Nero ležal v posteli natiahnutý ako mŕtvola. Cez žalúzie sa do izby márne dralo slnečné svetlo a vzduch vyzeral, akoby sa už dávno vzdal nádeje na pekný deň.
Už bol napoly pri vedomí, no stále neschopný vstať. V hlave mal čudný bzukot.
-Niečo sa stane. – v hlave mu zasvietil plamienok, ako keď niekto v noci zapáli prd a hneď zas zhasol. Kocúr sa musel drasticky nudiť.
-Niečo sa musí stať. Každú chvíľu.
-Päť. Štyri. Tri... – Kocúr zmĺkol a sťažka preglgol. Dva. Jeden. Nič sa nestalo.
Prevalil na druhý bok. Niečo ho agresívne rušilo. Cítil, že ho niečo náhle zobudí, no stále to neprichádzalo.
-Teraz. – vyhlásil kocúr a hodil sa o zem. Nero malátne otvoril jedno oko. Zlomok sekundy potom s ním zatriasla veľká ruka.
-Vieš koľko je hodín? -
Nero spoznal otcov hlas. Kocúr začal chrliť desiatky nadávok, no z neho vypadlo len: -...Nie. -
-No vstávaj. Zmeškáš do školy. - ozval sa otec. Jeho ruka zmizla. Nero sa mykol, otvoril obe oči. Už sa takmer posadil, keď sa zarazil a ľahol späť.
-Akože do školy? Veď je sobota. - odvetil. Tatko sedel vedľa neho, presvedčený o niečom inom.
-Sobota? A odkedy je po štvrtku hneď sobota? - ozval sa. Na jeho tvári svietil pomýlený triumf. Nero sa na ňom takmer zasmial. Bolo zrejmé, že keď sa vrátil z práce, čas preňho zastal. Naširoko zívol a vyviedol ho z omylu.
-Včera bol piatok, oci. - povedal trpezlivo.
-Piatok? - otcova tvár zamrzla.
-Piatok...- zamyslene sa mračil. Dlhú chvíľu sa tváril, akoby sa snažil si spomenúť.
Nero vedel, aké je to ťažké. Tentoraz mu držal palce.
-Spomeň si. - hovoril mu v duchu. Kocúr sa nadšene zahryzol do vankúša a nedočkavo sa kolísal.
-Spomeň si, včera som mal narodeniny! - otcova tvár sa postupne menila, ako si dával veci dokopy. Kúsky skladačky sa sypali na miesto s prihlúplym cinkaním. Nakoniec sa mu tvár celkom vyjasnila a vnútri sa zasvietilo. Znovu nahodil ten triumfálny úsmev a zaškúlil na Nera natešenými očami.
-A je nás viac. - pomyslel si Nero. - Celý kopec tých, ktorí nezabudli.
-Včera bol piatok trinásteho! A nič sa nestalo! - vypadlo náhle z otca.
Nero ten jeho úsmev začínal neznášať. Vedel, že ho to zas prejde a že to otcovi odpustí, ale v tej chvíli by mu najradšej niečo spôsobil.
Kocúr sedel uprostred prázdnej plochy a na plné hrdlo vyspevoval:
-Poď sem, nech ti črevá skrížim...
-Poď sem, ja ti zle ublížim...
-Poď sem, ja ťa oblijem...
-Nechaj ma spať. - odvetil Nero a zabarikádoval sa vankúšom. Otec sa hĺbavo obzrel po izbe. Potom sa pomaly zdvihol a odišiel. Stále netušil, že zabudol na synove narodeniny. Nero už nevedel spať. Bol víkend, ale nemohol zabíjať čas spánkom. Musel za ňou ísť.
-Brzdi... deň má začať raňajkami. – pripomenul si a odšuchtal sa do kuchyne. Posilnil sa výživnou miskou cereálií s obsahom všetkých existujúcich vitamínov a nenápadne zisťoval, čo má v pláne tatko. Zatiaľ to vyzeralo, že vracia obývačku do pôvodného stavu po včerajšom upratovaní. Nero sa odkradol do izby.
-Mal by som jej zavolať.– pekne po poriadku. Preletel zoznam kontaktov, no meno Erika nenašiel. Pre istotu ho prešiel ešte raz a pomalšie.
-Kurva... ja stále nemám jej číslo. – plesol mobil na stôl, obišiel v strede izby osem a pol kolečka na rozmyslenie a potom si zas bezradne sadol. Nebola ani v zmeškaných hovoroch, ani medzi správami, ani nikde.
-Telefónny zoznam! – vystrelil k domácemu telefónu, pochovanému pod hrubým zväzkom. Tam musela byť.
Veselo nalistoval písmeno E, prebehol prstom po miekoľkých číslach a potom zoznam zatresol. Meno Erika mu nepomôže. A jej priezvisko nevedel.
-Kurva... – zopakoval a dumal nad zbytočným zoznamom. Kocúr rozlámal kriedu a čmáral si ňou na stenu.
-No to som dobre posral. Fatálne. – možno by stačila jedna veta. Čosi ako: Dáš mi číslo? a nejaký ten letmý pohľad na poštovú schránku. Alebo proste: Kedy sa uvidíme? kým bol pri nej.
Nero zúril. Bol vytočený sám na seba, že vôbec nerozmýšľal.
-Nemožný. To preto sa na mňa škerila. Nevypýtal som si ani to blbé číslo! Ah...-
Jeho najšťastnejší deň v ňom nechal hlbokú trhlinu.
Bolo to super, no a mozog nechal vypnutý. Zasmial sa. Smial sa sám na sebe a bolo mu jedno, že tatko naňho zvláštne pozerá. Stále prechádzal z jednej miestnosti do druhej. Chcel chodiť. Chcel sa hýbať. Chcel sa zobrať a ísť za ňou. Niečo mu však bránilo.
–Aj keď...
Kocúr zahodil kriedu, zmazal zo steny dokrivený obrázok a vyskočil.
-Včera bol piatok trinásteho. - ozvývalo sa mu v hlave stále dookola. Sadol si k počítaču.
Do obývačky vpadol otec. Sadol si na gauč, potom si naňho ľahol. Vzápätí znova vstal, obzrel sa a kľakol si na zem. Zohol hlavu a zamračene preletel pohľadom po podlahe. Nero sa na ňom zasmial.
-Nevieš kde je ovládač? - zahundral otec.
-Ani omylom. - odvetil Nero.
Pery mal stuhnuté v kŕčovitom úsmeve. Bol si istý, že sa zblázni. Už čoskoro.
-Prosím? - opýtal sa otec.
-Nie, neviem. - odpovedal Nero. Obrátil sa k počítaču a nechal otca hľadať svoj nevyhnutný ovládač. Lenivo ho zapol a čakal kým nabehne.
-A mám ťa! - zrúkol zrazu. Nero k nemu otočil hlavu bez náznaku prekvapenia. Otec vyliezol spoza gauča. Spokojne si sadol a zapol televízor. Nero pokrútil hlavou.
Snažil sa spomenúť si na heslo. Do hlavy mu liezli vety z televízora. Otec sledoval akýsi múdry program o hudbe.
-Akordy sú zvláštne, viete... - Nerova myseľ sa začala kriviť do trpiteľského výrazu. Vyťukal tri písmená a hneď ich zmazal.
-Akord, to sú aspoň tri tóny znejúce naraz.-
Každou vetou v ňom narastal pocit, že z nich osprostieva.
-Bežne sú práve tri. Dva hlavné tóny sú podopreté tretím, určujúcim, či ide o molový alebo durový akord... –
Nero zúrivo naťukal heslo. Otvoril stránku so správami. Do hlavy mu prerazila ďalšia veta.
–Medzi akordmi a stupnicami je veľmi úzky vzťah... - Začal nenávidieť hlas, ktorý to rozprával.
V kúte obrazovky blikala červená obálka. Pod ňou bolo napísané Nikky. Nero si pretrel oči, okuliare a potom aj vyčistil obrazovku. Ešte včera boli písmenká K tri. V hlave mu zabzučala ďalšia veta o akordoch.
-Dva tóny... - zvyšok ďalšej vety zanikol v akomsi hlasnom hučaní. Nerov otec zíval.
-Dva tóny. - Nero prázdnym pohľadom civel na obrazovku. Kocúr zasnene civel na saxofón, čo sa mu vznášal nad hlavou.
-Niečo mi stále uniká. - zamrmlal si popod nos.
Otec ho nepočul, pretože práve upadol do stavu podobného kóme. Nero spoznal, že žije len podľa fukotu, ktorý vydával pri každom výdychu. Nero chytil myš a začal robiť malé krúžky okolo otravnej obálky. Keď odmietala zmiznúť, vzdal to a otvoril správu.
-Ahoj Nero. - začínal text, pod tým bol celý voľný riadok a ďalej správa, prerušovaná dlhými sériami bodiek.
-Prepac mi tamto... nebola som to uplne ja. Teda nieze by som bola niekto iny, ale fakt to nevyslo a asi si sa citil blbo... tak mi to prepac, sorry. Xela by som ta vidiet, normalne... ze pokecame. Keby nieco tak napis... kiss, Nero... a vsecko nay k narodkam. -
prečítal si správu niekoľkokrát za sebou.
-Toto písala ona? – kocúrovi padla sánka až po zem a márne sa ju snažil vrátiť na miesto.
Nero potriasol hlavou a pustil sa do odpovede. Prsty sa mu mihali nad klávesnicou závratnou rýchlosťou. Pri každom slove sa zasekol a prepísal preklep. Keď sa mu správa konečne zdala vhodná, ešte raz si ju prečítal.
-Caw Niky, dik za spravu. A nemam ti co prepacit, nic si zle nespravila. Uvidime sa. - vzápätí pred poslednú vetu ešte dopísal: - Daj vediet kedy oslavujes ty. –
Pozrel na meno odosielatela. Stálo tam Nikkkky. Odoslal správu, natiahol sa, priniesol si pohár vody, misku orieškov a pozrel si takmer trojhodinový americký vojnový film. Kým sa v zmenšenom okienku rolovali nekonečné titulky, trikrát si zmenil fotku na ploche, poupratoval ikony a potom vypol počítač.
Čudné prázdne miesto v jeho hlave ostalo prázdne. Ešte pár minút. Potom sa zahľadený von oknom zarazil.
Pôvodne chcel zistiť číslo na Eriku. Chvíľu váhal uprostred obývačky, no potom sa odvliekol do izby.
Sadol si na posteľ.
–Je čas si spraviť v tom jasno. –
Zafixoval pohľad na svoju pravú dlaň a utriasal si v hlave čosi, čo by rád nazval faktami. Kocúr sa váľal po obrovskom zápisníku, objímal pero a ledabolo niečo zapisoval.
-Erika je super. Je v nej všetko, čo odjakživa milujem. Je prvá, kto si spomenul na moje narodeniny. Je pekná, starostlivá a vykúzlila mi jeden perfektný večer. Ale... -
Nero si vzdychol a presunul pohľad na ľavú dlaň.
-Niky je nenormálne nádherná. Je prvá, čo na mňa... No a tiež si spomenula, že mám narodky! A okrem toho... –
Nero prudko vstal a vyhrabal z poličky knihu. Učebnicu psychológie. Z jedného rohu trčal biely hárok kancelárskeho papiera.
Roztvoril stránky. Pohľad sa mu okamžite začal vpíjať do fotky. Nasilu od nej odtrhol oči. Obrátil papier a prečítal si stránku, na ktorej ležal.
-Rozdvojená osobnosť... - prečítal nadpis.
-No fakt. Som totálny schizofrenik. - zamrmlal si a kĺzal očami po riadkoch. Za každým riadkom v ňom silnela túžba znova obrátiť papier a pozrieť sa na fotku. Riadky mu skákali a splývali pred očami.
-Rozdvojená osobnosť má dve strany. Nie, vážne? V správaní človeka spôsobujú skratové zmeny... sa striedajú... ak existujú súčasne, navzájom sa potláčajú... neliečený stav vedie k de... dezo... o... – doširoka zívol a dodal: - Debilina.
Sadol si, vyložil nohy na stôl a čítal ďalej.
-Ani potláčaním jednej strany sa nedá úplne odstrániť. Riešením môže byť cielené mapovanie... a... kedže...- zrak mu prepadol cez poslednú vetu a obrátil stránku.
Zarazil sa a dvihol hlavu. Práve toto bola kniha, ktorú nikdy nechcel začať čítať. Schmatol fotku do oboch rúk a chcel ju pokrčiť. Nemohol. Bola hrozne krásna.
-Fuu...! -
Zrazu sa jeho ruky pohli a z fotky ostala hrča zhužvaného papiera. Pridusene sa zasmial a zahodil ju do koša.
- Som zabitý. Nemá to zmysel! – vrátil Psychológiu do police, zobral si knihu vedľa nej a začítal sa do druhej kapitoly.
V ten deň sa nepohol z bytu. Nešiel za ňou, nešiel za Erikou, hoci ho možno náhodou čakala. Podvečer si len vzdychol nad melancholickým záverom poslednej kapitoly, zavrel knihu a rozmýšľal, prečo je vonku zas tak sychravo.
