Kapitola 4 – Kto je za ňou

Kým Nero prišiel domov, stihol sa z prekvapenia ako-tak spamätať, dať si pľúca aj srdce do bežného podpriemerného režimu a (veľmi stručne) sa pripraviť na návrat domov.
Vošiel do bytu a začul vysávač. S nepríjemným pocitom vrazil do svojej izby.
Nič. Bola pokojná a prádzna, vysávač hučal v obývačke. Ale aj tak sa mu zdalo, že krabica pod stolom leží inak, než ju tam položil. Vystrúhal poctivo mramorový výraz a vošiel do obývačky. Vysávač stíchol. Potom sa zas rozbehol, hlasno zahrkotal a zas stíchol, tentoraz oveľa zlovestnejšie. Uprostred miestnosti stál otec, na sebe staré tepláky, v ruke trubica a v nej vzpriečený akýsi ozdobný predmet.
-Upratuješ? - spýtal sa Nero sprosto. Otec prikývol.
-Aj v izbe si bol? - spýtal sa ešte sprostejšie. Miesto odpovede si otec vypýtal prachovku. Nero ju vytiahol spoza skrine a hodil otcovi. Potom sa bez slova vrátil do izby.
Ťažkopádne sa zvalil na stoličku. Prekvapilo ho, že drží. Otec z nej odmontoval kolieska. Nero nazrel pod stôl.
Všade bolo čisto ako na chirurgii, koberec ožil pôvodnými farbami a knihy v poličke pôsobili až nebezpečne zarovnane. Už sa nepamätal, kedy naposledy upratoval. Nero otvoril krabicu, vybral z nej fotku, hodil ju späť, zavrel krabicu a herecky sa oprel lakťami o stôl. Do izby vošiel otec.
Pristúpil aj s prachovkou k radiátoru. Ten ešte nečistil. Strčil ju do odparovača. Zabudol, že ten býva plný vody.
Prekvapene vytiahol premočenú prachovku a definitívne sa vzdal upratovania. Len sa oprel o Nerov stôl a zadíval sa von oknom. Nero z neho cítil, že sa s chyľuje k úderu.
-Videl si ju? - spýtal sa zrazu. Otec spustil sériu hlbokomyseľných pohľadov, aké zvyčajne strúhal iba zo spánku. Nera to trochu vydesilo, no rozhodol sa počkať na odpoveď.
Po absurdne dlhej chvíli vyniesol otec prvú vetu:
- No... –
Vzápätí sa prehrýzal obzvlášť pokročilým kombom nervóznych úškľabkov, zjavne rozhodnutý prekonať najvyššie skóre. Nero poškuľoval po knihe v poličke. Možno stihne jednu kapitolu, kým tatko prehovorí...
-Mne je jedno čo s ňou máš, to je tvoja vec. –
Súhlas. Nero mlčky siahol po knihe.
-Ale! Vždy je tam ale, pamätaj! – pozreli na seba, potom otec znova zízal von oknom a Nero otvoril knihu.
-Kým sa do niečoho ozaj pustíš... Zisti, čo je za ňou. A kto je za ňou. - dokončil vážne otec, vyžmýkal prachovku späť do odparovača a mlčky opustil izbu.
Za potravou.
Tak sa volala prvá kapitola knihy. Nero chvíľu bojoval so smiechom, čo mu trhal krk. Takže otcovi to je fuk, je to len na ňom. Aj tak, rada bola dobrá. Musel o nej zistiť viac.
Poslal jej pár správ, no neodpisovala. Nestretol ju na sídlisku, hoci sa okolo jej domu motal viac než bolo zdravé. Skúsil jej aj zavolať, nedvihla. Nadšenie z Nera opadlo tak rýchlo ako prišlo.
Dni chaoticky plynuli a v jeho hlave zavládlo dusivé prázdno. Doma upratoval, vonku blúdil, v škole spal. Všetko sa primitívne opakovalo a Nero už sa pomaly chystal zmieriť sa so svojím pôvodným – jednotvárnym životom.
Bezradne prechádzal po parku a schuti kopal do prázdnej plechovky, keď mu pod nohy vbehol krpatý biely psík a začal ho zbesilo oňuchávať.
Po chvíľke sa k nemu priznalo plavovlasé dievča. Nero sa uškrnul. Bola to ona, vtedy na lavičke.
Volala na psíka s krivým úsmevom a bolo úplne jasné že šteňa neposlúchne.
-Kiko, poď sem! K nohe! ... Ahoj. - prišla k Nerovi a vzala psíka do rúk.
-Pekný Kiko. - ozval sa Nero. On nikdy žiadne zviera nemal a bol presvedčený že keby aj, zle by to skončilo. Či pre neho alebo pre to zvieratko, nikto nezistí.
-Mám ho len týždeň. Je to úplný blázon! - zasmiala sa a jemne zatriasla psíkom, ktorý jej obrýzal gombík na bunde. –A čo ty, už je z teba raper? –
-Robím na tom. – uškrnul sa Nero.
Posadili sa na lavičku a rozprávali sa, zatiaľ čo Kiko značkoval celé okolie, pripútaný na vodítku. Zistil, že sa volá Erika, že chodí do rovnakej školy ako on (urazila sa, že si ju nikdy nevšimol) a že chodila na volejbal.
-Ako to ide s Niky? – spýtala sa zrazu. Zamrvil sa.
-Čo s ňou? Týždeň som ju nevidel. -
-Aha tak. Myslela som že hej. – jej hlas sa menil. Bol čoraz viac ako ľad. Zákerný tenký ľad, čo sa môže každú chvíľu preboriť.
-Písal som jej, ale zjavne nemá čas. - odvetil. otvorila ústa, zamračila sa na neho a ľad sa s praskotom rozlámal.
Nero jej uhol pohľadom.
-Tak prečo si za ňou nešiel? – vyčítala zmrznutým steblám pod lavičkou a vzala si psíka na ruky. Nerov kocúr dvihol chvost a opatrne sa obzrel. Zaňuchal mínu.
-Hm...-
-Debil, čím dlhšie čušíš, tým je to jasnejšie!!
Erika si vzdychla.
-Drž sa od nej, kým môžeš! Dá ti všetko a ešte viac nasľubuje...a potom ťa zničí! - Kiko zoskočil späť na zem.
-Ako vieš? - zarazil sa Nero. Erika sa nadýchla a odvetila: -Všetko mi to rozpráva. –
Nero ju vysriedal v zazeraní do zeme, no vo vnútri to s ním pohlo. Ten pohľad už videl. Bol mu neuveriteľne povedomý. A toto... mal si domyslieť, že bude len figúrkou v dákej dievčenskej hre? Spomenul si na správu od Niky.
-Ak sa chceš hrať...
Nero pozrel na Eriku s akýmsi nulovým sklamaním.
-Tak dobre, poďme sa hrať. - Akoby mu zrazu všetko mohlo byť jedno. -No, keď ona sa bude hrať so mnou, tak aj ja s ňou. Tak ju nechám lietať! – navrhol Nero, no Erike sa to nepozdávalo.
-To sa nedá! Ona hrá podľa svojich pravidiel. Také zaobchádzanie si nezaslúžiš! –
-Ty proste neznesieš, aby nad tebou vyhrala!! – vyhŕkol Nero, no vtom mu Erika vlepila facku.
-Ty si taký debil! -
-Hej! Ako ty vieš, čo si zaslúžim? Nevieš kto som, ani ako žijem! - pozeral jej kruto do očí, no ignoroval jej pohľad.
- Nevieš vôbec nič! Aký máš problém s ňou, ma nezaujíma, tak nás nechaj na pokoji! Nedochádza ti to?! Nechaj to tak, keď ma nepoznáš!! –
Niekde hlboko vnútri tušil, že Erika má pravdu, no nechcel jej veriť. Vstala a chytila ho za ruku, kým stihol uhnúť. -Nero... -
Prekvapene žmurkol, ešte stále herecky zamračený. Nikto mu tak nepovedal. Nikto to meno nepoznal. Nemal odkiaľ.
-Poznám ťa oveľa viac, ako si myslíš. - jej hlas pripomínal skoro šepot, ale bol jasný. Nero mal pocit že aj tento hlas kedysi dávno počul.
Vstala, aby dobre videl do jej uslzených očí. Bola jeden perfektný centimeter od jeho tváre, zachvela sa a potom odbehla.
-Aj ty sa maj. - pomyslel si Nero. Nechápal. Cestou domov mu hlavou behalo množstvo vecí:
Tatko s prachovkou, prenasledovaný vysávačom... Erika, čo lezie po strome... Kocúr s bublifukom a Nikine tepláky... náhodné obrazy mu vírili v mysli, kým mu to nevytriasla obrovská snehová guľa.
Nera od prekvapenia natiahlo do najbližšieho kríka. Schuti si odfukol: -Kurva! -, utrel si tvár a už mal v dlaniach vlastný studený projektil. Uprostred bojovej búrky sa mu hlava vyčistila. Zguľoval pár detí. V rámci tímovej súdržnosti zavraždili snehuliaka a celí premočení sa vliekli preč, navzájom si sľubujúc krutú odvetu.
Doma vybral fotku Niky z krabice a založil ju do knihy. Do učebnice psychológie, ktorú nikdy nemienil prečítať. Pustil si tichú hudbu a prázdna hlava sa mu postupne presúvala do vedľajšej dimenzie. Nakoniec sa zviezol na koberec a zadriemal.

ďalšia kapitola

Kapitola 3 – Na dobrú noc

Bleskovo prebehol cez koľaje, preskočil závoru. Tesne za chrbtom mu prehučal trúbiaci vlak. Spomalil, aby sa vydýchal a zamieril pozdĺž trate k panelákom.
Boli to nové domy, šialene farebné. Stavali ich tak pred dvoma rokmi. Nero si zaspomínal, ako tam kedysi s chalanmi hrávali futbal, zakaždým zablatení od hlavy po päty a s celou zbierkou odrenín. – To boli časy... -
Ale tráva bola preč a na jej mieste vyrástli domy. Tie potom oblepili polystyrénom a natreli halucinogénnymi farbami. Svetové.
Po priamo morbídnych okľukách cez sídlisko našiel vchod s číslom 19 a zarazil sa. Boli tam zvončeky, ale jej priezvisko nevedel.
-Kurva. - vzdychol si a bezradne sa oprel o stenu.
-Jasné, to by bolo príliš ľahké. - povedal si a premýšľal čo urobí. Nevedel ani na ktorom poschodí býva, ani ktoré je jej okno... nevedel o nej vlastne nič.
Zvrtol sa na odchod. Bol to blbý nápad, ale aspoň sa prebehol. Vtom ktosi zahvízdal. Nero urobil ešte jeden a pol kroku, potom sa komicky obrátil, pozrel a kútiky sa mu roztiahli do širokého úškrnu. Na prvom poschodí bolo otvorené okno. Navyše, z okna sa vykláňala Niky.
-Počkaj, hneď som dole! - zvolala a okno sa zavrelo. Za pár chvíľ sa jej silueta mihla v bráne za mozaikovým sklom.
Prišla ku bráne, otvorila a vykukla. Znova naňho zaiskrila svetielkami v očiach. Nero sa pokúsil jej to opätovať, no jeho „silno diabolský“ pohľad ju veľmi nenadchol.
- Ahoj. - ozval sa. Usmieval sa do tej milej tváre a nechal sa rozpúšťať jej horúcim pohľadom. Bolo to skoro také dobré ako dlane.
-Ahojky, som... prekvapená, že si prišiel. - odvetila a kým stihol pristúpiť bližšie, schmatla ho za ruku. Viedla ho dnu. Presne ako deti, ktoré sa idú hrať, vybehli ku schodom. Niky nevinne pozdravila starého pána a viedla Nera ďalej.
- Hmm... vedela som, že neodoláš! - zachechtala sa.
- Vážne? – pípol Nero.
- Nerob sa. Nie si blbý, viem to. - Prudko zastala. Nero zahľadený na steny, do nej vrazil a musel ju chytiť. Niky sa oprela do jeho náručia, a znova na neho urobila oči. Potom otvorila dvere do bytu.
- Doma nikoho nemáš? - pýtal sa.
- Hmm... Nie. Fotrovci šli niečo vybaviť do banky. –
vysvetlila Niky a vtiahla ho dnu. Nera však zamrazilo. Jeho otec pracoval banke. Bol riaditeľ.
- Do ktorej banky? - spýtal sa.
Niky naňho na okamih mrzuto pozrela, že prečo sa pýta. Potom mávla rukou: - Do CB-éčky. Nejaká vážna vec. Majú sa stretnúť s riaditeľom... –
Nero ostal ako obarený. Idú za riaditeľom, ktorý si práve zobral dva týždne voľna. Béng! Zásah, potopená.
- Kurva... - pomyslel si. Niky naňho znova spýtavo pozrela.
- Okey! - zahovoril to. Znova si prezrel Niky a upokojil sa. Mala už na pohľad pohodlné tepláky a mikinu, oboje akejsi samozrejmej ružovej farby. V prítmí bytu ružová splývala s jej pleťou. Asi len v obývačke boli žalúzie otvorené. Vzduch tam slabo voňal parfémom a bolo tam príjemne. Ani dusno, ani chladno. Kým sa Nero vyzul a zhodil zo seba bundu, Niky vošla do izby.
Jej izba, to bola rozprávka na dobrú noc so štyrmi stenami. Malá, zatienená, voňavá, takmer celá ružová, útulná. Na zemi bolo mäkké okrúhle kreslo a nejaké vankúše, v poličke s knihami kopec nárakmov. Niky spokojne rozpažila ruky a prstami rozhýbala zvončeky visiace zo stropu. Nero pomaly kráčal za ňou. Ten kocúr, čo v ňom doteraz syčal, sa ospalo natiahol a začal priasť. Práve z nej sálalo to príjemné teplo.
-Máš to tu pekné. – ozval sa, no celkom nevedel, kam schovať to ohúrenie.
-Ďakujem. Chceš niečo na pitie? – Preskok.
O čom? Nerovi ruka vyletela na zátylok.
– Hádam... vodu. –
Niky pokrútila hlavou a odplachtila z izby. Nero postával v strede a obzeral sa. Ocitol sa v hniezde malého mačiatka. Všetko bolo drobné, mäkké, jemne sa ligotalo a dýchalo sviežu vôňu, čo visela vo vzduchu. V ušiach ho šteklilo cinkanie miniatúrnych zvončekov, čo sa ešte stále nenápadne krútili na lampe. Ešte nenápadnejšie boli dva poháre, ktoré sa dotkli stola. Nero obrátil hlavu za zvukom.
- ‘Sapáči... – pípla Niky. Nero zdvihol pohár a odpil si.
- Jablkový džús. No... aspoň že to nie je grepfruit. – uškrnul sa. Položil pohár na stôl, strčil ruky do vreciek a pustil sa do nečinného postávania.
– Ja mám čerešnový. – oblizla sa Niky ponad okraj pohára. Poháre sa ocitli vedľa seba na stole a Nerov úškrn znehybnel.
Vzápätí ho uväznila v mäkkom teplom objatí. Záhyby mikiny ho hladkali po nose a postupne ním presakovala jej vôňa. Kocúr v jeho hlave slastne šibol chvostom a prevalil sa do ešte pohodlnejšej polohy.
-Nikto mi neverí. - šepkala mu do ucha.
-Nikto nechce byť so mnou. Myslia si, že je to ojeb. –
Nero sa v duchu rehotal. –To je normálne, nie? –
Pritisla sa k nemu ešte pevnejšie. Zacítil pod jej mikinou zvláštne prázdno. –Ale tak mž... Možno by sa našiel niekto nenormálny? - zakoktal sa. Trápne.
-Nenormálny? O ničom inom nesnívam. - odvetila potichu a jej pery sa dotkli jeho krku. Ich spoločnej rovnováhe zrazu prišlo nevoľno, tak ich zviezla rovno do okrúhleho kresla.
Niky nenásytne dychčala, túlila sa mu na krk a objímala ho rukami nohami. Závoj tmavých vlasov sa rozprestrel v kresle a jej prsty sa mu hrali s vlasmi.
Tie jeho za zatiaľ zapierali do kresla, aby ju nerozpučil. No keď sa ich pery zrazili dokopy a jablkový džús zmiešal s čerešňovým, bolo to jedno.
Nádychy, výdychy, mľaskanie, ruky, prsty, ramená, sem tam koleno... Raz hore, raz dolu... V Nerovej hlave bolo krásne prázdno. Len ružové tapety a vyvalený kocúr, čo z bublifuku vyfukoval bublinky úchylných tvarov. Vedel si celkom predstaviť, že v jej hlave to vyzerá podobne.
Nikine telo sa zvíjalo, napínalo a zas uvoľnovalo a ohýbalo aby pasovalo na to Nerove. Po chvíli ich napadlo, že by sa mohli aj vznášať – veď dokopy nevážili skoro nič (a nie preto že by boli štíhli). Nerove dlane postupne prekonali aj horizont Nikiných teplákov a znova nahmatal to zvláštne šteklivé prázdno pod ružovým textilom. Vtom samotné okrúhle kreslo usúdilo, že toho má dosť a bez ďalších ceremónií ich vyklopilo na koberec.
Na polceste záchrannou misiou si splietli prsty a okúsili, aká je podlaha izby perfektne vodorovná. Chichot znova stíchol a kým sa Niky vrhla na Nerove pery, jeho dlane vkĺzli na jej chrbát. A hore hore hore...
Celú cestu na nič nenatrafili. Šialene sa usmial, tak sa radšej venovala jeho krku. Pod jej teplákovou súpravou bolo prádzno. Nič viac, už len ona. Kocúr zas ožil, a keby nemal uši, smial by sa dookola okolo celej hlavy.
V momente sa veci zmenili. Neležala ona na ňom, ležal on na nej. Niky s rukami za hlavou a v očiach hotová rafinéria v plameňoch. Mikina sa jej vlnila ako štadión po rozhodujúcom góle. Nero vystrel ruky a predstavoval si seba ako plavca, čo sa hádže do tých vĺn.
Pri jedinom dlhom pohybe sa mykla a tepláky jej iniciatívne skĺzli do polovice stehien. Zrazu pozrela Nerovi rovno do očí a vábivo vydýchla. Nero pozrel nižšie a rozsvietilo sa mu.
Pohladil ju po brušku (ešte netušil, čo to spraví). Rozrehotala sa a hádzala sa ako epileptička, až kým nemala tepláky zrhnuté po členky. Nero sa ocitol v objatí jej dlhých stehien. Kocúr už vyfukoval obrovskú oplzlosť, keď odrazu zachytil známy zvuk a prehltol bublifuk.
Prudko sa posadili. Nikine vlasy ako mračno šibnutých nápadov, tepláky zhrnuté a Nero tiež strapatý až strach... Položil Niky prst na ústa, no nemohol zastaviť jej dychčanie. Vo dverách sa ozývalo štrkotanie kľúčov.
Niky v panike odstrčila Nera, úžasne bleskovo vstala a vrátila si tepláky do pôvodnej polohy. Nero sa zatiaľ prudko obzeral po izbe.
Musel sa schovať a dúfať že ho nenájdu. Nebolo sa veľmi kde skryť. Pozrel na splašenú Niky.
Kŕčovito zvierala vankúš a hľadela na neho ako na prízrak. Svetielka v jej očiach kričali od strachu:
- Čo sa stane? Čo sa stane?! - Takúto situáciu nečakala. Spoza dverí sa ozvalo jej meno.
Nero sa v poslednej sekunde nakopol. Sú na prvom! Náhlivo otvoril okno. Niky zúfalo hlesla: -Nie! Dolámeš sa! Nero pozrel dole.
-Ale vôbec nie! Pa. - odfrkol a skočil z okna. V tej chvíli sa otvorili dvere a do bytu vpadli jej podráždení rodičia.
Dŕŕb! Nero s praskotom dopadol do hustých kríkov pod oknom. –Uff! – skomentoval to, vykotúľal sa na chodník a bežal za roh. Už len počul ako Niky zatresla okno. Dúfal, že má pre rodičov dobrú výhovorku. Za rohom sa oprel o stenu a rozdýchaval to:
-Kurva, kurva... – postupne to prechádzalo.
Keď sa pohol späť k priecestiu, zistil, že má narazený členok. V nadávaní pokračoval až domov, kde si otec práve krátil čas upratovaním.

ďalšia kapitola

Stovky vypůjčených hodin

stovky vypůjčených hodin
příběhy které nekončí objetím
jestli se k tobě hodím
jenom dny bloudím podsvětím

jak dlouhá je do pekla cesta
co shora vypadala snadně
za všechno zapomenuté trestá
vzpomeneš si - na dně.

každým krokem známých víc
co potkal jsem nahoře - pár svých
zda zůstalo něco víc než nic…
víc než můj poslední hřích.

jen doufám, vstříc plamenům
že stezka nebeská jde k tobě
znovu zpátky k pramenům
a kolébka mně čeká v hrobě.

ten běh o život tvůj
nikdy neměl začít
tohle si zapamatuj!
jednou zemřít stačí.

Kapitola 2 - Ojeb

Nero trávil doma dlhé večery osamote, kým bol otec v práci. Sedel za kompom, permanentne zavesený na nete a hľadal čosi na zabitie času. Raz sa dostal na fórum, kde chatovali ľudia zo všetkých možných kútov sveta.
Hneď sa medzi nich prihlásil, vyplnil si profil primitívnymi údajmi a prilepil k tomu obrázok červíka s dierou v hlave. Všetci sa tam zoznamovali, ohadzovali sa vtipmi, hádali sa, ponúkali odmeny za oplzlosti, podsúvali reklamy alebo len tak debatovali o všetkom a o ničom. Nero sa veľmi pasívne zapojil do vášnivej debaty heavymetalových hláv, potom do ďalešej o bulteriéroch a nakoniec sa začal ostreľovať nadávkami s gangom zlých detí.

Na druhý deň vymenil červíka za svoju skutočnú fotku. To iba z recesie. Takmer vzápätí ho však niekto spoznal a napísal mu krátku správu, rovnakú ako stovky ďalších.
-Ahoj, ako sa mame? –
Nero si práve priniesol pohár džúsu. Voľnou rukou schmatol myš a sadol si. Dve z piatich koliesok povolili a Nero sa strepal zo stoličky aj s pohárom.
Zanadával, vstal, upratal to.
Ďalších 40 minút strávil upgradovaním stoličky na trojkolesový model. Medzitým žasol nad tým, že dve kolieska sa rozhodli odpadnúť presne v tom istom momente. Nakoniec triumfálne odložil šrobovák a pozrel sa na novú správu.
Napísala ju (aspoň podľa profilu) Nikkkky, pätnásťročné dievča. Akokoľvek zaostroval na jej nick, počet písmen K sa nezmenil.
- Niky... - spomenul si na lavičku v parku a ironicky odpovedal: -Aaale mam taky suchy tyzden. –
Niky pohotovo poslala ďalšiu odpoveď.
- Nemyslim si. Wody si mal celkom dost. Xixi - bola to ona. zamieňala písmenká ako všetci. Nero sa nad tým musel usmiať. Postupne sa medzi nimi rozbehla prudko vtipná konverzácia bez ladu a skladu, bez témy. Malá odmlka prišla po vete: - Nemosem s teba. –
Kým Nero premýšľal, čo také odpíše, všimol si že mu prišla ešte jedna správa. Bola označená ako tajná a nedočkavo blikala v rohu obrazovky. Nero ju otvoril a bol rád, že je doma sám. Tá správa:
- Tvoj tyzden moze byt owella stavnatejsiii ;) A za tým číslo na mobil.
Pod tým sa rozbalila veľká fotka. Na nej odsunuté dvere sprchového kúta a v nich ona, úplne bez.
Bez šiat, bez uteráka, bez zábran.
Stála pohodlne opretá o modré kachličky. Aj na fotke bolo vidieť, ako sa po nej kotúľajú lesklé kvapky vody a vzduch je plný pary. Mokré vlasy jej padali do pol chrbta a krivky mala absolútne bezchybné. Na tvári nezbedný úsmev a v očiach tie rozhorené svetielka.
Nero ju chvíľu baštil očami a potom donútil k činnosti mozog. Pozrel na číslo na konci správy. Vzápätí pozrel na zoznam na monitore. Niky sa už odhlásila. Schmatol mobil a poslal esemesku:
- Az taketo halusky na mna davas? Co je to za hra?
Fotku uložil pod názvom 48113245129.jpg.
Odhlásil sa, pozatváral všetky programy a vypol počítač. Ľahol si na posteľ a chvíľu o tom premýšľal. Šlo to ťažko. Tá fotka mu do myšlienok nalepila velikánsku (a veľmi príťažlivú) tapetu.
Znova vstal, zapol počítač, otvoril fotku, krátko na ňu pozrel a dal ju vytlačiť. Tlačiareň nebola zapnutá. Nero ju zúrivým pohybom zapol a čakal, kým dotancujú všetky kontrolky na jej plastovej kapote. Z počítača sa ozvalo výstražné cinknutie: Chýba papier. Nero s pokriveným úsmevom siahol do balíka s papierom. Bol prázdny.
Silno sa nadýchol a pozrel na fotku, ako sa hravo vlní na monitore. Vyzerala ako živá. Postupne sa upokojil a vyhrabal zo skrine nový balík papiera. Vytiahol pár hárkov a nakŕmil nimi tlačiareň, akoby to bolo malé decko. Spokojne zahrkotala, pohla sa. Práve keď hárok preliezal na druhú stranu, ozvalo sa štrkotanie kľúčov.
-Kurva! - pomyslel si Nero a bleskovo zrušil fotku na obrazovke. Tú vytlačenú schmatol a strčil pod klávesnicu. Dvere sa otvorili a dnu sa vovalilo niekoľko nákupných tašiek. Hneď za nimi sa vovalil otec a sťažka si vzdychol. Dlhé hodiny v práci vedeli človeka deformovať, no nikto nebol tak zdeformovaný ako jeho tatko. Bol to robot na jednosmerný prúd. Nezastavil sa, odkedy žili sami dvaja. Dnes však prišiel o čosi skôr.
-Si tu skoro. - povedal Nero a snažil sa, aby to neznelo vyčítavo. Otec ho zrejme nepočul, len rezignovane zložil tašky na zem a hodil na Nera trápny úsmev. Nero ho pol minúty skúšal opätovať. Chvíľu na seba drbnuto zízali a potom otec vyhlásil: - A koniec!
Nera sa zmocnil zlý pocit, no otec pokračoval: - Beriem si voľno, odteraz na dva týždne! - zvolal trochu príliš nahlas. Muselo to byť počuť v celom paneláku. Nero zobral tašky na stôl do kuchyne a automaticky vyložil nákup. Potom zamieril do izby.
Na chodbe videl otca ako stojí s bundou v ruke a rozmýšľa, na ktorý vešiak ju má zavesiť. Nikdy predtým na to nemal čas. Jednoduhco ju hodil, kam sa zmestila.
-Fail. – pomyslel si Nero a zavrel za sebou dvere. Znova si ľahol na posteľ. Fakt, že bude mať otca doma, ho zarazil. Na toto nemal riešenie, vlastne ho ani nikdy nemusel mať. Tatko celý deň doma - sloboda bola preč.
-Kurva... - odfukol si a pozrel na nástenku ako vždy, keď nevedel, čo robiť. Viseli tam hádam všetko.
Kresby, papiere zo školy, dôležité poznámky, grafity, stopy po rozpisovaní pera a pokusy o básne. Všetky jeho nesplnené sny. Bolo ich príliš veľa.
Vstal a vybral fotku spod klávesnice. Nemohol od nej odtrhnúť oči, len v duchu chválil farebnú laserovku a rozplýval sa nad kvalitou každého z milióna bodov na fotke pred ním.
Po niekoľkých minútach prestal škúliť na mokré krivky a zadíval sa fotke hlboko do tmavých očí. Svetielka v nich boli nezabudnuteľné. Blikotal v nich mix neskutočne príťažlivých emócií: radosť, výzva, túžba. Bol to kukuč, ktorý Nero musel milovať. Pomilovať.
Zarehotal sa. Miloval ju celú. Všimol si, že nad fotkou je vytlačená aj správa.
-...owella stavnatejsiii...- prečítal si.
Rozhodol sa fotku schovať. Pod stolom mal veľké krabice s blbosťami. Tam bude v bezpečí. Nero vliezol pod stôl a uložil ju poriadne hlboko. Cítil sa ako škrečok, čo si ukladá zásoby na zimu a chvíľu sa pod stolom pošahanecky chechtal.
V tom momente mu zazvonil mobil. Nero sa od šoku vystrel a tresol si hlavu do stola. -Kur..! - zhltol nadávku a načiahol sa az mobilom. Prišla mu odpoveď!
-Ak sa chces hrat, cakam ta. Osmockeho 19, od pol piatej budem sama ;) –
Nero zrušil správu a pozrel na hodiny. Bolo o desať štyri. Osmockého ulicu poznal. Ku priecestiu a dva bloky pozdĺž trate... Mohol by ísť dokonca pešo, za 20 minút je tam... Mohol by jej aj niečo priniesť... Cvak. Stop!
Posadil sa na posteľ a zamyslel sa.
–Hej, asi je to len ojeb! Je dosť možné, že sa ešte geniálne strápnim. - mobilom si klepal po kolene.
-Nasrať... nemám čo stratiť. –
Nero sa rozhodol, že pôjde. Bola krásna a nič ho už nemohlo rozhodiť. Obliekol sa, schmatol mobil a kľúče. Vo dverách ho zastavil otec: - Čo je? –
- Idem von. Žeby? –
- V tomto počasí? –
- V tomto počasí. -
- Vravel si, že von sa ti chodiť nechce. – zamrmlal tatko. Nero sa naňho len usmial: -Zmena je život. -

ďalšia kapitola

Kapitola 1 – Keď budeš raper

Predtým než sa pustíš to tohto chaotického braku, mám pre teba malý trik. Nero, o ktorom je tento príbeh, vôbec nie som ja - tento týpek totiž vynechal veľký kus svojho života. Prečo... to zistíš na konci.

Nero mal zvláštny život. Včerajšok si nepamätal, zajtrajšok nepoznal, na všetko mal kopu času a v diaľke pred sebou žiadny úchvatný cieľ.
Jeho rodičia boli rozvedení. Matku už dlho poznal len z počutia a otec bol neskutočne zamestnaný. Poctivý muž, ktorý mal svoje poctivé pravidlá. Ona mala iné a preto sa nemohli dlhodobo znášať. Ale to je nepodstatné. Nero nepoznal viac zo svojej rodiny a ani ho to netrápilo. Mal svoj vlastný svet a tam sa mu páčilo najviac.
Poznal zopár ľudí, nietkorých nazýval kamarátmi. Klamali mu, podvádzali ho, okrádali a ohovárali za chrbtom, smiali sa mu a robili mu naschvály. Nebol obľúbený. Vlastne sa ani nevolal Nero. Mal meno tak trápne, že je škoda ho spomínať.
V škole prežíval kombináciou lenivosti, prenikavej inteligencie a zdravého cynizmu. Ale tieto veci sa v triede necenili. Pre nikoho neboli dôležité, tak ako ani sám Nero nebol dôležitý. Pre nikoho.
Mal rád pavúky a piatok trinásteho, počúval nechutné techno a nosil oblečenie, v ktorom sa cítil dobre. Kdesi v hlave mal malého kocúra, ktorý prežíval to čo on, spolu s jedným nepatrným, odumretým želaním. A tiež mal rád zimu, ako ročné obdobie.
Začalo sa sychravé popoludnie začiatkom novembra, sneženie vystriedal dážď a všade zostávala špinavá brečka.
Nero cestou zo školy obchádzal bandu dementov. Nielen že boli jeho spolužiaci – navyše boli neuveriteľne tupí. Netrvalo dlho, kým sa dostali k jednému zo svojich najprimitívnejších spôsobov zábavy. Nero sa snažil len nenápadne zmiznúť. Kocúr sedel v kúte a mračil sa do novín. Hľadal želanie.
Do pleca mu vletela špinavá guľa. Ustúpil o krok vedľa a šliapol do veľkej mláky. Dementi ho guľovali ďalej. Hádzali projektily nechutnej mokrej farby, skôr blato než sneh. Vrchol neandrtalizmu. Kocúr zavrel noviny. Želanie bolo jednoduché. Pár vecí treba zmeniť.
Hoci mu inštinkt poradil pravý opak, rozbehol sa smerom k nim.
Udrel toho, čo stál najbližšie. Ten zafučal, zapotácal sa a vyniesol obdivuhodnú myšlienku: -Ty jebo! – Vzápätí sa všetci štyria zapreli do Nera a vyváľali ho v špinavaj mláke. S kreténskym smiechom odišli.
-Kurva. - pomyslel si Nero, vstal a skúsil zo seba zhodiť vrstvu blata. Bol mokrý od hlavy po päty. O pár minút kráčal, alebo sa skôr tackal, hore parkom za školou. V hlave sa mu stále dookola ozýval kúsok pesničky, ktorý práve zložil.
- Na všetko jebem! Ti jebem, kretén jeden, že fajn je deň, len toľko ti chcem... Ti jebem... - postupne silnela, až si ju začal rapovať nahlas. A muselo to byť dosť počuť, lebo po chvíľke ho prerušilo hlasné zvolanie.
-Hej! –
Nero sa obrátil. Pozrel doľava, doprava, na druhý koniec ulice, no nevšimol si nikoho, kto by naňho mohol volať.
– Nič? Fajn. – povedal si potichu a zmyslel si, že zloží ďalšiu slohu. Nedostal sa ani po druhú nadávku a už ho zas ktosi volal.
-Hej! -
Až teraz Nero vykukol zo svojho tunelového videnia a všimol si lavičku. Presnejšie, všimol si dve dievčatá usadené na nej a ešte jedno, ktoré mu mávalo rukou takmer pred nosom. Celkom dostatočne ho to vykoľajilo.
Skúsil napraviť svoj skysnutý výraz. Potom to skúsil ešte raz a na záver si letmo obzrel dievča, čo naňho kývalo.
Bola pekná. Mala bielu bundu, veselé svetlé oči a ešte svetlejšie vlasy zopnuté do chvosta.
Povedal si: -Hm, - a pohol sa k nim.
- Čo ťa vyváľali? - spýtala sa, keď prišiel bližšie.
Nero len tupo prikývol a mávol k tomu rukou.
- Ty si raper? - pýtala sa znova.
- Nie. - odvetil Nero.
Babenka vedľa nej nadvihla obočie. Zaklincovala sa do Nera veľkými tmavými očami, v ktorých žiarili malé svetielka. Asi sa tak tvárila zámerne, lebo tretia z nich do nej štuchla a vyčítavo zapišťala.
-Niky, prestaň! - Nikine oči zhasli a akosi smutne pozrela na kamarátku. Až trochu príliš dlhé ticho odsekla znova plavovláska.
- Okej. Tak keď budeš raper, tak prídi za nami. – vyhlásila a vzápätí dala dokonale najavo, že rozhovor skončil.
Nero sa takmer zasmial.
-Tak ahoj. – kývol im Nero a vybral sa na zastávku. Už nerapoval, ale aspoň sa pohupoval do rytmu. Keď sa dostal dostatočne ďaleko, obzrel sa a videl, že Niky ešte stále pozerá za ním. Svetielka v jej očiach znova svietili.

-Kapitola 2