že sa už neuvidia.
Pub Darwin, presnejšie budovu, ktorej bol súčasťou, ktosi skúpil od ľahostajných súkromníkov. Niekoľko zhovievavých adresátov nahradil jeden oceľový mozog a Darwin nepatril do jeho plánu. Deje sa to predsa každý deň.
- Ale prečo dnes? – dumal Tibor. Vliekol sa dolu ulicou a znova sa v ňom hromadilo mračno hnusu. Kráčal ďalej, akoby sa mohol niekde schovať. Lenže teraz nemal kde.
O dva bloky ďalej začul zvonivý chichot. Dve žaby zbehli z bočnej uličky a zmizli vo dverách akéhosi klubu. – Stredoškoláčky, - zahundral Tibor a vliekol sa ďalej. Po chvíli bol pri dverách, kam žaby vošli. Nad hlavou mu vrieskala zelená neónka a o čosi hlasnejšie hudba z vnútra.
- Enter, - prečítal si, než písmená znova zmizli. Uškrnul sa a vstúpil. Tu možno nájde aspoň papagáje.

Všetky tie svetlá mu nechávali na sietnici boľavé fľaky a keby aj skúsil premýšľať, asi by sa nepočul. Teraz mu to však nevadilo. Pohárik na pulte pred ním bol celkom podobný ako ten u Darwina, možno len trochu menší. A povrchný chróm už skoro hodinu statočne ignoroval.
- Vedel by som si zvyknúť, - hovoril si z času na čas a očami skákal z jednej napnutej tváre na druhú. V strede dav spotených detí zápasil so svetelnými lúčmi. Zhora ich vytrvalo fackoval stroboskop. – Raz by som si možno zvykol, - povedal si Tibor a prestal tomu veriť. Ponoril si tvár do dlaní a úporne sa snažil vypnúť čo najviac zmyslov. Všetky sa poddali rýchlo, no elektronickému burácaniu v ušiach sa odolávalo ťažko.

- Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? ...
- No konečne... mám halucinácie. – zasmial sa Tibor a započúval sa do svojho textu.
- Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš?
Tibor otvoril oči. Potom si zložil dlane z tváre. Jeho text spievalo akési dievča.
- To je blbosť. Speváčku sme nikdy nemali, – tvrdohlavo pokrútil hlavou. Ale predsa...
- Komu ho dáš? – blondínka pri stole v rohu stíchla, no zabudla zavrieť ústa. Vzápätí to urobila a bleskovo sa pozrela inam. Tibor sa tiež poslušne zadíval na pohárik pre sebou. Nenápadné a prudko náhodné pohľady medzi nimi lietali ako loptička medzi tenistami. – Odkiaľ ma poznáš? Bola si u Darwina? – Tibor dotieravo čítal z jej tváre a nemohol si spomenúť. Úhybné manévre sa menili na krátke úškrny a potom sa radšej pustila do debaty s kamarátkou. Po chvíli sa obe zdvihli. – Ach... tak sa to asi nedozviem. – jeho nálada sa vrátila na overené miesto kúsok pod nulou. Neobzeral sa. Vedel, že mieria k východu. Ale napriek tomu... Niekto si zapamätal ich pesničku. Darwin ešte žije!

- Ahoj Boris! – Zdvihol hlavu. Blondína vedľa neho musela byť nejaký prelud, alebo riadne pomýlená. – Ahoj. Som Tibor, - odvetil. Bola skutočná a nejakým zázrakom ho začula.
- Laura. Ty si hral s kapelou u Darwina, že mám pravdu?! – zvolala naňho zo štvrť metra.
- To máš.
- Máte super pesničky.
- Vďaka...
Tibor nechápal. Hoci Darwina zavreli, evolúcia tu bola. Celkom pekne rozbehnutá a čakala naňho. Hltala ho sivomodrými očami a flitre na jej tričku šaleli viac ako štadión po rozhodujúcom góle.
- Ako to, že som ťa tam nevidel? – Tibor nevedel kam má schovať svoj úsmev.
- No, som taká nenápadná... – schuti sa zasmiali. Tibor si začal vybavovať nedeľný večer. Dušan s Marcelom odchádzali spolu, niečo mali v pláne. Marcel spomínal vlak... nepovedal však kam a na ako dlho. Vedeli to?
- A kde sú tvoji kamoši? – zakričala mu Laura do ucha.
- Tiež by som rád vedel, – zamrmlal. Všetci niekam odišli...
- Čo?? –
- Že neviem. – zakričal na ňu. – Aha. – Na chvíľu zmĺkli.
Tibor nahmatal vo vrecku mobil. Bol si takmer istý, že mu od víkendu nikto nevolal. Zvonenie mal vypnuté, no aj tak by si to všimol. Fakt sa nikto neozval? Pomaly zahnal chuť pozrieť sa na displej.
- Smola že Darwina zavreli, - ozvala sa Laura súcitne. – To kvôli tomu už nie ste spolu? -
Tibor nevedel odpovedať. Tá osudová reťaz sa v ňom ťahala ďalej. – Asi... hej. –
- Hm... ale dúfam že vás niekde ešte uvidím hrať! – zadívala sa pred seba tak zasnene, že Tibora zašteklilo pod žalúdkom. – Tak to aj ja. -
Znova medzi nimi zavládlo ticho. Obzerala sa na všetky strany a nakoniec vyčítavo pokrútila hlavou. – Tušila som že zmizne... – Tibor sa obzrel, hľadela k východu.
- Chceš tu sedieť celý večer?
- Hm...
- Nepojdeš si zatancovať?
- Nie. – odmietol bleskovo, keď si predstavil seba medzi skáčucimi deckami ako sa blázni na túto umelú hudbu. Laure poklesli plecia a tričkom sa jej prehnala ďalšia šampionátová vlna.
- Priznaj sa, teba to tu nebaví! – uškrnula sa. Tibor na to pokrčil ramenami.
- Zo začiatku ma to vôbec nebavilo... –
- Ako to...? – Laura sa zrazu zadívala do pultu a kútikmi jej lietal nervózny úsmev.
Tiborovi vo vrecku zavibroval mobil. Rozhodol sa to ignorovať, aspoň tento krát. Barman s vyholenou hlavou zamieril oblúkom k nim a stiahol spred Tibora prázdny pohárik.
- Ešte jeden. – kývol Tibor.
- Aj mne! – pípla Laura. Tibor si ju podozieravo premeral, no potom dodal: - Tak dva.
Po chvíľke im barman posunul dva poháriky s priezračným destilátom a Tibor hodil na pult mincu. – Čo to piješ? – Laura si zvedavo privoňala. – Nechaj sa prekvapiť. – usmial sa Tibor, sprisahanecky si ťukli a odpili si. Laura vzápätí vystrúhala kyslú grimasu a hlasno zamliaskala.
- Nechutí? – zasmial sa Tibor.
- Ale hej. – odvetila a usrkla si znova. – Fakt si nepôjdeš zatancovať?
- Hm... – musel sa zamračiť.
- No ták, veď ťa tu nikto nepozná! – a už ho ťahala za zápästie.
- Nikto ma tu nepozná, - pripomenul si Tibor a v tom momente mu mobil zavibroval znova. Vstal, no nedal sa odtiahnuť Lauriným smerom.
- Počkaj ma, musím si zavolať! – vytiahol mobil a vykročil k východu. Nemohol si nevšimnúť, ako neochotne ho jej ruky púšťali. Snažil sa neobzerať. Laura si zrejme sadla späť k pultu, aby ju potom našiel.
Tibor vyšiel von a urobil pár krokov hore ulicou, kým zdvihol. Zo slúchadla naňho dychčal Marcel.
- Čau Ty! Sorráč že sme ťa nechali bez infošiek, ale spadlo to fakt bleskovo! Sme tu, ja a Dušan, Kevinovi ešte budem volať... Sme na chate pri Plechároch, to je asi hodinu vlakom po severnej, keď chceš, príď za nami! – Tibor sa snažil vstrebať nové informácie a vopchať ich do svojho obrazu reality, no veľmi mu to nešlo.
- Čo?! – ozval sa po sekunde.
- Nový život, kamarát! Dočerta s Darwinom, Šťukapor žije ďalej! Počkaj... – Marcel bol opitý, a zjavne mu niekto podával fľašu. Na linke bolo chvíľu ticho. – Dójdi za nami, Ty! –
Vzápätí Marcel ukončil hovor a Tibor zostal tupo stáť s mobilom pri hlave.
Obzrel sa na klub Enter a premýšľal.
- Tak už viem kde sú. Hodinu vlakom... to vôbec nie je ďaleko. Nový život! Jasné to by bola paráda, lenže... – Do hlavy mu udierali fakty. Taký nový život, to bolo niečo neskutočne komplikované. – Čo budeme robiť? Ako sa uživíme? Čo na to naši? –

Otvorený kufor na posteli bol poloprázdny a Tibor horúčkovito premýšľal, čo ešte potrebuje. Uterák...uterák! Preplížil sa do kúpeľne, opatrne ho zvesil zo šnúry a potom zroloval do kufra. Všetko ostatné už mal, no kufor bol podozrivo málo plný.
- Čo mi ešte chýba...ach, toto nemá zmysel! – vybral veci z kufra a natlačil ich do batohu. Ideálne. Po špičkách prešiel do kuchyne. – Voda! – zobral fľašu minerálky a vopchal ju medzi tričká. Ešte pár keksov... – Niečo si potom kúpim. Aha! Peniaze. –
Batoh bol zas o trochu ťažší, no darilo sa mu hýbať takmer nečujne. Zalovil v otcovom kabáte. Nič. Jeho peňaženka migrovala rýchlejšie ako rybárik dlhochvostý. Na chvíľu znehybnel, keď sa z izby ozval podráždený šuchot. Moric mal veľmi plytký spánok...
- Musí ju mať v taške. – obrátil sa do obývačky, a potom bleskovo naspäť. Postavil kvetináč na miesto a pohol sa. Ďalšie zašuchotanie.
– Za chvíľu zbuntoší celú rodinu, - zahromžil v duchu Tibor a zohol sa k otcovej taške. Jeden priečinok, vedľa ďalší a vnútri ešte jeden. No všade boli len spisy. – Hm...
Tibor vstal a zúfalo sa zahľadel na dvere do spálne rodičov. – To nemôže byť pravda!
Moric nahlas zakrochkal. Tibor sa pol minúty dusil smiechom, no potom naňho znova doľahla vážnosť situácie. Pomaly zovrel kľučku. Zatlačil. Nechutne zaškrípala a Moric sa dvakrát prehodil na posteli.
Okamžite zavrhol myšlienku vkradnúť sa do spálne.
- No nič. Musím vystačiť s tým, čo mám. – nebolo to veľa. Bolo to skôr málo. Smiešne málo.
Ešte raz si prehmatal vrecká, či všetko má a pohol sa k dverám.
Zrazu sa mu čosi mihlo v kútiku oka. Na telefóne blikla malá zelená kontrolka. A hneď vedľa ležala obálka. V obálkach pri telefóne mohla byť len jediná vec.
Svetielko bliklo znova a telefón sa rozrinčal na celý byt. Nebolo kedy váhať.

koniec 1. časti