koniec si hádam domyslíte...
Na predmestie sa zniesol tichý večer. Za obzorom mizol posledný odlesk slnečných lúčov. Do ľahkých oceľovosivých mračien sa miešal tenký prúžok dymu z kotolne. Mierny vetrík sa pohrával s novinami, čo poletovali po trávniku v parku. Park bol skrytý za studenými stenami panelákov, rovnako pokojný ako vzduch nad celým sídliskom. Ulice nenápadne a zľahka potemneli. Na kraji parku sa rozsvietila pouličná lampa, ako každý večer. Jej svetlo vyhrýzlo do chodníka niekoľko dlhých tieňov.
-Je už dosť hodín, tak ja idem.
-A čo budeš doma robiť, Andy?
-Čo myslíš? Bude počítať fazuľky.
Partiou prebehol náznak smiechu. Andy si podráždene napravil okuliare, založil kapucňu na hlavu a zmizol v tieni múrov. Bola to partia obyčajných tínedžerov. Prišli k lavičke. Niektorí sa posadili, iní ostali postávať.
-No, Bobi. Tresni niečo. Čo bolo dneska?
-Ja ti viem? Jáj, jasne! Ričiho som stretol.
-Hej? A čo hovoril?
-Práve že nič. To mi prišlo čudné. Len kukol na mňa a vyparil sa.
Tak prebiehala väčšina ich debát. Bobi mal zážitok, Kales k tomu mal vždy čo povedať a Riči bol ten, koho ohovorili. Totiž ten nikdy nebol, ako sa povie, prítomný. Ešte s nimi bola Veronika. Tá to väčšinou uzatvárala.
-Niektorých nepochopím. Proste podivíni.
Vtom sa Kales obrátil na Bobiho, pohodlne usadeného na lavičke.
-Ešte si mi mal doniesť Kelvina.
-Jasne.
Bobi siahol do svojej abnormálne hrubej bundy, vylovil cédečko a podal ho Kalesovi. Ten ho chytil a obal sa mu v momente rozsypal v ruke.
-Bacha! - zahundral Bobi a zdvihol jeden kúsok. –Brat mi ho prisadol.
Partia sa schuti zachechtala. Vtom sa zdvihol vietor a rozvial Veronikine čierne vlasy. Zapla si bundu.
-Aj ja už idem. Je mi zima.
-No hej, maj sa.
-Majte sa. Čau zajtra.
Veronika vykročila k svojmu domu. Za chrbtom ešte niekoľkokrát začula rehot partie. Cédečko podľa všetkého nedopadlo dobre.
Keď prišla domov, bolo už dosť neskoro. Podľa hmatu našla kľúčovú dierku a odomkla. V obývačke svietila tlmená lampa, inak bol byt ponorený do tmy. Jej matka sedela v obývačke, začítaná do časopisu.
-Dobrý večer, slečna.
Vážne oslovenie pripomínalo Veronike problém, ale jej mama žartovala a Veronika to vedela. Hodila bundu do kúta, prisadla si k mame a chvíľu sa tvárila, že číta spolu s ňou.
-Ahoj.
-Ahoj. Ako bolo?– mama odložila časopis a pohladila Veroniku po hlave.
-Dobre, - zaklamala Veronika.
-Nechala si v izbe neporiadok.
Veronika vstala a zamierila do svojej izby.
-A zaves si tú bundu.
Veronika pozrela na bundu hodenú v kúte, vzdychla si a zavesila ju. Potom vošla do izby, posadila sa na posteľ a oddychovala. Často takto sedela a blúdila pohľadom po izbe. Cez žalúzie do izby prenikali pásiky tmavej oblohy, no tiež svetlo pouličnej lampy. V poličkách bez záujmu ležali knihy a rohy bielych stien sa strácali v tieňoch. Po dlhej chvíli Veronika vstala. Práve si išla do kuchyne pre veľký pohár minerálky, keď prišiel otec. Mal zdĺhavé a únavné povolanie – robil strážcu v sklade veľkej doručovateľskej firmy. Bežne sa vracal domov neskoro večer. Zavesil si kabát vedľa Veronikinej bundy, pohladil Veroniku tak ako predtým mama a pobozkal ju na vlasy.
-Ahoj, zlatko.
Veronika sa uškrnula. Stále ju volal zlatko, aj keď sa snažil toho zvyku zbaviť. Jeho ruky boli ako vždy studené po dlhej nočnej ceste. Otec sa šiel zvítať s mamou a Veronika strávila zvyšok večera vo svojej malej útulnej izbe.
Ráno bolo tiež rovnaké ako všetky ostatné. Mama prišla zobudiť Veroniku, zatiaľ čo otec ešte spal.
-Stráž si čas!
Veronika si mrzuto prikryla hlavu vankúšom. Mama sa usmiala a poškeklila ju. Veronika so smiechom vyletela z postele.
-Už som hore! A nemusíš ma kontrolovať. Ahoj.
-Pekný deň.
-Aj tebe.
-A daj si pozor aby si stihla školu!
-Stihnem. – odvetila nakoniec Veronika a mama spokojne odišla. Len čo sa za ňou zavreli dvere, Veronika pozrela na budík a zaúpela.
-Nestihnem!
Bleskovo vyletela z izby, umyla sa, prezliekla. Už sa obúvala, keď sa vo dverách spálne zjavila otcova prekvapená tvár.
-Čo robíš taký zhon?
-Nestíham! Ahoj. – odpovedala Veronika stručne, vlepila mu na líce nemotornú pusu, schmatla školskú tašku a už sa hrnula dole schodmi.
Do triedy doletela len pár sekúnd potom, ako tam vošiel profesor. Trapas. Pokúsila sa nenápadne prekĺznuť na svoje miesto. Márne. Ešte k tomu mala tú smolu, že mali hodinu s profesorom Karolíkom. Už len jeho pohľad smrdel horšie ako varená kapusta.
-Meno?
-Eh...
-Nevieš svoje meno?
-Marísková.
-To viem. Ako sa voláš menom?
-Veronika.
-Poď odpovedať.
Veronike skoro ovisla sánka. To bolo svinské! Nemôže ju len tak vyvolať k odpovedi, veď sotva prišla! Pohla sa k svojej lavici.
-Nebolo rozumieť? Odpovedať! Sem poď!
Veronika sa na profesora doslova oborila.
-Odložím si len tašku! Ani to nemôžem? Aj tak z toho neviem ani... slovo.
V poslednej chvíli sa zastavila a podráždene sa nadýchla. V počmáranej lavici pri stene sa zachechtal sprostý Patrik. Všetko mu prišlo strašne smiešne. Profesor Karolík to videl inak. Najskôr sa zatváril, akoby sa chystal vybuchnúť a potom nahodil ten najtvrdší, ozaj skysnutý výraz.
-Dobre, Marísková. Šance na opravu nedávam.
-Tak idem.
-Prosím?
-Idem odpovedať! – Veronike to liezlo na nervy. Fyziku neznášala. Vylovila z tašky zošit, plesla ho profesorovi na katedru a postavila sa pred tabuľu. V pamäti vylovila útržky posledného učiva. Ťažisko tuhého telesa...
-Tak prosím. Zákon zachovania energie. Môžeš začať.
Veronika stuhla. To bola hnusná zrada. Zo starších učív nevedela vôbec nič. Len pozerala do prázdna a bezradne si opakovala ten nadpis v hlave. Pomaly počítala. O desať bodov menej. S jej známkami bude mať šťastie ak chytí trojku. Vtom sa stalo čosi nečakané. Kým všetci napäto sledovali, čo z nej vylezie, Andy si čosi čarbal do zošita. Zrazu sa prudko narovnal a strelil.
-Tridsaťosem!
Celá trieda vybuchla v rehot. V zadnej lavici sa Bobi nahol ku Kalesovi.
-Hovorím, stále počíta fazuľky.
Andy bol známy tým, že si na každý voľný zdrap papiera kreslil malé postavičky v tvare fazuliek. Snažil sa ich nakresliť čo najviac a úplne sa v tom vyžíval. Teraz sa však zahanbene stiahol, pokrčil papier s fazuľkami a hodil ho do koša. Profesor Karolík sa naňho vrhol ako sup.
-Takže malý génius by chcel dostať slovo?! Nech sa páči!
Andy zdrvene vstal a postavil sa pred tabuľu miesto Veroniky. Tá s úľavou schmatla zošit z katedry a vrátila sa na miesto. Andy vypotil akú takú odpoveď a dostal osem bodov z desiatich. Potom profesor Karolík vstal a vrhol na Veroniku ten svoj odporný pohľad.
-Naposledy, Marísková. Takto sa ďaleko nedostaneš.
Veronika nahnevane otvorila ústa, no zozadu sa ozval Kales.
-Aspoň raz by si mu mohla dať za pravdu.
Veronika zvraštila tvár, akoby ju zobudili kýblom vody.
-Čo?!! – spýtala sa neveriacky.
-Čo? – spýtal sa Kales, lebo bol myšlienkami už úplne inde. Potom mu zaplo a zachechtal sa.
-Čo? – spýtal sa Patrik nahnutý k nim, ako keby mu ušiel nejaký vtip.
Veronika spustila hlavu do otvoreného zošita. Hlasno to buchlo. Pošepky sa zamýšľala na tým všetkým.
-Prečo, prečo, prečo sú všade okolo len samí magori??
Tá otázka ju nasledovala celý deň. Ten deň bol veľmi podobný ostatným. Na schodoch sa strhla tlačenica. Tí čo chceli ísť hore, blokovali tých čo mali namierené dole a naopak. Veronika sa chcela pretlačiť medzi mini. Ktosi ju drgol do pleca a ona stratila na schodoch rovnováhu. Už sa so strachom v očiach rútila dole, keď ju niekto zachytil.
-Si v pohode?
Veronika sa chabo uškrnula a vymanila sa z jeho zovretia. Potom naňho pozrela a úplne zabudla na ostrú odpoveď, čo sa jej drala na jazyk. Bol to chalan z vyššieho ročníka s vlasmi začesanými do čela a živými hnedými očami. Bože, prečo nie si v našej triede? pomyslela si Veronika.
-Áno...ahoj. - zamrmlala. Rýchlo, niečo vtipné! prikázala si, no márne.
-Teba si pamätám... Ako sa voláš? Ja som Dávid. – ozval sa zrazu.
-He...Veronika.
V tej chvíli ju niekto posotil hore, zatiaľ čo Dávid išiel dolu. Veronika bez slova vyšla na poschodie a zamierila do triedy na ďalšiu hodinu. Veronika si sadla. Oproti nej sa z ničoho nič usadila Kaja, jej spolužiačka.
-Spadol z neba v pravej chvíli, čo?
Veronika nepochopila. Nedalo sa to pochopiť.
-Vlastne nie, ty si tá čo spadla. Ale z neba to určite nebolo!
Kaja sa zachichotala. Veronika zlostne tresla dosky na lavicu.
-Neviem, čo to trepeš.
-Ale vieš... Dávidkovi si padla do oka! – zvolala Kaja naradostene, pričom zvlásť zdôraznila slovo padla. Kaja mala plnú hlavu lesklých sponiek. Veronika mala strašnú chuť ich zobrať a zacvaknúť nimi Kajine ústa. Bola nechutne klebetná a nikdy nič nemyslela dobre.
-No a?
-No a Dávidko...
-Nevolaj ho tak. Je to nechutné.
Kaja vstala a rozbehla sa na chodbu. Pritom škriekala: Veronike sa páči Dávidko! tak hlasno aby ju každý počul. Veronika len prevrátila oči. Magori, magori a magorky, vymleté decká... to sa jej ozývalo v hlave, kým ju prerušil zvonček.
Pomaly sa blížil víkend. Veronika naň čakala so značnou túžbou, v škole toho bolo na ňu príliš. Rozvrh bol odporný, každá hodina vyžadovala sústredenie a ona niečoho takého nebola schopná. Okrem toho myslela na Dávida, nemohla sa tomu ubrániť. Občas ho letmo zahliadla vo vestibule, ale inak nemali jedinú šancu sa stretnúť. Prišla posledná piatková hodina. Veronika kráčala domov a nevedela, čo si má myslieť. Týžďeň má za sebou, to áno. Ale rovnako za sebou nechala aj tých pár letmých pohľadov, čo si vymenilli v Dávidom.
-Ale no tak! Víkend je tu! – povedala si rozhodne Veronika a vytlačila tým z hlavy všetko, čo sa týkalo školy. Aj Dávida. Aspoň na víkend. Keď prišla domov, mama ju čakala s obedom.
-Tak ako sa ti vydaril tento týždeň?
-Strašne. Úplne nanič. To si ani nevieš predatviť.
-No samozrejme... – nadhodila mama so zdvuhnutým obočím a obe sa rozosmiali. Potom sa mama spýtala, tak ako zakaždým.
-Máš nejaký nápad? Čo budeme robiť cez víkend.
-Hm...mohli by sme ísť do kina.
-Hej, na nejaký pekný animovaný film?
-Nieee!
Znova sa smiali.
-Alebo dobre. Môže byť.
Veronika sa po obede zavrela do izby a vytiahla zo školskej tašky dosky. Potom obrátila tašku hore dnom a vysypala ju celú na koberec. Bol v nej strašný neporiadok. Hmlisto si vybavila rozvrh na ďalší deň. Síce ho mala kdesi napísaný, no nikdy sa nedostala k tomu, aby ho našla. Miesto toho po pamäti vyhrabala pár učebníc a vymenila si zošity. Našla nedojedenú desiatu. Medzitým v jej skrini povolila polica, čo ju mala zapratanú všetkým možným oblečením. To, čo malo byť rozdelené na troch policiach, bolo strčené na jednej, tak to nevydržala a spadla. Veronika zúrivým pohybom vrátila policu na pôvodné miesto a nahádzala späť veci.
-Neštvi ma! – prikázala jej rozhodne. Potom si pomenula, že má v ruke polovicu rožku z desiaty. Odhryzla si z neho a zistila, že je odporný. Šla ho vyhodiť. Potom sa vrátila do izby a znova zobrala do rúk dosky. Vybrala zošit, otvorila ho a pár sekúnd sústredene zazerala na zadanie domácej úlohy, akoby ho tým mohla zmazať. Zlostne si odfukla. Neznášala tie úlohy. Boli nechutne zložité a keď ich neurobila, vždy jej na to niekto prišiel. Do izby náhle vošla mama.
Veronika bleskovo zavrela zošit do skrine a vystrúhala neutrálny výraz.
-A kedy by si chcela do toho kina ísť?
-Hm... do kina... v sobotu. Hej, v sobotu večer. To by bolo výborné.
-Dobre, ešte to dohodnem s otcom, keď sa vráti.
Mama odišla a Veronika zo skrine začula rachot. Tá protivná polica znovu padla. Veronika začala vyhadzovať veci von a vtedy sa mama vrátila, aby sa pozrela, čo je tam za rozruch.
-Čo robíš? – spýtala sa pri pohľade na kopu zhužvaného oblečenia na koberci. Veronika bez slova vyhodila posledný pár ponožiek. Chytila policu, vytrhla ju zo skrine a vzápätí ju surovo zarazila na miesto. Ešte na ňu presvedčivo zavrčala. Mama sa medzitým začala hrabať medzi povyhadzovaným prádlom. Veronika si vzdychla.
-Nevieš si to poskladať? Potom zúriš, že ti padá polica. Máš to nahádzané ako seno!
-Dobre. – Veronika začala pchať oblečenie naspäť.
-Nie, to nie je dobre. Daj to sem, dám ti to oprať!
Veronika jej podala jedno zvlášť dokrčené tričko a potom sa beznádejne zvalila na stoličku. Hneď sa z nej zase zdvihla, ale to už mama držala v ruke jej zošit. Bol pokrčený ešte horšie ako jej veci.
-Toto nosíš do školy?
-Áno. – odvetila Veronika, vzala mame zošit a strčila si ho do tašky. Mama s povzdychom pozbierala prádlo a odniesla ho. Veronika za ňou čo najtichšie zavrela dvere, znova si sadla a otvorila zošit. Podľa nej bol v poriadku. Že bol trochu dokrčený a potrhaný, no dobre, ale mala v ňom všetko. Fyziku, chémiu, matematiku, čmáranice z dejepisu a starý ťahák na nemčinu. A tiež jednu neuveriteľne otravnú úlohu. Veronika zas dlho zazerala na zadanie. Keď odmietalo zmiznúť, Veronika sa rozhodla nájsť učebnicu a prečítať si samotnú úlohu.
Na hodine im nikdy nedali normálne zadanie, len stranu a číslo úlohy v knihe. Viacerým to liezlo na nervy a Veronike asi najviac. Natiahla sa k zásuvke, kde podľa všetkého mali odpočívať jej učebnice. Väčšinu z nich za celý školský rok nevytiahla ani raz. Chytila zásuvku a otvorila ju. V tom okamihu sa z nej všetky knihy vysypali. Zásuvka bola zasunutá hore dnom. Veronika prekvapene zažmurkala. Zásuvka bola znova zatvorená, na zemi neležala jediná kniha. Muselo sa jej niečo zdať. Po druhýkrát siahla na zásuvku.
-Je to druhýkrát? – pomyslela si. A čo keď je tá zásuvka skutočne obrátená? Veronika si ľahla na zem, aby videla na jej spodnú stranu a pomaly ju začala otvárať. Zásuvka bola v poriadku, tak ako má byť. Veronika si s hlúpym pocitom sadla a začala sa prehrabávať medzi knihami v zásuvke. Našla snáď všetky školské knihy, dokonca aj jednu z predošlého roka. Len nie zbierku úloh, ktorú hľadala. Zúrivo zavrela zásuvku a znova začala zazerať na zadanie v zošite. Napriek tomu, že chcela spraviť tú úlohu, vŕtala jej v hlave tá obrátená zásuvka. Jasne videla ako ju otvorila a knihy sa vysypali. Znova si to vybavila v hlave. Videla to úplne jasne. Knihy popadali na koberec a Veronike sa zdalo, že zbierka úloh ležala medzi nimi.
-Už mi z tej školy šibe. - povedala si rozhodne, zaklapla zošit a vrátila ho do dosiek. Úlohy sa predsa dajú aj opisovať. Vtom ktosi zazvonil pri dverách. Veronika nikoho nečakala, no aj tak zvedavo pribehla ku dverám a otvorila.
-Ahoj, zlatko.
-Ahoj. Čo ideš tak skoro? – spýtala sa Veronika otca a snažila sa aby to neznelo vyčítavo. Otec si najskôr zavesil kabát a vyzul topánky.
-Máme v robote nejaké zmeny. – odvetil. V tej chvíli sa z kúpeľne vynorila mama s rovnakou otázkou.
-Poď, poviem ti. – povedal otec a zaviedol mamu do kuchyne. Veronika zvedavo zamierila za nimi. Otec sa na ňu pozrel s úsmevom.
-Nie je to teda nič zaujímavé. Ani trochu.
-No dobre. – odvetila Veronika a obrátila sa späť do izby. Keď tatko nechce aby to počula, tak nemusí. Aj tak mal pravdu. Keď sa naposledy zhovárali o jeho práci, Veronika sa bavila lúskaním arašidov.
A tak znova sedela v izbe. Už nezazerala na zadanie v zošite ale na zásuvku s knihami, čo jej neustále behala po rozume. Skúsila ju ešte raz otvoriť, či nebude obrátená. Nebola. Zasmiala sa sama na sebe a znova zásuvku zatvorila. Potom odkiaľsi vylovila kus papiera a ceruzku. Nakreslila ovál, pod neho dve čiary a čosi, čo malo vyzerať ako ramená. Snažila sa nakresliť samú seba, hoci jej to veľmi nešlo. O pár minút bola postava hotová, chýbali len ústa. Z ničoho nič sa ceruzka zlomila. Veronika ju šmarila o zem a zobrala si inú. Na chvíľku sa zahľadela na svoju podobizeň. Celkom sa na ňu podobala. Dlhé čierne vlasy, rovnako čierne oči a trošku natiahnutá tvár boli také ako v skutošnosti. Ale bez úst na tej tvári nebol žiadny výraz. Veronika chytila ceruzku a dokreslila smutné pery so zvesenými kútikmi.
-Nie! – vykríkla v duchu, odložila ceruzku a začala hľadať gumu, aby to napravila. Gumu nenašla a tak len zúfalo pozrela na obrázok. Zostala naň civieť ako obarená. Jej papierová tvár bola tá istá ako pred sekundou, no ústa tam neboli.
-To sa nedá.
Veronika nevedela, čo si má myslieť. Celkom určite vedela, že ústa tam boli. Dokonca sa ich chystala vygumovať. Chytila sa za hlavu, zobrala do ruky ceruzku a dokreslila svojmu portrétu ústa. Podaril sa jej pekný, milý úsmev.
Veronika chvíľu len sedela a obťahovala obrysy svojho obrázku. Ten deň sa jej zdal akýsi príliš pokojný. Niečo jej tam chýbalo, no nevedela čo. Zdvihla sa a zamierila do kuchyne. Chcela zistiť či už rodičia skončili s debatou. Obaja sedeli za stolom, oproti sebe. Keď Veronika vošla do kuchyne, zmĺkli. Veronika si zobrala pohár, napustila ho vodou a chystala sa z neho odpiť, keď sa jej pohľad stretol s maminým. Zrazu sa jej pohár vyšmykol a padol na zem. S treskotom sa rozbil a voda sa rozliala po dlážke.
-Kristepane! Dávaj pozor! – skríkla mama a siahla po handre.
-Ja to utriem. – povedala Veronika, vzala jej handru. Utrela dlážku a vyzbierala črepy. Keď ich vyhodila, sadla si tiež za stôl.
-Hm... tak čo je nové? – spýtala sa, akoby sa nič nestalo. Mama sa zamračila. Pozrela na otca, potom na Veroniku.
-Otec ti to povie. – vzápätí sa zdvihla a odišla. Veronika za ňou chvíľu prekvapene pozerala. Obrátila sa na otca.
-Tak čo sa stalo? – spýtala sa, o dosť rýchlejšie než chcela.
-Mali ste s mamou plán na víkend? – vrátil jej otec otázku.
Veronika v duchu zaúpela. Tatko nemal vo zvyku vyhýbať sa odpovediam.
-No... áno. Mali.
-Vieš, z našej firmy...odišiel jeden šofér. Jeho miesto ponúkli mne. Mal by som kratšie smeny, skôr budem doma. To miesto mi dajú... ak doručím prvú dodávku. Tento víkend.
-Aha. – odvetila Veronika a zahľadela sa na jedno miesto na dlážke.
-Mrzí ma to. Ale za jeden večer, čo budem preč... budem potom každý večer doma. S vami. – usmial sa ňu otec.
-Dobre. Mne to nevadí.
Veronike to nevadilo. Trápilo ju to, ako sa tvárila mama. Keď sa na ňu pozrela, z jej tváre bolo cítiť napätie, bezmocnú zlosť. Inak by jej ten pohár nevypadol z ruky. Stále civela na podlahu. V tieni stola sa leskol drobulinký črep. Taký malý, že z iného uhla ho nebolo vidieť. Veronika ho nechala váľať sa pod stolom a vrátila sa do svojej izby. Na okamih zbadala mamu v obývačke. Sedela na gauči a zamračený pohľad upierala von oknom. Tvárila sa, že tam čosi sleduje, aj keď už bola vonku tma. Veroniku z ničoho nič striaslo, akoby bytom preletel ľadový prievan.
V sobotu ráno celé mesto zahalila ťažká sivá hmla. Veronika otvorila jedno oko a ponad vankúš si obzrela izbu. Jej pohľad sa skĺzol po zarosenom okne na hodiny. Pol desiatej.
-Taký ochrápaný deň...– pomyslela si Veronika znudene. Pár krát sa prevalila v posteli. Nechcelo sa jej vstať, hoci už necítila ani štipku únavy. To počasie ju z postele vôbec nelákalo. Nakoniec vstala, natiahla sa.
-Hm...tento víkend by mohol byť trochu iný. Dám si raňajky. – pomyslela si Veronika, no vzápätí znova pozrela na hodiny.
-Nie, nedám si raňajky. To bude desiata.
Vošla do kuchyne. Za stolom sedel jej otec, dokonca ešte v pyžame. Sedel čudne zhrbený, akoby znudený a na stole pred ním stála šálka.
-Dobré ráno. – ozvala sa Veronika. Otec zdvihol zrak od šálky.
-Dobré ráno, aj tebe. Vyspala si sa? – odvetil s jemným úsmevom. Prikývla. Napriek tomu úsmevu sa Veronike čosi nezdalo. Sledovala, ako otec krúži lyžičkou v šálke. Mal tam kávu. Zo šálky sa neparilo, vlastne to bola úplne studená káva. A otec ju aj tak zamyslene miešal. Veronika si z chladničky zobrala maslo a džem. Odrazu sa zdvihol aj otec. Veronika naňho pozrela s otázkou v očiach, no on iba otvoril špajzu a podal jej rožky. Veronika sa nad sebou pousmiala. Bol to nezvyk.
-Ďakujem. – zamrmlala a posadila sa. Otec jej podal tanier.
-Netrús.
-Jasné.
Potom zobral šálku, vylial celý jej obsah do drezu a odišiel. Keď Veronika dojedla rožok s maslom a džemom, umyla po sebe tanier a šla sa prezliecť. Otec bol v obývačke, pozeral televízor. Veronika si k nemu prisadla a pozerala s ním. On však držal v ruke ovládač a stále prepínal z jedného kanála na druhý.
-Myslíš že mi to odpustí? – spýtal sa zrazu.
-Ale áno. Veď potom už budeš s nami každý večer, nie?
-Áno, budem. – odpovedal jej a objal ju okolo pliec. –Len s vami.
Poobede šla Veronika do parku. Mama stále nebola doma, čo nebolo bežné, no dnes Veronika nič také nevnímala. Sídlisko bolo ponorené do otupných sivých odtieňov. Hmla stavala mliečnu stenu cez ktorú nebolo vidieť ani na jeden blok. Veronika pomaly kráčala chodníkom, ktorý viedol krížom cez park. V tom parku sa cítila ako doma, chodievala tam odjakživa. Ale dnes sa jej zdal akýsi cudzí. Stromy, čo so zimou bojovali o svoje posledné listy, vyzerali ako kamenné sochy. Ako sochy vytesané v obrovskej náhlivosti a strachu. Tu a tam medzi panelákmi zahučal nápor vetra, zašušťalo napadané lístie. Veronika stále kráčala. Medzitým hmla zhustla a viditeľnosť klesla na niekoľko krokov.
-... NORMÁLNY!
Koniec vety preletel vzduchom, odrazil sa niekoľko krát od stien domov a zanikol v hustej hmle. Veronika nevedela, z ktorej strany zvuk prišiel, no zastala. Bol to Kalesov hlas. Hmlou sa rýchlo priblížili bežiace kroky. Bežiaci chlapec sa obzeral cez plece. Veronika ho zbadala v poslednej chvíli. Vrazil do nej, spadli na zem. Zmätene na ňu pozrel.
-Prepáč. – pomohol jej vstať.
-Bobi, ty si strašný. Čo sa deje? – zahundrala Veronika. V okamihu k nim pribehol Kales, vydýchal sa a zasypal Bobiho nadávkami.
-Povie mi niekto čo sa deje?!
-Tento somár mu rozrezal gumy na aute! – vyštekol Kales a vytrčil ukazovák na Bobiho. Pritom mu skoro vypichol oko.
-Komu?
-Karolíkovi! Profesorovi Karolíkovi! Keď mu sám Karolík stál za chrbtom! – vrieskal Kales.
-Ty si...? – Veronika sa obrátila na Bobiho, no Kales ich postrčil.
-Preč!
Na rohu parku sa objavil starec v plášti, zadychčaný a rozčúlený. Všetci traja sa rozbehli na druhý koniec parku, zabehli za roh a bežali až k potravinám vedľa Kalesovho domu.
-Ty snáď nemáš rozum!
Bobi stále zazeral do zeme.
-Modli sa, aby ťa nespoznal, lebo sme všetci v háji. To je neuveriteľné!
Kales sa opieral o múr a ruku mal na čele. Oči mal vyvalené a na tvári skutočne zhrozený výraz.
-A ty...
Pozrel z ničoho nič na Veroniku. Snažil sa ovládnuť svoj divý výraz.
-Kde si bola včera? Vieš že v piatok sme tu všetci!
-Ja... doma. Akosi sa mi nechcelo.
Kales na ňu pozrel, akoby bola chorá.
-Nechcelo sa ti? Tebe sa nechcelo? Vždy si to ty, kto nás ťahá von! Ešte aj Riči tu bol a teba nikde... teda, som zmätený.
-Prepáč. Mala som taký sprostý deň.
Bobi konečne zdvihol hlavu.
-Ale mali sme zas niekoho navyše. – ozval sa. Vzápätí ho Kales prebodol vražedným pohľadom.
-Áno. Tá za to môže. Dofrasa, Bobi! A ty si ju musel počúvať!
-Koho?
Veronika začala ľutovať, že nešla v piatok von.
-Takú slizkú pijavicu. Ako sa len volá... – začal Kales.
-Luka. Zdalo sa mi, že je fajn. – dokončil Bobi.
-Budem hádať. Pekná. – pustila sa doňho Veronika.
-Áno. – priznal Bobi.
-Blondína. – pokračovala Veronika.
-Jasné. – odvrkol Kales. –Ale odfarbená. Vedela, čo robí.
-To je blbé.
-Úplne. Keď Bobi odchádzal, išla s ním. Vraj to má rovnakým smerom. A potom sa rozprávali o Karolíkovi. Všetko jej nápad. – vysvetlil Kales.
-Budem sa s ňou musieť porátať. – odvetila Veronika hrozivo a potom sa potichu rozišli.
Kým sa Veronika vrátila z prechádzky (trvalo jej to dlhšie, než plánovala, lebo sa musela vyhnúť parku), vonku sa zotmelo a lampy znova prebrali stráž nad tmavými uličkami. Veronika tíško vkĺzla do bytu. Mama spala oblečená na gauči v obývačke. Veronika ju chvíľku sledovala. Jej mama ležala na boku a zo spánku sa mračila. Ktovie, či sa s otcom dnes stretli? Veronika smutne privrela dvere a vošla do svojej izby. Teraz to bola malá tmavá kobka, žalúzie pripomínali mreže.
-Všetko sa zrazu tak kazí... – vzdychla si v duchu a hodila sa na posteľ. Na tmavom strope sa váľal fľak svetla v pouličnej lampy, rozkrájaný na pásiky tieňom žalúzií. Na chvíľku sa k nemu pridalo jasné biele svetlo auta. Veronika sa znova zdvihla a zamierila do kuchyne. Na tmavej chodbe do čohosi zakopla. Bola to jej bunda, hodená v kúte. Veronika pozrela na dvere obývačky, za ktorými oddychovala jej mama. Zdvihla bundu a zavesila si ju.
V rovnako tmavej kuchyni si zobrala veľký pohár, nahmatala fľašu s minerálkou. Pohľad jej zaletel pod stôl. Uprostred temného kúska podlahy žiaril sklenený črep. Veronika otvorila fľašku, naliala si z nej do pohára a odpila si. Znova pozrela na to miesto, kde nechala posledný črep. Nič tam už nežiarilo. Veronika sa zamračila. Potom položila pohár, zohla sa a prešla dlaňou tam, kde sa váľal črep. Nezacítila žiadny ostrý predmet. Vôbeč nič.
-Zvláštne.– povedala si a znova siahla za pohárom. Medzi prstami zovrela len vzduch. Prekvapene pozrela na miesto, kde mal byť pohár. Nebol tam. Pozrela späť pod stôl. Presne tam, kde bol predtým čriepok, stál teraz pohár s minerálkou. Veronika pokrútila hlavou.
-Šibe mi. To nie je možné.
Zohla sa za pohárom. Vzápätí sa udrela o hranu stola a zostala ubolene sedieť na zemi.
-Dočerta!
Vstala a zažla svetlo. Poobzerala sa po kuchyni. Pri svetle vyzerala o trochu menšia. Pohár stál na kredenci. Tam ho Veronika položila. Pozrela sa aj pod stôl, no črep nenašla.
-Hrozné.
Veronika si znova odpila z pohára. Potom si ho zobrala do izby. Pred dverami do izby zastala. Boli zavreté. Nikdy nezavtárala dvere.
-Tak dosť. Stačilo!
Nahnevane stlačila kľučku a otvorila tie dvere. Vzápätí spoza nich vyletel ohromný prievan a zhodil ju na zem.
Dva týždne predtým slávila Veronika pätnáste narodeniny. Nikdy nevedela, čo by mala k narodeninám chcieť. Praktické veci a oblečenie si kupovala v priebehu celého roka. Napriek tomu za ňou vždy prišla mama s tou istou otázkou.
-Čo by si chcela na narodeniny?
-Neviem. Len malé prekvapenie.
Keď bola malá, bolo to také isté. Miesto vymenúvania hračiek a iných darov jednoducho vyhlásila, že chce len malé prekvapenie. Postupne však prekvapenia prestali byť prekvapeniami a narodeniny už neboli sviatkom. Veroniku to netrápilo. Pre ňu boli sviatky tie dni, ktoré boli niečím iné. Nie tým, že je výročie jej narodenia, alebo že v obývačke svieti vianočný stromček. Jej sviatky nikto neslávil.
Keď sa blížili jej pätnáste narodeniny a mama sa jej spýtala tú starú známu otázku, dlho nevravela nič.
-Prekvapenia už na nič nie sú. Nechcem prekvapenie. – ozvalo sa v jej hlave. -Chcem niečo iné. Niečo čo ešte nepoznám. Ale tak, aby to nebolo prekvapenie...
Veroniky sa zmocnil zvláštny pocit. Kdesi vo svojom vnútri cítila jedno skutočné prianie. Celkom bežná vec. Ale...
-Niektoré priania si musím splniť sama. – povedala mame potichu.
-Prosím?
-Ale nič. Bude mi stačiť... malé prekvapenie.
Mama si vzdychla.
-Taká si náročná, a pritom nič nechceš.
Potom odišla a nechala Veroniku snívať.
-Čo to bolo za prianie? – spýtala sa sama seba Veronika. To jasné a zrozumiteľné želanie, čo jej znelo v duši... aj tak nevedela čo to je. Trochu zavrtela hlavou a pozrela sa z okna. To prianie bolo čosi zbytočné. Určite. Ako keď sa jej v lete nechcelo ísť von, až keď prišla búrka, dostala strašnú chuť vybehnúť do dažďa.
Do parapety začali bubnovať ťažké kvapky. Vonku bol svieži večer a dážď dával vzduchu úžasnú vôňu. Veronika sa zdvihla zo stoličky a otvorila okno. V byte sa strhol prievan a zabuchol dvere.
Veronika sa náhle trhla a vyletela zo spomienok. Ležala na zemi a v hlave mala desivé ticho. Skúsila otvoriť oči.
-Čo...?
Nevidela nič. Zdalo sa jej, že leží uprostred hustej hmly. Oprela sa rukou o podlahu, aby vstala. Nebol to koberec, aký má v izbe. Dlážka bolá sivá a studená.
-Som vonku? – položila si otázku a rýchlo vstala.
Nie, nebola vonku. Necítila žiadny chlad, ani poryvy vetra. Ale aj tak si pripadala ako vtedy v parku. Bola to presne taká istá hmla. Pomaly sa otáčala a hľadala niečo, čo by sa dalo v nepreniknuteľnej sivej clone vidieť. Po chvíli sa jej začalo zdať, že vidí obrysy niečoho obrovského, no to ju len miatli jej prekvapené oči. Vtom si znova spomenula na svoje narodeninové prianie. Teda na to, ktoré povedala mame.
-Chcela som prekvapenie. Tak tu je. – zamrmlala pochmúrne.
-Je to pekné, ale radšej by som sa vrátila domov! – zvolala nahlas, akoby to skutočne bol darček k narodeninám. Znovu sa rozhliadla. Spravila niekoľko krokov a nahmatala stenu. Mala rovnaký mŕtvy sivý odtieň, ako hmla okolo. Vôbec nebola vidieť.
Veronika šla pozdĺž steny a natrafila na roh. Kráčala ďalej, až našla v stene dlhú zvislú ryhu. Vedľa nej bola kľučka, no bez kľúčovej diery.
-Výborne. Dvere.
Veronika stlačila kľučku.
-Sú otvorené, otvorené, otvorené, prosím!
Otvorila dvere, prešla na druhú stranu a obrátila sa. Zavrela ich za sebou. Potom sa obzrela na priestor, do ktorého vošla. Kým stihla niečo zbadať, všetko okolo nej potemnelo. Veronika sa z náhlej tmy zapotácala a spadla. Takú tmu ešte nevidela. Aj pod zavretými viečkami je viac svetla. Zatvorila oči a znova ich otvorila.
Spoznala vzor na koberci, otvorený dokrčený zošit na stole a plyšáka bezvládne sediaceho na skrini. Bola zas vo svojej izbe. Ležala uprostred izby a jej pohľad zmätene lietal z jedného kúta do druhého.
-Čo to bolo...? Už mi načisto preskakuje. Mám vidiny.
Veronika sa prevrátila na chrbát a dlhú chvíľu nehybne civela do bieleho stropu. Vonku bola stále tma. Musela byť bez seba len chvíľku. Ale zdalo sa jej, že v tej studenej sivej miestnosti strávila kopu času. Vždy keď si na to spomenula, chytala ju triaška.
Mala pocit, akoby jej nikto vypláchol hlavu. Bola v tej miestnosti, otvorila dvere...ale čo bolo predtým? Na to si nevedela spomenúť. Vybavil sa jej rinkot rozbitého skla. Náhlivo otvorila dvere a pozrela na zem, kam predtým spadla. Nebol tam ani pohár, ani mokrý fľak od vody, nič.
-Mama to musela upratať. Ale...
Veronika nevedela, čo sa jej vlastne stalo. Riešila niečo s tým pohárom, a potom... potom už len tvrdla v tej sivej izbe.
-Ty teda vieš tráviť víkend. – ozvalo sa vyčítavo z obývačky. Mama si všimla, ako bezradne postáva na chodbe. Veroniku zamrazilo.
-Čo keď sa dozvedela o Bobim, o Kalesovi...? Alebo ju rozčúlil ten môj záchvat... - vravela si Veronika a opatrne vošla do obývačky.
-Hm, čo sa stalo? – spýtala sa krotko.
-Nič. Celý deň sa vyvaľuješ v posteli a potom tu chodíš ako mátoha. Mala by si športovať. – odvetila mama ponad stránku časopisu.
-Celý deň??
-Áno, celý deň.
-A aký je dnes deň?
-Nedeľa.
Veronika vyvalila oči a vzápätí sa obrátila, aby to mama nevidela. Nedeľa? Bola mimo skoro dvadsaťštyri hodín! A mama si to ani nevšimla.
-Preboha.- vydýchla Veronika, zavrela sa v izbe. Zvalila sa na stoličku a ponorila si tvár do dlaní. V tom momente jej zapípal mobil. Veronika ho šokovane schmatla. Prišla jej správa.
Keby si sa chcela stretnut...v pondelok po skole v parku.
-Dávid...- potešila sa Veronika a náhlivo odpísala.
Ano, pockam ta.
Odoslala správu a spokojne si oprela hlavu o dlane. Znova mohla na všetko zabudnúť a tešiť sa. Posadila sa na široký parapet pod oknom, otvorila žalúzie a sledovala pokojné večerné sídlisko.
Na parkovisko práve prišlo auto. Vystúpil z neho vysoký chudý chlapík, otvoril kufor a chystal sa niečo vyložiť. Vtom k nemu dobehol pes a začal sa mu motať pod nohami. Chlapík vybral z kufra veľkú krabicu a zároveň sa snažil psa odohnať. Krabica mu padla na nohu a po psíka si pribehlo malé dievčatko. Medzitým kdesi v diaľke hrmeli zoraďujúce sa vagóny vlaku a od niektorých susedov doliehal zvuk televízora. Toto bola Veronikina hudba. Hudbu väčšinou nepočúvala, ale keď sa potrebovala upokojiť, otvorila okno a počúvala tieto zvuky. Dávalo jej to pocit, že všetko okolo seba pozná. Ešte aj keď zaspávala, vonku šumela premávka na ceste a vietor vyhrával svoje obľúbené skladby.
