Pondelkové rána boli pre mnohých nočnou morou. Pre Nera nie. Zobudil sa skoro. Niekoľko krát sa natiahol a zoširoka zívol. Obloha za oknom bola tmavá, ešte len začalo svitať.
-No nič. - pomyslel si Nero a vstal.
Po raňajkách schmatol školskú tašku a pozrel na pondelkový rozvrh. Začínal hodinou fyziky. Nero si spomenul na fyzikárku a chytil sa za hlavu. Nemohol si pomôcť. Vyzerala ako mrož, aj z poslednej lavice bolo vidno jej fúzy.
Hodil si do tašky učebnicu. Všetko ostatné tam už bolo, aspoň tak predpokladal. Chodil do školy krížom cez sídlisko, bolo to až smiešne blízko. Keď vyšiel pred dom, pripadalo mu to ešte smiešnejšie.
Celé sídlisko zakryl nános snehu. Decká behali pomedzi autá na parkovisku, zhŕňali sneh z každej kapoty a guľovali sa. Na každom rohu ostal žltý fľak od nejakého psa a fúzatí chlapi s lopatami diskutovali ponad múrik na námestí.
-Prišla zima. - zasmial sa Nero. Odrazu sa zohol, lebo zboku k nemu priletelo hlasné
-Hej!- a za tým snehová guľa. Ďalšia dopadla asi meter od jeho nôh. Letmo pozrel na bandu, čo gule hádzala. Boli to starí známi. Kreténi z jeho triedy. Hodili ešte niekoľko gúľ, no netrafili. Pokojne sa im obrátil chrbtom a vydal sa na cestu do školy. Kocúr v jeho hlave na nich vytŕčal nenormálne veľký prostredník.
Od chvíle, keď sa ukázalo slnko, sneh mizol, no mokrý chodník ostával klzký. Nero kráčal opatrne, nemal sa kam ponáhľať. Pokiaľ sa pamätal, nikdy v živote sa nikam neponáhľal. Aj keď prišiel neskoro, nič sa nestalo. Nikto si ho nevšimol. Jemu to vyhovovalo.
Do školy prišiel len pár minút pred zvonením. Vyšiel na chodbu, kde bola jeho trieda. Za chrbtom mu prebehli dva páry nôh a dva uchichotané dievčenské hlasy. Keď vybiehali hore schodmi, jeden z nich zastal. Aj Nero sa zastavil a letmo sa obzrel na schody. Erika mu veselo zakývala a bežala ďalej.
-Ako to, že som si ťa predtým nevšimol? - zamieril do triedy. Zazvonilo a začal sa ďalší uletený školský pondelok.
Nero sa celé vyučovanie obzeral po spolužiakoch a v duchu sa im vysmieval. Boli takí tupí... Rovnako drzo sa škeril na profesorov, až sa rozhodli vyhýbať jeho pohľadu. Nikto sa naňho nepozeral. Bol neviditeľný a celkom si to vychutnával.
V polovici nudného vyučovania sa za oknami spustilo pomalé sneženie. Nero sa natiahol, vystrel si nohy a zahľadel sa von oknom. Odkedy z jeho triedy odišli dvaja najvychytenejší magori a uvoľnilo sa viac miesta, mal lavicu sám pre seba. Bolo to celkom fajn, sedieť bez suseda, no sneh padal fádne kolmo a na zemi sa hneď rozpúšťal. O dve hodiny to snehové oblaky nadobro vzdali a obloha zostala prádzna a sivá. Nero sa duchom vrátil do triedy, práve keď do triedy vrazil ktosi so skvelou správou.
- Od stredy sú chrípkové prázdniny! - zareval dotyčný na celú triedu a vybehol šíriť oznam ďalej. Triedou prebehol nadšený jasot a potom sa hlasy znova vrátili ku klebetám.
- Z druhákov vraj už neprišiel nikto... - vravel jeden.
- Čoby... to riaditeľka potrebuje dovolenku. Je dosť prepracovaná a plesnivá a smrdí a tak... - zahlásil ďalší a ostatní sa na tom schuti zasmiali.
Ešte aj Nero sa musel usmiať. Voľné dni boli super. Mohol robiť čo chcel a jeho tatko pritom... Nerov úsmev v momente zmizol. Tatko predsa nechodí do práce. Nero si zaumienil, že si niečo vymyslí a pôjde v stredu von.
Vyučovanie bolo jednotvárne, Nera ani tak velmi nerozčuľovali rozdiely medzi hodinami a prestávkami. Celý čas mal na kolenách dosky a na nich kúsok papiera. V ruke ceruzku a kreslil.
Poslednú prestávku to však odložil. Jednak už ho nenapadala ďalšia somarina, čo by nakreslil a tiež mu už celkom nepríjemne tŕpli nohy. Vyšiel na chodbu a takmer sa zrazil s malým dievčaťom.
Vyplašene mu pozrela ponad plece. Očividne bežala do ich triedy, pretože za tou bola už iba kotolňa, a tam to nikoho okrem malých pyromanov z prvého ročníka nelákalo.
-Nero? – pípla, sotva stihol prikývnuť.
-To je pre teba. - zastrčila si za ucho pramienok vlasov a podala mu malý zložený papierik. Vzápätí odbehla preč, hopsajúc ako hyperaktívna ververička. Nero si zakryl ústa rukou. Inak by sa asi rozrehotal na celú chodbu. Za šesť rokov na škole sa mu toto ešte nestalo. Vrátil sa na miesto a pritom rozkladal papierik.
- TY!!! - stálo veľkými písmenami na začiatku. - Čo si robil celý víkend?!! Po škole ma počkaj na I. poschodí! cmak - Nero prečítal správu a bol zmätený. Nebol tam žiadny podpis, nič. A tá kombinácia slov mu vôbec nesedela.
Mal iba tušenie, kto mu to mohol napísať.
Ale stačí len tušenie?
Tým si nebol vôbec istý. A tá malá, čo mu správu priniesla. Vyzerala o dosť mladšia než Erika. Sotva rovnaký ročník.
-Hm... ale Erika... tiež neviem, ktorý je ročník. A jedine ona je schopná mi toto napísať. - poskladaný odkaz si strčil do vrecka a znova vybral kresbu, ktorú robil od miulej prestávky.
Vyzeralo to ako zakrpatený tučniak. Miesto krídel mal štvorsprsté ruky a na hlave motorkársku prilbu. Len tak si sedel na kryhe uprostred mora a vôkol plávali žraloky, ktoré ho však absolútne nevzrušovali.
Nero ani veľmi nechcel vedieť, čo to má znamenať. Kreslil, čo ho napadlo.
Len čo po poslednej hodine vyšiel z triedy, zavanul k nemu odpudivý zápach z jedálne. Aká smola, že jedáleň bola tiež na prízemí.
-Dnes obed vynechám. - rozhodol sa.
Rozhodoval sa tak čoraz častejšie. Nie preto, že by potreboval ísť s davom. Skôr preto, že jeho žalúdok začal ostro protestovať zakaždým, keď sa k jedálni čo len priblížil. Vydal sa chodbou ku schodisku. Obišiel bandu goríl v kožených bundách a vtom ho zrazu okríklo strohé
-Hej! - Zastal.
-To si ty, debilko! - hrubý hlas jednej z goríl Nerovi nepríjemne škrípal v ušiach. Bol to ten z autobusu. Pamatäl si ho. Napriek tomu zdvihol obočie. - To sotva. -
-Ale hej. - pridal sa ďalší. Všetci štyria naňho hrozivo zazerali. Nero si nenápadne pritiahol popruhy na batohu.
-Čo si si myslel, drobec? - to vrčanie mu začalo liezť na nervy.
-O vás, chalani, vôbec nič. Fakt. - odvetil ponad plece a smelo kráčal ďalej.
-Ty doplatíš, kokotko! - ozvalo sa za ním. Bleskovo sa uhol a gorila v čiernej bunde vrazila do steny. Nero sa rozbehol ku schodisku. Počul ako sa ťažkopádne rozbehli za ním. Prekĺzol pomedzi spolužiakov na schodoch a troma skokmi bol na medziposchodí. Gorily sa nemotorne drali za ním.
-Rozbijem mu hubu! - zareval jeden z nich, keď odsotil nič netušiaceho druháka. Nero vybehol na prvé poschodie a do chodby. V momente sa zbadali s Erikou. Pribehol k nej, schytil ju okolo pliec a vtiahol ju do najbližšej triedy. O zlomok sekundy gorily trieskali na zavreté dvere.
-Otvor, drobec! Ty špina! Rozdrbem ti okuliare!! - ozývalo sa spoza dverí. Pochvíli stíchli a začali uvažovať. Erika sa sadla na prvú lavicu a stále pozerala na Nera.
Stál pri dverách, s rukami vo vreckách a žul si jazyk. Napokon si sadol k nej a položil jej ruku okolo ramien. Potom ju zase zložil a kocúr v jeho hlave si herecky odkašľal.
-Eh... - otvoril ústa.
-Čo chcú od teba? - skočila mu do reči Erika.
-Chcú ma zmlátiť, to je celé. - mávol rukou.
-To títo ťa vyváľali v blate? - spýtala sa. Nero si spomenul na potýčku so spolužiakmi a poškrabal sa na hlave. Nenormálne, koľko ľudí má chuť mu ubližovať...
-Nie, nie, toto sú iní. - vzdychol si. Erika z neho stále nespúšťala oči. No Nero cítil akúsi zmenu. Pozrel na ňu a zistil, že sa mračí.
-Prečo ťa všetci nenávidia? - ešte pár sekúnd naňho rozčúlene, napoly nechápavo hľadela. Pokrčil ramenami.
-Eh... - znova nestihol nič povedať. Erika ho uväznila v zúrivom objatí. Zacítil, ako sa mu po rukáve kotúľa slza.
-Netráp sa kvôli mne. - zamrmlal, skrútený medzi jej ramenami. Potichu fňukla.
-Ale ja chcem, Nerko. Chcem cítiť s tebou. - odvetila. Nero v sebe zadržal smiech. Na pery mu vykĺzol len drobný úškľabok. Také meno mu ešte nikto nedal.
- Nerko... ah bože... - pomyslel si.
-Dobre, v poriadku. - vymanil sa z jej zovretia a pozrel do jej zamračených očí. Na mihalniciach sa jej chveli zlostné slzy, líca jej zružoveli a nepatrne krčila nos. Bola neskutočne krásna a zároveň bolo v jej tvári niečo smiešne, detské.
-Ale... Veď ja vôbec nie som smutný. - povedal jej a vzápätí mu kútiky úst vyleteli hore. Črty jeho tváre si vždy robili čo ich napadlo. Obočie mu poskočilo a to už sa aj Erika musela usmiať.
-Tak dobre. Som rada. - pípla Erika a pritúlila sa mu na krk. Jemne jej zotrel slzu, čo sa jej skotúľala z líca. Práve zabudol, prečo sú v tej triede, keď sa za dverami znova ozvali hlasy.
Gorily si na pomoc privolali profesora.
-Profesor, prosím vás, otvorte nám tuná tú triedu. -
-To ti neprejde. Ani omylom! - povedal Nero v duchu chalanovi za dverami. Potichu vstal.
-A na čo? Žiadna hodina tam už nie je. - odvetil hlboký hlas profesora. Bol to už starý muž, no myslelo mu to stále výborne. Chalan z gorilej bandy na moment zmĺkol. Nero si bol istý, že sa práve poškrabal na zátylku.
-No, zabudol som si tam zapaľ...zá... - začal koktať a potom náhle zmĺkol. Jediné, čo títo chalani vedeli zabudnúť, boli zapaľovače a zápalky. To však profesorovi nemohol povedať.
-Z ktorej si triedy? - spýtal sa zrazu profesor. Hlas mal náhle strohý a gorilí chalan sa dal na ústup.
-Eé... srať na to. - odvetil a jeho hlasné kroky zbehli po schodoch. Nero s Erikou sa na opačnej strane dverí zachechtali do dlaní.
-Ešte že tak, - poznamenal profesor a odišiel. Len čo jeho kroky stíchli na schodoch ku zborovni, Nero s Erikou sa váľali od smiechu. Vlastne, Erika sa váľala po Nerovi.
-No pekne, - zasmial sa a snažil sa posadiť. Erika to ale zjavne nemala v pláne. Hlavu mala na jeho pleci a nosom sa mu obtierala o líce. Stále sa neprestávala chichotať.
-Čo ti je? - obrátil k nej hlavu.
-Asi... som sa zbláznila. - uškrnula sa a vlepila mu na pery kratučký bozk. Nero sa usmial. Erika ho znova pobozkala a bleskovo sa odtiahla, a potom ešte raz. Znehybnela milimeter od neho so smiešne našpúlenými perami a zaškúlila do jeho očí. Z hrdla jej vyletel bláznivý smiech, akoby ju už nikdy nechcel prejsť.
-Zbláznila som sa, - vyhlásila znova, - Do teba, Nerko.
Zasypávala jeho tvár kratučkými bláznivými bozkami a Nero ju zmätene bozkával. Smiali sa na sebe navzájom.
Hrali nezmyselnú hru, ani jeden nepoznal pravidlá, ale bavilo ich to.
23. 12. 2011
Kapitola 11. - Pizza a Puzzle
Na obrazovke sa mihali okná zo
správami. Nero na ne odpovedal jednoslovnými frázami, písmenkami, ktoré všetci
dobre poznali. Ani ho to veľmi nebavilo, ale stále nikde nevedel nájsť ani
náznak niečoho, pod čím by sa skrývala Erika. Karie4414 bola odstránená, údajne pre porušovanie pravidiel fóra, a tak mal v mravenisku virtuálnych
kontaktov znova len slepú mapu.
Až do chvíle, keď mu prišla ďalšia správa, len skromne odlišná od desiatky ďalších:
- Ahojky, dlho som ta nevidela,ako sa maaame? -
Nero si čítal správu, akoby malo byť za každým písmenom niečo skryté. Dúfal, že T4rajka je skutočne jeho za týždeň objavené a za víkend stratené dievča. Zrazu ho napadlo čosi nezvyčajné.
-Ja mam teba a ty mas mna. - odoslal odpoveď a až potom sa pozorne pozrel komu. Nick nepoznal, no mala pätnásť, ako väčšina ostatných prihlásených. V zlomku sekundy prišla odpoveď:
- Xixi, to vazne??
-Tak asi ano. – odpísal.
-Pocki, ty si chcel vediet kedy slavim narodky, ze?
-Bolo by dobre. – Spomenul si. Bola to Niky, len pod iným nickom. Nero pokrútil hlavou. - Tak toto... -
-No tak narodky mam 18eho , ale slavit budem cez vikend. Ved som ti aj poslala sms. - prečítal si a spomenul si na mobil, ešte stále zavesený na nabíjačke.
-Trochu nestastne riesenie. - napísal a šiel sa pozrieť, ako to s mobilom vyzerá. Po chvíli bolo jasné, že už ani nabíjačka ho k životu neprebudí.
-Ako to? - pýtala sa Niky a Nero tragicky odpovedal:
-Moj mobil prave odletel do vecnych lovist. -
-Jeje... xi. To len tak? - reagovala. Reagovala tak často.
-No hej. Co uz s nim. - odpísal Nero a sklamane študoval malý zhasnutý displej.
-Mozes ist do sutaze v tom hadzani mobilov. - navrhla.
Smutne sa vyceril. -To už by bolo fakt otrasné.
Chvíľu sa zabával na predstave, ako šmarí mobil do diaľky, porota odmeria dĺžku letu a dav divákov tlieska jeho neobyčajnému výkonu...
-To je odveci. - odpísal. Vedel, že ho nikto nevidí, no musel krútiť hlavou.
-Ako od veci... ved v utorok sa to kona na stadione! Inak sranda, ze ti prave teraz odisiel. Ako naschval. Xi. -
Chytil sa za hlavu.
-Toto vážne? Taká náhoda neexistuje.
Ešte raz pozrel na malý obitý telefón. Bol mu na nič. Už definitívne.
-No mozno porozmyslam. - odpísal a chystal sa počítač vypnúť, no jedna blesková odpoveď ho predbehla.
-Nerozmyslaj, sprav si cas! - prečítal si v poslednej správe. Znova zatriasol hlavou, akoby odháňal nejaký hmyz, čo sa mu usadil vo vlasoch.
-Neuveriteľné, ako sa podobáte. - povedal si, no nechcel tomu veriť. Vzduch v obývačke bol zrazu ťažký a zatuchnutý. Nero vstal a otvoril okno. Čerstvý novembrový prievan preletel až do kuchyne a v byte sa hneď dýchalo lepšie. Nero však kútikom oka niečo zazrel. Nevídal to často, preto bol z toho nervózny.
V okamihu, keď otvoril okno, prievan zdvihol zo stola žltý lístok. Ten sa zavíril vo vzduchu a padol pod stôl. Nero netušil, čo si má myslieť, tak len krátko nadvihol obočie a pustil sa za lístkom. Chvíľu trvalo, kým ho našiel a vytiahol na denné svetlo.
-Nikam nechoĎ PočkAj Ma doMa. - stálo na lístku hrozným tatkovým škrabopisom. Keď to Nero rozlúštil, podráždene sa zvalil do kresla a fľochol na tmavé dvere spálne.
-Ten tatko! - zahundral. -Čo mohol akurát dneska vymyslieť?!
Zacítil niečo horúce a zjavne trochu pripečené.
-Kurva!
Prešprintoval do kuchyne, vytiahol z pariacej sa mikrovlnky pizzu a okamžite ju plesol na stôl. Mala celkom zrelý tmavohnedý odtieň.
-Pekne. - povedal si ironicky. - Aspoň snaha bola.
Vzápätí sa vonku na chodbe ozvali dvere výťahu. Škrípali na všetkých poschodiach, a na tom ich asi najviac. V momente sa k nim pridalo známe fučanie a rinkot kľúčov. Tatko mal problém. Nero potlačil výbuch smiechu a šiel mu otvoriť. Bol zvedavý, na čo ho tatko potrebuje. Otvoril mu dvere, práve vo chvíli, keď mu na zem capla akási krabica.
-No fajn. - zahundral otec a zohol sa po ňu. Nero sa všemožne snažil udržať si neutrálny výraz. Ale pri pohľade na jeho tatka sa chcel smiať alebo zvracať alebo oboje... Nedalo sa to, musel by sa zblázniť. Premohol sa. Už asi po stý krát.
- Ahoj. - povedali naraz. Nero sa na malý okamih odvrátil od dverí. Znova sa premohol. Z tohto mu čoskoro úplne preskočí.
- No čo máš také super, že si mi zbúral celý nedeľný program? - vypadlo z Nera. Otec sa vytasil s krabicou, ktorú práve zdvihol zo zeme. Nero len zdvihol obočie.
- Tisíc kúskov. Za dnešný večer. Trúfaš si? - vyhlásil jeho tatko. Nero to vzdal, vtiahol natešeného tatka do bytu, zavrel za ním dvere a šiel si naliať veľký pohár minerálky. Pri troche šťastia ho bude piť až do večera. Vydržal mu však len niekoľko minút.
Bezradne sa dovliekol do obývačky. Tatko kamsi odpratal časopisy zo stola a miesto nich začal rozkladať malé kúsky skladačky.
- Ty chceš vážne zložiť tisíckúskové puzzle za jeden večer? - Nero to myslel ako rečnícku otázku. Tatko na moment zdvihol pohľad od farebných kúskov.
- Ja? Nie. My dvaja. Spravíme rekord. - odvetil otec a znova sa pustil do rozkladania.
- Tatko... - ozval sa ešte raz Nero, - To sa nedá. -
- Všetko sa dá. Keď sa chce, všetko sa dá. - zamrmlal otec, akoby len pre seba.
- Okej, a čo keby sme si najskôr spravili večeru? - zamával na neho Nero, kým sa jeho pozornosť úplne rozpustí do dielikov. Presvedčil ho, a tak o chvíľu nasávali absurdne dlhé špagety.
- Nemali by sa polámať, než ich uvaríš? - poznamenal Nero medzi točením vidličkou.
- Že vraj sa nemajú lámať.
- Prečo?
- Lebo potom sú krátke.
Nero to už rašej nechal bez komentára. Čakal ho veľmi podivuhodný večer.
S tatkom sa usadili nad krabicou a chvíľu na ňu slávnostne zazerali.
Nero prevrátil oči, prisunul si stoličku a vysypal si z krabice za hrsť kúskov. Na krabici bol obrázok horskej krajiny, úplne obyčajná -tuctová fotka. Nero si zaumienil, že poskladá oblohu. To bol len kúsok, trojuholník v rohu obrázku. Možno necelých sto dielikov. Začal triediť modré kúsky s oblakmi.
Po chvíli už mal zo dvadsať dielikov pospájaných a skúšal ďalšie. Jeden za druhým ich prikladal a otáčal, skúšal na rôzne miesta. Z dielikov mal vyskladaný zatiaľ jeden oblak. Tatko zatiaľ skladal desiatky tmavozelených kúskov do spodného okraja. Nero si vzdychol a pozrel na svoj biely obláčik.
Nero konečne napasoval ďalší dielik a začal skladať druhý obláčik. Obrátil svoju časť obrázka a spomedzi perleťových vankúšov na tej oblohe na neho žmurkla známa tvár.
- E...? - potriasol hlavou a tvár zmizla.
Znechutene vrazil na miesto ďalší dielik.
Chcel ísť za ňou a vykašľal sa na to. Určite ho čakala a on sa na to vykašľal. Mal hroznú chuť si o niečo udrieť hlavu. Vtom sa jeho tatko nahlas zachechtal.
- Pozri. - natŕčal mu pred nos malý zelený dielik.
Uprostred trávy akoby bola malá čierna guľka.
- Nejaký fľak na fotke. - pomyslel si Nero.
- No a? - reagoval.
-Hovno chrústa! - vyrazil zo seba otec a rozrehotal sa. Nero sa plesol po čele. Potom zažmúril oči a ešte raz pozrel na guľku na obrázku.
- No fakt. Hovno chrústa. - povedal si a ešte dlho nad otcom krútil hlavou.
O pol jedenástej večer sa Nero zdvihol od skladačky. Tatko mal zložený celý obvod a márne skúšal úplne rovnaké dieliky s trávou. Nero zatiaľ zložil ten kus oblohy a začal so snehom na horách. Ostávalo im niečo vyše osemsto dielikov.
- Prepáč, tatko. Zajtra mám školu. - ozval sa. Tatko si sťažka vzdychol a bezradne odložil kúsok z trávy.
- Spravíme rekord inokedy, dobre? - tatko stále mlčal. Potom len prikývol a vysypal si zopár dielikov s horskými kvetmi.
- Vieš, - zdvihol náhle hlavu, -To je vlastne tvoj darček. K narodeninám. -
Nero na neho vyvalil oči. Znova nevedel, či sa má urazene stratiť v izbe, vysmiať otca alebo ho vyobjímať. Nechal to radšej tak.
- Tak... všetko najlepšie. - usmial sa otec.
- Hm... ďakujem. - Nero cítil, že otvára ústa, ale slová nepočul. Ešte raz zadíval na oblaky. Keď pozrel na predlohu, ten kúsok oblohy zakrývala značka výrobcu.
Až do chvíle, keď mu prišla ďalšia správa, len skromne odlišná od desiatky ďalších:
- Ahojky, dlho som ta nevidela,ako sa maaame? -
Nero si čítal správu, akoby malo byť za každým písmenom niečo skryté. Dúfal, že T4rajka je skutočne jeho za týždeň objavené a za víkend stratené dievča. Zrazu ho napadlo čosi nezvyčajné.
-Ja mam teba a ty mas mna. - odoslal odpoveď a až potom sa pozorne pozrel komu. Nick nepoznal, no mala pätnásť, ako väčšina ostatných prihlásených. V zlomku sekundy prišla odpoveď:
- Xixi, to vazne??
-Tak asi ano. – odpísal.
-Pocki, ty si chcel vediet kedy slavim narodky, ze?
-Bolo by dobre. – Spomenul si. Bola to Niky, len pod iným nickom. Nero pokrútil hlavou. - Tak toto... -
-No tak narodky mam 18eho , ale slavit budem cez vikend. Ved som ti aj poslala sms. - prečítal si a spomenul si na mobil, ešte stále zavesený na nabíjačke.
-Trochu nestastne riesenie. - napísal a šiel sa pozrieť, ako to s mobilom vyzerá. Po chvíli bolo jasné, že už ani nabíjačka ho k životu neprebudí.
-Ako to? - pýtala sa Niky a Nero tragicky odpovedal:
-Moj mobil prave odletel do vecnych lovist. -
-Jeje... xi. To len tak? - reagovala. Reagovala tak často.
-No hej. Co uz s nim. - odpísal Nero a sklamane študoval malý zhasnutý displej.
-Mozes ist do sutaze v tom hadzani mobilov. - navrhla.
Smutne sa vyceril. -To už by bolo fakt otrasné.
Chvíľu sa zabával na predstave, ako šmarí mobil do diaľky, porota odmeria dĺžku letu a dav divákov tlieska jeho neobyčajnému výkonu...
-To je odveci. - odpísal. Vedel, že ho nikto nevidí, no musel krútiť hlavou.
-Ako od veci... ved v utorok sa to kona na stadione! Inak sranda, ze ti prave teraz odisiel. Ako naschval. Xi. -
Chytil sa za hlavu.
-Toto vážne? Taká náhoda neexistuje.
Ešte raz pozrel na malý obitý telefón. Bol mu na nič. Už definitívne.
-No mozno porozmyslam. - odpísal a chystal sa počítač vypnúť, no jedna blesková odpoveď ho predbehla.
-Nerozmyslaj, sprav si cas! - prečítal si v poslednej správe. Znova zatriasol hlavou, akoby odháňal nejaký hmyz, čo sa mu usadil vo vlasoch.
-Neuveriteľné, ako sa podobáte. - povedal si, no nechcel tomu veriť. Vzduch v obývačke bol zrazu ťažký a zatuchnutý. Nero vstal a otvoril okno. Čerstvý novembrový prievan preletel až do kuchyne a v byte sa hneď dýchalo lepšie. Nero však kútikom oka niečo zazrel. Nevídal to často, preto bol z toho nervózny.
V okamihu, keď otvoril okno, prievan zdvihol zo stola žltý lístok. Ten sa zavíril vo vzduchu a padol pod stôl. Nero netušil, čo si má myslieť, tak len krátko nadvihol obočie a pustil sa za lístkom. Chvíľu trvalo, kým ho našiel a vytiahol na denné svetlo.
-Nikam nechoĎ PočkAj Ma doMa. - stálo na lístku hrozným tatkovým škrabopisom. Keď to Nero rozlúštil, podráždene sa zvalil do kresla a fľochol na tmavé dvere spálne.
-Ten tatko! - zahundral. -Čo mohol akurát dneska vymyslieť?!
Zacítil niečo horúce a zjavne trochu pripečené.
-Kurva!
Prešprintoval do kuchyne, vytiahol z pariacej sa mikrovlnky pizzu a okamžite ju plesol na stôl. Mala celkom zrelý tmavohnedý odtieň.
-Pekne. - povedal si ironicky. - Aspoň snaha bola.
Vzápätí sa vonku na chodbe ozvali dvere výťahu. Škrípali na všetkých poschodiach, a na tom ich asi najviac. V momente sa k nim pridalo známe fučanie a rinkot kľúčov. Tatko mal problém. Nero potlačil výbuch smiechu a šiel mu otvoriť. Bol zvedavý, na čo ho tatko potrebuje. Otvoril mu dvere, práve vo chvíli, keď mu na zem capla akási krabica.
-No fajn. - zahundral otec a zohol sa po ňu. Nero sa všemožne snažil udržať si neutrálny výraz. Ale pri pohľade na jeho tatka sa chcel smiať alebo zvracať alebo oboje... Nedalo sa to, musel by sa zblázniť. Premohol sa. Už asi po stý krát.
- Ahoj. - povedali naraz. Nero sa na malý okamih odvrátil od dverí. Znova sa premohol. Z tohto mu čoskoro úplne preskočí.
- No čo máš také super, že si mi zbúral celý nedeľný program? - vypadlo z Nera. Otec sa vytasil s krabicou, ktorú práve zdvihol zo zeme. Nero len zdvihol obočie.
- Tisíc kúskov. Za dnešný večer. Trúfaš si? - vyhlásil jeho tatko. Nero to vzdal, vtiahol natešeného tatka do bytu, zavrel za ním dvere a šiel si naliať veľký pohár minerálky. Pri troche šťastia ho bude piť až do večera. Vydržal mu však len niekoľko minút.
Bezradne sa dovliekol do obývačky. Tatko kamsi odpratal časopisy zo stola a miesto nich začal rozkladať malé kúsky skladačky.
- Ty chceš vážne zložiť tisíckúskové puzzle za jeden večer? - Nero to myslel ako rečnícku otázku. Tatko na moment zdvihol pohľad od farebných kúskov.
- Ja? Nie. My dvaja. Spravíme rekord. - odvetil otec a znova sa pustil do rozkladania.
- Tatko... - ozval sa ešte raz Nero, - To sa nedá. -
- Všetko sa dá. Keď sa chce, všetko sa dá. - zamrmlal otec, akoby len pre seba.
- Okej, a čo keby sme si najskôr spravili večeru? - zamával na neho Nero, kým sa jeho pozornosť úplne rozpustí do dielikov. Presvedčil ho, a tak o chvíľu nasávali absurdne dlhé špagety.
- Nemali by sa polámať, než ich uvaríš? - poznamenal Nero medzi točením vidličkou.
- Že vraj sa nemajú lámať.
- Prečo?
- Lebo potom sú krátke.
Nero to už rašej nechal bez komentára. Čakal ho veľmi podivuhodný večer.
S tatkom sa usadili nad krabicou a chvíľu na ňu slávnostne zazerali.
Nero prevrátil oči, prisunul si stoličku a vysypal si z krabice za hrsť kúskov. Na krabici bol obrázok horskej krajiny, úplne obyčajná -tuctová fotka. Nero si zaumienil, že poskladá oblohu. To bol len kúsok, trojuholník v rohu obrázku. Možno necelých sto dielikov. Začal triediť modré kúsky s oblakmi.
Po chvíli už mal zo dvadsať dielikov pospájaných a skúšal ďalšie. Jeden za druhým ich prikladal a otáčal, skúšal na rôzne miesta. Z dielikov mal vyskladaný zatiaľ jeden oblak. Tatko zatiaľ skladal desiatky tmavozelených kúskov do spodného okraja. Nero si vzdychol a pozrel na svoj biely obláčik.
Nero konečne napasoval ďalší dielik a začal skladať druhý obláčik. Obrátil svoju časť obrázka a spomedzi perleťových vankúšov na tej oblohe na neho žmurkla známa tvár.
- E...? - potriasol hlavou a tvár zmizla.
Znechutene vrazil na miesto ďalší dielik.
Chcel ísť za ňou a vykašľal sa na to. Určite ho čakala a on sa na to vykašľal. Mal hroznú chuť si o niečo udrieť hlavu. Vtom sa jeho tatko nahlas zachechtal.
- Pozri. - natŕčal mu pred nos malý zelený dielik.
Uprostred trávy akoby bola malá čierna guľka.
- Nejaký fľak na fotke. - pomyslel si Nero.
- No a? - reagoval.
-Hovno chrústa! - vyrazil zo seba otec a rozrehotal sa. Nero sa plesol po čele. Potom zažmúril oči a ešte raz pozrel na guľku na obrázku.
- No fakt. Hovno chrústa. - povedal si a ešte dlho nad otcom krútil hlavou.
O pol jedenástej večer sa Nero zdvihol od skladačky. Tatko mal zložený celý obvod a márne skúšal úplne rovnaké dieliky s trávou. Nero zatiaľ zložil ten kus oblohy a začal so snehom na horách. Ostávalo im niečo vyše osemsto dielikov.
- Prepáč, tatko. Zajtra mám školu. - ozval sa. Tatko si sťažka vzdychol a bezradne odložil kúsok z trávy.
- Spravíme rekord inokedy, dobre? - tatko stále mlčal. Potom len prikývol a vysypal si zopár dielikov s horskými kvetmi.
- Vieš, - zdvihol náhle hlavu, -To je vlastne tvoj darček. K narodeninám. -
Nero na neho vyvalil oči. Znova nevedel, či sa má urazene stratiť v izbe, vysmiať otca alebo ho vyobjímať. Nechal to radšej tak.
- Tak... všetko najlepšie. - usmial sa otec.
- Hm... ďakujem. - Nero cítil, že otvára ústa, ale slová nepočul. Ešte raz zadíval na oblaky. Keď pozrel na predlohu, ten kúsok oblohy zakrývala značka výrobcu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)