ktosi, kto je v našich očiach kráľ, raz povedal
že krása sa vznáša, a tú pravdu som si vzal
tak aj ja sa vznášam
z čista jasna jasám,
tá obloha je naša,
tých čo sa neboja sa úplne vzdať
hlavou v mrakoch skákať po hviedzach
hore v presvedčení tam niekde dole je zem
presvedčený že pristátím na ňu sa zabijem
práve preto stále neklesám
ale stúpam k nebesám
a stúpam k tebe sám
pritom stojím malý v dlani decka
čo sa hrá na boha
nič mi nevadí - čo vadí, prečkám
držím sa na nohách
drzý viac než táto hra
hrám sa a hrám, behám po hranách,
kráčam a krákam, očami havrana
vidím cez všetko, márne si navrávam
nič nenarobí väčšie rany ako správne namierené prázdno,
diery, hroby, prázdny pohár, prázdny pohľad na dno,
stojím po kolená v blate, vraj si mám hľadať korene
skôr než zbierať ovocie, sladké ovocie nedovolené
vraj všetky poklady sú dole, hore nie
svet to je popol, čo sa tvári ako korenie,
niektoré cesty vedú, niektoré nie
a búrkové vlny, ktoré ticho neuhasí
ako horí boj o moc, otec a syn
smrad výčitiek, keď horia vlasy
a sny.
