Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom. Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je drobná šálka z porcelánu. Stačí silnejší náraz, a je po ňom. Zmiznem ja, ty sa možno takisto vytratíš... Kto tu zostane, šálku znova zlepí a život pôjde ďalej. Bez nášho šťastia. Bez nás.
Čo vlastne tvorí šťastie človeka? Sčasti si ho tvorí sám, sčasti mu ho dávajú ostatní, alebo ho má celé napísané v osude? Raz som dostal reťazovú správu, takú, čo si posielajú „skutoční“ priatelia. Jedna veta v nej znela: Čo keby po každej chvíli šťastia nasledovalo desať chvíľ smútku? Na jednu nekonečnú minútu mi na tvári zostal trpký úsmev. Tú vetu niekto vymyslel ako to najhoršie, čo sa môže človeku stať. Lenže ja som si uvedomil, že v mojom živote je úplne reálna.
Boli sme s kamarátmi hrať futbal. Bol krásny deň a všetci hráči plní síl. Vyhrali sme o osem bodov, ukázal som svoj najlepší výkon, užil si kopu zábavy...a stratil kľúče. Nikdy sa nenašli. Inokedy som slávil narodeniny. Prebiehala parádna oslava, všetci mi srdečne triasli rukou a trúsili vtipné poznámky, potom sme rozkrájali babkinu úžasnú tortu. A potom... celá rodina sa pustila do debaty o politike. Sadol som si do izby a počúval buchot dažďa za oknami až do večera. Písali sme písomku z chémie. Pri písaní okolo mňa lietali papieriky s prosbami o pomoc a odpoveďami. Bola to skvelá sranda... a z písomky som dostal štvorku.
Časom mi došlo, že nesmiem byť šťastný, lebo po tej chvíľke šťastia príde krutá smola a smútok. Veru, z vrcholu je cesta už len dole. Za každým sa opakuje rovnaký, neznesiteľne notorický cyklus. Je v tom kúsok smoly, kúsok zlomyseľne spísaného osudu, alebo moja večná slepota k riešeniam. Nechcem sa pýtať iných, ako sú na tom oni, pretože to by bola cesta von. Vyslobodenie by bolo sťastím a šťastie mi znova prinesie smolu. Zo všetkých bludných kruhov je tento asi najpevnejší.
Človek musí trpieť, aby sa mohol radovať. Musí vidieť tmu, aby bol schopný zazrieť svetlo. Musí vedieť, čo je to nič, aby raz mohol mať všetko. Ľudské šťastie je celkovo veľmi prchavé a akési nedosiahnuteľné. Nie som to len ja, kto dúfa v stále lepšie veci a prebíja sa cez čoraz horšie. Celé ľudstvo akoby sa vlastným šťastím, vlastnými snami o dokonalosti celkom neomylne hnalo ku skaze. Pod vlajkou jednoty sme stále rozdrobenejší, volajúc po láske sa čoraz viac nenávidíme. Nesnažím sa vidieť svet čierne, no nenasadzujem si ružové okuliare. Pozerám sa na svet a vidím ho taký, aký sa mi sám ukazuje.
Je to len drobná šálka. Každý si z nej z času na čas odchlipne, nikto ju nedokáže vypiť celú. To je naše jediné šťastie. Lenže šťastie prinesie smolu a čo potom? Bez nás...?
