Kapitola 3 – Na dobrú noc

Bleskovo prebehol cez koľaje, preskočil závoru. Tesne za chrbtom mu prehučal trúbiaci vlak. Spomalil, aby sa vydýchal a zamieril pozdĺž trate k panelákom.
Boli to nové domy, šialene farebné. Stavali ich tak pred dvoma rokmi. Nero si zaspomínal, ako tam kedysi s chalanmi hrávali futbal, zakaždým zablatení od hlavy po päty a s celou zbierkou odrenín. – To boli časy... -
Ale tráva bola preč a na jej mieste vyrástli domy. Tie potom oblepili polystyrénom a natreli halucinogénnymi farbami. Svetové.
Po priamo morbídnych okľukách cez sídlisko našiel vchod s číslom 19 a zarazil sa. Boli tam zvončeky, ale jej priezvisko nevedel.
-Kurva. - vzdychol si a bezradne sa oprel o stenu.
-Jasné, to by bolo príliš ľahké. - povedal si a premýšľal čo urobí. Nevedel ani na ktorom poschodí býva, ani ktoré je jej okno... nevedel o nej vlastne nič.
Zvrtol sa na odchod. Bol to blbý nápad, ale aspoň sa prebehol. Vtom ktosi zahvízdal. Nero urobil ešte jeden a pol kroku, potom sa komicky obrátil, pozrel a kútiky sa mu roztiahli do širokého úškrnu. Na prvom poschodí bolo otvorené okno. Navyše, z okna sa vykláňala Niky.
-Počkaj, hneď som dole! - zvolala a okno sa zavrelo. Za pár chvíľ sa jej silueta mihla v bráne za mozaikovým sklom.
Prišla ku bráne, otvorila a vykukla. Znova naňho zaiskrila svetielkami v očiach. Nero sa pokúsil jej to opätovať, no jeho „silno diabolský“ pohľad ju veľmi nenadchol.
- Ahoj. - ozval sa. Usmieval sa do tej milej tváre a nechal sa rozpúšťať jej horúcim pohľadom. Bolo to skoro také dobré ako dlane.
-Ahojky, som... prekvapená, že si prišiel. - odvetila a kým stihol pristúpiť bližšie, schmatla ho za ruku. Viedla ho dnu. Presne ako deti, ktoré sa idú hrať, vybehli ku schodom. Niky nevinne pozdravila starého pána a viedla Nera ďalej.
- Hmm... vedela som, že neodoláš! - zachechtala sa.
- Vážne? – pípol Nero.
- Nerob sa. Nie si blbý, viem to. - Prudko zastala. Nero zahľadený na steny, do nej vrazil a musel ju chytiť. Niky sa oprela do jeho náručia, a znova na neho urobila oči. Potom otvorila dvere do bytu.
- Doma nikoho nemáš? - pýtal sa.
- Hmm... Nie. Fotrovci šli niečo vybaviť do banky. –
vysvetlila Niky a vtiahla ho dnu. Nera však zamrazilo. Jeho otec pracoval banke. Bol riaditeľ.
- Do ktorej banky? - spýtal sa.
Niky naňho na okamih mrzuto pozrela, že prečo sa pýta. Potom mávla rukou: - Do CB-éčky. Nejaká vážna vec. Majú sa stretnúť s riaditeľom... –
Nero ostal ako obarený. Idú za riaditeľom, ktorý si práve zobral dva týždne voľna. Béng! Zásah, potopená.
- Kurva... - pomyslel si. Niky naňho znova spýtavo pozrela.
- Okey! - zahovoril to. Znova si prezrel Niky a upokojil sa. Mala už na pohľad pohodlné tepláky a mikinu, oboje akejsi samozrejmej ružovej farby. V prítmí bytu ružová splývala s jej pleťou. Asi len v obývačke boli žalúzie otvorené. Vzduch tam slabo voňal parfémom a bolo tam príjemne. Ani dusno, ani chladno. Kým sa Nero vyzul a zhodil zo seba bundu, Niky vošla do izby.
Jej izba, to bola rozprávka na dobrú noc so štyrmi stenami. Malá, zatienená, voňavá, takmer celá ružová, útulná. Na zemi bolo mäkké okrúhle kreslo a nejaké vankúše, v poličke s knihami kopec nárakmov. Niky spokojne rozpažila ruky a prstami rozhýbala zvončeky visiace zo stropu. Nero pomaly kráčal za ňou. Ten kocúr, čo v ňom doteraz syčal, sa ospalo natiahol a začal priasť. Práve z nej sálalo to príjemné teplo.
-Máš to tu pekné. – ozval sa, no celkom nevedel, kam schovať to ohúrenie.
-Ďakujem. Chceš niečo na pitie? – Preskok.
O čom? Nerovi ruka vyletela na zátylok.
– Hádam... vodu. –
Niky pokrútila hlavou a odplachtila z izby. Nero postával v strede a obzeral sa. Ocitol sa v hniezde malého mačiatka. Všetko bolo drobné, mäkké, jemne sa ligotalo a dýchalo sviežu vôňu, čo visela vo vzduchu. V ušiach ho šteklilo cinkanie miniatúrnych zvončekov, čo sa ešte stále nenápadne krútili na lampe. Ešte nenápadnejšie boli dva poháre, ktoré sa dotkli stola. Nero obrátil hlavu za zvukom.
- ‘Sapáči... – pípla Niky. Nero zdvihol pohár a odpil si.
- Jablkový džús. No... aspoň že to nie je grepfruit. – uškrnul sa. Položil pohár na stôl, strčil ruky do vreciek a pustil sa do nečinného postávania.
– Ja mám čerešnový. – oblizla sa Niky ponad okraj pohára. Poháre sa ocitli vedľa seba na stole a Nerov úškrn znehybnel.
Vzápätí ho uväznila v mäkkom teplom objatí. Záhyby mikiny ho hladkali po nose a postupne ním presakovala jej vôňa. Kocúr v jeho hlave slastne šibol chvostom a prevalil sa do ešte pohodlnejšej polohy.
-Nikto mi neverí. - šepkala mu do ucha.
-Nikto nechce byť so mnou. Myslia si, že je to ojeb. –
Nero sa v duchu rehotal. –To je normálne, nie? –
Pritisla sa k nemu ešte pevnejšie. Zacítil pod jej mikinou zvláštne prázdno. –Ale tak mž... Možno by sa našiel niekto nenormálny? - zakoktal sa. Trápne.
-Nenormálny? O ničom inom nesnívam. - odvetila potichu a jej pery sa dotkli jeho krku. Ich spoločnej rovnováhe zrazu prišlo nevoľno, tak ich zviezla rovno do okrúhleho kresla.
Niky nenásytne dychčala, túlila sa mu na krk a objímala ho rukami nohami. Závoj tmavých vlasov sa rozprestrel v kresle a jej prsty sa mu hrali s vlasmi.
Tie jeho za zatiaľ zapierali do kresla, aby ju nerozpučil. No keď sa ich pery zrazili dokopy a jablkový džús zmiešal s čerešňovým, bolo to jedno.
Nádychy, výdychy, mľaskanie, ruky, prsty, ramená, sem tam koleno... Raz hore, raz dolu... V Nerovej hlave bolo krásne prázdno. Len ružové tapety a vyvalený kocúr, čo z bublifuku vyfukoval bublinky úchylných tvarov. Vedel si celkom predstaviť, že v jej hlave to vyzerá podobne.
Nikine telo sa zvíjalo, napínalo a zas uvoľnovalo a ohýbalo aby pasovalo na to Nerove. Po chvíli ich napadlo, že by sa mohli aj vznášať – veď dokopy nevážili skoro nič (a nie preto že by boli štíhli). Nerove dlane postupne prekonali aj horizont Nikiných teplákov a znova nahmatal to zvláštne šteklivé prázdno pod ružovým textilom. Vtom samotné okrúhle kreslo usúdilo, že toho má dosť a bez ďalších ceremónií ich vyklopilo na koberec.
Na polceste záchrannou misiou si splietli prsty a okúsili, aká je podlaha izby perfektne vodorovná. Chichot znova stíchol a kým sa Niky vrhla na Nerove pery, jeho dlane vkĺzli na jej chrbát. A hore hore hore...
Celú cestu na nič nenatrafili. Šialene sa usmial, tak sa radšej venovala jeho krku. Pod jej teplákovou súpravou bolo prádzno. Nič viac, už len ona. Kocúr zas ožil, a keby nemal uši, smial by sa dookola okolo celej hlavy.
V momente sa veci zmenili. Neležala ona na ňom, ležal on na nej. Niky s rukami za hlavou a v očiach hotová rafinéria v plameňoch. Mikina sa jej vlnila ako štadión po rozhodujúcom góle. Nero vystrel ruky a predstavoval si seba ako plavca, čo sa hádže do tých vĺn.
Pri jedinom dlhom pohybe sa mykla a tepláky jej iniciatívne skĺzli do polovice stehien. Zrazu pozrela Nerovi rovno do očí a vábivo vydýchla. Nero pozrel nižšie a rozsvietilo sa mu.
Pohladil ju po brušku (ešte netušil, čo to spraví). Rozrehotala sa a hádzala sa ako epileptička, až kým nemala tepláky zrhnuté po členky. Nero sa ocitol v objatí jej dlhých stehien. Kocúr už vyfukoval obrovskú oplzlosť, keď odrazu zachytil známy zvuk a prehltol bublifuk.
Prudko sa posadili. Nikine vlasy ako mračno šibnutých nápadov, tepláky zhrnuté a Nero tiež strapatý až strach... Položil Niky prst na ústa, no nemohol zastaviť jej dychčanie. Vo dverách sa ozývalo štrkotanie kľúčov.
Niky v panike odstrčila Nera, úžasne bleskovo vstala a vrátila si tepláky do pôvodnej polohy. Nero sa zatiaľ prudko obzeral po izbe.
Musel sa schovať a dúfať že ho nenájdu. Nebolo sa veľmi kde skryť. Pozrel na splašenú Niky.
Kŕčovito zvierala vankúš a hľadela na neho ako na prízrak. Svetielka v jej očiach kričali od strachu:
- Čo sa stane? Čo sa stane?! - Takúto situáciu nečakala. Spoza dverí sa ozvalo jej meno.
Nero sa v poslednej sekunde nakopol. Sú na prvom! Náhlivo otvoril okno. Niky zúfalo hlesla: -Nie! Dolámeš sa! Nero pozrel dole.
-Ale vôbec nie! Pa. - odfrkol a skočil z okna. V tej chvíli sa otvorili dvere a do bytu vpadli jej podráždení rodičia.
Dŕŕb! Nero s praskotom dopadol do hustých kríkov pod oknom. –Uff! – skomentoval to, vykotúľal sa na chodník a bežal za roh. Už len počul ako Niky zatresla okno. Dúfal, že má pre rodičov dobrú výhovorku. Za rohom sa oprel o stenu a rozdýchaval to:
-Kurva, kurva... – postupne to prechádzalo.
Keď sa pohol späť k priecestiu, zistil, že má narazený členok. V nadávaní pokračoval až domov, kde si otec práve krátil čas upratovaním.

ďalšia kapitola