Kapitola 10. - Šikovné ruky

V nedeľu o desiatej ráno ho zobudilo hlasné zabzučanie. Prevrátil sa v posteli a zahundral. Bzučanie sa ozvalo zas.
- Čerta! - vytlačil zo seba a znova sa prevrátil.
-Skap. - pomyslel si. Mobil zabzučal ešte raz a skapal.
Nero mrzuto vstal, pozrel na hodiny a potom na mobil, čo bezvládne ležal na stole. Už nevibroval, ale bzučal. Nezvonil, ale chripel. Bola to troska.
Nero sa prišuchtal k stolu, dvihol malý prístroj ako zdochnuté zvieratko a otrávene naň zaškúlil. Pod sériou škrabancov na displeji svietili dva symboly.
Obálka a telefón. Jeden zmeškaný hovor, jedna nová správa. Nerovi sa nechcelo odpovedať ani na jedno.
Momentálne sa mu nechcelo vôbec nič, takmer ani dýchať. Rozkašľal sa. Takto to nepôjde.
-Dobre, tak najskôr... kto mi volal? - no skôr než sa dotkol tlačidla, symboly vystriedala prádzna baterka a displej zhasol. Nero zavrčal a bezcitne hodil telefón späť na stôl.
Ozvalo sa pritom bolestivé prasknutie a Nero dvihol obočie. Jeho mobil bola troska. Teraz už vedel prečo.
-Sorry, kamarát. - pripojil ho na nabíjačku. Kým sa otrasený nabíjal, skúsil ho zapnúť, no ten sa urazil a zostal vypnutý. Nero znova zavrčal a šiel si dať niečo na raňajky.
V kuchyni na stole našiel čosi ako bojisko miniatúrnej občianskej vojny. Tanier so zmasakrovanou paprikou a zvyškom masla odovzdane ležal s tieni jogurtu, ktorý niekto nestihol ani otvoriť, a prevrátená soľnička, ktorá kapitulovala celkom nakoniec, sa vyškierala von oknom do sivého dňa.
Nero zdvihol z podlahy balíček s chlebom a otvoril chladničku. Našiel nejakú nátierku a potom dorazil aj ten jogurt. Keď opláchol riad a všetko vrátil na miesto, zaklopal na dvere spálne.
-Tatko? - Nič. Bez odozvy. Nero ju ani nečakal.
Jednoducho sa presunul na gauč do obývačky, vylovil ovládač a zapol telku. So zlomyseľným úškrnom zvýšil hlasitosť, nech si to tatko poriadne vychutná.
Minule preletel všetkých 99 kanálov za pol minúty. Šlo mu to čoraz rýchlejšie. Od jednotky hore boli dobre známe programy domácej televízie. Za dvanástkou začínali filmové kanály, ďalej boli dokumenty, pri ktorých si tatko vždy tak dobre zdriemol a potom spravodajstvo.
Nero ako vždy zdvihol ovládač do jedného z mála uhlov, v ktorých fungoval. S pôžitkom sa nadýchol a začal bleskovo prepínať, odhodlaný prekonať svoj rekord. Bola to úchylná zábavka, ale občas pri nej zachytil niekoľko nápadov.
Obrazy z jednotlivých kanálov lietali spolu so sekundami na Nerových hodinkách. Po trinástich sekundách už bol skoro v polovici. Vtom sa zastavil a prepol o niekoľko kanálov späť. Medzi obrazmi sa mihla tvár, ktorá sa už dlho opakovala v jeho snoch, alebo také čosi. Tú ženu poznal. Takmer ako svoje topánky.
-Nakresliť môžete, čo chcete. A vždy to bude stáť za to. Keby ste nakreslili len tisícinu z toho, čo ste v živote videli, nikdy vám nemôžu dôjsť nápady. - Nero prepol na správny kanál zlomok sekundy predtým, ako z obrazovky zmizlo jej meno. Postrehol len prvé písmeno.
Mala meno na A.
Nerov mozog sa konečne prebral k aktivite. Kocúr vyskočil na nohy a pre istotu sa intenzívne prefackal. Keď znovu získal balanc, pretrel si oči a vyvalil ich na obrazovku.
Tá žena stála pred dlhou stenou kdesi v galérii. Všade viseli obrazy a ona o nich rozprávala. Ten hlas Nero musel poznať, tak ako poznal jej tvár. Bol to sčasti aj jeho hlas. Bol to hlas jeho mamy.
Strašne ho mrzelo, že nevidel jej celé meno. Pozrel na hodinky, čo mu štýlovo škrtili zápätie. Na stopkách bežala dvadsiata prvá sekunda. Zastavil ich. Dnes sa rekord nekoná.
-Tak moja mama maľuje!
O chvíľu znovu zaklopal na dvere spálne v nádeji, že jeho otec je už takmer pri vedomí. Znova sa mu nevrátila žiadna odozva, tak stlačil kľučku. Z druhej strany sa ozvalo kovové žuchnutie.
-Hups. - povedal si. Aj na toto už zabudol. Dvere do spálne sa neotvárali kľučkou. Otvárali sa kombináciou zbožného priania, hrubej sily a zmyslu pre náhodu. Nerovi z toho podstatná časť chýbala, a tak nechal spálňu na pokoji. Obliekol sa a zamieril do pasáže. Papiernictvo cez víkendy zatváralo už o pol jedenástej.
- Volala sa Alica. Aspoň myslím... - vyhrabávanie dávnych spomienok bolelo, a tak ho Nero radšej prenechával iným. Spomienky mal kocúr uložené v pomerne malých škatuliach v suteréne a počas dlhých zimných večerov nimi kúril.
Ale tentokrát mal Nero zvláštny pocit, že jedna jeho spomienka sa k nemu usilovne snaží dostať. Bola ako živá. Keby vedel, že sú spomienky živé, určite by ich toľko nespálil. Keď však zakopol na schodoch do pasáže, znova mu vypadla z hlavy.
Cestou späť studeným sídliskom už ho škatule v jeho hlave netrápili. Očami blúdil po sivých stenách panelákov, v ktorých chorobne žiarili plastové okná. Všetky boli pozatvárané, zakryté záclonami. Ľudia boli vzduchotesne uzavretí vo svojich teplých bytoch. Zato z parku ozýval živý orchester vtákov a stromy sa prekrikovali exkluzívne módnymi ohnivými odtieňmi. Až za rohom sa do Nera oprel vietor a privial k nemu pravidelný šum premávky z obchvatu.
- Ľudia sa nezastavia...
Mix zvukov mal v jednom momente perfektný rytmus. Nerove kroky do neho mimovoľne skĺzli.
-Čas zabijú a strávia. A potom dávia.
Kocúr sa zasmial, pleskol sa po čele a preškrtol posledný verš.
-Plťkou proti moru sa staviam...
Ďalší takt mu úplne pretrhla akási blonďavá hlava, ktorá sa popri ňom mihla.
Bolo to malé dievča so svetlými kučerami v tmavej bunde s kožušinovou kapucňou. Kráčala rýchlo, akoby sa v toto ospalé ráno bolo kam ponáhľať. Nerove ústa sa samy skrútili do úsmevu.
- Veď máš čas...
V tom okamihu sa dievča obzrelo. Náhodou. Jej pohľad sa na sekundu stretol s jeho a potom bežala ďalej.
Napravil gumičku, ktorou mal zviazané výkresy, čo niesol pod pazuchou. Mal ešte tašku so sadou pastelov, akýmsi štetcom a ceruzkami a malými nálepkami, ktoré mu určite na nič nebudú. Chcel skúsiť jednu vec. Alebo možno viac ako jednu.
Keď prišiel domov, mohlo byť pár minút pred jedenástou. Digitálky na mikrovlnke mu padli do očí, akoby na nich záležalo. Zložil svoj nezvyčajný nákup na stôl a znova si položil jednu otázku. A bola to geniálne primitívna otázka: -Čo budem kresliť? -
Slová z televízora mu dali toľko tvorivej energie, že netušil, čo s ňou. -Keby si nakreslil len tisícinu z toho, čo vidíš...
Vytiahol z tašky ceruzky. Jeden z výkresov položil na stôl a chvíľu ho presviedčal, aby ležal rovno a tváril sa, že nikdy nebol stočený. Starostlivo si vybral jednu z troch úplne rovnakých ceruziek a začal skicovať spomienku. Jeden miniatúrny okamih.
Na moment zavrel oči. Kocúr odpálil kôpku strelného prachu a na Nerovej sietnici sa zjavil odtlačok malej slečny. Otvoril oči.
- Oi, ono to normálne funguje...!
V bielom výkrese sa mu vynárali obrysy, ktoré videl pred stotinou sekundy pod viečkami. Všetky drobné kúsky obrázka najprv ledabolo načmáral, potom vygumoval a znova prekreslil.
Pod hrotom ceruzky sa črtala okrúhla tvár otočená za ním ponad rameno, do ktorej padali kučeravé vlasy. Potom golier bundy a kožušinová kapucňa. Celkom neznáme oči a ten totálne nezúčastnený, vzdialený výraz.
Keď mal ceruzkovú skicu hotovú, zobral si pastely. Vybral si dva náhodné približne pleťové odtiene a chystal sa domrviť kresbu tmavým okrovým ťahom.
- Hej! - Kocúr varovne zahvízdal.
Nero si zobral iný zdrap papiera a skúšal. Rozmazával, miešal rôzne farby a tieňoval, až kým si nebol istý, že to neskončí katastrofou.
O pár chvíľ jeho ceruzková spomienka ožila niekoľkými skromnými farbami. Nakoniec na výkrese nezostalo žiadne biele miesto, len jej portrét.
Vôbec nemal poňatia o jej mene, ani či sa aspoň ako tak podobá jeho výtvoru, ale to bolo nepodstatné. Hrdo si ju prezrel z diaľky.
-Kľudne by sa mohla volať F6 a na kráse by jej to neubralo.
Znova chytil ceruzku a do rohu chcel natlačiť svoje meno.
-A aký mám vlastne podpis? - pozrel na svoje kresby na nástenke. Boli primitívne. Boli úplne o ničom a všetky bez podpisov. Teraz však potreboval podpis. Veril tomu, že jeho nový obrázok si ho zaslúži. Chytil ceruzku a podpísal sa. Nero.
- Možno... by som sa mal naučiť písať. –
Písmeno E vyzeralo ako sedmička a miesto O nakreslil na konci akúsi špirálu. - A možno ani nie. –
Páčilo sa mu to tak, ako to bolo. Zdvihol výkres zo stola a opatrne ho prišpendlil medzi kresby na nástenke.
-Riadny rozdiel. Ale aspoň že k lepšiemu.
Ešte chvíľu hypnotizoval svoj nový výtvor, a keď si bol istý, že z nástenky neujde, zdvihol sa a pohľadal špongiu. Na jeho umelecké vyčíňanie doplatil stôl veselými farebnými fľakmi.
Cez víkend sa razantne oteplilo a sneh zmizol aj z okolitých kopcov. Po trochu prechladnuto modrej oblohe sa lenivo kĺzalo pár oblakov a vo vzduchu visel nedeľný pokoj.
Nero schuti vyžmýkal špongiu do umývadla a otvoril si v izbe okno. Sused tri byty nad ním si doprial svoj obľúbený album, a to tak okázalo, že ho doprial aj všetkým susedom. Panelmi otriasal čistokrvný heavymetalový rámus a Nero si pobavene kýval hlavou.
Navliekol na seba čierne tričko Kentus.
Do obeda vystrájal s ceruzkami a ďalší výkres skončil zahltený zmutovanými vlkolakmi. Ešte jeden rozstrihal na úzke pásiky a narobil si niekoľko záložiek do kníh. Na moment pozrel na Psychológiu, smutne zastrčenú v polici a nahlas sa zasmial.
-Možno si nechám narásť morbídne dlhé vlasy a kúpim si vybíjaný opasok. Ů jéé!
Tatko sa neobjavil ani na obed. Nero zarazene vylovil z mrazničky pizzu, vrazil ju do mikrovlnky a sadol si k počítaču.

ďalšia kapitola