Kapitola 4 – Kto je za ňou

Kým Nero prišiel domov, stihol sa z prekvapenia ako-tak spamätať, dať si pľúca aj srdce do bežného podpriemerného režimu a (veľmi stručne) sa pripraviť na návrat domov.
Vošiel do bytu a začul vysávač. S nepríjemným pocitom vrazil do svojej izby.
Nič. Bola pokojná a prádzna, vysávač hučal v obývačke. Ale aj tak sa mu zdalo, že krabica pod stolom leží inak, než ju tam položil. Vystrúhal poctivo mramorový výraz a vošiel do obývačky. Vysávač stíchol. Potom sa zas rozbehol, hlasno zahrkotal a zas stíchol, tentoraz oveľa zlovestnejšie. Uprostred miestnosti stál otec, na sebe staré tepláky, v ruke trubica a v nej vzpriečený akýsi ozdobný predmet.
-Upratuješ? - spýtal sa Nero sprosto. Otec prikývol.
-Aj v izbe si bol? - spýtal sa ešte sprostejšie. Miesto odpovede si otec vypýtal prachovku. Nero ju vytiahol spoza skrine a hodil otcovi. Potom sa bez slova vrátil do izby.
Ťažkopádne sa zvalil na stoličku. Prekvapilo ho, že drží. Otec z nej odmontoval kolieska. Nero nazrel pod stôl.
Všade bolo čisto ako na chirurgii, koberec ožil pôvodnými farbami a knihy v poličke pôsobili až nebezpečne zarovnane. Už sa nepamätal, kedy naposledy upratoval. Nero otvoril krabicu, vybral z nej fotku, hodil ju späť, zavrel krabicu a herecky sa oprel lakťami o stôl. Do izby vošiel otec.
Pristúpil aj s prachovkou k radiátoru. Ten ešte nečistil. Strčil ju do odparovača. Zabudol, že ten býva plný vody.
Prekvapene vytiahol premočenú prachovku a definitívne sa vzdal upratovania. Len sa oprel o Nerov stôl a zadíval sa von oknom. Nero z neho cítil, že sa s chyľuje k úderu.
-Videl si ju? - spýtal sa zrazu. Otec spustil sériu hlbokomyseľných pohľadov, aké zvyčajne strúhal iba zo spánku. Nera to trochu vydesilo, no rozhodol sa počkať na odpoveď.
Po absurdne dlhej chvíli vyniesol otec prvú vetu:
- No... –
Vzápätí sa prehrýzal obzvlášť pokročilým kombom nervóznych úškľabkov, zjavne rozhodnutý prekonať najvyššie skóre. Nero poškuľoval po knihe v poličke. Možno stihne jednu kapitolu, kým tatko prehovorí...
-Mne je jedno čo s ňou máš, to je tvoja vec. –
Súhlas. Nero mlčky siahol po knihe.
-Ale! Vždy je tam ale, pamätaj! – pozreli na seba, potom otec znova zízal von oknom a Nero otvoril knihu.
-Kým sa do niečoho ozaj pustíš... Zisti, čo je za ňou. A kto je za ňou. - dokončil vážne otec, vyžmýkal prachovku späť do odparovača a mlčky opustil izbu.
Za potravou.
Tak sa volala prvá kapitola knihy. Nero chvíľu bojoval so smiechom, čo mu trhal krk. Takže otcovi to je fuk, je to len na ňom. Aj tak, rada bola dobrá. Musel o nej zistiť viac.
Poslal jej pár správ, no neodpisovala. Nestretol ju na sídlisku, hoci sa okolo jej domu motal viac než bolo zdravé. Skúsil jej aj zavolať, nedvihla. Nadšenie z Nera opadlo tak rýchlo ako prišlo.
Dni chaoticky plynuli a v jeho hlave zavládlo dusivé prázdno. Doma upratoval, vonku blúdil, v škole spal. Všetko sa primitívne opakovalo a Nero už sa pomaly chystal zmieriť sa so svojím pôvodným – jednotvárnym životom.
Bezradne prechádzal po parku a schuti kopal do prázdnej plechovky, keď mu pod nohy vbehol krpatý biely psík a začal ho zbesilo oňuchávať.
Po chvíľke sa k nemu priznalo plavovlasé dievča. Nero sa uškrnul. Bola to ona, vtedy na lavičke.
Volala na psíka s krivým úsmevom a bolo úplne jasné že šteňa neposlúchne.
-Kiko, poď sem! K nohe! ... Ahoj. - prišla k Nerovi a vzala psíka do rúk.
-Pekný Kiko. - ozval sa Nero. On nikdy žiadne zviera nemal a bol presvedčený že keby aj, zle by to skončilo. Či pre neho alebo pre to zvieratko, nikto nezistí.
-Mám ho len týždeň. Je to úplný blázon! - zasmiala sa a jemne zatriasla psíkom, ktorý jej obrýzal gombík na bunde. –A čo ty, už je z teba raper? –
-Robím na tom. – uškrnul sa Nero.
Posadili sa na lavičku a rozprávali sa, zatiaľ čo Kiko značkoval celé okolie, pripútaný na vodítku. Zistil, že sa volá Erika, že chodí do rovnakej školy ako on (urazila sa, že si ju nikdy nevšimol) a že chodila na volejbal.
-Ako to ide s Niky? – spýtala sa zrazu. Zamrvil sa.
-Čo s ňou? Týždeň som ju nevidel. -
-Aha tak. Myslela som že hej. – jej hlas sa menil. Bol čoraz viac ako ľad. Zákerný tenký ľad, čo sa môže každú chvíľu preboriť.
-Písal som jej, ale zjavne nemá čas. - odvetil. otvorila ústa, zamračila sa na neho a ľad sa s praskotom rozlámal.
Nero jej uhol pohľadom.
-Tak prečo si za ňou nešiel? – vyčítala zmrznutým steblám pod lavičkou a vzala si psíka na ruky. Nerov kocúr dvihol chvost a opatrne sa obzrel. Zaňuchal mínu.
-Hm...-
-Debil, čím dlhšie čušíš, tým je to jasnejšie!!
Erika si vzdychla.
-Drž sa od nej, kým môžeš! Dá ti všetko a ešte viac nasľubuje...a potom ťa zničí! - Kiko zoskočil späť na zem.
-Ako vieš? - zarazil sa Nero. Erika sa nadýchla a odvetila: -Všetko mi to rozpráva. –
Nero ju vysriedal v zazeraní do zeme, no vo vnútri to s ním pohlo. Ten pohľad už videl. Bol mu neuveriteľne povedomý. A toto... mal si domyslieť, že bude len figúrkou v dákej dievčenskej hre? Spomenul si na správu od Niky.
-Ak sa chceš hrať...
Nero pozrel na Eriku s akýmsi nulovým sklamaním.
-Tak dobre, poďme sa hrať. - Akoby mu zrazu všetko mohlo byť jedno. -No, keď ona sa bude hrať so mnou, tak aj ja s ňou. Tak ju nechám lietať! – navrhol Nero, no Erike sa to nepozdávalo.
-To sa nedá! Ona hrá podľa svojich pravidiel. Také zaobchádzanie si nezaslúžiš! –
-Ty proste neznesieš, aby nad tebou vyhrala!! – vyhŕkol Nero, no vtom mu Erika vlepila facku.
-Ty si taký debil! -
-Hej! Ako ty vieš, čo si zaslúžim? Nevieš kto som, ani ako žijem! - pozeral jej kruto do očí, no ignoroval jej pohľad.
- Nevieš vôbec nič! Aký máš problém s ňou, ma nezaujíma, tak nás nechaj na pokoji! Nedochádza ti to?! Nechaj to tak, keď ma nepoznáš!! –
Niekde hlboko vnútri tušil, že Erika má pravdu, no nechcel jej veriť. Vstala a chytila ho za ruku, kým stihol uhnúť. -Nero... -
Prekvapene žmurkol, ešte stále herecky zamračený. Nikto mu tak nepovedal. Nikto to meno nepoznal. Nemal odkiaľ.
-Poznám ťa oveľa viac, ako si myslíš. - jej hlas pripomínal skoro šepot, ale bol jasný. Nero mal pocit že aj tento hlas kedysi dávno počul.
Vstala, aby dobre videl do jej uslzených očí. Bola jeden perfektný centimeter od jeho tváre, zachvela sa a potom odbehla.
-Aj ty sa maj. - pomyslel si Nero. Nechápal. Cestou domov mu hlavou behalo množstvo vecí:
Tatko s prachovkou, prenasledovaný vysávačom... Erika, čo lezie po strome... Kocúr s bublifukom a Nikine tepláky... náhodné obrazy mu vírili v mysli, kým mu to nevytriasla obrovská snehová guľa.
Nera od prekvapenia natiahlo do najbližšieho kríka. Schuti si odfukol: -Kurva! -, utrel si tvár a už mal v dlaniach vlastný studený projektil. Uprostred bojovej búrky sa mu hlava vyčistila. Zguľoval pár detí. V rámci tímovej súdržnosti zavraždili snehuliaka a celí premočení sa vliekli preč, navzájom si sľubujúc krutú odvetu.
Doma vybral fotku Niky z krabice a založil ju do knihy. Do učebnice psychológie, ktorú nikdy nemienil prečítať. Pustil si tichú hudbu a prázdna hlava sa mu postupne presúvala do vedľajšej dimenzie. Nakoniec sa zviezol na koberec a zadriemal.

ďalšia kapitola