Bol maličký pre more,
No veľký v rybníku,
Tento svet a ďalšie niektoré,
bránili mu vyniknúť.
Bol vždy viac, než vedel chcieť,
No menej, než kým sa mohol stať,
Občas mu vietor zavial do plachiet,
Zas inokedy fúkol do karát.
Nenápadný zdal sa, ako prach,
Ale bol tajomným tieňom v pozadí,
Hoci nie tým, čo máta po nociach,
Predposledným v obrátenom poradí.
Sfúknutý ako plameň sviečky,
Bezmenný pastier bez ovečky,
V zrkadle navždy pohľad detský.
V duši sny o vetre a slnko v dlani,
Stratil ho na ceste za poznaním,
Márne sa potom obzeral za ním.
Ostala mu len hudba dažďa,
Premočená nota každá,
V kolotoči prvá a posledná jazda.
Treba zametať pravdou, keď nie je čím,
Každý môže povedať: to sa naučím,
Ľudí zahodím a vrátim sa zas k nim.
