Krídla mi vzala, ona krídla mi vzala,
kde dvere sú dokorán, no nádej malá,
pošepky hľadela na verše skryté,
už nie som viac, tak pokojne spite.
Nevidím už všade zázraky,
nepočujem už v oblakoch draky,
nevraciam už sa do tieňov vecí,
zas chyby napraviť a rany zliečiť.
I tak osud ma neprestáva trestať,
motýľ som stále, čo nemá kde prespať,
slová o ktoré oprieť sa môžem,
tam zaspím, ony rozbijú sa o zem,
Zas nesú ma jedine krídla vlastné,
za svetielkom letím, nech len zhasne.
nech zhorí v ohni vlastnej vášne,
zas bude mi jeden okamih krásne.
