LeQuibanniho kód

šifra zakázaných básnikov


ahoj milé dieťa
víly odlomili vlasmi
kúsok tohto sveta
a vymysleli vlastný

LeQuibanniho básne nedávali zmysel nikomu. Nielen ich forma, ale aj vnútorný obraz a symbolika boli nezmyselné, nesmerovali nikam. Kvôli tomu Qubanniho nikto nečítal. Nikro sa nechcel dostať na miesto, ktoré bolo nikde.

Preto sa rozhodol skryť svoje slová pod šifru, ktorou hľadal tých správnych čitateľov. Na to, aby jeho báseň mohli prečítať, museli preukázať schopnosť dostať sa nikam a rozlúštiť jeho tajné písmo. Toto nie je pravá LeQuibanniho šifra, len moja kópia:




Tu je jedna jeho báseň, rozlúštená a znova zašifrovaná.

Kto ju dokáže rozlúštiť, dokáže nemožné. Dokáže sa dostať nikam. A tiež vidieť to, čo videl Quibanni: Niekedy nezáleží na každom detaile, stačí si uvedomiť to, čo je podstatné.

Ano, všetci dokážete nemožné. Duh.

Šťastie nosí smolu

Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom. Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je drobná šálka z porcelánu. Stačí silnejší náraz, a je po ňom. Zmiznem ja, ty sa možno takisto vytratíš... Kto tu zostane, šálku znova zlepí a život pôjde ďalej. Bez nášho šťastia. Bez nás.
Čo vlastne tvorí šťastie človeka? Sčasti si ho tvorí sám, sčasti mu ho dávajú ostatní, alebo ho má celé napísané v osude? Raz som dostal reťazovú správu, takú, čo si posielajú „skutoční“ priatelia. Jedna veta v nej znela: Čo keby po každej chvíli šťastia nasledovalo desať chvíľ smútku? Na jednu nekonečnú minútu mi na tvári zostal trpký úsmev. Tú vetu niekto vymyslel ako to najhoršie, čo sa môže človeku stať. Lenže ja som si uvedomil, že v mojom živote je úplne reálna.
Boli sme s kamarátmi hrať futbal. Bol krásny deň a všetci hráči plní síl. Vyhrali sme o osem bodov, ukázal som svoj najlepší výkon, užil si kopu zábavy...a stratil kľúče. Nikdy sa nenašli. Inokedy som slávil narodeniny. Prebiehala parádna oslava, všetci mi srdečne triasli rukou a trúsili vtipné poznámky, potom sme rozkrájali babkinu úžasnú tortu. A potom... celá rodina sa pustila do debaty o politike. Sadol som si do izby a počúval buchot dažďa za oknami až do večera. Písali sme písomku z chémie. Pri písaní okolo mňa lietali papieriky s prosbami o pomoc a odpoveďami. Bola to skvelá sranda... a z písomky som dostal štvorku.
Časom mi došlo, že nesmiem byť šťastný, lebo po tej chvíľke šťastia príde krutá smola a smútok. Veru, z vrcholu je cesta už len dole. Za každým sa opakuje rovnaký, neznesiteľne notorický cyklus. Je v tom kúsok smoly, kúsok zlomyseľne spísaného osudu, alebo moja večná slepota k riešeniam. Nechcem sa pýtať iných, ako sú na tom oni, pretože to by bola cesta von. Vyslobodenie by bolo sťastím a šťastie mi znova prinesie smolu. Zo všetkých bludných kruhov je tento asi najpevnejší.
Človek musí trpieť, aby sa mohol radovať. Musí vidieť tmu, aby bol schopný zazrieť svetlo. Musí vedieť, čo je to nič, aby raz mohol mať všetko. Ľudské šťastie je celkovo veľmi prchavé a akési nedosiahnuteľné. Nie som to len ja, kto dúfa v stále lepšie veci a prebíja sa cez čoraz horšie. Celé ľudstvo akoby sa vlastným šťastím, vlastnými snami o dokonalosti celkom neomylne hnalo ku skaze. Pod vlajkou jednoty sme stále rozdrobenejší, volajúc po láske sa čoraz viac nenávidíme. Nesnažím sa vidieť svet čierne, no nenasadzujem si ružové okuliare. Pozerám sa na svet a vidím ho taký, aký sa mi sám ukazuje.
Je to len drobná šálka. Každý si z nej z času na čas odchlipne, nikto ju nedokáže vypiť celú. To je naše jediné šťastie. Lenže šťastie prinesie smolu a čo potom? Bez nás...?

Smola nosí šťastie

Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je sviňa. Je plný nástrah, na ktoré vás nikto nepripraví. Jasné, všetci nimi už prešli. Ale koho to raz zabolí, dopraje tú bolesť aj ostatným. Veď prečo nie?
Každý má kdesi v sebe zapísanú dávku, ktorú znesie. A tesne za ňou, takým drobným, aby si ju nik nevšimol, tam má dávku, ktorú už neznesie. V skutočnosti sú obidve rovnaké. Záleží na tom, ktorej skôr uveríš. Deň života za sekundu bolesti, každý si ráta svoje chvíľky. Všetci sa narodíme s pevným miestom v rade. V poradovníku, v ktorom čakáme na svoje rany. Zaslúžené? Iste. Za čo? Ktovie...
Prvá polovica úderov nás ženie k myšlienke, aby sme sa snažili viac. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Presne v polovici je posledná stanica, posledná nádej. Výstupište. Kto to dokáže, vystúpi tam z radu a začne odznova. A tak sa celý život znova a znova prebíja prvou polovicou a nikdy sa nestratí.
Druhá polovica je iná. Sú to rany, ktoré nás tlačia k myšlienke, aby sme to vzdali. Lenže pravidlá sa za polčasom menia. Kto to vzdá, už sa nevráti na začiatok. Čo ťa nezabije, z toho neumrieš. Sakra... Zmeškal som svoju poslednú nádej. Na vrchole snahy prišla posledná stanica a mnohých nenapadlo vystúpiť. A rútime sa s ďalšími ranami ku koncu. Bolí to, ale nemôžme sa vzdať. Až úplne na konci.
Áno, takto to malo vyzerať. Svet sa rozdelí na tých, čo stihli vystúpiť a na tých, čo sa rútia bezhlavo ďalej. Bolo to v rovnováhe. Bolo to správne. Bol v tom systém.
Lenže každý systém sa časom rozsype. A tak sa prvá polovica začala miešať s druhou a my, čo sme nestihli vystúpiť, nachádzame po ceste kúsky šťastia. Možností pribúda, všetci sme dostali ďalšie šance. A vieš čo? Každý z tých kúskov vynahradí tisíc úderov. Matematická logika zvíťazila, nie je o čom sa presviedčať.
Ten kto chce, nepotrebuje nádej. Stačí pozorne loviť tie zrniečka, čo padajú z druhej strany. Zrniečka šťastia. Dajú sa pestovať! Ak im veríš, zostane ti iba čisté šťastie. Radosť vie sama dýchať, ak ju to naučíš. Narastie ti tak, že už neuvidíš zamračenú oblohu, ani temný obzor bez známych svetiel. Šťastie je nekonečné. Ak chceš, sprav si z neho krídla a uvidíš, ako vysoko sa s nimi dá dostať. Len treba pozorne hľadať a mať oči otvorené. Bojíš sa, že zrazu príde koniec? Neblázni, veď kruh nemá koniec.
Svet je sviňa. Dočerta s ním. Život je parádny.

ROMBOID ...rozbité úlomky detských hier.

úvaha na motívy básne Laca Nomomeského... ale moderná samozrejme

Deti sú úžasné stvorenia. Majú ten najpriamejší prístup ku všetkým problémom, celkom iný uhol pohľadu na svet a tiež čosi, vďaka čomu ho dokážu každým dňom prekvapovať. Každé dieťa akoby malo svoj vlastný svet, len o trošku menší než ten, v ktorom žijeme všetci. Ich fantázia a neúnavná tvorivosť ich ženú v pred za poznaním, za skúsenosťami. Hoci sa detským hrám niekedy smejeme a zdajú sa nám nezmyselné, každá z nich má hlboko ukrytý vnútorný význam. A znova: aby sme ho videli, musíme mať pohľad detí. Lenže ten si udrží málokto.

Rodičia, učitelia a svojím spôsobom všetci ľudia, ktorých dlhou cestou detstvom stretneme, nás učia vedieť. A niektorí sa tiež snažia, aby sme pochopili. Dieťa môže vedieť, a pritom stále pozerať na svet naivnými detskými očami. Práve tými, ktorým nezostáva nič skryté a zlo sa zdá také malé. Ale dieťa, ktoré pochopí, prestáva byť dieťaťom a na miesto jeho menšieho, no dokonale vyváženého a okrúhleho sveta sa začne vnucovať čosi iné. Jeho svet sa začne závratne zväčšovať. Nie preto, lebo ho uvidí, alebo o ňom bude vedieť. Jednoducho preto, lebo pochopí, že tam je. Jeho pohľad na svet sa zdeformuje, popraská a stmavne, jednoducho stratí farby a zmaže z detskej tváre večný úsmev.
Na druhej strane, aj niektorí dospelí, zrelí ľudia majú nepravé pohľady na svet. Pozerajú naň cez rôzne farebné sklíčka, či cez obrazovky alebo zavrú oči a tápajú naslepo. Niektorí majú tak zahmlený zrak, že kráčajú len za šepotom „priateľov“ a iní zas vidia tak ostro, že sa im neodvážime pozrieť do očí. Všetci však hľadajú čriepky svojho vlastného okrúhleho sveta, ktorý ich kedysi vítal každé ráno za oknami. Každý má svoju vlastnú cestu, vlastný nápad, kde hľadať ďalší kúsok...a niektoré sú skutočne nepochopiteľné. Tých zopár vecí už nechce chápať nikto - keď v dlani zviera posledný ostrý črep svojho sveta a nechce ho stratiť.

Mladých ľudí (tých, čo už nie sú deťmi, no stále sa nestali dospelými) opisujú zvonka ako bledých a zachmúrených, podráždených, smutných. Skutočne tak vyzerajú tí, ktorí si na svoj nový svet ešte nezvykli. Niektorí sa budú zúfalo vracať do detstva, výskať, jašiť sa a stvárať veci, ktoré tak smiešne vyzerajú. Ďalší sa jednoducho zmieria s tým, čo ich prebudené oči vidia, a stanú sa čo najskôr dospelými. A ostatní zostanú s kamennými tvárami civieť do toho nechutného sveta, ktorý sa im zrazu vnútil a zobral im všetky detské radosti. Možno začnú hľadať iné radosti a zaplatia za to zdravím. Možno sa ich zmrznuté úsmevy nikdy nerozpustia a oni budú zachmúrení dokonca života. Alebo budú mlčky prosiť o zázrak, kým nepríde a potom budú žiť ako deti na večné časy.

...Osvietenský Absolutizmus...

arogantný referát


Tento výraz, ako vieme, je jeden z mnohých dôležitých výrazov histórie a dejepisu. Jedná sa o formu vlády, ktorá funguje na princípe absolútnej moci panovníka a zároveň podoporuje rozvoj tzv. osvietenských myšlienok. Mimo iného sa tiež dobre vyníma ako nadpis látky alebo titulok prednášky. K tomu sa vrátim neskôr. Slovami osvietenský absolutizmus môžme prípadne označiť aj obdobie, v ktorom mala vyššie uvedená forma vlády uplatnenie.
O.A. - význam:
Názov je významovo zložený z dvoch ďalších historických termínov:
Osvietenstvo: Označuje sa ako myšlienkový smer presadzujúci nové myšlienky a revolučné metódy chápania sveta, podporuje nové objavy, umenie a výskum v oblasti vedy a techniky. Väčšina osvietenských zástupcov konala v zmysle dobre známeho, no polemického príslovia: „Zmena je život.“ Niektorí si to možno ani neuvedomovali.
Absolutizmus: Politický systém, v ktorom všetku výkonnú aj zákonodárnu moc drží v rukách panovník, teda monarch (kráľ, prípadne cár alebo cisár). Je veľmi účinný na udržanie poriadku v krajine a často býval jediným riešením v čase nepokojov. Zakladá sa na jednoduchých princípoch egoizmu a zmyslu pre veľkosť vlastnej osoby, niekedy nazývaného megalománia. (Tento jav je v období osvietenského absolutizmu potlačený osvietenskou výchovou, ktorá dosiahla v priebehu dejín obrovský pokrok, no v súčasnosti znova upadá.)
Spojením týchto dvoch na pohľad protistojných, no spolu účinne fungujúcich princípov vznikol osvietenský absolutizmus. Uplatňuje sa v niekoľkých fázach:
1) Panovník s osvietenskou výchovou, dobrými predpokladmi pre vládu vo veľkej krajine a už spomínaným zmyslom pre veľkosť vlastnej osoby, navyše podporený zákonmi predchodcov, sa ujme vlády.
2) Za predpokladu, že má absolútnu moc, eliminuje problémy a konflikty s inými štátnymi útvarmi (resp. ich panovníkmi).
3) Po ukončení konfliktov vydá prvú reformu s dostatočne veľkým (kladným) dopadom na najväčšiu časť obyvateľstva a získa tým priestor pre ďalšie reformy.
4) Uskutoční čo najväčší počet reforiem s čo najmenším porušením rovnováhy vo vyšších vrstvách. Pozn.: niekedy bolo potrebné vydať „silnejšiu“ reformu aj za cenu negatívnej odozvy v kruhoch šľachty a duchovenstva.
5) Vo chvíli, keď sa proti nemu (nej) postavia vyššie vrsty, opustí politickú scénu. Pre vlastnú bezpečnosť odstúpi od menej podstatných reforiem.
6) Zomrie na ťažkú chorobu a prenechá vládu (podľa možnosti) rovnako osvietensky vychovanému nástupcovi.
Cyklus sa opakuje dovtedy, kým niektorý nástupca poruší princípy osvietenskej výchovy alebo úplne prevráti spôsob fungovania štátu.
Typickými reprezentantmi osvietenského absolutizmu na našom území boli Mária Terézia a jej syn Jozef II.

O.A. – slovo:
Samotný výraz osvietenský absolutizmus je zloženinou viacerých slov a prípon.
Osvietenský: úplné jadro výrazu tvorí sloveso osvietiť. V tomto prípade má metaforický význam a znamená približne toto: zasiahnuť vynikajúcou myšlienkou. Ďalšou fázou slovotvorného procesu bola premena na prídavné meno osvietený. Keďže výraz osvietený absolutizmus by znel absurdne, slovo osvietený bolo zmenené cez tvar osvietenec do konečnej podoby prídavného mena osvietenský. To znamená súvisiaci s osvietenými ľuďmi, čiže osvietencami.
Absolutizmus: toto slovo je celkom jasne a pochopiteľne odvodené od výrazu absolútna vláda. Slovo vláda je tak nezáživné a zbytočné, že bolo z konečného výrazu vypustené. K základu slova absolútna bola pridaná všeobecná prípona pre štýly a smery (či už politické, umelecké alebo iné) zmus. Týmto nám vzniká veľmi dobre znejúci výraz absolutizmus. Tento výraz presne vystihuje formu absolútnej vlády a svojím majestátnym zvukom pripomína silu takéhoto spôsobu panovania.
A nakoniec, spomínaný výraz je veľmi vďačným grafickým objektom. Je zložený z dvoch približne rovnakých slov, ktoré sa dajú umiestniť nad seba. Obidve slová tiež začínajú výraznými samohláskami, ktoré v niektorých z mála prípadov zabraňujú zakoktávaniu. Pomenovanie má tiež dostatok slabík, aby sa mohol zaradiť medzi odborné výrazy.Celkovo hodnotím tento výraz ako vhodný a esteticky správny.