Kapitola 2 - Ojeb

Nero trávil doma dlhé večery osamote, kým bol otec v práci. Sedel za kompom, permanentne zavesený na nete a hľadal čosi na zabitie času. Raz sa dostal na fórum, kde chatovali ľudia zo všetkých možných kútov sveta.
Hneď sa medzi nich prihlásil, vyplnil si profil primitívnymi údajmi a prilepil k tomu obrázok červíka s dierou v hlave. Všetci sa tam zoznamovali, ohadzovali sa vtipmi, hádali sa, ponúkali odmeny za oplzlosti, podsúvali reklamy alebo len tak debatovali o všetkom a o ničom. Nero sa veľmi pasívne zapojil do vášnivej debaty heavymetalových hláv, potom do ďalešej o bulteriéroch a nakoniec sa začal ostreľovať nadávkami s gangom zlých detí.

Na druhý deň vymenil červíka za svoju skutočnú fotku. To iba z recesie. Takmer vzápätí ho však niekto spoznal a napísal mu krátku správu, rovnakú ako stovky ďalších.
-Ahoj, ako sa mame? –
Nero si práve priniesol pohár džúsu. Voľnou rukou schmatol myš a sadol si. Dve z piatich koliesok povolili a Nero sa strepal zo stoličky aj s pohárom.
Zanadával, vstal, upratal to.
Ďalších 40 minút strávil upgradovaním stoličky na trojkolesový model. Medzitým žasol nad tým, že dve kolieska sa rozhodli odpadnúť presne v tom istom momente. Nakoniec triumfálne odložil šrobovák a pozrel sa na novú správu.
Napísala ju (aspoň podľa profilu) Nikkkky, pätnásťročné dievča. Akokoľvek zaostroval na jej nick, počet písmen K sa nezmenil.
- Niky... - spomenul si na lavičku v parku a ironicky odpovedal: -Aaale mam taky suchy tyzden. –
Niky pohotovo poslala ďalšiu odpoveď.
- Nemyslim si. Wody si mal celkom dost. Xixi - bola to ona. zamieňala písmenká ako všetci. Nero sa nad tým musel usmiať. Postupne sa medzi nimi rozbehla prudko vtipná konverzácia bez ladu a skladu, bez témy. Malá odmlka prišla po vete: - Nemosem s teba. –
Kým Nero premýšľal, čo také odpíše, všimol si že mu prišla ešte jedna správa. Bola označená ako tajná a nedočkavo blikala v rohu obrazovky. Nero ju otvoril a bol rád, že je doma sám. Tá správa:
- Tvoj tyzden moze byt owella stavnatejsiii ;) A za tým číslo na mobil.
Pod tým sa rozbalila veľká fotka. Na nej odsunuté dvere sprchového kúta a v nich ona, úplne bez.
Bez šiat, bez uteráka, bez zábran.
Stála pohodlne opretá o modré kachličky. Aj na fotke bolo vidieť, ako sa po nej kotúľajú lesklé kvapky vody a vzduch je plný pary. Mokré vlasy jej padali do pol chrbta a krivky mala absolútne bezchybné. Na tvári nezbedný úsmev a v očiach tie rozhorené svetielka.
Nero ju chvíľu baštil očami a potom donútil k činnosti mozog. Pozrel na číslo na konci správy. Vzápätí pozrel na zoznam na monitore. Niky sa už odhlásila. Schmatol mobil a poslal esemesku:
- Az taketo halusky na mna davas? Co je to za hra?
Fotku uložil pod názvom 48113245129.jpg.
Odhlásil sa, pozatváral všetky programy a vypol počítač. Ľahol si na posteľ a chvíľu o tom premýšľal. Šlo to ťažko. Tá fotka mu do myšlienok nalepila velikánsku (a veľmi príťažlivú) tapetu.
Znova vstal, zapol počítač, otvoril fotku, krátko na ňu pozrel a dal ju vytlačiť. Tlačiareň nebola zapnutá. Nero ju zúrivým pohybom zapol a čakal, kým dotancujú všetky kontrolky na jej plastovej kapote. Z počítača sa ozvalo výstražné cinknutie: Chýba papier. Nero s pokriveným úsmevom siahol do balíka s papierom. Bol prázdny.
Silno sa nadýchol a pozrel na fotku, ako sa hravo vlní na monitore. Vyzerala ako živá. Postupne sa upokojil a vyhrabal zo skrine nový balík papiera. Vytiahol pár hárkov a nakŕmil nimi tlačiareň, akoby to bolo malé decko. Spokojne zahrkotala, pohla sa. Práve keď hárok preliezal na druhú stranu, ozvalo sa štrkotanie kľúčov.
-Kurva! - pomyslel si Nero a bleskovo zrušil fotku na obrazovke. Tú vytlačenú schmatol a strčil pod klávesnicu. Dvere sa otvorili a dnu sa vovalilo niekoľko nákupných tašiek. Hneď za nimi sa vovalil otec a sťažka si vzdychol. Dlhé hodiny v práci vedeli človeka deformovať, no nikto nebol tak zdeformovaný ako jeho tatko. Bol to robot na jednosmerný prúd. Nezastavil sa, odkedy žili sami dvaja. Dnes však prišiel o čosi skôr.
-Si tu skoro. - povedal Nero a snažil sa, aby to neznelo vyčítavo. Otec ho zrejme nepočul, len rezignovane zložil tašky na zem a hodil na Nera trápny úsmev. Nero ho pol minúty skúšal opätovať. Chvíľu na seba drbnuto zízali a potom otec vyhlásil: - A koniec!
Nera sa zmocnil zlý pocit, no otec pokračoval: - Beriem si voľno, odteraz na dva týždne! - zvolal trochu príliš nahlas. Muselo to byť počuť v celom paneláku. Nero zobral tašky na stôl do kuchyne a automaticky vyložil nákup. Potom zamieril do izby.
Na chodbe videl otca ako stojí s bundou v ruke a rozmýšľa, na ktorý vešiak ju má zavesiť. Nikdy predtým na to nemal čas. Jednoduhco ju hodil, kam sa zmestila.
-Fail. – pomyslel si Nero a zavrel za sebou dvere. Znova si ľahol na posteľ. Fakt, že bude mať otca doma, ho zarazil. Na toto nemal riešenie, vlastne ho ani nikdy nemusel mať. Tatko celý deň doma - sloboda bola preč.
-Kurva... - odfukol si a pozrel na nástenku ako vždy, keď nevedel, čo robiť. Viseli tam hádam všetko.
Kresby, papiere zo školy, dôležité poznámky, grafity, stopy po rozpisovaní pera a pokusy o básne. Všetky jeho nesplnené sny. Bolo ich príliš veľa.
Vstal a vybral fotku spod klávesnice. Nemohol od nej odtrhnúť oči, len v duchu chválil farebnú laserovku a rozplýval sa nad kvalitou každého z milióna bodov na fotke pred ním.
Po niekoľkých minútach prestal škúliť na mokré krivky a zadíval sa fotke hlboko do tmavých očí. Svetielka v nich boli nezabudnuteľné. Blikotal v nich mix neskutočne príťažlivých emócií: radosť, výzva, túžba. Bol to kukuč, ktorý Nero musel milovať. Pomilovať.
Zarehotal sa. Miloval ju celú. Všimol si, že nad fotkou je vytlačená aj správa.
-...owella stavnatejsiii...- prečítal si.
Rozhodol sa fotku schovať. Pod stolom mal veľké krabice s blbosťami. Tam bude v bezpečí. Nero vliezol pod stôl a uložil ju poriadne hlboko. Cítil sa ako škrečok, čo si ukladá zásoby na zimu a chvíľu sa pod stolom pošahanecky chechtal.
V tom momente mu zazvonil mobil. Nero sa od šoku vystrel a tresol si hlavu do stola. -Kur..! - zhltol nadávku a načiahol sa az mobilom. Prišla mu odpoveď!
-Ak sa chces hrat, cakam ta. Osmockeho 19, od pol piatej budem sama ;) –
Nero zrušil správu a pozrel na hodiny. Bolo o desať štyri. Osmockého ulicu poznal. Ku priecestiu a dva bloky pozdĺž trate... Mohol by ísť dokonca pešo, za 20 minút je tam... Mohol by jej aj niečo priniesť... Cvak. Stop!
Posadil sa na posteľ a zamyslel sa.
–Hej, asi je to len ojeb! Je dosť možné, že sa ešte geniálne strápnim. - mobilom si klepal po kolene.
-Nasrať... nemám čo stratiť. –
Nero sa rozhodol, že pôjde. Bola krásna a nič ho už nemohlo rozhodiť. Obliekol sa, schmatol mobil a kľúče. Vo dverách ho zastavil otec: - Čo je? –
- Idem von. Žeby? –
- V tomto počasí? –
- V tomto počasí. -
- Vravel si, že von sa ti chodiť nechce. – zamrmlal tatko. Nero sa naňho len usmial: -Zmena je život. -

ďalšia kapitola