Keď čítaš knihu a ktosi zrazu zhasne svetlo, riadky ti ešte celé sekundy žiaria odtlačené na sietnici. Ale zmiznú. Všetko po čase zmizne a unikne pozornosti.
Nauč sa v tme hľadať. Nájdi slová vyryté v tvojich očiach. Nauč sa počúvať to ticho, ktoré ti tma šepká. Rozumieš jej? Tento svet môže byť oveľa väčší, než aký ho vidíš. Choď za ním, akokoľvek sa snaží ujsť. Nauč sa v tme čítať. Hocičo ti unikne, skús to znova nájsť. Ak sa vzdáš s tým že nevidíš, nič sa nedozvieš.
Nauč sa v tme vidieť. A aj tento príbeh bude oveľa jasnejší.
“Bež sa schovať. Utekaj.“ Slovo ako facka. Drsná ruka ťa odstrčí von z tieňa. „Choď domov, tu nemáš čo robiť!“ Nechceš počúvať toho veľkého chlapa v čiernej bunde. On je...nič, len... proste hrozba. Nepustí ťa do tmy. Tadiaľto nie.
„Je to jedno.“ Obrátiš sa. Ciest je viac a ty vieš. Kdesi hlboko v sebe vieš, že tma si ťa nájde sama. Tak ako si našla jeho. Pol dvanástej. Tvoje nohy sa neponáhľajú, ani keď sa pod nimi zrazu zrodí kruh svetla a tvoj dlhý tieň zablúdi medzi múry starého sídliska. Tiene sa pomaly rozlievajú. Myslíš si, že keď sa nadýchneš, zacítiš ich. Nie, to je len fabrika. Ďalšia smena končí, ďalší autobus odhrmotal zo zastávky. Pôjde ešte jeden. Potom už budeš sama.
Míňaš prázdnu zastávku. Ďalšia lampa, ďalší kúsok svetla. Zastavíš sa. Kroky, ktoré neviedli nikam, zrazu utíchnu a vnáraš sa do nočného šumu tejto špinavej štvrte. Kdesi za tebou, takmer z dosluchu, cítiš hukot komína. Dnes hučí naposledy. Popri ceste sa prehnala vlna jemného šuchotu. Zavrieš oči a predstavuješ si lístie. Košaté agáty ho tento rok zhodili skoro...až príliš. Nie sú to listy. Je august, a v ulici šuštia len smeti. Toľko sa toho zmenilo. Dnes už ani neskloníš hlavu od smútku. Tvoje slzy vedia rovnako ako ty, že sú zbytočné. Napriek tomu sa v tvojich očiach odrazia posledné svetielka tak jasne, akoby boli tvoje vlastné. Tvoje polnočne čierne oči.
Už bude dvanásť. Vietor sa vzdal ďalšieho pokusu zdvihnúť cíp tvojej bundy. Je úbohý. Úbohejší než kedykoľvek predtým. Stojíš v kruhu svetla a okolo teba tma pomaly hustne.
„Pohni sa.“ Po dlhej dobe sa vrátil. Tvoj vnútorný hlas. Máš pocit, že nie je o nič tichší ako ten skutočný. Pohni sa, kým ťa tma zhltne. Zdvihneš hlavu. Tvoja tmavá postava vyhrýza do kužeľa svetla neforemný fľak. Lampa na chvíľu zažiari v tvojich očiach. Zazeráš na ňu, tak ako na všetko už niekoľko dní.
„Keby to len mohlo skončiť. Len tak...z ničoho nič...teraz.“ Tvoja myšlienka sa zdvihla ako malátny netopier, nemusela letieť ďaleko. Lampa zhasla a ty si zmizla v náhlej tme. Tvoj výdych nikto nepočul. Mesiac ani hviezdy ťa nevidia. Zazeráš na zamračené nebo.
Nečakala si, kým znova uvidíš. Dobre si vedela, kam vedie cesta. Dnes budeš musieť prejsť ešte krokov. Veľa temných rohov a zákutí. Ktovie koľko z nich budú strážiť. A koľko z nich vôbec vedie k nemu. Oprieš sa od múr naľavo. Tvoj prsteň tíško cinkol o tehlu. Nemusí sa lesknúť, aby si vedela, že je tam.
„Neskončí to.“ Nenávidela si ten hlas. Chceš zostať silná, no takto to nešlo. Privrela si oči. Aj tak nič nevideli. Prvá slza sa ti skotúľala z líca celkom bez prekážky. Padala dlho. Tak hrozne dlho. Celé tie dni si čakala na jedinú slzu. „Je to tu. Moment, keď padneš do kolien.“ Nepadla si. Držala si sa steny a tvoj dych sa pomaly, postupne uvoľnil.
Nezreteľný bzukot stíchol a kruh svetla ďaleko za tvojím chrbtom sa vrátil na svoje miesto. Utrela si si slzu a obzrela si sa. Na zastávku sa došuchtali robotníci. Unavení a otrávení, vracali sa domov k rodinám. Zatrasieš hlavou. Na to slovo si nechcela pomyslieť. Zvlášť dnes. Kužeľ svetla vpíjal tvoj pohľad a ťahal tvoje oči. Za chvíľu príde posledný autobus. Doma ťa čakajú.
„Nie!!!“ Rozbehla si sa do tmy. Nemôžeš sa vrátiť. Po chvíli, s rukami na chladnej stene a srdcom, čo ti bolestivo mlátilo o rebrá, si zastala. Bolo to... celkom ľahké, no nie? Nadýchala si sa tmy. Strach zmizol, vzduch bol čistý. Čistý. Vietor sa náhle oprel o tvoj chrbát. Odopnutá bunda sa zatrepotala do vzduchu a pod tričkom ťa prepadol chladný vzduch. A hneď po ňom ozrutný škripot len pár krokov od teba.
„Pomoc!“ zjačal tvoj vnútorný hlas, no skutočné pery si pevne stisla. Oči vyvalené do tmy, odkiaľ na teba škriekal ozrutný strach. Drobné telo sa triaslo, prilepené na múr. Pripadala si si taká malá. Škripot ti naplnil hlavu. Odvrátila si tvár pred tým, čo sa k tebe s ostrým rachotom plížilo z tieňa. „Tu nesmiem skončiť!“ Spojila si ruky. „Prosím.“
Po chvíľke vietor nechal značku na pokoji a zavládol opäť len tichý šum. Tvoje spojené ruky sa stratili. Stála si v tuhom objatí vlastných ramien. Pramene tmavých vlasov stále poletovali v závanoch opatrného vánku, čo sa dral popri múre dolu ulicou. Vytiahla si si zips pod bradu. Už nikdy nepôjdeš s bundou rozopnutou. Nikdy.
Zahneš za roh a pery sa ti stále trasú. Pár krokov - víta ťa lampa. Slabo sa usmeješ a postavíš sa do kruhu svetla. Si tam v bezpečí. Aspoň na chvíľku, než sa vydáš ďalej. Tvoja cesta ešte ani poriadne nezačala.
Za dve minúty je polnoc. Stále stojíš pod vľúdnou lampou. Okolo teba sa vznáša prach. Zlatistým svetlom nabité chumáčiky krúžia vzduchom ako páperie strážneho anjela. Ruky máš opäť spojené. Tentoraz neprosíš o ochranu. Nemodlíš sa. Tvoje prsty sa stretajú na prsteni. Nikdy si nechcela nosiť prstene. Až do toho dňa. Navždy si to budeš pamätať. Ani nevedel, že máš narodeniny - len prišiel, dal ti pusu a tú malú krabičku. Tak ako vtedy, aj tu pod lampou ti perami preletí úsmev. Plachý úsmev. Neskúsené vtáča, pred ktorým stojí pridlhá cesta.
Tvoje oči opäť pátrajú hlboko v tme. Obkrúca sa okolo teba, chce ťa znova pohltiť. Oceán neblahých predstáv. Stojíš na okraji svetla. Jediný krok ťa posunie preč z dosahu ochranných krídel.
Nemáš sa kam obzrieť. Zastávka je za rohom a posledný autobus už určite odišiel.
„Jediná cesta je ďalej.“ Ostávajú ti ešte tri bloky. Park. Bol tvojím útočiskom, kým si nemala osem. Dodnes presne vieš, kde má Beny svoj malý hrobček. Keby sa vtedy neodtrhol z vodítka, mohol byť dnes s tebou. Mohol byť veľkým psom, tvojím ozajstným strážnym anjelom. Potrasieš hlavou. Si na to sama. Na tom už nikto nič nezmení. Dnes ťa čaká ešte veľa krokov.
„Vlastne nie. Dnes už nebude nič.“ Všetky hodiny v meste sa vynulovali. Je polnoc. Vykročíš do tmy. „Dnes už je zajtra.“ Kráčaš popri plote parku. Toľko spomienok skrýval zelený štvorec na mape mesta... niektoré sa vznášali vo vzduchu, iné viseli zo stromov. Zopár ich bolo napísaných na lavičkách a jedna jediná ležala pochovaná pod veľkým kameňom.
Napadlo ťa, ako dlho si tam nebola. Bolo to veľmi dlho. Vlastne už celé roky. Pri bránke sa zastavíš. Na toto nemáš čas. Na to druhé však nemáš odvahu. „Krava.“ Tvoj vnútorný hlas si koleduje o facku. Aká smola...
Preskočíš bránku a vlhká tráva ti nečujne šuští pod teniskami. Rifle máš za chvíľu celkom mokré, ale to je fuk. Tvoje kroky sú čoraz meravejšie. Tie dva stromy. Jediné dva stromy v parku, ktoré sú staršie ako ty. V strede medzi nimi si pochovala kúsok svojho srdca.
„Ahoj, Beny.“ Pohladíš plochý kameň, tak ako pred rokmi. Pichne ťa výčitka - fixkou napísané meno už je sotva vidieť. „Viem že si si ma nikdy neobľúbil. Teraz už aj viem prečo,“ šepkala si potichu studenému kameňu a s vedomím, že mu to opakuješ zakaždým, si dodala: „Prepáč mi to.“ Znova počuješ jeho nadšené štekanie. Videla ho pobiehať medzi stromami ako hnedo-bielu čmuhu, malé šteňa, čo vrčalo na holuby. Ako sa svet dokázal zmeniť. Všetko by si vrátila, keby si mohla. Všetko. Park bol každý deň plný ľudí, milá starenka sedela na lavičke uprostred obklopená kŕdľom vtákov a akési dieťa sa preháňalo okolo plota s palicou. Bubnovalo na latky a smialo sa spolu s hlasným rapotaním...
Ta-ta-ta-ta-ta! Strhla si sa zo spomienok. Klepotanie palice o latky bolo skutočné. Ktosi kráčal popri plote. Nevydal ani hláska, no ten zvuk ti trhal uši. V nepreniknuteľnej tme si sa pritisla v jednému zo stromov. Najstarší zo stromov bol tvojou jedinou ochranou pred trieskaním na drevený plot. Blížil sa. Klepotanie zabočilo na druhú stranu parku a prešlo popri tebe.
Držíš si hlavu v tesnom objatí, tvoja duša kvíli od strachu a bolesti. No ty držíš pery pevne stisnuté. Celé hrdlo sa ti trasie, naprázdno prehĺtaš a rifle ti pomaly namokajú od vlhkej zeme.
Zavládlo ticho. Do trávy na druhej strane parku dopadla palica a kroky sa vytratili v tme kdesi ďaleko za plotom. Nútiš sa vstať, no tvoje telo zachvátila triaška. Opieraš sa o strom, s posledným pohľadom na Benyho hrobček sa tackáš preč.
Vďačíš mu za záchranu. Vraciaš sa na ulicu, dopraješ svojej roztrasenej duši chvíľku... Musíš ísť ďalej. Ešte dva bloky. Na rohu znovu zastaneš a zdvihneš hlavu. Lampa nesvieti. Cesta ďalej je tmavá a pôjdeš ňou bez ochrany. Náhle sa smutne zasmeješ. „Bez ochrany. No nič.“ Kráčaš ďalej popri starých domoch. Minieš prvú bránu. Do steny je pribitá ceduľa, zhrdzavená od všetkých dažďov z toľkých rokov. Sotva sa dá rozoznať číslo 143.
Nikdy si netušila, aká je táto ulica dlhá. Nikdy si nebola na konci. To sa možno čoskoro zmení. Ktovie, či on musel dôjsť až na koniec... Znova zastaneš a potrasieš hlavou. Nie, takto to nejde. „Vyhoď si ho z hlavy.“ Zabudni naňho, až kým ho neuvidíš. Bude to... bude to lepšie. Určite.
Meravo civíš na prsteň na svojej ľavej ruke. Sotva si na ňu vidíš, no vieš že tam je. Nie, nedáš si ho dole. Nezabudneš na neho. „Ani náhodou.“ On je dôvod, od je tvoja motivácia, tvoje odhodlanie a odvaha, on je všetko. On je tvoj posledný a jediný anjel.
Vykročíš ďalej. Druhá brána, ďalšie desiatky okien. Niektoré zhasli pred hodinami, iné pred dňami a niektoré už pred rokmi. Prvé poschodie malo okná zabednené doskami, navždy opustené, zakliate a nežiaduce.
Domy neboli vysoké, no ich tiene v noci tvorili dokonalú tmu. Nevidela si tam ani na špičku nosa. Medzi zvlhnutými múrmi previeva chladný vietor, miestami sa na teba škeria spod omietky tehly, diery sú ako večne nezahojené jazvy. Asfalt končí.
Pery sa ti trasú s každým krokom viac. Pod nohami cítiš blato a od zeme stúpa zvláštny pach. Dýchaš čo najmenej, no tvoje srdce sa tým len viac rozbúcha. Vo tme každú chvíľu strácaš rovnováhu, hlava sa ti krúti z každého pohybu, ktorý urobíš. Tma medzi domami a blatistý prechod sa zdajú bez konca a miesto vlastných výdychov zrazu počuješ vzlyky.
Blato sa ti podkĺzne pod opatrným krokom. Padáš na kolená. Ani si nezbadala, že si o meter nižšie. Pripomenul ti to len čvachtavý zvuk. Smrad je hrozný, neznesiteľný. Nechceš dýchať. Ale musíš, inak to nejde. Pomaly vstávaš, ruka na tiahnutá do tmy pred sebou. Nevidíš to, ale prsty sa ti trasú, bez kontroly. Znova stojíš na nohách. Rifle sa na teba od kolien dole nechutne lepia. Znova sa snažíš vykročiť, no hlava sa ti stále krúti. Nemôžeš sa pozrieť kam stúpaš, nevidíš na zem. Nevidíš nič. Až zrazu...
„Tam je...anjel.“ Osamelá lampa na rohu ulice ti vliala do žíl nové sily. Vykročila si za jej zlatistým svetlom. Tvoje oči sa stále mihajú. „To je blbé.“ zavrčal tvoj vnútorný hlas. Svetlo lampy sa v tvojich očiach rozlialo na stovky ilúzií. Zo všetkých síl držíš smer. Svetlo sa ti rozplýva, no ty si ho držíš aspoň v pamäti. Kráčaš k nemu, tackavo, s rukami pred sebou ako slepec. Teniska sa ti zakvačila o tvrdú hranu a svetlo v tvojich očiach zmizlo. Nahradil ho jeden jasný záblesk a potom tma.
Všetko ťa bolí. Prevalíš sa na bok. Na kolenách, lakťoch, na brade a na perách...skoro všade ťa pália čerstvé rany. Z hrdla sa ti derú bolestivé pazvuky. Oblizneš si pery. „Krv?“ Prepadne sa strach. Rozbité kolená a lakte si objímaš studenými dlaňami a roztrasená sedíš na schodoch.
Schody. Potkla si sa a spadla na schody. Aké hlúpe. Ústa si utrieš do rukáva. Fakt silno krvácajú. „Sakra!“ Vylezieš po schodoch, sotva sa držíš na rozbitých kolenách. Celá doráňaná sa plazíš k anjelovi. Konečne dosiahneš kruh svetla. Oprieš sa o lampu a stále si objímaš odreniny.
Krv. Márne sa utieraš rukami, červené fľaky ti nemiznú z prstov a je ich čoraz viac. Si celá krvavá, takto sa nikam nedostaneš. Založíš si na hlavu kapucňu. Ty nevidíš nikoho, nikto neuvidí teba. Sedíš v strede svetla lampy, stískaš si krvácajúce rany. Dýcha sa ti ťažko, bolí to. Na chvíľu zmizol celý svet. Si len ty, skrytá pod kapucňou a nad tebou tvoj strážny anjel.
Aký krásny bol svet predtým. Tá malá postavička s vodopádom čiernych vlasov, čo bežala k veľkej bráne. Za bránou sa schádzali skupinky detí. Celkom malých detí, ako ty. Tvoj prvý deň v škole. Zrazu si zastala a otočila sa späť.
„Mami?“ Tvoja mama sa usmieva niekoľko krokov za tebou. Z jej očí sála to pokojné šťastie a ty už nepotrebuješ zavolať otázku, čo si chcela. Len jej zakývaš a obrátiš sa znovu k ostatným deťom. Tvoje drobné detské kroky ťapkajú po chodníku a postupne spomaľujú. Jediným okamihom sa do tvojho sveta vnorí stovka nových tvárí. Posledné kroky ťa delia od nových priateľov. Klop. Už vieš, že ťa budú mať radi. Klop. Tak to aj bolo. Celých šesť rokov. Klop. Kroky zastali. Tvoj krásny svet zatienil veľký mrak a na plece ti dopadla ruka.
„Si v poriadku?“ Tento hlas nepoznáš. Mykneš sa, len čo najrýchlejšie z jeho dosahu. Čupel pri tebe starý muž, jeho krivým nohám pomáhala palica a hlboko vyryté vrásky sa mu zbiehali okolo sivých očí. Hrčovitú ruku stále naťahuje k tebe. Tvoj strach ťa ťahá ďalej od neho, no ty vieš, že za tebou je už len tma. Na zemi sa leskne tenká červená stopa. Aj starec si ju všimol. Zrazu máš jeho rameno pod pazuchou a tackáš sa kamsi do tmy. Sotva sa ti podarí obzrieť sa späť na lampu.
„Poď, pomôžem ti.“ prihovára sa ti potichu. Držíš ústa pevne stisnuté, strach ti nedovolí premýšľať. Kam ťa to vlečie? Zakvačená v záhyboch jeho hrubého kabáta nevidíš na cestu. Bude ťažké sa dostať späť. Tak kam? Dozvedela si sa to rýchlo, bez opýtania. Priviedol ťa k domu. Jeho voľná ruka kamsi zaletela a nad vašimi hlavami ožilo svetlo. Stojíte pred bránou. Obzeráš sa, zúfalo, lapajúc po poslednej šanci. Naťahuješ chudý krk, kým starec loví vo vrecku kľúče. Tabuľka s číslom je rozpadnutá. Všetko čo vidíš, je číslo 51. Tak ďaleko ste predsa nezašli...je to 151. Dom číslo 151, zapisuješ si to do pamäti a starec ťa vedie dnu. Hore po schodoch, býva na prvom. Znova zastavíte, skúšaš sa postaviť na vlastné. Kolená sa ti trasú, stále bolia a krvavá škvrna sa ti plazí dolu po rifliach. Konečne odomkol. Cez úzku chodbičku ťa vtiahol do veľkej izby. V kúte horí petrolejka, nič iné nevnímaš. Ani nemôžeš, keď ťa uloží na gauč a bezvládne civíš do stropu. Vyhrnul ti rukáv a ohmatáva ti lakeť. Je to hnusné, vytrhneš sa mu. „Nie, takto som dopadnúť nechcela. Nechcela!“ ozýva sa ti stále v hlave, na nič iné nedokážeš myslieť. Tu to neskončí. Starec sa ti prihovára.
„Musím ti to ošetriť, si celá poodieraná.“ poznamenal mierne. Zatiaľ ťa šetrí od otázky, čo si robila tak neskoro vonku. Dobre. Hrkotavé zvuky ti prezrádzajú, čo sa bude diať. Priniesol lekárničku. Chvíľku len ležíš...
Neznesiteľné pálenie! Chceš vyskočiť s kože, vytrhnúť sa zo starcových rúk, no drží ťa pevne. Čo ti to priložil na ranu, lieh? Jód? Bolestivé syčanie ti po chvíľke zanikne v hrdle. Už si skoro zabudla, čo to je, ošetrovať si rany.
O niekoľko minút sedíš na gauči a neprítomne civíš na pohár vody, čo pred teba postavil. Obväzy máš zakryté oblečením a krv je preč, no stále ťa to bolí. Hocikedy sa pohneš, doráňané končatiny ti tŕpnu. Starec sedí oproti tebe. Hádže po tebe pozorné pohľady, keď si myslí, že sa nepozeráš. Zakaždým otvoríš ústa, no potom ich zas zavrieš a na prázdno prehltneš. Hrozne dlho trvalo, kým si zo seba vytlačila tiché „Ďakujem.“ Civíš na pohár a s každou sekundou ti hrdlo viac vysychá. Nechceš si ho zobrať. Vyzerá to ako voda, ale človek nikdy nevie.
Krútiš prsteňom na svojej ruke. Aspoň kým starec nestratí pozornosť a neodíde z izby. Potom zdvihneš pohár a napiješ sa. Pomaly, s nedôverou. Svet ťa nenaučil veriť ľudom. A už vôbec nie cudzím.
„Bývaš ďaleko?“ Jeho hlas sa vrátil, hoci on bol ešte preč. A je to tu. Výsluch. Starec sa vrátil. Je čo najzdvorilejší, nesadá si priamo oproti tebe, ale bokom. Na jeho prvú otázku prikývneš. Kým neotvoríš ústa, veľa nezistí.
„Čo sa ti stalo?“ No zbohom. S prikyvovaním končíš. Pozeráš do zeme, zatiaľ čo jeho pohľad sa snaží prevŕtať cez závoj čiernych vlasov až na tvoju tvár.
„Po- potkla som sa.“ Povedala si to tak potichu...počul to vôbec? Asi áno. Prikývol. Hral sa na stelesnené pochopenie. Tvoje druhé ja kdesi vnútri sa uškrnulo. Rýchlo si sa napila, aby to nevidel. Vedela si, čo povie. Každý to hovoril.
„Potulovať sa v noci vonku je nebezpečné. O tom si sa práve presvedčila.“ Zo slušnosti prikyvuješ, no tvoj pohľad zostáva zavŕtaný do tmavého koberca. „Rodičia sa o teba určite boja. Vieš číslo domov?“ Zlostne prižmúriš oči. Áno, vieš to číslo až príliš dobre. Ale nemôžeš zavolať domov. Nemôžeš ich zobudiť a povedať im, kde si. Nech len pokojne spia. Pokrútila si hlavou. „Adresu? Určite vieš, kde bývaš!“ Starec zakrýva prekvapenie, keď neprestávaš krútiť hlavou. „Nemôžem sa vrátiť.“ vykĺzlo ti to z pier skôr, než si si to uvedomila. Zdvihla si pohľad naňho. Malé dievčatko so zafačovanými lakťami a starec, čo ju vytiahol z tmy, na seba dlho pozerali. Teraz sa snáď nerozplačeš! Tvoje oči sa znova zasekli na podlahe.
Starec na teba civí, zarazený, celé minúty neschopný reagovať.
„No...tak tu môžeš dnes prespať.“ ozval sa nakoniec. „To iste.“ Ten hlas v tvojej hlave...bol horší než hociktorá otrava zo školy. „Uloží ťa ako najlepší tatko, počká kým zaspíš, poviaže ťa, zapchá ti ústa a...“ Pomaly si prikývla, no zároveň tak energicky, aby si to vo vnútri umlčala a aby nevidel, ako ťa striaslo. Starec priniesol deku. Petrolejka o chvíľu zhasla a on za sebou opatrne zatvoril dvere. „Nie, spravíme to opačne.“ povedala si si zrazu. Pekne počkáš, kým zaspí. A ráno už si s tebou nemusí lámať hlavu.
Pomaly sa zdvihneš spod deky, no okamžite zas zaľahneš. Za dverami sa motajú jeho ťažkopádne kroky. Po chvíli stíchli, no znova sa ozvali na ceste späť. Striaslo ťa. „Čo ak skutočne čaká?!“ Nejasná zhrbená silueta zmizla v tmavom byte. Budeš musieť proste vypadnúť. Opatrne vstávaš. Čo najtichšie, inak ťa chytí a stráviš tu noc...
Znova ťa striaslo. Bez ochrany. Nahmatala si rám okna. Vonku je rovnaká tma ako vnútri. Obloha je kompletne zamračená, celé mesto je utopené v tej najhlbšej tme. Konečne, tvoje prsty narazili na kľučku. Je už na dotyk ťažká, starodávna. Máš len jeden pokus. To staré okno sa len tak neotvorí. Raz, dva...
Stojí za dverami! Hodila si sa k zemi, hoci ťa nemohol vidieť. Stál tam vyše minútu, pre teba to bola večnosť. Postával tam ako prízrak. Po chvíli si začula aj jeho chrapľavý dych. Stál tam a odolával pokušeniu, čo? „Zabudni.“ zavrčal tvoj vnútorný hlas a v tej chvíli sa starec odvrátil od dverí. Znova si vstala, nervózne sa obzeráš. Kľučku máš znova v rukách, pripravená zatiahnuť. Raz, dva, teraz!
Trhla si z celej sily. Rám okna hlasno zaprašťal, no kľučka sa ani nepohla. „Sakra!“ Trháš ňou znova a znova, okno hlasno protestuje a starec to už iste počul! Dvere sa otvorili. Kľučka sa pohla. „Hej!“ skríkol starec, no to už bolo okno otvorené a letela si z prvého poschodia do hustých kríkov. Praskanie vetvičiek bolo všade okolo teba, až si sa chrbtom zaryla do zeme. Starec sa vyklonil z okna. Už podľa dychčania musel vedieť kde si. Pôjde za tebou, určite. Snažíš sa vstať. Bolí to, ale musíš odtiaľ preč. „Zdrhaj!“ vrieska po tebe tvoj pud sebazáchovy. Ako to, že doteraz nič nenamietal? Starec už zmizol z okna, vezme si kabát a za chvíľu je pri tebe. Zdvihla si sa aspoň na štyri a plazíš sa von z kríkov. Kolená máš ako v ohni, no so zatnutými zubami sa chytíš steny a vstávaš. Nútiš svoje nohy držať tvoju váhu. Nedokážu to. Zviezla si sa popri stene. Ešte raz sa zaprieš, podarilo sa ti prejsť dva kroky. Len podľa hmatu vnímaš vedľa seba stenu a v nej malý výklenok. Zvalíš sa doň a spoza rohu sa už ponáhľajú ťažké kroky. Stiahneš zničené nohy k sebe a schúliš sa vo svojom úkryte. Starec to o chvíľu vzdá, len bude ešte hľadať.
Krčíš sa vo výklenku a splývaš s tmou. Je jedno, či máš oči otvorené alebo nie. Ty si kúsok tmy a tma je kúsok teba. Z pachu krvi na tvojich kolenách sa ti dvíha žalúdok, no neodvážiš sa ani pohnúť.
Konečne zmizol. Už je to dlhá chvíľa, čo sa kdesi nad tebou zaklaplo ťažké okno. Úplne stuhnutá sa derieš na nohy. Je čas vrátiť sa na cestu. K lampe medzi domami 143 a 151. Pomaly nútiš svoje nohy poslúchať. Potácaš sa popri stene, inak by si stratila smer.
Tvoje prsty už len cupitajú po stene. Nie je to také hrozné, veď takmer normálne chodíš. „Au!“ zakríkla si to. Kľačíš na štyroch a slzy novej bolesti cítiš na prstoch. „No vstávaj.“ Nie je to tak zlé. Obišla si dva rohy. Ak to bolo správne... Mala by si byť pri bráne. Už len kúsok. Krívaš ďalej a stále nič. Míňaš len samé zabednené okná, omietka pod prstami ťa nikam nevedie. Znova obídeš dva rohy. Brána musí byť na tejto strane. Minula si výklenok. „To nie, nemohla som to ešte obísť.“ Si znova pri výklenku, v ktorom si sa krčila, no brána nikde. Musí tam byť - niekde. Ideš ďalej. Po pár krokoch tvoje cupitajúce prsty na omietke spomaľujú, pátrajú hore aj dole. Natrafila si na plastový štvorček a na ňom ešte jeden menší. Vypínač! S nádejou doňho ďobneš a svetlo ťa načisto oslepí. „Paráda.“ povieš si a na chvíľku si sadáš ku bráne.
„Aha, tam je!“ Vidíš dokonca aj lampu, vidíš cestu ďalej. Ide to dobre. Kolená ťa bolia, ale to si odmyslíš. Bleskovo si vstala a čo najrýchlejším krokom sa tackáš ku lampe. Stratila si tu priveľa času!
Odvahu! Tento krát prejdeš. Cez kotúč svetla z lampy si sa mihla popri stene ďalej. Nebolo to ani sto krokov a zazerajú na teba dve studené modré neónky z budovy klubu. Tie nikdy nespia. Tam, kúsok za nimi, je úzka dlhá ulička. V polovici je bránka. Bude zamknutá, ale ty už ju vieš preliezť. Aj to ťa naučil. Venuješ mu ďalší úsmev a schováš sa za zábradlie. Modré svetlo neóniek preťal tieň a ponáhľal sa preč. Jedna hodina - klub zatvára.
Z uličky na teba cerí zuby ostrý prievan, no ty mu vzdorovito stojíš v ceste. Len pár okamihov zbieraš odvahu, ktorú vyburcovali modré neónky. Tma v uličke je však oveľa silnejšia. Oceán, v ktorom sa ľahko utopíš. Raz tam skočíš a stratíš sa v nenávratne. „Bez ochrany...“ z tvojho hrdla z ničoho nič vystrelil hlasný smiech. Vnorila si sa do temnej uličky. S hlavou hrdinsky vztýčenou si sa predierala ostrým vetrom. Ruky rozpažené ako krídla, oči vo tme privreté. Letíš, až kým neprídeš ku bránke. Šum vetra je stále rovnaký a pod tvojimi viečkami sa mihá ohromná scenéria.
Bez mávnutia krídel plachtíš nad šírym oceánom, hladina sa čerí hlboko pod tebou a až na obzor nie je v dohľade žiadna zem. Je tam len nekonečný oceán, obloha a medzi nimi ty... a slnko. Zrazu vyšlo a zalialo ťa mäkkým svetlom. Niečo sa ti nezdá. Svetlo je príliš bledé, príliš studené na slnečný svit. Tvoj let sa skončil, otvoríš oči.
Stojíš uprostred uličky, cez tenký pás oblohy nad tebou presakuje slabý svit. Vyšiel mesiac. Po nekonečnej tme sa odrazu cítiš zaliata svetlom. Vzduch sa mihá nepatrnými odleskami. Zrnká prachu sa vo vzduchu okolo teba prízračne ligocú a tancujú v prievane. A takmer na dosah ruky od teba žiari bránka. Natiahneš k nej bledú ruku, takú bledú ako ruka ducha. Bránka je zamknutá.
V ligotavom vzduchu sa škriabeš hore. Jednou nohou opretá o stenu, tou druhou stojíš zakvačená medzi tyčami bránky. Napneš všetky sily a ťaháš sa hore. Po skrivenej tvári sa ti kotúľajú kvapky potu a do vetra sa mieša tvoje hlasné dychčanie, no nemieniš sa vzdať. Konečne si hore. Preložíš si nohu na druhú stranu a zrazu sa topíš v tme.
Mesiac znova zašiel. Tvoje ruky sa mykli a bránka sa nebezpečne zakolísala. Kŕčovito sa jej držíš a vyvaľuješ oči do tmy. Znova nič nevidia. Smola...
Púšťaš sa pomaly dole. Chceš zoskočiť, no v tej chvíli sa ozve trhanie látky a prevraciaš sa dolu hlavou. Padla si na zem, no tvoje ruky boli našťastie rýchlejšie. Zvládla si to, si na druhej strane. No tvoja bunda zostala zaseknutá na bránke. „No nič. Nevadí. Možno cestou späť...“ stíchla si. Kašlať na bundu, aj tak už nebola najnovšia. Treba ísť ďalej. A tak znova privrieš oči a ponáhľaš sa na koniec uličky.
Bol to pekný utorok. Pár týždňov už odvtedy ubehlo, no ty si ho stále pamätáš, akoby ťa od neho delilo len pár hodín. Sedela si pri drevenom stole za školou, skrytá pred okolnými ulicami vysokým plotom a pred očami spolužiakov hrubou roletou na okne. A on sedel oproti tebe.
Pod stolom sa váľala fľaška od limonády, už dávno vyradená z hry a popoludňajšie slnko ti hrialo chrbát. Prišla si za ním znova s tým istým nezmyselným problémom. „Nemala by si byť taká smutná,“ povedal ti už viac ako tucet ráz. Ten hlas bol dážď malých zrniečok radosti. Príjemne šumel v tvojich ušiach a rozumel ti, ako si ty rozumela melódii kvapiek na chodníku. Vlastne si nebola smutná, ale schovala si svoje vlastné šťastie, aby ti dal trochu toho svojho. Vždy vedel všetko v tvojej drobnej duši urovnať, ukázať ti ďalšiu cestu a mohla si byť pri ňom. Počúvať ho. Sledovať ho. Hrať sa. Tancovať v tom daždi a zabudnúť na skutočnosť.
Vybral z vrecka starú mincu. „Aj tak nemôžeš vedieť všetko. Svet má dve strany. Pozri,“ ukázal ti ju. „Tú ktorú vidíš,“ Na minci bol vyrazený kôň. „A tú ktorú nevidíš,“ poklopal nechtom na odvrátenú stranu. Zobrala si mincu do rúk a začala si ju obracať medzi prstami. A on ťa pozorne sledoval. Nespustil oči z tvojich rúk, z tvojej tváre. Vymyslel si to. Tento nezmysel. A ty si jeho nezmyslom nevedela odolať. Zakaždým si chcela rozlúsknuť ďalšiu jeho hádanku. A on ťa sledoval. „Som všetko, všetko čo vidí,“ hovoríš si šťastne, „Som správna strana mince.“
„Vidíš? Musíš si vybrať.“ ozval sa. Na druhej strane mince bol jazdec, ktorý na koňovi chýbal. Buď jazdec, alebo kôň. Postavila si mincu na hranu a frčkou rozkrútila. Tvoj úsmev sa odrazil na jeho tvári a potom ho vystriedal nemý úžas. Obrázok koňa a jazdca sa zliali do jedného, jeho rozprávka o dvoch stranách sa rozpadla. „Teraz ich vidím obe.“ zasmiala si sa. Ďalšia hádanka je vyriešená. Minca s cinknutím znehybnela a zo školy sa ozval zvonček. Zdvihla si mincu zo stola. Jeho prsty sa mihli ako nočný motýľ na tvojej dlani. A vtom bol preč. „Už musím ísť. Ale zas prídem, kedy budeš chcieť!“ Klamár.
Len čo si vykročila z tieňa úzkej uličky, prepadol ťa studený prievan. Tvoje kroky spomalili. Vyvaľuješ oči to bludiska potrubí v priemyselnom parku a tvoj cieľ sa ti zrazu rozplýva. Cesta, ktorá bola doteraz tak jasná... „Kde som to?“ pýtaš sa sama seba. Stojíš na kraji ohromnej spleti rúr, plotov a konštrukcií, hľadáš stratený chodník ktorý ťa až sem viedol. Je všade a nikde. Tvoja cesta ďalej sa tu rozdrobila na stovky tmavých zákutí.
Opatrne sa vkrádaš medzi tiene. Do hrubej vrstvy prachu vyhrýzajú štvorce rôznych odtieňov šedej. Obzeráš sa okolo a tvoje pomýlené oči sa držia liniek ktoré sú iba zo svetla a tmy. Odrazu tvoja noha našla iba vzduch a svet sa ti zrútil.
S výkrikom si sa zakvačila o oceľovú tyč. Hlboko pod tebou doznieva rinčanie kusov kovu, ktoré sa pod tebou prepadli. Nad tebou sa ako konáre stromu križujú ťažké konštrukcie a pomedzi ne preblikáva strieborný lesk mračien, čo usilovne ukrývali mesiac. Vytriešťaš oči na nohy, ktoré sa pod tebou márne hompáľajú. So žmurknutím letí dolu ďalšia tvoja slza. Neúprosný chlad sa ti prehrýza dlaňami z tyče, na ktorej zúfalo visíš. „Stálo ti to za to? Stál on niekedy za to?!“ Samozrejme. Vždy stál za to.
Skúsiš sa vytiahnuť. Ľadová bolesť ti takmer povolí prsty. Nepôjde to. Jediný pokus a ty už dychčíš ako naposledy. „No tak...“ zatínaš zuby a ťaháš sa hore. Ešte kúsok!
Slzy, triaška, bolesť a zúfalé zvuky, čo sa ti drali z hrdla po chvíli prestali. Došlo ti to. Toto je koniec.
Tyč ti vykĺzla spomedzi skrehnutých prstov. Neobzrela si sa na tmu pod sebou. Len si privrela utrápené oči a letela chrbtom do jej náručia.
Fľaša postupne spomalila a ukázala na teba. V kruhu sa mihlo niekoľko zákerných úsmevov. Ach, tá ich škodoradosť! Neznášala si tú hru. „Pravda či odvaha?“ Zachmúrene mlčíš, a ich lačný kruh sa uzatvára okolo teba ako chvost hada. „Tak pravda či odvaha?!“ Objímaš si kolená, ako svoj štít proti nim a pohľad máš neochvejne upretý do parkiet. Nevedela si čo bude nepríjemnejšie. Otázka alebo úloha... ich vynaliezavosť nemala hranice. Boli to odporné decká. Hlavne k tebe. Vždy k tebe. „Odvaha.“ Zajasali a začali vymýšľať.
„Čo pivnica?“ „Staré...“ „A keby sa vyzliekla?“ Zaznela presná facka. „Nech ide na prízemie po tme!“ Po tme...nie! Nespokojne sa zamrvíš, ale viac nič. Je to hra, musíš sa podriadiť. „Ale ako zistíme že zišla až dole?“ „Je tam výťah. Nepočul som ho ísť hore. Takže zíde dolu a späť príde výťahom. Teda, ak sa odváži.“ Všetky tie zákerné tváre sa znova obrátili na teba. Vzápätí ťa odprevadili ku dverám. Z piateho až na prízemie, to bola tvoja úloha.
„Nezabudni, nesmieš si zasvietiť!“ Smiech o chvíľu utíchol a kráčaš dolu tmavým schodiskom. Neobzrieš sa. Za tebou nie je žiadna útecha. Prišla si až na poslednú hranu svetla, ktoré sa lenivo lialo z pootvorených dverí. Odtiaľ zhora na teba lačne civelo niekoľko párov očí. Zmizla si do tmy na štvrtom poschodí a oni čakali už len tvoj výkrik. Neprišiel.
Pomaly, schod za schodom. S dlaňou na stene klesáš k prízemiu a tento panelák ti pripadá ako priepasť. Obišla si dva rohy, dva prahy, dvere výťahu s číslom štyri. O poschodie nižšie už je jedno či sa pozeráš alebo nie. Popri tvojom splašenom dychu občas zašumí vodovodné potrubie, na treťom z diaľky počuješ hádku z televízora. Nič ti nevošlo do cesty, až kým si zastala pred ktorýmisi dverami. Za kopla si o niečo mäkké a ramená sa ti nevdojak otriasli.
Pomaly sa zohneš, skúmaš tú vec prstami. Znova ťa striaslo. Vlhká kožušina. Celkom taká akú mal Beny, keď zmokol a ty si ho márne sušila vreckovkou. Ibaže v tejto nebolo nič živé. „To nie... chúďatko...“ Ako ho mohol niekto len tak nechať pred dverami?
Obrátila si to zvieratko v rukách a nahmatala podrážku. Bola to čižma.
Prekvapene si sa nadýchla. „Hlupaňa...“ vravíš si. Tvoja nenormálna predstavivosť. Kde by sa už tu na schodisku vzal mŕtvy pes...
„HAF!! HAFHAF!!!“
Jediné, na čo si v skoku dočiahla bolo zábradlie. Popri ňom si sa zviezla až do rohu na medziposchodí. Ten zúrivý štekot ťa prepadol spoza dverí horšie ako nečakaná rana do žalúdka. Pristála si v motanici vetvičiek a listov a niekde vysoko hore sa ozývalo ich chechtanie. „Už nikdy...“ už nikdy s nimi nebudeš hrať takú sprostú hru. Už nikdy nepôjdeš na oslavu aby sa bavili na tvoj účet. Mrzuto si sa zdvihla z kvetináča. Posledné poschodie. Už žiadne prekvapenia.
Pri dverách výťahu sa pohla obrovská tmavá postava. Zo všetkých síl z hlavy vytláčaš desivé predstavy a pomaly schádzaš posledné schody. Ten chlap zrazu natiahol ruku a zažal svetlo. Nestihla si ani žmurknúť.
Z piateho sa ozval víťazný krik a ty si ho nemohla zniesť. Prehrala si.
Krik sa pomaly rozplynul a omámene si pootvorila oči. Oproti tebe na lavičku dopadla karta. Bolo ich tam viac. Padali jedna na druhú s ťažkým hrmotom, ako utíchajúca búrka.
„Hej, už je hore.“ Zahrmel hlas, kývol jej a hodil ďalšiu kartu. Sedel na konci lavičky a hral karty s druhým, čo mal okolo hlavy mračno a takisto hrmel.
„V pohode?“
Tento hlas bol iný. Trochu šumel ako dážď, no bolo mu rozumieť. A ten rytmus... celkom ako kvapky. „Padla si z dobrej výšky, nič ťa nebolí?“ Iba pozeráš do jeho hnedých očí a usmievaš sa. Bez slova, ako retard. Tvoje dotrhané vedomie pátralo po týchto troch neznámych. „Bohovia búrky.“ Zaškeril sa tvoj vnútorný hlas. Úškrn si vykĺzol na pery a ten s mračnom okolo hlavy sa rozosmial: „Pozri, tá neni kompletná! Škerí sa na teba. Nechápem načo si ju bral so sebou.“
Otvorila si ústa, no príliš veľa otázok bojovalo o tvoj jazyk. „Kde sa? Kam? ... Vy si? Ach...“ Bolo to márne. Prehltla si nemotorné klbko slov a začala odznova. „Kde to sme? Kto ste vy?“
„Sme na stanici.“ Odvetil dažďový hlas. „A kto sme...kto sme?“ obrátil sa na svojich kamarátov, zabratých do novej búrky. Na chvíľu stíchli. „Tuláci.“ Zahrmel jeden. „Zatiaľ.“ Pridal druhý a znova si skryl hlavu do mračna. „Hľadáme svoje mesto.“
Zdvihla si hlavu. „Ja hľadám svojho...“ Svojho koho? Kamaráta? Nevlastného brata? Priateľa? Nevedela si o ňom nič. Len jednu vec. Jedinú vec, ktorú ti nikdy nepovedal. Tú, pre ktorú si prišla až sem. Že bol tvoj.
Obloha bola zamračená a tmavá. Podľa všetkého sa už slnko chystalo zapadnúť. Pozrela si do jeho hnedých očí a hľadala si pokoj, ktorý tam vždy býval. Dnes tam nebol. „Počúvaj ma. Tento rok sa niečo zmení.“ Tvoj úsmev, ten bol iba pre neho. Teraz však zmizol. „Neboj sa. Iba nechcem, aby si urobila nejakú hlúposť. Ja raz odídem.“ Ostala si zamračená ako obloha nad vami. Čo chce povedať? Kam odíde? Tak kam?? „Nebudeš vedieť kedy, ani ja to neviem, ale príde čas...a ja potom už neprídem.“ Tvoje oči teraz behali v kruhu okolo jeho topánok. „Ale sľúb mi že za mnou nepôjdeš.“ Pomaly si pokrútila hlavou. „Ale kam? Kam pôjdeš?“ nebol to zúfalo naliehavý tón, aký si mala na mysli. Bol pochybovačný. Neverila si mu. Aj on sa teraz na chvíľu zahľadel do zeme. Z oblakov začali prskať drobné kvapky.
„Pôjdem do tmy. A keď bude ráno, už ma nenájdeš.“ Už vôbec, ani trochu si mu nerozumela. „Prečo?“
„To je moja cesta. Tam kdesi...“ vyhodil rukou kamsi za seba a ty si si pevne zaryla do pamäti jej smer. „Tam kdesi je tma. Oveľa ďalej, než kam si kedy zašla. Ale ty si musíš nájsť lepšiu cestu.“ Tak on sa vydá do tmy a nechá ťa tu? Nehrozí. Už si s ním zašla dosť ďaleko, tak za ním pôjdeš aj ďalej. Jeho hlas sa rozplynul ako dúha v mrholení a znova bol preč. A nenechal ti ani kúsok šťastia ako inokedy.
Dažďový hlas vedľa teba ti položil ruku na plece. Prekvapivo ťažkú a silnú ruku. „Počúvaj ma.“ Tvoja duša sa rozrušene zachvela. Tie dve slová, presne tak si ich počula predtým. Zrazu sa stanicou preplazilo ohlušujúce kvílenie a sykot.
„Hej! Už prichádza!“ Hrmotajúci chlap si strkal karty do vrecka a ten druhý zahodil cigaretu. Zdvihli veľké čierne batohy a kývali na kamaráta, čo s tebou sedel na lavičke. „Pohni sa, nepočká na nás!“
Obrátil sa k nim, no potom sa na teba pozrel a zovrel ti plece. „Nech hľadáš hocikoho, nikdy za ním nechoď do tmy. Nájdi si lepšiu cestu!“ Jeho ruka zmizla. Takisto jeho dažďový hlas a hnedé oči. Nestihla si mu dať ani zbohom. Skryl sa za svoj čierny batoh a utekal k vlaku. Stroj znova zakvílil, keď tri veľké postavy zmizli vo dverách vagóna. Osamela si na lavičke uprostred stanice a obloha začala pomaly blednúť.
Epilóg
Vyšla zo stanice na ulicu, kde sa trúsili húfy ľudí. Slnko sa odrážalo od jej skleneného priečelia a vo vzduchu bolo cítiť napätie z nového dňa. Kráčala si pozdĺž ulice s rukami vo vreckách a dýchala vzduch plný svetla. A každým nádychom si prehltla kúsok šťastia... už ho nebudeš skrývať. Ani potrebovať od iných.
Prišla si až na koniec ulice. Nový dom zo svetlozelenou fasádou mal číslo 308. Táto ulica vlastne nemá koniec. Stále bude rásť. Ešte máte všetko pred sebou. Ešte nie je koniec.
