Videá

čo sa deje okolo je choré, vieš?
nie je to ani tak o tom, či a koho si zoberieš,
skôr kto z koho a čo z toho, kým sa to zoderie,
vieš strašne moc a príliš a priveľa,
že všetko dobré je drahé, zakázané, alebo sa z toho priberá,
a tí čo im je jedno, točia videá.

Premiéra

balada o tom, jak sa podarilo vymeniť premiéra,

jak buldoga za yorkshirteriéra,

nechcem vedieť čo sa ľudom v hlave premieľa,

pri skalopevnom presvedčení, že “internet vie všetko, čo neviem ja”,

každý deň slová na realitu a naspäť premieňať,

no ak život je kino, najväčšiu moc má aj tak premietač.

Tvorbáč (Letavy 2020)

-- učesaný text vystúpenia na Výpredaji nápadov - Letavy 2020 --

To je čistý horor, jak sa potia ruky,
mal som si čosi naložiť, aj pod pazuchy.
Komentuj a zdieľaj, kým ma stihnú zrušiť,
kto mi dobre nerozumie, stačí tušiť.

Chamo Salupka - Tvorbáč.

Ak vám to nevadí, tak budem čítať,
lepšie ako furt sa vlastnej hlavy pýtať.
Prevažne neodpovedá,
len to chcem povedať:

Budia ma sny, v ktorých som ostrý a dravý.
Budím sa na to, že som ostýchavý.
Budia ma veci na ktorých sa sprostý baví.
Fakt si to nevymýšlam, pozri na nich.

Toto som zosnoval minulý rok,
tak dúfam dúfam že to bude ok:


Budia ma sny o tom, že mal som byť hercom,
no moje ego je štetcom,
moja múza je štetkou.
v tom obraze je všetko,
o čom som sa hanbil napísať status,
jak to raz dávno napísal Matúš;

Jedenásť dvojbodka sedem:
Neznášam keď neviem,
a ked neviem, koho … si beriem.
Zároveň neviem kde beriem silu vstať,
a to že keď nastúpim, mal by som sa prípútať,
no ja chcem skôr vystúpiť a vystúpať,
na ujať - ujať, ujat - ujat, ujat´ - ujat´,
uliať si vibe a schuti sa v ňom vykúpať,
užiť si to čo ešte nestihli vyrúbať.

A teraz zas back to the root,
riadky čo som napísal tu:

Idem a sekám to, riadok po riadku,
žmolím a modlím sa nech je to v poriadku.

Počítam dvojriadky.
Sedím u Podčiarky
a počítam pospiatky,
polo-spiac, až tam, kde sú počiatky;
Všetko dôležité som dostal od matky,
a to podstatné zas otca,
pohlavky, keď bol som jak ovca,
facky, keď som kreslil zadky,
od základky ma mátali kamarátky.
Boli takí, čo vraveli, že sa nezdám,
a nech sa nevdzám,
stavali ma k hviezdam.
Ale naši chceli aby som sa spratal,
skôr než venoval sa kresbám,
aby som sa správal jak kresťan,
a zároveň dal svätý pokoj lesbám.

A aj keď som sa snažil jak sa dalo,
smažil, pražil a zažil, ale nevydalo,
PPP ý;!
Sorry, mám tu dáky preklep.
So záplavou tieňov, tiel a svetiel,
rastie šanca, že si ťa spletiem,
skôr než ťa stretnem,
a tak pletiem,
aspoň tento tvorbáč.

Verím že každá dobrá tvorba
musí niekam ústiť.
Preto som ducha plný
len tesne predtým než ho pustím.

--

Ešte pripomínam, koľko sú jedna a jedna.
a) pre tých čo vravia, že je čas jednať,
b) pre tých čo vedia, len sú úplne vedľa,
c) slečna, vaša karta je piková sedma.

mladá krv

mladá krv, tá má hlad, tak
kto chce nájsť, musí hlad(k)ať,
preto sa vyznám v mapách,
v ktorých ty sa strácaš,
a ďalších sto s tebou,
vravím boh s tebou,
lebo so mnou už nestráca čas,
mám vlastný dlh, preto nesplácam váš,
dám na vlastný krk, preto sa nemaznám,

až tak.

a keď tak, tak len tam, kde mám kam.

ne-ledabolo píšem a volám kamkám,
keď nepíšu a nedvíhajú tak aspoň makám,
sorry, niet kedy, musím písať story,
musím spraviť update a vydať nový,
kým ten starý zhorí,
a tvorím, veci čo sú ďaleko jak hory,
s oblohou a s tromi stromami a mrakmi,
jak ty, keď sa márne snažíš zakryť,
pred stáleprítomnými zrakmi,
näbuď taká,
veď si chcel byť star a mať vlastný štát
sám za seba a stáť

a šťať, zhora do huby,

tým čo ťa opľuli...
a toto nie je nič iné ako všetko, čo si chcel mať,
ja už nepočítam tú kopu strát,
kým nebude moj magnum opus stáť,
nemám čas sa opúšťať,
lebo mladá krv, tá má hlad.

pod hlavou

mám vraj vela rečí
a vela pohľadov,
splývam s podlahou,
mám príliš veľa snov
s ohľadom na to, že som neznaboh,
no poviem ti, kde by som bol bez barov
doma sám, tá malá duša
plakala by do vankúša
a preto skúšam sa nájsť
sám seba
a skúšam sa nebáť
a skúšam nájsť teba

Lebky

v bezpečí pred sebou samým
nepotopiteľný zdaním
že stále sa len bránim

že lebky sú nutné obete
všetkého, čo kedy poviete

hovienka

keď sa ti to páči, tak poďme tam,
tiež som mohol mať ksicht
jak z krabice od mlieka,
mať zdravé zuby, peknú srsť
a srať pevné hovienka,
len som nevyhovel podmienkam,
tak sa obliekam
  a  odlietam,
bohviekam.

haló?

vystrel som 214 kostí

dnešný deň žije už pár stotín

objímam prah udalosti

a fenomenálne sa potím

na polceste rýchlikom noci

pod krkom oceán

v dlaniach svetový pocit

a pohľad čistý mám

oblaky na prasknutie vysmiate

tisíce tisícov kvapiek

tak ako ich od malička poznáte

z rozprávok vašich babiek

perleťové iskry pokolení

plamene a jazvy po nich

strážci tak hladko oholení

na poplach nech len zvoní

kto už by sa pozeral hore?

stačí vstať. stačí žiť. stačí veriť.

Farební barbari

letci, plavci a speváci
keď sa páči aj čo sa nepáči
sme spáči, nič na práci
a diery v matraci

slobodní z oblohy
a napoly holí
v pohodlí hľadáme polohy  
pohýb sa, poď mi pod nohy
ako naše príhody od vody

len prsty namočia
s rukami na očiach
po nociach roztočia
dookola kolotoč čiar

od rána do rána
koráb tvár ponára
pod okraj pohára
ako zobák kormorána
do korán otvára

s priateľmi aj nepriateľmi
spriatelení tak veľmi
až sme neviditeľní
viesť viem, len ver mi.

Kameň

tak málo je, málo je lásky,
tak málo je z fľašky
v mojej hlave,

a predsa toľko príšer
čím nižšie tým živšie,
poď bližšie kým píšem,

sú také dravé,
to ostatné je slabé,
ako ja tebe samej, kam sa hrabem,

tak nalej, nech sa najem
tvojich očí, potom (r)amen
chcem čo chcem a tam klamem,

aj keď všetci vedia že sa to nemá
tie slová sú deravé ako chleba
chcem čo chcem, keď chcem teba.

Táborák

bol som raz s rodinou na horách
mal som sedem
a bol som ten jeden
čo vedel založiť táborák
ten stále plápolá
a preto mám to rád
keď niet sa na čo hrať
keď som sám, a načo strach?
mať tak časovrat,
dám si to ešte raz.

Nemáme

Nemáme strach, len

sa hneváme, brácho

že vždy tí dobrí,

jak keby boli

za velkou mlákou

a kým ľudia pochopia čo a ako

budeme učiť vnúčatá ako neošťať záchod

aj to že radšej môžeme ošťať zákon

lebo to sväté písmo je zlatá klietka čo kúše jak kobra

zakrýva nám oči len aby sme nevideli ten obraz

anatómia vyššieho stredného dobra

a matematika obecného zla, vol. dva:

kozliatka otvárajú vrátka vo volbách

to som ja, vaša mamička.

ani sloni v porceláne už nechodia po špičkách

vozia sa domov na osmičkách a sedmičkách

šalát vidlička, aljašský losos, nórska jedlička

/všetko spí, všetko sní/

svet akoby spí a ty spíš s ním

neni ľahké sa pozrieť tam, kde je pravda

ale na chvíľu by sa nám azda mohlo zazdať,

že ten svet predsa len niečo málo vie

spomína a práve preto nechce zhrdzavieť

ale malé ryby ostanú malé

až nakoniec dostanú mladé

až potom vidia, že všade naokolo je tá sieť

ona tá sieť je všade a je tak mocná

že sa robí dusno a núti nás otvárať okná

a prehliadať

refreshnúť prehliadač

a prehliadať (kroky za oponou, ktoré nikomu nevadia)

je toho toľko, aby sa to nedalo prehľadať

tak ľahko ako tvoja peňaženka a vrecká

ako odpoveď, ktorá myslíš že postačí deckám

ale nepostačí, tak strč si ju vieš kam

česť práci, robote pokoj a pokoj aj viečkam

/tichá noc, svätá noc/

horoskop

podľa horoskopu už som mal byť otec, kto je viac
ona by sa nerozhodla ani keby má len dvoje šiat
či sa uvidíme o rok, o desať, alebo o mesiac,

chytáme medziplanetárne stavy
priznajme si čo nás baví,
a môžeme sa baviť.
zvuky reťazí a palíc a klavír.

najprv áno a potom nie
zvieratko v klietke spozornie
aj keď ruky sú pokojné

nič také

posledné dni

som na ľudí veľmi zlý,

a hlavne vtedy, keď mi to nemyslí,

viem, že tiene vôbec nezmizli

ale aj tak ležím

a nesnažím sa prežiť

hore je dole, ja sa váľam medzi

slovami, čo by mi inak zlámali väzy

kým všetci ostatní sú na cestách

strateným časom, čo nechce stáť

rozdávajú a dostávajú, iba ja viem iba brať

nie som kamarát

čo je nové, to je dobré

ale ja nechcem, tak hádam choďte

chcem, zúfam a rozmýšľam potme

čakám kým ma zas zhasneš a zotneš

stále nič,

odsúdený ísť

Ďalej

Rána sú choré
ale hlavy máme hore
akoby svet bol bez chyby
robíme hlúpe pohyby

Oči máme len jedny
ale aj nimi vidíme cez dni,
akoby sme mali dvoje
ideme si svoje

Vypneme kompy a zapneme mikiny
až po krk a ideme zabíjať hodiny
akoby sme nevedeli byť sami
idete s nami?

zamknutý

kvôli debilom
sa vyhýbam ľuďom
aj tým dobrým, kamarátom z klubov,
až tak že ani neotváram nové okná.
neverím písmenám, príliš ich poznám,
a nevidím
dôvod
keď nevidím, idem bližšie k oknu,
pozerám čo na mňa čaká vonku,
okrem pokút
tam na chodníku, sa skôr nechám potknúť,
tak sa zatváram
sám
ostávam doma
to máš tak,
keď si prestaneš ceniť všetko čo máš
a radšej to schováš
nevidím dôvod a neverím, o nič viac jak tomáš.
raz prídem a pozdravím vás
vychutnám odraz z dna a pod obraz z vína
všetci všetci, vedia napomínať
a to som si raz myslel, že si iná.

životná fyzika

život sú riziká,
hore a dole a čierna a biela, jak prechod pre chodcov,

životná fyzika,
žiariť a vynikať, nie celkom o tom čo znamená pre otcov
a praotcov,

cesta za prácou vinie sa pred ovcou,
na zemi koľaje - šľapaje predchodcov,
teším sa na to keď sa vzdáš prepočtov,

bude sa ti žiť ľahšie
aj mamy bývajú krajšie,
keď sú šťastné...

hviezdami

zabúdam, kde som nechal sny

o čo menej sním, o to viac rečním
ony tam sú, spia pod prachom večným

ja chcem a potrebujem a verím, že môžem
keď si dosť krát dupnem a hodím sa o zem

otvoriť oči a úplne si spomenúť
nájsť tú nekonečne stratenú odmenu

vrátiť sa tam, kde som všetko nechal
len ja, hviezdne nebo a strecha sveta

súhviezda sú mojou storočnou rodinou
kam pláva, ja po nociach chodím s ňou

na tomto svete nájdem úplne všetkých
vystískam ich, ako svoje stratené deti

porozprávam im nové strany príbehu
o hre na pokoru a slobodu a na nehu

ruku v ruke prejdem sa, tým plátnom nebeským
vždy keď spím, lebo niet viac, kým je s kým.

strašne dobre.

máme sa strašne dobre,

a potom dobre strašne
uprostred dňa spíme
v duchu hádžeme si mašle
osud, ten na nás potichu kašle
ja len žasnem

je to zvláštne, aké sú sny roztopašné
môžeš ich naháňať kým vládzeš
ale chytiť až keď sú mŕtve, jak sadze
predtým boli ohňom, drevom, zemou a vodou
potom výkrikom do tmy za 150 bodov

kto sa ešte vyzná
v neviditeľných cestách
zvyk je fakt ťažká železná vesta
a pritom jediná cesta je prestať
prestať sa trestať.

Vstávam

ktosi, kto je v našich očiach kráľ, raz povedal

že krása sa vznáša, a tú pravdu som si vzal

tak aj ja sa vznášam

z čista jasna jasám,

tá obloha je naša,

tých čo sa neboja sa úplne vzdať

hlavou v mrakoch skákať po hviedzach

hore v presvedčení tam niekde dole je zem

presvedčený že pristátím na ňu sa zabijem

práve preto stále neklesám

ale stúpam k nebesám

a stúpam k tebe sám

pritom stojím malý v dlani decka

čo sa hrá na boha

nič mi nevadí - čo vadí, prečkám

držím sa na nohách

drzý viac než táto hra

hrám sa a hrám, behám po hranách,

kráčam a krákam, očami havrana

vidím cez všetko, márne si navrávam

nič nenarobí väčšie rany ako správne namierené prázdno,

diery, hroby, prázdny pohár, prázdny pohľad na dno,

stojím po kolená v blate, vraj si mám hľadať korene

skôr než zbierať ovocie, sladké ovocie nedovolené

vraj všetky poklady sú dole, hore nie

svet to je popol, čo sa tvári ako korenie,

niektoré cesty vedú, niektoré nie

a búrkové vlny, ktoré ticho neuhasí

ako horí boj o moc, otec a syn

smrad výčitiek, keď horia vlasy

a sny.