Kapitola 12. - Gorillaz

Pondelkové rána boli pre mnohých nočnou morou. Pre Nera nie. Zobudil sa skoro. Niekoľko krát sa natiahol a zoširoka zívol. Obloha za oknom bola tmavá, ešte len začalo svitať.
-No nič. - pomyslel si Nero a vstal.
Po raňajkách schmatol školskú tašku a pozrel na pondelkový rozvrh. Začínal hodinou fyziky. Nero si spomenul na fyzikárku a chytil sa za hlavu. Nemohol si pomôcť. Vyzerala ako mrož, aj z poslednej lavice bolo vidno jej fúzy.
Hodil si do tašky učebnicu. Všetko ostatné tam už bolo, aspoň tak predpokladal. Chodil do školy krížom cez sídlisko, bolo to až smiešne blízko. Keď vyšiel pred dom, pripadalo mu to ešte smiešnejšie.
Celé sídlisko zakryl nános snehu. Decká behali pomedzi autá na parkovisku, zhŕňali sneh z každej kapoty a guľovali sa. Na každom rohu ostal žltý fľak od nejakého psa a fúzatí chlapi s lopatami diskutovali ponad múrik na námestí.
-Prišla zima. - zasmial sa Nero. Odrazu sa zohol, lebo zboku k nemu priletelo hlasné
-Hej!- a za tým snehová guľa. Ďalšia dopadla asi meter od jeho nôh. Letmo pozrel na bandu, čo gule hádzala. Boli to starí známi. Kreténi z jeho triedy. Hodili ešte niekoľko gúľ, no netrafili. Pokojne sa im obrátil chrbtom a vydal sa na cestu do školy. Kocúr v jeho hlave na nich vytŕčal nenormálne veľký prostredník.
Od chvíle, keď sa ukázalo slnko, sneh mizol, no mokrý chodník ostával klzký. Nero kráčal opatrne, nemal sa kam ponáhľať. Pokiaľ sa pamätal, nikdy v živote sa nikam neponáhľal. Aj keď prišiel neskoro, nič sa nestalo. Nikto si ho nevšimol. Jemu to vyhovovalo.
Do školy prišiel len pár minút pred zvonením. Vyšiel na chodbu, kde bola jeho trieda. Za chrbtom mu prebehli dva páry nôh a dva uchichotané dievčenské hlasy. Keď vybiehali hore schodmi, jeden z nich zastal. Aj Nero sa zastavil a letmo sa obzrel na schody. Erika mu veselo zakývala a bežala ďalej.
-Ako to, že som si ťa predtým nevšimol? - zamieril do triedy. Zazvonilo a začal sa ďalší uletený školský pondelok.
Nero sa celé vyučovanie obzeral po spolužiakoch a v duchu sa im vysmieval. Boli takí tupí... Rovnako drzo sa škeril na profesorov, až sa rozhodli vyhýbať jeho pohľadu. Nikto sa naňho nepozeral. Bol neviditeľný a celkom si to vychutnával.
V polovici nudného vyučovania sa za oknami spustilo pomalé sneženie. Nero sa natiahol, vystrel si nohy a zahľadel sa von oknom. Odkedy z jeho triedy odišli dvaja najvychytenejší magori a uvoľnilo sa viac miesta, mal lavicu sám pre seba. Bolo to celkom fajn, sedieť bez suseda, no sneh padal fádne kolmo a na zemi sa hneď rozpúšťal. O dve hodiny to snehové oblaky nadobro vzdali a obloha zostala prádzna a sivá. Nero sa duchom vrátil do triedy, práve keď do triedy vrazil ktosi so skvelou správou.
- Od stredy sú chrípkové prázdniny! - zareval dotyčný na celú triedu a vybehol šíriť oznam ďalej. Triedou prebehol nadšený jasot a potom sa hlasy znova vrátili ku klebetám.
- Z druhákov vraj už neprišiel nikto... - vravel jeden.
- Čoby... to riaditeľka potrebuje dovolenku. Je dosť prepracovaná a plesnivá a smrdí a tak... - zahlásil ďalší a ostatní sa na tom schuti zasmiali.
Ešte aj Nero sa musel usmiať. Voľné dni boli super. Mohol robiť čo chcel a jeho tatko pritom... Nerov úsmev v momente zmizol. Tatko predsa nechodí do práce. Nero si zaumienil, že si niečo vymyslí a pôjde v stredu von.
Vyučovanie bolo jednotvárne, Nera ani tak velmi nerozčuľovali rozdiely medzi hodinami a prestávkami. Celý čas mal na kolenách dosky a na nich kúsok papiera. V ruke ceruzku a kreslil.
Poslednú prestávku to však odložil. Jednak už ho nenapadala ďalšia somarina, čo by nakreslil a tiež mu už celkom nepríjemne tŕpli nohy. Vyšiel na chodbu a takmer sa zrazil s malým dievčaťom.
Vyplašene mu pozrela ponad plece. Očividne bežala do ich triedy, pretože za tou bola už iba kotolňa, a tam to nikoho okrem malých pyromanov z prvého ročníka nelákalo.
-Nero? – pípla, sotva stihol prikývnuť.
-To je pre teba. - zastrčila si za ucho pramienok vlasov a podala mu malý zložený papierik. Vzápätí odbehla preč, hopsajúc ako hyperaktívna ververička. Nero si zakryl ústa rukou. Inak by sa asi rozrehotal na celú chodbu. Za šesť rokov na škole sa mu toto ešte nestalo. Vrátil sa na miesto a pritom rozkladal papierik.
- TY!!! - stálo veľkými písmenami na začiatku. - Čo si robil celý víkend?!! Po škole ma počkaj na I. poschodí! cmak - Nero prečítal správu a bol zmätený. Nebol tam žiadny podpis, nič. A tá kombinácia slov mu vôbec nesedela.
Mal iba tušenie, kto mu to mohol napísať.
Ale stačí len tušenie?
Tým si nebol vôbec istý. A tá malá, čo mu správu priniesla. Vyzerala o dosť mladšia než Erika. Sotva rovnaký ročník.
-Hm... ale Erika... tiež neviem, ktorý je ročník. A jedine ona je schopná mi toto napísať. - poskladaný odkaz si strčil do vrecka a znova vybral kresbu, ktorú robil od miulej prestávky.
Vyzeralo to ako zakrpatený tučniak. Miesto krídel mal štvorsprsté ruky a na hlave motorkársku prilbu. Len tak si sedel na kryhe uprostred mora a vôkol plávali žraloky, ktoré ho však absolútne nevzrušovali.
Nero ani veľmi nechcel vedieť, čo to má znamenať. Kreslil, čo ho napadlo.
Len čo po poslednej hodine vyšiel z triedy, zavanul k nemu odpudivý zápach z jedálne. Aká smola, že jedáleň bola tiež na prízemí.
-Dnes obed vynechám. - rozhodol sa.
Rozhodoval sa tak čoraz častejšie. Nie preto, že by potreboval ísť s davom. Skôr preto, že jeho žalúdok začal ostro protestovať zakaždým, keď sa k jedálni čo len priblížil. Vydal sa chodbou ku schodisku. Obišiel bandu goríl v kožených bundách a vtom ho zrazu okríklo strohé
-Hej! - Zastal.
-To si ty, debilko! - hrubý hlas jednej z goríl Nerovi nepríjemne škrípal v ušiach. Bol to ten z autobusu. Pamatäl si ho. Napriek tomu zdvihol obočie. - To sotva. -
-Ale hej. - pridal sa ďalší. Všetci štyria naňho hrozivo zazerali. Nero si nenápadne pritiahol popruhy na batohu.
-Čo si si myslel, drobec? - to vrčanie mu začalo liezť na nervy.
-O vás, chalani, vôbec nič. Fakt. - odvetil ponad plece a smelo kráčal ďalej.
-Ty doplatíš, kokotko! - ozvalo sa za ním. Bleskovo sa uhol a gorila v čiernej bunde vrazila do steny. Nero sa rozbehol ku schodisku. Počul ako sa ťažkopádne rozbehli za ním. Prekĺzol pomedzi spolužiakov na schodoch a troma skokmi bol na medziposchodí. Gorily sa nemotorne drali za ním.
-Rozbijem mu hubu! - zareval jeden z nich, keď odsotil nič netušiaceho druháka. Nero vybehol na prvé poschodie a do chodby. V momente sa zbadali s Erikou. Pribehol k nej, schytil ju okolo pliec a vtiahol ju do najbližšej triedy. O zlomok sekundy gorily trieskali na zavreté dvere.
-Otvor, drobec! Ty špina! Rozdrbem ti okuliare!! - ozývalo sa spoza dverí. Pochvíli stíchli a začali uvažovať. Erika sa sadla na prvú lavicu a stále pozerala na Nera.
Stál pri dverách, s rukami vo vreckách a žul si jazyk. Napokon si sadol k nej a položil jej ruku okolo ramien. Potom ju zase zložil a kocúr v jeho hlave si herecky odkašľal.
-Eh... - otvoril ústa.
-Čo chcú od teba? - skočila mu do reči Erika.
-Chcú ma zmlátiť, to je celé. - mávol rukou.
-To títo ťa vyváľali v blate? - spýtala sa. Nero si spomenul na potýčku so spolužiakmi a poškrabal sa na hlave. Nenormálne, koľko ľudí má chuť mu ubližovať...
-Nie, nie, toto sú iní. - vzdychol si. Erika z neho stále nespúšťala oči. No Nero cítil akúsi zmenu. Pozrel na ňu a zistil, že sa mračí.
-Prečo ťa všetci nenávidia? - ešte pár sekúnd naňho rozčúlene, napoly nechápavo hľadela. Pokrčil ramenami.
-Eh... - znova nestihol nič povedať. Erika ho uväznila v zúrivom objatí. Zacítil, ako sa mu po rukáve kotúľa slza.
-Netráp sa kvôli mne. - zamrmlal, skrútený medzi jej ramenami. Potichu fňukla.
-Ale ja chcem, Nerko. Chcem cítiť s tebou. - odvetila. Nero v sebe zadržal smiech. Na pery mu vykĺzol len drobný úškľabok. Také meno mu ešte nikto nedal.
- Nerko... ah bože... - pomyslel si.
-Dobre, v poriadku. - vymanil sa z jej zovretia a pozrel do jej zamračených očí. Na mihalniciach sa jej chveli zlostné slzy, líca jej zružoveli a nepatrne krčila nos. Bola neskutočne krásna a zároveň bolo v jej tvári niečo smiešne, detské.
-Ale... Veď ja vôbec nie som smutný. - povedal jej a vzápätí mu kútiky úst vyleteli hore. Črty jeho tváre si vždy robili čo ich napadlo. Obočie mu poskočilo a to už sa aj Erika musela usmiať.
-Tak dobre. Som rada. - pípla Erika a pritúlila sa mu na krk. Jemne jej zotrel slzu, čo sa jej skotúľala z líca. Práve zabudol, prečo sú v tej triede, keď sa za dverami znova ozvali hlasy.
Gorily si na pomoc privolali profesora.
-Profesor, prosím vás, otvorte nám tuná tú triedu. -
-To ti neprejde. Ani omylom! - povedal Nero v duchu chalanovi za dverami. Potichu vstal.
-A na čo? Žiadna hodina tam už nie je. - odvetil hlboký hlas profesora. Bol to už starý muž, no myslelo mu to stále výborne. Chalan z gorilej bandy na moment zmĺkol. Nero si bol istý, že sa práve poškrabal na zátylku.
-No, zabudol som si tam zapaľ...zá... - začal koktať a potom náhle zmĺkol. Jediné, čo títo chalani vedeli zabudnúť, boli zapaľovače a zápalky. To však profesorovi nemohol povedať.
-Z ktorej si triedy? - spýtal sa zrazu profesor. Hlas mal náhle strohý a gorilí chalan sa dal na ústup.
-Eé... srať na to. - odvetil a jeho hlasné kroky zbehli po schodoch. Nero s Erikou sa na opačnej strane dverí zachechtali do dlaní.
-Ešte že tak, - poznamenal profesor a odišiel. Len čo jeho kroky stíchli na schodoch ku zborovni, Nero s Erikou sa váľali od smiechu. Vlastne, Erika sa váľala po Nerovi.
-No pekne, - zasmial sa a snažil sa posadiť. Erika to ale zjavne nemala v pláne. Hlavu mala na jeho pleci a nosom sa mu obtierala o líce. Stále sa neprestávala chichotať.
-Čo ti je? - obrátil k nej hlavu.
-Asi... som sa zbláznila. - uškrnula sa a vlepila mu na pery kratučký bozk. Nero sa usmial. Erika ho znova pobozkala a bleskovo sa odtiahla, a potom ešte raz. Znehybnela milimeter od neho so smiešne našpúlenými perami a zaškúlila do jeho očí. Z hrdla jej vyletel bláznivý smiech, akoby ju už nikdy nechcel prejsť.
-Zbláznila som sa, - vyhlásila znova, - Do teba, Nerko.
Zasypávala jeho tvár kratučkými bláznivými bozkami a Nero ju zmätene bozkával. Smiali sa na sebe navzájom.
Hrali nezmyselnú hru, ani jeden nepoznal pravidlá, ale bavilo ich to.

ďalšia kapitola

Kapitola 11. - Pizza a Puzzle

Na obrazovke sa mihali okná zo správami. Nero na ne odpovedal jednoslovnými frázami, písmenkami, ktoré všetci dobre poznali. Ani ho to veľmi nebavilo, ale stále nikde nevedel nájsť ani náznak niečoho, pod čím by sa skrývala Erika. Karie4414 bola odstránená, údajne pre porušovanie pravidiel fóra, a tak mal v mravenisku virtuálnych kontaktov znova len slepú mapu.
Až do chvíle, keď mu prišla ďalšia správa, len skromne odlišná od desiatky ďalších:
- Ahojky, dlho som ta nevidela,ako sa maaame? -
Nero si čítal správu, akoby malo byť za každým písmenom niečo skryté. Dúfal, že T4rajka je skutočne jeho za týždeň objavené a za víkend stratené dievča. Zrazu ho napadlo čosi nezvyčajné.
-Ja mam teba a ty mas mna. - odoslal odpoveď a až potom sa pozorne pozrel komu. Nick nepoznal, no mala pätnásť, ako väčšina ostatných prihlásených. V zlomku sekundy prišla odpoveď:
- Xixi, to vazne??
-Tak asi ano. – odpísal.
-Pocki, ty si chcel vediet kedy slavim narodky, ze?
-Bolo by dobre. – Spomenul si. Bola to Niky, len pod iným nickom. Nero pokrútil hlavou. - Tak toto... -
-No tak narodky mam 18eho , ale slavit budem cez vikend. Ved som ti aj poslala sms. - prečítal si a spomenul si na mobil, ešte stále zavesený na nabíjačke.
-Trochu nestastne riesenie. - napísal a šiel sa pozrieť, ako to s mobilom vyzerá. Po chvíli bolo jasné, že už ani nabíjačka ho k životu neprebudí.
-Ako to? - pýtala sa Niky a Nero tragicky odpovedal:
-Moj mobil prave odletel do vecnych lovist. -
-Jeje... xi. To len tak? - reagovala. Reagovala tak často.
-No hej. Co uz s nim. - odpísal Nero a sklamane študoval malý zhasnutý displej.
-Mozes ist do sutaze v tom hadzani mobilov. - navrhla.
Smutne sa vyceril. -To už by bolo fakt otrasné.
Chvíľu sa zabával na predstave, ako šmarí mobil do diaľky, porota odmeria dĺžku letu a dav divákov tlieska jeho neobyčajnému výkonu...
-To je odveci. - odpísal. Vedel, že ho nikto nevidí, no musel krútiť hlavou.
-Ako od veci... ved v utorok sa to kona na stadione! Inak sranda, ze ti prave teraz odisiel. Ako naschval. Xi. -
Chytil sa za hlavu.
-Toto vážne? Taká náhoda neexistuje.
Ešte raz pozrel na malý obitý telefón. Bol mu na nič. Už definitívne.
-No mozno porozmyslam. - odpísal a chystal sa počítač vypnúť, no jedna blesková odpoveď ho predbehla.
-Nerozmyslaj, sprav si cas! - prečítal si v poslednej správe. Znova zatriasol hlavou, akoby odháňal nejaký hmyz, čo sa mu usadil vo vlasoch.
-Neuveriteľné, ako sa podobáte. - povedal si, no nechcel tomu veriť. Vzduch v obývačke bol zrazu ťažký a zatuchnutý. Nero vstal a otvoril okno. Čerstvý novembrový prievan preletel až do kuchyne a v byte sa hneď dýchalo lepšie. Nero však kútikom oka niečo zazrel. Nevídal to často, preto bol z toho nervózny.
V okamihu, keď otvoril okno, prievan zdvihol zo stola žltý lístok. Ten sa zavíril vo vzduchu a padol pod stôl. Nero netušil, čo si má myslieť, tak len krátko nadvihol obočie a pustil sa za lístkom. Chvíľu trvalo, kým ho našiel a vytiahol na denné svetlo.
-Nikam nechoĎ PočkAj Ma doMa. - stálo na lístku hrozným tatkovým škrabopisom. Keď to Nero rozlúštil, podráždene sa zvalil do kresla a fľochol na tmavé dvere spálne.
-Ten tatko! - zahundral. -Čo mohol akurát dneska vymyslieť?!
Zacítil niečo horúce a zjavne trochu pripečené.
-Kurva!
Prešprintoval do kuchyne, vytiahol z pariacej sa mikrovlnky pizzu a okamžite ju plesol na stôl. Mala celkom zrelý tmavohnedý odtieň.
-Pekne. - povedal si ironicky. - Aspoň snaha bola.
Vzápätí sa vonku na chodbe ozvali dvere výťahu. Škrípali na všetkých poschodiach, a na tom ich asi najviac. V momente sa k nim pridalo známe fučanie a rinkot kľúčov. Tatko mal problém. Nero potlačil výbuch smiechu a šiel mu otvoriť. Bol zvedavý, na čo ho tatko potrebuje. Otvoril mu dvere, práve vo chvíli, keď mu na zem capla akási krabica.
-No fajn. - zahundral otec a zohol sa po ňu. Nero sa všemožne snažil udržať si neutrálny výraz. Ale pri pohľade na jeho tatka sa chcel smiať alebo zvracať alebo oboje... Nedalo sa to, musel by sa zblázniť. Premohol sa. Už asi po stý krát.
- Ahoj. - povedali naraz. Nero sa na malý okamih odvrátil od dverí. Znova sa premohol. Z tohto mu čoskoro úplne preskočí.
- No čo máš také super, že si mi zbúral celý nedeľný program? - vypadlo z Nera. Otec sa vytasil s krabicou, ktorú práve zdvihol zo zeme. Nero len zdvihol obočie.
- Tisíc kúskov. Za dnešný večer. Trúfaš si? - vyhlásil jeho tatko. Nero to vzdal, vtiahol natešeného tatka do bytu, zavrel za ním dvere a šiel si naliať veľký pohár minerálky. Pri troche šťastia ho bude piť až do večera. Vydržal mu však len niekoľko minút.
Bezradne sa dovliekol do obývačky. Tatko kamsi odpratal časopisy zo stola a miesto nich začal rozkladať malé kúsky skladačky.
- Ty chceš vážne zložiť tisíckúskové puzzle za jeden večer? - Nero to myslel ako rečnícku otázku. Tatko na moment zdvihol pohľad od farebných kúskov.
- Ja? Nie. My dvaja. Spravíme rekord. - odvetil otec a znova sa pustil do rozkladania.
- Tatko... - ozval sa ešte raz Nero, - To sa nedá. -
- Všetko sa dá. Keď sa chce, všetko sa dá. - zamrmlal otec, akoby len pre seba.
- Okej, a čo keby sme si najskôr spravili večeru? - zamával na neho Nero, kým sa jeho pozornosť úplne rozpustí do dielikov. Presvedčil ho, a tak o chvíľu nasávali absurdne dlhé špagety.
- Nemali by sa polámať, než ich uvaríš? - poznamenal Nero medzi točením vidličkou.
- Že vraj sa nemajú lámať.
- Prečo?
- Lebo potom sú krátke.
Nero to už rašej nechal bez komentára. Čakal ho veľmi podivuhodný večer.
S tatkom sa usadili nad krabicou a chvíľu na ňu slávnostne zazerali.
Nero prevrátil oči, prisunul si stoličku a vysypal si z krabice za hrsť kúskov. Na krabici bol obrázok horskej krajiny, úplne obyčajná -tuctová fotka. Nero si zaumienil, že poskladá oblohu. To bol len kúsok, trojuholník v rohu obrázku. Možno necelých sto dielikov. Začal triediť modré kúsky s oblakmi.
Po chvíli už mal zo dvadsať dielikov pospájaných a skúšal ďalšie. Jeden za druhým ich prikladal a otáčal, skúšal na rôzne miesta. Z dielikov mal vyskladaný zatiaľ jeden oblak. Tatko zatiaľ skladal desiatky tmavozelených kúskov do spodného okraja. Nero si vzdychol a pozrel na svoj biely obláčik.
Nero konečne napasoval ďalší dielik a začal skladať druhý obláčik. Obrátil svoju časť obrázka a spomedzi perleťových vankúšov na tej oblohe na neho žmurkla známa tvár.
- E...? - potriasol hlavou a tvár zmizla.
Znechutene vrazil na miesto ďalší dielik.
Chcel ísť za ňou a vykašľal sa na to. Určite ho čakala a on sa na to vykašľal. Mal hroznú chuť si o niečo udrieť hlavu. Vtom sa jeho tatko nahlas zachechtal.
- Pozri. - natŕčal mu pred nos malý zelený dielik.
Uprostred trávy akoby bola malá čierna guľka.
- Nejaký fľak na fotke. - pomyslel si Nero.
- No a? - reagoval.
-Hovno chrústa! - vyrazil zo seba otec a rozrehotal sa. Nero sa plesol po čele. Potom zažmúril oči a ešte raz pozrel na guľku na obrázku.
- No fakt. Hovno chrústa. - povedal si a ešte dlho nad otcom krútil hlavou.
O pol jedenástej večer sa Nero zdvihol od skladačky. Tatko mal zložený celý obvod a márne skúšal úplne rovnaké dieliky s trávou. Nero zatiaľ zložil ten kus oblohy a začal so snehom na horách. Ostávalo im niečo vyše osemsto dielikov.
- Prepáč, tatko. Zajtra mám školu. - ozval sa. Tatko si sťažka vzdychol a bezradne odložil kúsok z trávy.
- Spravíme rekord inokedy, dobre? - tatko stále mlčal. Potom len prikývol a vysypal si zopár dielikov s horskými kvetmi.

- Vieš, - zdvihol náhle hlavu, -To je vlastne tvoj darček. K narodeninám. -
Nero na neho vyvalil oči. Znova nevedel, či sa má urazene stratiť v izbe, vysmiať otca alebo ho vyobjímať. Nechal to radšej tak.
- Tak... všetko najlepšie. - usmial sa otec.
- Hm... ďakujem. - Nero cítil, že otvára ústa, ale slová nepočul. Ešte raz zadíval na oblaky. Keď pozrel na predlohu, ten kúsok oblohy zakrývala značka výrobcu.

ďalšia kapitola

pre ňu

nekonečná krajina
skriňa kam sa schovám
čo obloha vraví nám
veľká vám, malá slovám

hrami sa ich učíme
najradšej tie najľahšie
zo spánku vyrušíme
už odkedy vieme chcieť

ona to vie, medzi prvými
sama na správnej strane sveta
v dlaniach nazbierané sny
nepomýlené, zvedavé dieťa

nikto iný, to ona
ma tou najkrajšou hrou naučila
ako vyzerajú kúzla...

Loď menom Odvaha

Veci rýchlejšie ako svetlo,
majú putovať späť v čase
stretnúť, čo nás už stretlo
až na koreň požičanej kráse.

Hodiny a hodiny sa mi sní,
hlad po živote samom žerie spánok
a stratenú hmotu spomedzi dní
mení na vložky do topánok.

Psí kamaráti, kým sú slobodní,
kým nepoznajú hlas pána
nemajú strach z povodní
zato majú dlhé a svetlé rána.

Chcem aspoň svoj malý svet,
po kúskoch, alebo aj celý zmeniť
mať malý cieľ, niečo čo mám hneď
dobehnúť ho skôr než slnko zenit.

Chcem prísť na pravdy vo vnútri vecí
znova sa učiť to čo mi pomáha
zo zranení sám sa vedieť liečiť
nastúpiť na loď menom odvaha...

Kapitola 10. - Šikovné ruky

V nedeľu o desiatej ráno ho zobudilo hlasné zabzučanie. Prevrátil sa v posteli a zahundral. Bzučanie sa ozvalo zas.
- Čerta! - vytlačil zo seba a znova sa prevrátil.
-Skap. - pomyslel si. Mobil zabzučal ešte raz a skapal.
Nero mrzuto vstal, pozrel na hodiny a potom na mobil, čo bezvládne ležal na stole. Už nevibroval, ale bzučal. Nezvonil, ale chripel. Bola to troska.
Nero sa prišuchtal k stolu, dvihol malý prístroj ako zdochnuté zvieratko a otrávene naň zaškúlil. Pod sériou škrabancov na displeji svietili dva symboly.
Obálka a telefón. Jeden zmeškaný hovor, jedna nová správa. Nerovi sa nechcelo odpovedať ani na jedno.
Momentálne sa mu nechcelo vôbec nič, takmer ani dýchať. Rozkašľal sa. Takto to nepôjde.
-Dobre, tak najskôr... kto mi volal? - no skôr než sa dotkol tlačidla, symboly vystriedala prádzna baterka a displej zhasol. Nero zavrčal a bezcitne hodil telefón späť na stôl.
Ozvalo sa pritom bolestivé prasknutie a Nero dvihol obočie. Jeho mobil bola troska. Teraz už vedel prečo.
-Sorry, kamarát. - pripojil ho na nabíjačku. Kým sa otrasený nabíjal, skúsil ho zapnúť, no ten sa urazil a zostal vypnutý. Nero znova zavrčal a šiel si dať niečo na raňajky.
V kuchyni na stole našiel čosi ako bojisko miniatúrnej občianskej vojny. Tanier so zmasakrovanou paprikou a zvyškom masla odovzdane ležal s tieni jogurtu, ktorý niekto nestihol ani otvoriť, a prevrátená soľnička, ktorá kapitulovala celkom nakoniec, sa vyškierala von oknom do sivého dňa.
Nero zdvihol z podlahy balíček s chlebom a otvoril chladničku. Našiel nejakú nátierku a potom dorazil aj ten jogurt. Keď opláchol riad a všetko vrátil na miesto, zaklopal na dvere spálne.
-Tatko? - Nič. Bez odozvy. Nero ju ani nečakal.
Jednoducho sa presunul na gauč do obývačky, vylovil ovládač a zapol telku. So zlomyseľným úškrnom zvýšil hlasitosť, nech si to tatko poriadne vychutná.
Minule preletel všetkých 99 kanálov za pol minúty. Šlo mu to čoraz rýchlejšie. Od jednotky hore boli dobre známe programy domácej televízie. Za dvanástkou začínali filmové kanály, ďalej boli dokumenty, pri ktorých si tatko vždy tak dobre zdriemol a potom spravodajstvo.
Nero ako vždy zdvihol ovládač do jedného z mála uhlov, v ktorých fungoval. S pôžitkom sa nadýchol a začal bleskovo prepínať, odhodlaný prekonať svoj rekord. Bola to úchylná zábavka, ale občas pri nej zachytil niekoľko nápadov.
Obrazy z jednotlivých kanálov lietali spolu so sekundami na Nerových hodinkách. Po trinástich sekundách už bol skoro v polovici. Vtom sa zastavil a prepol o niekoľko kanálov späť. Medzi obrazmi sa mihla tvár, ktorá sa už dlho opakovala v jeho snoch, alebo také čosi. Tú ženu poznal. Takmer ako svoje topánky.
-Nakresliť môžete, čo chcete. A vždy to bude stáť za to. Keby ste nakreslili len tisícinu z toho, čo ste v živote videli, nikdy vám nemôžu dôjsť nápady. - Nero prepol na správny kanál zlomok sekundy predtým, ako z obrazovky zmizlo jej meno. Postrehol len prvé písmeno.
Mala meno na A.
Nerov mozog sa konečne prebral k aktivite. Kocúr vyskočil na nohy a pre istotu sa intenzívne prefackal. Keď znovu získal balanc, pretrel si oči a vyvalil ich na obrazovku.
Tá žena stála pred dlhou stenou kdesi v galérii. Všade viseli obrazy a ona o nich rozprávala. Ten hlas Nero musel poznať, tak ako poznal jej tvár. Bol to sčasti aj jeho hlas. Bol to hlas jeho mamy.
Strašne ho mrzelo, že nevidel jej celé meno. Pozrel na hodinky, čo mu štýlovo škrtili zápätie. Na stopkách bežala dvadsiata prvá sekunda. Zastavil ich. Dnes sa rekord nekoná.
-Tak moja mama maľuje!
O chvíľu znovu zaklopal na dvere spálne v nádeji, že jeho otec je už takmer pri vedomí. Znova sa mu nevrátila žiadna odozva, tak stlačil kľučku. Z druhej strany sa ozvalo kovové žuchnutie.
-Hups. - povedal si. Aj na toto už zabudol. Dvere do spálne sa neotvárali kľučkou. Otvárali sa kombináciou zbožného priania, hrubej sily a zmyslu pre náhodu. Nerovi z toho podstatná časť chýbala, a tak nechal spálňu na pokoji. Obliekol sa a zamieril do pasáže. Papiernictvo cez víkendy zatváralo už o pol jedenástej.
- Volala sa Alica. Aspoň myslím... - vyhrabávanie dávnych spomienok bolelo, a tak ho Nero radšej prenechával iným. Spomienky mal kocúr uložené v pomerne malých škatuliach v suteréne a počas dlhých zimných večerov nimi kúril.
Ale tentokrát mal Nero zvláštny pocit, že jedna jeho spomienka sa k nemu usilovne snaží dostať. Bola ako živá. Keby vedel, že sú spomienky živé, určite by ich toľko nespálil. Keď však zakopol na schodoch do pasáže, znova mu vypadla z hlavy.
Cestou späť studeným sídliskom už ho škatule v jeho hlave netrápili. Očami blúdil po sivých stenách panelákov, v ktorých chorobne žiarili plastové okná. Všetky boli pozatvárané, zakryté záclonami. Ľudia boli vzduchotesne uzavretí vo svojich teplých bytoch. Zato z parku ozýval živý orchester vtákov a stromy sa prekrikovali exkluzívne módnymi ohnivými odtieňmi. Až za rohom sa do Nera oprel vietor a privial k nemu pravidelný šum premávky z obchvatu.
- Ľudia sa nezastavia...
Mix zvukov mal v jednom momente perfektný rytmus. Nerove kroky do neho mimovoľne skĺzli.
-Čas zabijú a strávia. A potom dávia.
Kocúr sa zasmial, pleskol sa po čele a preškrtol posledný verš.
-Plťkou proti moru sa staviam...
Ďalší takt mu úplne pretrhla akási blonďavá hlava, ktorá sa popri ňom mihla.
Bolo to malé dievča so svetlými kučerami v tmavej bunde s kožušinovou kapucňou. Kráčala rýchlo, akoby sa v toto ospalé ráno bolo kam ponáhľať. Nerove ústa sa samy skrútili do úsmevu.
- Veď máš čas...
V tom okamihu sa dievča obzrelo. Náhodou. Jej pohľad sa na sekundu stretol s jeho a potom bežala ďalej.
Napravil gumičku, ktorou mal zviazané výkresy, čo niesol pod pazuchou. Mal ešte tašku so sadou pastelov, akýmsi štetcom a ceruzkami a malými nálepkami, ktoré mu určite na nič nebudú. Chcel skúsiť jednu vec. Alebo možno viac ako jednu.
Keď prišiel domov, mohlo byť pár minút pred jedenástou. Digitálky na mikrovlnke mu padli do očí, akoby na nich záležalo. Zložil svoj nezvyčajný nákup na stôl a znova si položil jednu otázku. A bola to geniálne primitívna otázka: -Čo budem kresliť? -
Slová z televízora mu dali toľko tvorivej energie, že netušil, čo s ňou. -Keby si nakreslil len tisícinu z toho, čo vidíš...
Vytiahol z tašky ceruzky. Jeden z výkresov položil na stôl a chvíľu ho presviedčal, aby ležal rovno a tváril sa, že nikdy nebol stočený. Starostlivo si vybral jednu z troch úplne rovnakých ceruziek a začal skicovať spomienku. Jeden miniatúrny okamih.
Na moment zavrel oči. Kocúr odpálil kôpku strelného prachu a na Nerovej sietnici sa zjavil odtlačok malej slečny. Otvoril oči.
- Oi, ono to normálne funguje...!
V bielom výkrese sa mu vynárali obrysy, ktoré videl pred stotinou sekundy pod viečkami. Všetky drobné kúsky obrázka najprv ledabolo načmáral, potom vygumoval a znova prekreslil.
Pod hrotom ceruzky sa črtala okrúhla tvár otočená za ním ponad rameno, do ktorej padali kučeravé vlasy. Potom golier bundy a kožušinová kapucňa. Celkom neznáme oči a ten totálne nezúčastnený, vzdialený výraz.
Keď mal ceruzkovú skicu hotovú, zobral si pastely. Vybral si dva náhodné približne pleťové odtiene a chystal sa domrviť kresbu tmavým okrovým ťahom.
- Hej! - Kocúr varovne zahvízdal.
Nero si zobral iný zdrap papiera a skúšal. Rozmazával, miešal rôzne farby a tieňoval, až kým si nebol istý, že to neskončí katastrofou.
O pár chvíľ jeho ceruzková spomienka ožila niekoľkými skromnými farbami. Nakoniec na výkrese nezostalo žiadne biele miesto, len jej portrét.
Vôbec nemal poňatia o jej mene, ani či sa aspoň ako tak podobá jeho výtvoru, ale to bolo nepodstatné. Hrdo si ju prezrel z diaľky.
-Kľudne by sa mohla volať F6 a na kráse by jej to neubralo.
Znova chytil ceruzku a do rohu chcel natlačiť svoje meno.
-A aký mám vlastne podpis? - pozrel na svoje kresby na nástenke. Boli primitívne. Boli úplne o ničom a všetky bez podpisov. Teraz však potreboval podpis. Veril tomu, že jeho nový obrázok si ho zaslúži. Chytil ceruzku a podpísal sa. Nero.
- Možno... by som sa mal naučiť písať. –
Písmeno E vyzeralo ako sedmička a miesto O nakreslil na konci akúsi špirálu. - A možno ani nie. –
Páčilo sa mu to tak, ako to bolo. Zdvihol výkres zo stola a opatrne ho prišpendlil medzi kresby na nástenke.
-Riadny rozdiel. Ale aspoň že k lepšiemu.
Ešte chvíľu hypnotizoval svoj nový výtvor, a keď si bol istý, že z nástenky neujde, zdvihol sa a pohľadal špongiu. Na jeho umelecké vyčíňanie doplatil stôl veselými farebnými fľakmi.
Cez víkend sa razantne oteplilo a sneh zmizol aj z okolitých kopcov. Po trochu prechladnuto modrej oblohe sa lenivo kĺzalo pár oblakov a vo vzduchu visel nedeľný pokoj.
Nero schuti vyžmýkal špongiu do umývadla a otvoril si v izbe okno. Sused tri byty nad ním si doprial svoj obľúbený album, a to tak okázalo, že ho doprial aj všetkým susedom. Panelmi otriasal čistokrvný heavymetalový rámus a Nero si pobavene kýval hlavou.
Navliekol na seba čierne tričko Kentus.
Do obeda vystrájal s ceruzkami a ďalší výkres skončil zahltený zmutovanými vlkolakmi. Ešte jeden rozstrihal na úzke pásiky a narobil si niekoľko záložiek do kníh. Na moment pozrel na Psychológiu, smutne zastrčenú v polici a nahlas sa zasmial.
-Možno si nechám narásť morbídne dlhé vlasy a kúpim si vybíjaný opasok. Ů jéé!
Tatko sa neobjavil ani na obed. Nero zarazene vylovil z mrazničky pizzu, vrazil ju do mikrovlnky a sadol si k počítaču.

ďalšia kapitola

Kapitola 9. - Zabitý na 4

Nero ležal v posteli natiahnutý ako mŕtvola. Cez žalúzie sa do izby márne dralo slnečné svetlo a vzduch vyzeral, akoby sa už dávno vzdal nádeje na pekný deň.
Už bol napoly pri vedomí, no stále neschopný vstať. V hlave mal čudný bzukot.
-Niečo sa stane. – v hlave mu zasvietil plamienok, ako keď niekto v noci zapáli prd a hneď zas zhasol. Kocúr sa musel drasticky nudiť.
-Niečo sa musí stať. Každú chvíľu.
-Päť. Štyri. Tri... – Kocúr zmĺkol a sťažka preglgol. Dva. Jeden. Nič sa nestalo.
Prevalil na druhý bok. Niečo ho agresívne rušilo. Cítil, že ho niečo náhle zobudí, no stále to neprichádzalo.
-Teraz. – vyhlásil kocúr a hodil sa o zem. Nero malátne otvoril jedno oko. Zlomok sekundy potom s ním zatriasla veľká ruka.
-Vieš koľko je hodín? -
Nero spoznal otcov hlas. Kocúr začal chrliť desiatky nadávok, no z neho vypadlo len: -...Nie. -
-No vstávaj. Zmeškáš do školy. - ozval sa otec. Jeho ruka zmizla. Nero sa mykol, otvoril obe oči. Už sa takmer posadil, keď sa zarazil a ľahol späť.
-Akože do školy? Veď je sobota. - odvetil. Tatko sedel vedľa neho, presvedčený o niečom inom.
-Sobota? A odkedy je po štvrtku hneď sobota? - ozval sa. Na jeho tvári svietil pomýlený triumf. Nero sa na ňom takmer zasmial. Bolo zrejmé, že keď sa vrátil z práce, čas preňho zastal. Naširoko zívol a vyviedol ho z omylu.
-Včera bol piatok, oci. - povedal trpezlivo.
-Piatok? - otcova tvár zamrzla.
-Piatok...- zamyslene sa mračil. Dlhú chvíľu sa tváril, akoby sa snažil si spomenúť.
Nero vedel, aké je to ťažké. Tentoraz mu držal palce.
-Spomeň si. - hovoril mu v duchu. Kocúr sa nadšene zahryzol do vankúša a nedočkavo sa kolísal.
-Spomeň si, včera som mal narodeniny! - otcova tvár sa postupne menila, ako si dával veci dokopy. Kúsky skladačky sa sypali na miesto s prihlúplym cinkaním. Nakoniec sa mu tvár celkom vyjasnila a vnútri sa zasvietilo. Znovu nahodil ten triumfálny úsmev a zaškúlil na Nera natešenými očami.
-A je nás viac. - pomyslel si Nero. - Celý kopec tých, ktorí nezabudli.
-Včera bol piatok trinásteho! A nič sa nestalo! - vypadlo náhle z otca.
Nero ten jeho úsmev začínal neznášať. Vedel, že ho to zas prejde a že to otcovi odpustí, ale v tej chvíli by mu najradšej niečo spôsobil.
Kocúr sedel uprostred prázdnej plochy a na plné hrdlo vyspevoval:
-Poď sem, nech ti črevá skrížim...
-Poď sem, ja ti zle ublížim...
-Poď sem, ja ťa oblijem...
-Nechaj ma spať. - odvetil Nero a zabarikádoval sa vankúšom. Otec sa hĺbavo obzrel po izbe. Potom sa pomaly zdvihol a odišiel. Stále netušil, že zabudol na synove narodeniny. Nero už nevedel spať. Bol víkend, ale nemohol zabíjať čas spánkom. Musel za ňou ísť.
-Brzdi... deň má začať raňajkami. – pripomenul si a odšuchtal sa do kuchyne. Posilnil sa výživnou miskou cereálií s obsahom všetkých existujúcich vitamínov a nenápadne zisťoval, čo má v pláne tatko. Zatiaľ to vyzeralo, že vracia obývačku do pôvodného stavu po včerajšom upratovaní. Nero sa odkradol do izby.
-Mal by som jej zavolať.– pekne po poriadku. Preletel zoznam kontaktov, no meno Erika nenašiel. Pre istotu ho prešiel ešte raz a pomalšie.
-Kurva... ja stále nemám jej číslo. – plesol mobil na stôl, obišiel v strede izby osem a pol kolečka na rozmyslenie a potom si zas bezradne sadol. Nebola ani v zmeškaných hovoroch, ani medzi správami, ani nikde.
-Telefónny zoznam! – vystrelil k domácemu telefónu, pochovanému pod hrubým zväzkom. Tam musela byť.
Veselo nalistoval písmeno E, prebehol prstom po miekoľkých číslach a potom zoznam zatresol. Meno Erika mu nepomôže. A jej priezvisko nevedel.
-Kurva... – zopakoval a dumal nad zbytočným zoznamom. Kocúr rozlámal kriedu a čmáral si ňou na stenu.
-No to som dobre posral. Fatálne. – možno by stačila jedna veta. Čosi ako: Dáš mi číslo? a nejaký ten letmý pohľad na poštovú schránku. Alebo proste: Kedy sa uvidíme? kým bol pri nej.
Nero zúril. Bol vytočený sám na seba, že vôbec nerozmýšľal.
-Nemožný. To preto sa na mňa škerila. Nevypýtal som si ani to blbé číslo! Ah...-
Jeho najšťastnejší deň v ňom nechal hlbokú trhlinu.
Bolo to super, no a mozog nechal vypnutý. Zasmial sa. Smial sa sám na sebe a bolo mu jedno, že tatko naňho zvláštne pozerá. Stále prechádzal z jednej miestnosti do druhej. Chcel chodiť. Chcel sa hýbať. Chcel sa zobrať a ísť za ňou. Niečo mu však bránilo.
–Aj keď...
Kocúr zahodil kriedu, zmazal zo steny dokrivený obrázok a vyskočil.
-Včera bol piatok trinásteho. - ozvývalo sa mu v hlave stále dookola. Sadol si k počítaču.
Do obývačky vpadol otec. Sadol si na gauč, potom si naňho ľahol. Vzápätí znova vstal, obzrel sa a kľakol si na zem. Zohol hlavu a zamračene preletel pohľadom po podlahe. Nero sa na ňom zasmial.
-Nevieš kde je ovládač? - zahundral otec.
-Ani omylom. - odvetil Nero.
Pery mal stuhnuté v kŕčovitom úsmeve. Bol si istý, že sa zblázni. Už čoskoro.
-Prosím? - opýtal sa otec.
-Nie, neviem. - odpovedal Nero. Obrátil sa k počítaču a nechal otca hľadať svoj nevyhnutný ovládač. Lenivo ho zapol a čakal kým nabehne.
-A mám ťa! - zrúkol zrazu. Nero k nemu otočil hlavu bez náznaku prekvapenia. Otec vyliezol spoza gauča. Spokojne si sadol a zapol televízor. Nero pokrútil hlavou.
Snažil sa spomenúť si na heslo. Do hlavy mu liezli vety z televízora. Otec sledoval akýsi múdry program o hudbe.
-Akordy sú zvláštne, viete... - Nerova myseľ sa začala kriviť do trpiteľského výrazu. Vyťukal tri písmená a hneď ich zmazal.
-Akord, to sú aspoň tri tóny znejúce naraz.-
Každou vetou v ňom narastal pocit, že z nich osprostieva.
-Bežne sú práve tri. Dva hlavné tóny sú podopreté tretím, určujúcim, či ide o molový alebo durový akord... –
Nero zúrivo naťukal heslo. Otvoril stránku so správami. Do hlavy mu prerazila ďalšia veta.
–Medzi akordmi a stupnicami je veľmi úzky vzťah... - Začal nenávidieť hlas, ktorý to rozprával.
V kúte obrazovky blikala červená obálka. Pod ňou bolo napísané Nikky. Nero si pretrel oči, okuliare a potom aj vyčistil obrazovku. Ešte včera boli písmenká K tri. V hlave mu zabzučala ďalšia veta o akordoch.
-Dva tóny... - zvyšok ďalšej vety zanikol v akomsi hlasnom hučaní. Nerov otec zíval.
-Dva tóny. - Nero prázdnym pohľadom civel na obrazovku. Kocúr zasnene civel na saxofón, čo sa mu vznášal nad hlavou.
-Niečo mi stále uniká. - zamrmlal si popod nos.
Otec ho nepočul, pretože práve upadol do stavu podobného kóme. Nero spoznal, že žije len podľa fukotu, ktorý vydával pri každom výdychu. Nero chytil myš a začal robiť malé krúžky okolo otravnej obálky. Keď odmietala zmiznúť, vzdal to a otvoril správu.
-Ahoj Nero. - začínal text, pod tým bol celý voľný riadok a ďalej správa, prerušovaná dlhými sériami bodiek.
-Prepac mi tamto... nebola som to uplne ja. Teda nieze by som bola niekto iny, ale fakt to nevyslo a asi si sa citil blbo... tak mi to prepac, sorry. Xela by som ta vidiet, normalne... ze pokecame. Keby nieco tak napis... kiss, Nero... a vsecko nay k narodkam. -
prečítal si správu niekoľkokrát za sebou.
-Toto písala ona? – kocúrovi padla sánka až po zem a márne sa ju snažil vrátiť na miesto.
Nero potriasol hlavou a pustil sa do odpovede. Prsty sa mu mihali nad klávesnicou závratnou rýchlosťou. Pri každom slove sa zasekol a prepísal preklep. Keď sa mu správa konečne zdala vhodná, ešte raz si ju prečítal.
-Caw Niky, dik za spravu. A nemam ti co prepacit, nic si zle nespravila. Uvidime sa. - vzápätí pred poslednú vetu ešte dopísal: - Daj vediet kedy oslavujes ty. –
Pozrel na meno odosielatela. Stálo tam Nikkkky. Odoslal správu, natiahol sa, priniesol si pohár vody, misku orieškov a pozrel si takmer trojhodinový americký vojnový film. Kým sa v zmenšenom okienku rolovali nekonečné titulky, trikrát si zmenil fotku na ploche, poupratoval ikony a potom vypol počítač.
Čudné prázdne miesto v jeho hlave ostalo prázdne. Ešte pár minút. Potom sa zahľadený von oknom zarazil.
Pôvodne chcel zistiť číslo na Eriku. Chvíľu váhal uprostred obývačky, no potom sa odvliekol do izby.
Sadol si na posteľ.
–Je čas si spraviť v tom jasno. –
Zafixoval pohľad na svoju pravú dlaň a utriasal si v hlave čosi, čo by rád nazval faktami. Kocúr sa váľal po obrovskom zápisníku, objímal pero a ledabolo niečo zapisoval.
-Erika je super. Je v nej všetko, čo odjakživa milujem. Je prvá, kto si spomenul na moje narodeniny. Je pekná, starostlivá a vykúzlila mi jeden perfektný večer. Ale... -
Nero si vzdychol a presunul pohľad na ľavú dlaň.
-Niky je nenormálne nádherná. Je prvá, čo na mňa... No a tiež si spomenula, že mám narodky! A okrem toho... –
Nero prudko vstal a vyhrabal z poličky knihu. Učebnicu psychológie. Z jedného rohu trčal biely hárok kancelárskeho papiera.
Roztvoril stránky. Pohľad sa mu okamžite začal vpíjať do fotky. Nasilu od nej odtrhol oči. Obrátil papier a prečítal si stránku, na ktorej ležal.
-Rozdvojená osobnosť... - prečítal nadpis.
-No fakt. Som totálny schizofrenik. - zamrmlal si a kĺzal očami po riadkoch. Za každým riadkom v ňom silnela túžba znova obrátiť papier a pozrieť sa na fotku. Riadky mu skákali a splývali pred očami.
-Rozdvojená osobnosť má dve strany. Nie, vážne? V správaní človeka spôsobujú skratové zmeny... sa striedajú... ak existujú súčasne, navzájom sa potláčajú... neliečený stav vedie k de... dezo... o... – doširoka zívol a dodal: - Debilina.
Sadol si, vyložil nohy na stôl a čítal ďalej.
-Ani potláčaním jednej strany sa nedá úplne odstrániť. Riešením môže byť cielené mapovanie... a... kedže...- zrak mu prepadol cez poslednú vetu a obrátil stránku.
Zarazil sa a dvihol hlavu. Práve toto bola kniha, ktorú nikdy nechcel začať čítať. Schmatol fotku do oboch rúk a chcel ju pokrčiť. Nemohol. Bola hrozne krásna.
-Fuu...! -
Zrazu sa jeho ruky pohli a z fotky ostala hrča zhužvaného papiera. Pridusene sa zasmial a zahodil ju do koša.
- Som zabitý. Nemá to zmysel! – vrátil Psychológiu do police, zobral si knihu vedľa nej a začítal sa do druhej kapitoly.
V ten deň sa nepohol z bytu. Nešiel za ňou, nešiel za Erikou, hoci ho možno náhodou čakala. Podvečer si len vzdychol nad melancholickým záverom poslednej kapitoly, zavrel knihu a rozmýšľal, prečo je vonku zas tak sychravo.

ďalšia kapitola

Kapitola 8. - Suchý Sen

Erika natiahla ruku a pootočila gombíkom. Svetlo v obývačke sa nenápadne stlmilo. Nikto si nič nevšimol. Nero sa na ňu zadíval.
-Nechceš sa pozerať na film? -
-Radšej sa pozriem, čo sa ti sníva. –
Ich tichý smiech znova nikto nezachytil. Boli schovaní za vankúšom, kúsok gauča len pre nich.
Zrazu sa ozval hurónsky rehot a film skončil. Telka stmavla a po obývačke sa rozbehlo niekoľko párov očí. Nero a Erika sa od seba odlepili a veselo objímali vankúš, no svietiace fľaky na lícach skryť nemohli.
-Ja som to vedel! – vykríkol Martin a s Matúšom sa pustili do dlhého kŕčovitého záchvatu v dvojici. Spočívalo to vo vzájomnom mlátení sa po chrbte a prehýbaní sa až po zem. Dano sa uškrnul a Silvia sa nezbedne usmiala. Krém na Nerových (a teraz už aj na Erikiných) lícach svetielkoval bláznivou zelenou farbou.
Martin vytasil škatuľku s krémom a v okamihu svetielkovali všetci.
-Hotová Halloween párty! –
-Ty si cvok... – šomrala Silvia a zotierala si krém z vlasov.
-Sisa, tebe to úplne strašne pristane! – vyhlásil Dano.
Obrátili do seba ďalšie kolo a potom Erika pozbierala poháriky.
-Sorry decká, ale budeme musieť končiť. – za hlasného šomrania sa vymanila z Nerovho objatia a začala odnášať poháre. – Erika, čo si? Veď je len...
-Veď práve dosť, Martin! – oborila sa na neho.
–Za chvíľu sú doma rodičia a to už tu nikto nebude, jasné?! – Matúš sa krátko zasmial, no potom podal Martinovi svoju stoličku.
Kým skončili titulky, obývačka bola znova takmer prázdna, určená pre trojčlennú rodinu. Krpaté palmy to vďačne rozdýchavali a banda detí sa obúvala v predsieni. Erika ich sledovala opretá o dvere do kuchyne.
-To je ľavá, Martin! –
Martin sa na ňu prestal škeriť a venoval sa topánkam. Bol to závod o najpomalšie obúvanie na svete. Silvia sa mordovala s vysokými čižmami, no chalani mali celkom iný dôvod. Nero sa obúval dvakrát po sebe. Pomaly...
Absurdne pomaly...
-No haló! Pohyb! – zvolala Erika. Silvia už zmizla na schodoch, Dano trielil za ňou. Potom sa odporúčal aj Matúš, no Martin sa musel otočiť vo dverách.
-Dík za pozvanie. Bolo to najsam...-
-Čau. – Erika ho katapultovala z dverí ľadovým úsmevom. Nero postával v predsieni.
-Tak ja už by som išiel. – ozval sa. Doniesla bundy všetkým okrem neho. Bez slova na seba pozerali, striedavo dvíhali obočie. –Fakt chceš ísť? -
-Ani nie, ale... – pokrčil plecami. Povedala to hádam jasne.
-Ale? – pristúpila k nemu.
-Ako chceš ty. - Nero sa držal vchodových dverí. Druhá ruka mu bezradne visela pri jej boku. –Ty si trdlo! - V sekunde bola preč.
Priniesla mu bundu. –Tak teda choď. –
-Vďaka za oslavu. - Kým sa obliekol, vlepila mu pusu a podržala dvere. -Vďaka že si prišiel. Pozdravuj doma. –
Nero zvraštil obočie a posledné čo videl, bol jej úškrn.
-V pohode, prídem domov, že: Pozdravuje Erika! –
Prehrabol si vlasy a zamieril dole schodmi. Zastal.
Obzrel sa na drevo dverí. Nepezpečne povedomé dvere.
-No nič. Už bude dosť hodín. – pozrel na hodinky a vykĺzol na večernú ulicu. Lampy rozmazané hmlistým vzduchom sa odrážali v mlákach a vietor ešte labužnícky povieval.
Nero si luskol prstami.
-Chalan, toto vieš. Už si muž. Máš čo si chcel a čuš. –
-Čo môžeš, to skús. Vychutnaj! Keď musíš, kúš! -
-Kurva, ujde mi bus! –
Prešprintoval cez ulicu, vyhol sa automatu na lístky, týpkovi v čiernej bunde a potom smetiaku. Skočil do dverí, vytiahol zaseknutý lakeť a chytil sa, aby nespadol.
Drb! Malá päsť a prudká bolesť pri oku.
Pustil sa a chytil sa inde.
-Magor! – spod blond melíru a preťažených mihalníc na neho zazerali namosúrené hnedé oči.
- Máš problém, debilko?! - hneď za ňou stál obrovský chalan, žiadny krk, žiadne vlasy, čierna bunda a zazeral na neho ešte horšie než jeho odfarbená frajerka.
-Sorry. – zahundral a predral sa ďalej. Zúrivé oči ho sledovali po celom autobuse, nestačilo ani skryť sa za spotený volejbalový tím. Bol fakt rád, keď vystúpil pri dôverne známych bytovkách a mohol rýmovať ďalej. Ani si nevšimol, za čo ju to chytil.
V momente, keď otváral bránu, za jeho chrbtom sa rozsvietila prvá nočná lampa.
Nero na ňu zaškeril a vnoril sa to tmavej chodby. Potme si hmkal noty, ktoré ho napadali. A spolu s nimi mu v hlave zneli slová.
-Čo môžeš, skús... Keď musíš, kúš...- odomkol a nehlučne vkĺzol do bytu.
V obývačke ležal otec vyvalený na gauči. Jediné svetlo sálalo z monitora počítača. Otec ho nechal zapnutý. Nero nad ním pokrútil hlavou. Chytil myš a chcel počítač vypnúť, no potom sa ešte prihlásil na chat.
Prišla mu jediná správa. Bola označená ako tajná a na poli odosieľateľa bola prezývka Nikkky.
Nero sa zamračil. Mala v mene o jedno K menej. Chvíľu krúžil kurzorom okolo blikajúcej červenej obálky. Vzápätí sa strhol, lebo otec nahlas zachrápal. Nero prudko zatriasol hlavou a vypol počítač. Správa počká.
Trvalo dlho, kým zaspal. Ešte aj v spánku sa prevaľoval a mrvil. Zo sna sa sústredene mračil a zvieral päste.
Kráčal dlhou chodbou. Jej bezfarebné steny boli tak vysoké, že strop mizol v hmle. Takmer ich nevidel, no vedel že tam sú. Dve rovnobežné steny sa ťahali do nekonečna pred ním aj za ním. Zdalo sa mu, že kráča celé hodiny, no všetko ostávalo rovnaké. Nič lepšie ho nenapadlo a tak len kráčal. Kroky nevydávali najmenší zvuk a vzduch bol zbavený všetkého života. Dýchalo sa mu ťažšie. Nakoniec zastal a čupol si. S rukou opretou o stenu civel do hmly. Bolo to márne. Obrátil sa k stene a prekvapene sa vystrel. Zo steny naňho rovnako prekvapene hľadela jeho tvár.
Tváre sa odrážali uložené jedna v druhej a boli perfektne podobné. Bolo to zrkadlo. Rovnaké zrkadlo viselo aj oproti a spolu vytvárali tunel nekonečných odrazov. Nero položil dlaň na sklo. Jeho odraz urobil to isté. Úplne normálne. Ich dlane sa dotýkali, až to že ich delilo sklo.
Nerove prsty sa ponorili dnu a prsty zo zrkadla vyliezli von. Nekonečno odrazov sa závratnou rýchlosťou zviezlo do jedinej ilúzie.
Jej dlaň bola horúca. Stále nepúšťala Nerovu ruku, len pohodila dlhými plavými vlasmi a vykročila k nemu.
-Čo tu robíš, Erika? – trepol beznádejne.
Vystúpila zo zrkadla a pritlačila ho chrbtom k druhej stene. Bez slova ho chytila okolo krku a začala ho vášnivo bozkávať. Teplo z jej pier sa rozlialo po jeho tvári. Privrel oči, uväznil ju v pevnom objatí a nechal sa unášať.
Po chvíli sa jej pery odlepili a Nero znova otvoril oči. Tie na druhej strane boli rovnako rozžiarené, no polnočne čierne. Nero sa strhol.
-Niky! –
Zrkadlo za jeho chrbtom sa roztrieštilo na tisíce črepov.
Prudko sa posadil na posteli a hlasno vydýchol. Jeho dych sa ešte dlhú chvíľu nevedel upokojiť.
-Šialený sen. - povedal si. Prehmatal sa potme do kuchyne a vyklopil do seba maximálny pohár minerálky. Chytil sa za čelo, úplne spotený.
-No fasa. – zamrmlal, položil pohár a opláchol si ksicht. Jeho kocúr sa naháňal s hormadou dotieravých červíkov. Hlodali v ňom debilné myšlienky.
-Poviem jej to? Ale ktorej? A mám vôbec? Čo tiébe...-
vrátil sa do izby. Za oknom práve svitalo.

ďalšia kapitola

môžeš. (I)

keď nikto nepočúva

padajú tie najvzácnejšie slová
a to na čo spomíname, sa stane znova
najlepší zo všetkých možných dní
film môjho života v pôvodnom znení
a každý moment je len jediný
nič nevydrží - všetko sa mení.

cez tisíc spojení a dotykov
až tam kde končí svet dobrovoľníkov
na poslednej linke v slepej uličke
zoči voči pravde podáš ruku a možno
spoznáš človeka, navždy si zapamätáš
čo pre teba znamená.

ten najlepší vtip je ten
ktorý si ešte nepočul, ten ďalší
pretože nikdy presne nevieš čo príde
sme nevypočítateľní - sme naši
a na každom rohu máme spoločné
čo jeden zabudne, druhý si pamätá.

keď raz otvoríš oči
budeš sa tešiť na všetko čo uvidíš
a keď svetlá zhasnú, príde strach
posledné slovo vety si hľadá skrýš
zatiaľ len bodky visia na perách ........
to tak jednoducho nevymyslíš.

nakoniec na to prídeš, alebo
prezradia ti, kde bol pes zakopaný
v hlave ti vyjde tvoje vlastné slnko
zistíš, ako sú tvoji známi podobní
osamoteným momentom - spolu
lebo za rohom sa cesty znova rozchádzajú.

svet tak nemá miesto
kam by ešte nikto nevkročil
aspoň v mysli, tými najľahšími krokmi
levitácia vraj pristane hocikomu
zbaviť sa tiaže
uletieť, keď niekto letí s tebou.

je to úžasné.

Kapitola 7. - Blesk a hostia

Ty už si to videla? -
-Ee. Som zvedavá čo to je. – pokrútila hlavou a odliala z gigantickej fľaše kolu do dvoch pohárov.
Dva poháre. Nero sa pousmial. V telke blikotali logá producentov a úvodné titulky.
-Vyzerá to okej. – Erika si kriticky odpila.
-Zatiaľ hej. Prvé tri minúty celkom ujdú. – prikývol Nero. O chvíľu už sa chechtali na chaotických scénach a chrúmali čipsy.
-Som zvedavý, ako dostane dodávku do tak malej garáže! – ozval sa Nero. Vzápätí garáž skončila v troskách a s Erikou sa kŕčovali vo vankúšoch. Po pol hodine si už Erika musela odskočil po vreckovky. Vďačne presmrkala celý prejav akéhosi prezidenta a potom si privlastnila misku s čipsami. Pre Nero to bola vážna komplikácia, najmä pre to, ako šikovne miskou uhýbala pred jeho rukou. Provokácia.
Úškrn.
Fór v telke. Rehot. Šteklenie. Chichot. Nádych.
Dúšok koly. Úsmev. Poznámka. Smiech. Trápna scéna.
Kŕče. Pohľad. Dvojzmysel. Úškrn.
Blesk. Hrmenie.
Výpadok prúdu.
Ocitli sa utopení v tme, tichu a vankúšoch. Erika zvierala Nerove rameno a on sa potichu chechtal. – Čo je? –
-Čo je ti smiešne? – pípla. Ďalej sa chechtal.
-Čo – je – ti – smiešne? – počul, ako sa jej ústa rozťahujú do úsmevu. Vzápätí ho čosi strhlo medzi vankúše a pod rebrami ho znova šikanovali jej prsty. Šikovne sa mu vykrúcala a unikala jeho rukám, až kým ju nevytlačil z vankúšov a strepali sa pod stolík. Ležali vedľa seba a dýchali si na tvár, okolo nich tmavá obývačka a za oknami obrovská atramentovo čierna postmoderna.
Prvá spod stolíka vykĺzla Erika. Nero si ešte stihol udrieť hlavu. Potom vytiahol Erike z vlasov zatúlaný čips. Potichu sa zasmiali.
-Tak o tomto sa mi ani nesnívalo. – ozvala sa Erika. Nerov kocúr vyhrával Happy Birthday na extrémne rozladenom saxofóne. Nero sa zadíval na Eriku, teda na miesto, kde si myslel, že je: – Mne možno áno. Nespomínam si...
Nahla sa k nemu. Nemuseli ani zavrieť oči.
Saxofón stíchol, kocúr sa schuti nadýchol a spustil novú skladbu. Falošné tóny boli preč a on sa cítil ako malý boh.
Čo malý... ako veľký boh.
Ku kocúrovi pritancovala mačka s krásnymi sivými očami. Saxofón ostal visieť vo vzduchu, hoci hral ďalej. Kocúr s mačkou sa pustili do tanca. Kocúr sem tam zakopol, cica zas občas netrafila rytmus...
Nechali sa unášať chutnou melódiou v malých kruhoch, čo občas pripomínali štvorce a ticho sa smiali búrke tam vonku.
Eriku a Nera oblialo tichučké bzučanie, ako sa prúd vracal do elektroniky. Lampa prekvapene blikla a rozsvietila sa, zatiaľ čo televízor ostal rezignovane zrniť.
Zažmurkali do náhleho osvetlenia. Nero sa pristihol s rukou na jej páse, zatiaľ čo ona mu ju zabudla na stehne.
–Tak už viem, v čom bol ten vtip. – zachichotala sa a zdvihla oči k nemu. Ešte raz ho krátko pobozkala a oprela si hlavu o gauč.
-To potom vieš viac ako ja. – oprel sa vedľa nej.
-To si píš že viem. –
Nero pozrel na ich dlane, čo sa poslušne spojili.
-Tak už nemusím byť raper? – náhle ho pustila.
-Ty nie si?! – zvolala.
Nero dvihol obočie. Odmenou mu bola spleť vlasov v tuhom objatí a jej uchichotaná poznámka: -Tým lepšie!
-Stačí povedať. Ale metlákom nebudem! –
-Nemusíš. Buď sám sebou. –
Chvíľu štvornožky blúdili po miestnosti a zbierali roztrúsené čipsy. Erika znova naplnila misku.
-Chceme to dopozerať? –
-Hm... a vieš kde to skončilo? -
-Ako Harry urobil mokrú čiaru na aute. –
- Jáááj... – vyprskli obaja naraz. Kým Erika naliala kolu, Nero schmatol ovládač a preskakoval scény až po Harryho, ako ští na auto.
-Ale necháš ma dýchať! – vyhlásil, keď liezol do vankúšov k Erike. Prikývla, hoci nie veľmi presvedčivo.
Absurdné vtipy striedali ešte absurdnejšie a nálada sa vrátila k nekonečným explóziám smiechu. Miska skončila opäť v Erikinom lone a jej hlava pohodlne opretá o Nerovo plece.
Búrka vonku pomaly utíchala a film sa nenápadne blížil k prekvapivej pointe, keď Erike zazvonil mobil. Vyskočila z vankúšov, len čo pozrela na displej. Nero vyskočil za ňou, no potom si znova sadol a stopol film. Erika sa ohlásila milučkým Ahoj, no potom jej hlas skĺzol do štandardnej namrzenosti číslo tri a pol.
-Sorry chalani, idete neskoro. Už je dávno po oslave. Čo? Áno, už odišli. Nie. Nie! Ja že klamem? Čo? Neblbni Martin. Čau. Maj sa, čau! –
Zľahka namosúrená sa vrátila k Nerovi. Nestihla ani otvoriť ústa a ozval sa zvonček. Zaťala zuby. Potom zaťala päste. Keď nenašla nič iné, čo by mohla zatnúť, pohla sa k dverám. -Ste fakt dotieraví, jasné?! – oborila sa na osobu pred nimi.
-Čaves! Pozvala si nás na oslavu, tak sme tu, jasné?! –
-Neopič sa, jasné?! Idete neskoro! – vyprskla Erika.
-Ale nie. Ideme práve včas. Náhodou som dobre počul a myslím, že tu zábava ešte len začína. – zasmial sa chalan.
-Huch! – vzdychla si Erika. –Okej. Ale žiadne blbosti! –
Do predsiene sa všuchtalo niekoľko párov topánok.
Erika odbehla do kuchyne a tak sa topánky šuchtali ďalej.
Nero sa neunúval vstať.
-Ale nazdár! – vysoký tmavovlasý chalan k nemu už naťahovať ruku, keď ho zastrelil Erikin výkrik.
-TY SA DOMA NEVYZÚVAŠ?!! –
-Ups. – uprostred obývačky sa vyzul a hodil tenisky do predsiene. Potom podal Nerovi ruku a Nero sa ocitol na nohách. –Tak, šéfe... všetkeho najlepšieho, sily, zdravia, sexu, penazí, však ty vieš jak. – zarehotal sa, masívne mu potriasol rukou, potom mu plesol na dlaň kockatú krabičku.
Vystriedal ho žiarivo svetlý blonďák, modré oči mu aj v šere svietili. Odsalutoval, krátko mu stisol ruku, vyhŕkol –Všecko naj! - , podal mu fľašu a usadil sa na gauč.
Od bucľatej čiernovlasej slečny dostal úhľadný balíček a lepkavú pusu na každé líce a od ryšavého týpka v kraťasoch vyškerenú šálku. Čiernovlasý Martin pomohol Erike so stoličkami a všetci sa usadili okolo krpatého stolíka.
Nero sedel najbližšie k stredu a zarazene sa usmieval na všetky strany. –Ako... ďakujem moc, toto pre mňa ešte nikdy nikto nespravil. Vďaka.– pohľad mu skončil na Erike.
-Mám to otvoriť? – potriasol balíčkom. Prikývli.
Vykľulo sa z neho čierne tričko z lebkami a nápisom Kentus. Zborovo sa zarehotali. Nero na to mohol len zdvihnúť palec.
V kockatej škatuľke od Martina bol zvláštny krém, no nikto nechcel prezradiť, čo to je.
-Tak nech je sranda. – Nero si trochu natrel na líca a čakal čo sa stane. Nič sa nestalo.
Otvorili fľašu. Pripili si, raz, dvakrát a rozbehla sa vtipná debata. O hodinu si Nero znova opakoval mená.
-Martin. Matúš. Dano. Silvia. Erika... –
Sedela vedľa neho a pozerala do stola. Nero vykladal jednu zo svojich šialených historiek z leta. Po pointe sa obývačka otriasla zaslúženým rehotom a Matúš so sklennými očami uznanlivo prikyvoval:
-Nero, ty si fasa týpek. –
-To teda je. – ozvala sa Erika, pritúlená k jeho ramenu. Nerova ruka skĺzla okolo jej pása. Všetci okolo stola na moment spozorneli. Potom sa Martin obrátil k televízoru, kde Harry visel zaseknutý vo výťahu.
-Čo to pozeráte? -
-Mirnix Dyrnix. – odvetil Nero. Už ten názov sprevádzal výbuch nadšenia. –Héj! Poďme si to kuknúť! –
Silvia pokrčila silnými plecami: -Nemám nič proti.-
Preštylizovali obývačku na domáce kino a Nero dramaticky stlačil play. A kým sa ostatní rehotali na Harrym a jeho bláznivej bande, Erika s Nerom si v rohu gauča užívali mačací tanec pri saxofóne.

ďalšia kapitola

...pravda

--voľnéé pokračovanie Fantasmagórie



pravda je tá jediná.

len ona
vidí všetkým slepcom do očí
vracia rozhádzané stránky
ktoré len pár ľudí za deň otočí
rúžom písané uspávanky

a obálky bez adries
na správne miesta, ktoré nikto nepozná

len ona,
navždy nemenná a pritom krehká
snáď vie, ak aj nie
tak my sa to nedozvieme.

cink,
nasleduje zastávka: záchranná brzda
a znova sa nikto nepohol z miesta.
lebo chceme

chceme!
každý za seba, ale hlavne spolu zborovo...

ísť stále ďalej
až na okraj a potom hádam späť
lebo niekto povedal
iba o trochu viac nahlas ako ostatní
že raj je na druhom konci.

všetci hľadajú koniec
a tí druhí ten druhý.

len ona
si užíva to, čo je medzi nimi.

PD - 3. Galapágy

O pár hodín už cez škáru okeníc preblikovalo nepatrné svetlo. Malé iskričky sa Tiborovi roztancovali pred očami, akoby nikdy nechceli zmiznúť. Celú večnosť sa mu vracala jedna tvár. Dievčenská, s blonďavým copom. Vedel, že je to ona, akoby to mala napísané na čele. Laura. No vôbec sa na seba nepodobala. Raz mala desivé pehy, inokedy krivý úsmev alebo bola jednoducho škaredá. Záhadným spôsobom. Tibor si zaželal, aby nikdy neuvidel svet. Obrazy pod viečkami ním otriasali a menili sa čoraz rýchlejšie.
Móric balansoval na koľajniciach kdesi na dedine, vzápätí si Tibor doma robil omeletu a na niečo zabudol a nevedel si spomenúť... Rozdával spolužiakom písomky. V izbe na stene visela medaila za beh na sto metrov... Sedel na streche skleníka a na oblohe bol oblak, čo vyzeral presne ako...
Tibor si zatlačil oči päsťami a obrázky sa roztiekli do dvoch obrovských fialových fľakov. Cez škáru začalo presvitať slnko, no Tibor nič nevidel.
Vrzgot tesne nad ním mu prezradil, že niekto schádza po schodoch. Nohy v ponožkách rytmicky dopadali na schody, až na moment zastali dole a obuli sa. V šere sa mihla štíhla postava. Tibor sa pohol, no hneď znova znehybnel a sledoval tú osobu spod deky.
Začula ho. Prudko obrátila hlavu, vzduchom preletelo niekoľko prameňov dlhých vlasov.
- To je tá žena, - napadlo Tiborovi, no stále sa nehýbal. Vtom začul jej dych a donútil sa privrieť oči. Znelo to oveľa mladšie ako ustaraný hlas pred niekoľkými hodinami.
Po sekunde sa obrátila späť a jej silueta sa stratila na druhej strane miestnosti. Zrazu Tibora oslepil príval svetla. Otvorila dvere. Vyšla von a znova ich zavrela. Tiborovi pred očami ostala jej postava vo dverách. Zdalo sa mu, že sa obzrela, no jej výraz nezachytil.
Po schodoch zliezli ďalšie kroky. Tentoraz ťažkopádne a obuté. Ten muž prešiel rovno k oknu a dokorán ho otvoril. Tibor si zaclonil tvár a snažil sa pozrieť mužovi do tváre.
- No dobré ráno, chlape! Ako? – prehodil muž, no neznelo to vôbec veselo. Tibor sa opatrne posadil. – Bre... – vytlačil zo seba. Chvíľu civel pred seba a čakal, kým si jeho oči zvyknú na svetlo. Po nekonečnej tme to šlo ťažko.
- Riadne si vonku zmokol, čo? Ako sa cítiš? – muž z neho nespustil zrak. Na niečo čakal.
- Dobre. Ďakujem, - zbadal sa Tibor po chvíli.
- Ako sa voláš? – pýtal sa muž.
- Tibor, - odvetil. Áno, tak sa volá. Nemá zmysel klamať.
- Robin, - kývol mu muž a usadil sa na stoličku vedľa postele.
- Kde to... – Tibor zo seba tlačil prvú otázku, čo ho napadla, no Robin bol rýchlejší: - Sme v mojom dome, kúsok od Plechárov. Čo sa ti stalo, že si ležal uprostred noci na ceste? – Tibor zahanbene sklonil hlavu, no zo všetkých síl sa snažil vnímať jeho slová. Stále mu hlavou prebleskovali vízie z noci a tiež to dievča vo dverách. Bola skutočná?
- To je dlhý príbeh, - namietol Tibor.
- Myslím, že teraz už máš dosť času, - muž reagoval okamžite, zato Tiborovi to trvalo niekoľko sekúnd. Tibor sa zarazil.
– Dosť času? Ako to? – pýtal sa v duchu. Čo to mohlo znamenať... po dlhej zmätenej sekunde to jeho mozog vzdal. Nemal na to silu. Takže to stačí vyrozprávať.
- Mal som ísť... na chatu. S kamarátmi., – ozval sa a zmĺkol. Robin ho stále sledoval, a keď sa mu zdalo ticho pridlhé, kývol: – A?
- A neozvali sa. – povedal Tibor. Robin znova kývol: – Aha tak. Dobrí kamaráti potom.
Pohŕdavý tón Tibora zranil, no v tomto stave si to nedokázal uvedomiť. Robin rozprával ďalej, a tak sa radšej sústredil na počúvanie.
- Spravíme dohodu, okej?
Prikývol.
- Zobral som ťa sem, aby si neskončil tam na chodníku.
Ďalšie prikývnutie.
- Za to chcem od teba pár maličkostí. Práve v poslednej dobe sa veľmi hodí pomocná ruka do záhrady. Takže tu dnes môžeš ostať, s tým že...
- Veľmi rád... pomôžem. – ozval sa Tibor. Robin na neho pozrel, premeral si ho a keď usúdil, že je Tibor celkom pri zmysloch, potľapkal ho po pleci.
- To je fajn. Teda... si v poriadku? Myslel som že chytíš prinajmenšom zápal pľúc! –
- Asi... áno. Nič mi nie je. – ozval sa Tibor, a opatrne si prehmatával rebrá. Skutočne sa cítil dobre, až na to že bol otupený po toľkých zvláštnych stavoch.
- Jasné, chlape. Máš šťastie, – zahundral Robin.
– V tom prípade sa poď najesť a pustíme sa do skleníka. –

Tibor stál na rebríku a podával Robinovi pláty plastového skla. Zručný záhradník sedel na hrebeni strechy skleníka ako kovboj a presvedčivo pritĺkal sklo klincami. Pláty skladal cez seba, aby nikde nezostala ani škára. Medzitým Tibor zliezol a ťahal z kopy ďalší plát.
- Menší! – ozvalo sa zhora. Tibor vytiahol malý štvorcový kúsok a niesol ho gazdovi.
Pribíjanie plátov bolo pre Tibora niečo úplne primitívne, no Robin vyzeral, že sa na prácu maximálne sústreďuje. Plát za plátom, trieskal do strechy už niečo vyše dvoch hodín.
– Do Márie! – skríkol zrazu a po streche sa skĺzol plát zlomený v polovici.
Tibor mu pohotovo prihral ďalší.
Do mlátenia kladivom sa ozvalo zavŕzganie bránky. Tibor ju videl cez zohýbaný skleník skreslene, no bol si istý, že tam práve prišla žena na bicykli. Viedla ho po chodníku smerom k nim a cez plece jej čosi viselo, asi nákupná taška.
- Ešte jeden!
Jej zvlnená silueta sa vyrovnala, keď sa vynorila spoza steny skleníka. Mala špinavo plavé vlasy takmer po pás, na hlave čelenku, okrúhle červené líca a neuveriteľne svetlé modré oči. Nemohla byť od neho staršia, hoci mala na výšku o vlas viac. Ak sa na neho vôbec pozrela, okamžite uhla pohľadom. Jej tiché – Ahoj. – zastavilo prievan v Tiborovej hlave.
Obzrel sa za ňou.
- Hej!! – gazda na hrebeni strechy stále čakal na ďalší plát. Tibor doslova vyskákal po rebríku a podal mu ho. – Menší nie je? – gazda sa na neho zamračil, keď pokrčil ramenami a vzápätí začal energicky krútiť hlavou. Potom si sťažka vzdychol a pustil sa znova do pribíjania.
Tibor sa zadíval ponad jeho hlavu na oblohu. A tam, kúsok po vetre, visel oblak, ktorý vyzeral presne ako gitara. Tibora striaslo. Skleník. Oblaky. Toto už videl.
- Tibor! Vezmi rebrík a poď na druhú stranu! –
Tibor ešte stále civel na oblohu. Potom sa zbadal a obrátil sa, že zlezie. – Jasné!
Sotva sa postavil na druhú nohu, rebrík sa pohol. Najprv nenápadne, akoby nič. Potom sa však zákerne naklonil a Tiborovi nepomohlo ani hádzať rukami ako na prvej hodine plávania. Rebrík sa kolísal na hrane stability a Tibor ho v duchu prehováral. Snáď si to rozmyslí.
No rebrík si to nerozmyslel. Mykol sa ešte raz a namieril si to aj s Tiborom priamo do záhonu ruží.
- Bác, – pomyslel si Tibor a zaryl sa chrbtom do vrstvy mulčovacej kôry. Ruže sa m uzamotali do vlasov a nechali mu na tričku a rukách úhľadnú sériu škrabancov. Rebrík to uzavrel sarkastickým zarinčaním reťaze a nastalo krátke ticho.
- Ách, - zhodnotil to Tibor a škriabal sa zo záhonu. Robin na neho vyvaľoval oči zo strechy skleníka. – Sorry. To mi nevyšlo. – zavolal Tibor smerom hore, vstal a zdvihol rebrík.

- Prepánajána, čo to stvárate?! – ozvalo sa z chaty a vzápätí sa Tibor prehýbal pod údermi maličkej ženy v slamenom klobúku. Zrejme sa ho pokúšala oprášiť od hliny.
– Ach jáj, čo s tebou, chlapče?! Pozri sa na seba, a to si tu len deň! – zalamovala nad ním (alebo skôr pod ním) rukami. Robin, medzitým už zas usadený na hrebeni strechy, upieral veľmi trpezlivý pohľad kamsi ďaleko. Jeho žena sa medzitým obrátila k záhonu s výrazom zdravotnej sestry uprostred občianskej vojny. Tibor sa medzitým previnilo oprášil, zobral rebrík a prešiel na druhú stranu skleníka.

Tibor si za pár dní skoro zvykol. Každé ráno skoro vstávali a dali si riadne sedliacke raňajky, ktoré doniesla Matilda, Robinova žena. Potom nasledovali hodiny a hodiny rôznych prác. Okopávali, strihali, rezali, triedili a montovali, každý deň sa našlo niečo nové, čo bolo treba spraviť. Jeho nový život na Robinovej chate bol ako sen. Tiež si mohol povedať že jeho živote predtým bol sen a toto je realita, do ktorej sa prebudil. Jediné, čo chýbalo, bolo jeho spojenie s tými to ľudmi. Chcel zistiť, kto sú. A hlavne chcel zistiť, kto je ona.
Dievča s dlhými plavými vlasmi a svetlými očami, ktorá mu nikdy nepovedala viac než - Ahoj.
Vždy len prešla okolo. Nikdy nepracovala s nimi a Tibor ju málokedy videl vonku v záhrade. Prichádzala a odchádzala v najrôznejší čas, raz na bicykli, inokedy pešo.
Tibor striehol na každý detail, ktorý mu o nej prezradil viac. Lovil jej detaily v malých chvíľkach, keď ju mohol zazrieť. Skúšal jej pozrieť do očí a čoskoro zistil, že sa to nedá. Chcel sa na ňu pozerať najviac, ako mohol. Vždy keď sa objavila v záhrade. Vždy keď prešla okolo neho.
Chodievala zvláštne oblečená. Jej šaty boli obnosené, ale vždy čisté a nenormálne vkusne skombinované. Hoci bolo teplo, nikdy nemala odhalený krk. Často nosila šatku, no iba raz prišla v sukni. Nenosila žiadne náušnice ani prívesky, no nikdy jej nechýbal náramok s malým čiernym kamienkom.

Prešiel týždeň a Tibor si uvedomil, že je ňou načisto posadnutý. Čím rýchlejšie zmizla, tým viac chcel, aby bola späť. Jeho nehorázna mánia čoskoro prekonala aj ťažkú prácu a v spánku ho bombardovala miliónmi obrázkov.
- Čo sa to so mnou deje?! - Tibor chvíľu po polnoci ležal na gauči pod schodmi, kde spával, civel do stropu a hlavu si držal v dlaniach. Pred očami mu skákali snímky s najrôznejšími vecami. Bolo jedno či má otvorené oči. Keď Robin zavrel masívne okenice, v chate zavládla absolútna tma.
Videl nekonečný prameň vlasov a ohnivočervené javorové listy. Dlhú pláž z guľatých čiernych kamienkov a oči, ktoré sa neustále otvárali a zatvárali, odtlačok ľudskej nohy a hneď vedľa kladivo a klince. V hlave mu cinkalo sklo a farebné svetielka vo výklade, vzápätí ktosi škrtol zápalkou. Ulicou leteli listy novín v silnom vetre a niekde v diaľke sa zatresli dvere...
Tibor sa prudko posadil. Dvere!
Vonku šalela búrka a dvere chaty sa knísali v prievane. Vstal a pohol sa k nim. Vonku sa zablyslo, vzápätí celou chatou otriaslo hromobitie a Tibor sa potkol. Vyskočil, priletel ku dverám a zatresol ich. Zvonku na ne zbesilo bubnovali kvapky.
Tibor vydýchol a znova zažmúril oči. Pod viečkami mu iskrilo a kdesi veľmi nahlas hrala elektronická hudba. Okolo neho sa mihla dlaň a pristála na jeho pleci.
- Tibor... - Bleskovo sa vytrhol sa z jej dosahu a snažil sa zaostriť na nízku siluetu v tme.
- Ne...! čo?! - rezignovane sa chytil za čelo.
- Tibor, choď si ľahnúť. Búrka prejde... - prehováral ho slabý ženský hlas.
- Matilda? Pre, prepáčte... - odšuchtal sa späť k posteli a ľahol si.
- Musím odtiaľto vypadnúť. - povedal si, keď sa Matilda vrátila hore a zakryl si hlavu vankúšom.
Zdivené obrázky mu preblikovali ešte hodnú chvíľu v hlave, kým ho premohla únava a zaspal.

Ráno otvoril jedno oko a zamračil sa. Dnes bolo vonku oveľa viac svetla a teplo sa lialo otvoreným oknom dnu. Pod stropom sa zmätene naháňali muchy a pri dverách sa váľali čižmy. Žiadny Robin nevŕzgal okenicami a Matilda nestavala kanvicu na starý sporák.
Tibor, ešte stále zamračený, sa posadil a pretrel si oči. Obliekol si starú košeľu, nahmatal pod posteľou tenisky a natiahol si chrbát.
- Nikto ma nebudí? Čo sa deje? - pohľad mu padol na budík na poličke. Ukazoval pol desiatej ráno. Tibor potriasol hlavou. - To je kravina. -
Do bzučania múch sa však usilovne dralo tikanie. Dnes ráno ho nikto nezobudil. Prišiel k sporáku. Kanvica bola studená, aj keď v nej bolo trochu vody. Vzápätí vyšiel von a rozhliadol sa po prázdnej, úplne premočenej záhrade.
- Čo...? - prechádzal pomedzi zmoknuté záhony a svet sa mu zdal čoraz absurdnejší.
Tak toto je sen. Ľudia zmizli, nie je to skutočné. To druhé, to je skutočné. Myšlienky sa mu bolestivo zrážali v hlave a jeho dávno spiaca logika sa zotavovala zo šoku.
- To druhé. Musím odtiaľto zmiznúť. Vypadnúť. - obrátil sa k bránke. Skôr než sa stihol pohnúť, bránka sa otvorila a Tibor sa ocitol tvárou v tvár mrzutej Matilde.
Keď ho zbadala, chabo sa usmiala.
- Už si hore? Dobre, poď...poď so mnou, zajeme si. - viedla ho späť do chaty. Z jej košíka voňal čerstvý chlieb a klobásky. Usadila ho k stolu a podkúrila pod kanvicou. Tibor si pod stolom žmolil prsty a pozeral po izbe. Hľadal niečo, čo mu dá odpoveď skôr, než sa bude musieť spýtať.
- Dáš si čaj? - prekvapila ho otázkou Matilda.
- Hej. Hej, dám si. - vyklopil zo seba Tibor. Vyložil si ruky na stôl a strašne chcel začať krútiť palcami. Matilda však krájala chlieb, akoby sa nič nestalo. Ešte aj keď mal na tanieri pariacu sa klobásku, mračil sa pred seba. Matilda sedela vedľa a mlčky jedla.
- Do pekla, ako začať?! - hromžil v duchu Tibor. Aby zakryl nervozitu, pustil sa do klobásky. V kanvici zovrela voda. Tibor vyskočil, no Matilda už bola pri sporáku. Zaliala čaj a priniesla dve šálky.
- Ďakujem, - hmkol Tibor. No nič, musím... - Dnes je ale pekný deň, že? -
No fasa, horšiu vetu ani nemohol vypľuť.
- To teda je. Krásny. - odvetila Matilda a zahľadela sa ponad šálku na budík na poličke. Vzduch vyplnilo desivé tikanie.
- A kde je pán gazda?! - vystrúhal Tibor, snažiac sa o úsmev.
- On... musel ráno odísť. - krátko na neho pozrela a potom si náhlivo odpila. Čaj bol ešte horúci, oblizla si popálené pery a zas šálku položila.
- Odísť? - Tibor si odhryzol klobásky.
- Išiel hľadať Danku. Včera odišla a ešte sa nevrátila. Áno, to je ona, čo tu býva s nami. -
- Býva?! Teda prepáčte... myslel som že je vaša... -
- Áno, ona je naša. Už skoro rok. - prikývla Matilda. Znova si skúšala odpiť z čaju, no stále bol prihorúci. Po veľmi dlhej chvíli si vzdychla a rozhodla sa mu to prezradiť.
- Prišla sem cez leto, tak ako ty. - Tibor, fúkajúci do čaju, na moment prestal. Na toto čakal, odkedy ju prvýkrát uvidel. Danka... jej meno!
- Bola stratená v dedine uprostred noci, navyše opitá. Nepamätala sa na nič. Nepovedala nám kto je, ani kde býva, ani čo sa jej stalo, nič.
Robin ju našiel ležať na ulici, ale vieš si predstaviť, aký je. Nikoho neprivolal, len ju zobral domov. Rýchlo sa zotavila, a potom jej navrhol, nech ostane. Tu sa chýry šíria rýchlo, tak všetkým povedal, že je to Danka, jeho neter. A všetci veria, že je tomu tak. -
Tibor prikývol. Jej meno sa teda nedozvedel. Asi sa nevolala Danka a nebola to ich dcéra, bola to zatúlaná ovečka, tak ako on.
Za necelý rok sa tak vžila do tejto dediny, že vyzerala akoby sa tu narodila a jediné, čím bola zvláštna, boli jej kombinácie oblečenia a náramok s kamienkom.
- Robin si ju veľmi obľúbil. Správal sa k nej ako ku vlastnej, no vedeli sme, že je to slobodná duša. Slušná, pracovitá. Mohla odísť kedy chcela a pred svitaním sa vždy vrátila. No dnes nie. Robin ju šiel hľadať, chodí po dedine, pýta sa ľudí...všetci sa teraz dozvedia, že utiekla!
Nie aby povedal, že sama odišla. On nie. So strachom behá od jedných k druhým a vypytuje sa a nezíde mu na um sa vrátiť, kým ju nenájde. - krútila hlavou Matilda.
- Tak by sme ju mali nájsť, - zdvihol sa Tibor.
- Tibor, hádam aj ty? Nechceš sa snáď za ňou naháňať ako môj muž! Ak odišla, nebude chcieť ísť späť. Možno už je dávno ďaleko... - Matilda si konečne odpila z čaju a zdvihla taniere.
Tibor schmatol čižmy pri dverách. Boli to malé čižmy, na dievčenské nohy.
- To sú jej?! - spýtal sa.
- Hej. Bývali moje, kedysi. Keď prišla k nám, dala som jej ich, že by mala v čom na záhrade chodiť. - prikývla Matilda. - No hádam, že teraz už budú len na vyhodenie.
Tibor zdvihol z rohu svoj batoh a vytiahol svoje oblečenie. - Pôjdem za ňou. Musím ju nájsť.
Matilda na neho pozrela, zamračená, oči sa jej leskli a v rukách hrozivo zvierala nôž. V jej očiach medzi sebou niečo bojovalo, no po chvíľke vyhrala bezmocná pravda.
- Dobre, Tibor. Choď a nájdi ju. Nemal ju tu držať tak dlho. Ani teba nebude. Choď, Tibor. A nech sa dobre vrátiš domov. - vtom ho malá pani Matilda neskutočne mocne objala.
Domov. To slovo spustilo v Tiborovej hlave lavínu ozvien. - Vráť sa domov.
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. - otcove slová k nemu leteli zo strašnej diaľky.
- Hodinu po severnej... Toto nie je ráno!
V hlave sa mu znova zosypali všetky obrazy do jediného pocitu.
Je načase sa zobudiť zo sna.