Kapitola 8. - Suchý Sen

Erika natiahla ruku a pootočila gombíkom. Svetlo v obývačke sa nenápadne stlmilo. Nikto si nič nevšimol. Nero sa na ňu zadíval.
-Nechceš sa pozerať na film? -
-Radšej sa pozriem, čo sa ti sníva. –
Ich tichý smiech znova nikto nezachytil. Boli schovaní za vankúšom, kúsok gauča len pre nich.
Zrazu sa ozval hurónsky rehot a film skončil. Telka stmavla a po obývačke sa rozbehlo niekoľko párov očí. Nero a Erika sa od seba odlepili a veselo objímali vankúš, no svietiace fľaky na lícach skryť nemohli.
-Ja som to vedel! – vykríkol Martin a s Matúšom sa pustili do dlhého kŕčovitého záchvatu v dvojici. Spočívalo to vo vzájomnom mlátení sa po chrbte a prehýbaní sa až po zem. Dano sa uškrnul a Silvia sa nezbedne usmiala. Krém na Nerových (a teraz už aj na Erikiných) lícach svetielkoval bláznivou zelenou farbou.
Martin vytasil škatuľku s krémom a v okamihu svetielkovali všetci.
-Hotová Halloween párty! –
-Ty si cvok... – šomrala Silvia a zotierala si krém z vlasov.
-Sisa, tebe to úplne strašne pristane! – vyhlásil Dano.
Obrátili do seba ďalšie kolo a potom Erika pozbierala poháriky.
-Sorry decká, ale budeme musieť končiť. – za hlasného šomrania sa vymanila z Nerovho objatia a začala odnášať poháre. – Erika, čo si? Veď je len...
-Veď práve dosť, Martin! – oborila sa na neho.
–Za chvíľu sú doma rodičia a to už tu nikto nebude, jasné?! – Matúš sa krátko zasmial, no potom podal Martinovi svoju stoličku.
Kým skončili titulky, obývačka bola znova takmer prázdna, určená pre trojčlennú rodinu. Krpaté palmy to vďačne rozdýchavali a banda detí sa obúvala v predsieni. Erika ich sledovala opretá o dvere do kuchyne.
-To je ľavá, Martin! –
Martin sa na ňu prestal škeriť a venoval sa topánkam. Bol to závod o najpomalšie obúvanie na svete. Silvia sa mordovala s vysokými čižmami, no chalani mali celkom iný dôvod. Nero sa obúval dvakrát po sebe. Pomaly...
Absurdne pomaly...
-No haló! Pohyb! – zvolala Erika. Silvia už zmizla na schodoch, Dano trielil za ňou. Potom sa odporúčal aj Matúš, no Martin sa musel otočiť vo dverách.
-Dík za pozvanie. Bolo to najsam...-
-Čau. – Erika ho katapultovala z dverí ľadovým úsmevom. Nero postával v predsieni.
-Tak ja už by som išiel. – ozval sa. Doniesla bundy všetkým okrem neho. Bez slova na seba pozerali, striedavo dvíhali obočie. –Fakt chceš ísť? -
-Ani nie, ale... – pokrčil plecami. Povedala to hádam jasne.
-Ale? – pristúpila k nemu.
-Ako chceš ty. - Nero sa držal vchodových dverí. Druhá ruka mu bezradne visela pri jej boku. –Ty si trdlo! - V sekunde bola preč.
Priniesla mu bundu. –Tak teda choď. –
-Vďaka za oslavu. - Kým sa obliekol, vlepila mu pusu a podržala dvere. -Vďaka že si prišiel. Pozdravuj doma. –
Nero zvraštil obočie a posledné čo videl, bol jej úškrn.
-V pohode, prídem domov, že: Pozdravuje Erika! –
Prehrabol si vlasy a zamieril dole schodmi. Zastal.
Obzrel sa na drevo dverí. Nepezpečne povedomé dvere.
-No nič. Už bude dosť hodín. – pozrel na hodinky a vykĺzol na večernú ulicu. Lampy rozmazané hmlistým vzduchom sa odrážali v mlákach a vietor ešte labužnícky povieval.
Nero si luskol prstami.
-Chalan, toto vieš. Už si muž. Máš čo si chcel a čuš. –
-Čo môžeš, to skús. Vychutnaj! Keď musíš, kúš! -
-Kurva, ujde mi bus! –
Prešprintoval cez ulicu, vyhol sa automatu na lístky, týpkovi v čiernej bunde a potom smetiaku. Skočil do dverí, vytiahol zaseknutý lakeť a chytil sa, aby nespadol.
Drb! Malá päsť a prudká bolesť pri oku.
Pustil sa a chytil sa inde.
-Magor! – spod blond melíru a preťažených mihalníc na neho zazerali namosúrené hnedé oči.
- Máš problém, debilko?! - hneď za ňou stál obrovský chalan, žiadny krk, žiadne vlasy, čierna bunda a zazeral na neho ešte horšie než jeho odfarbená frajerka.
-Sorry. – zahundral a predral sa ďalej. Zúrivé oči ho sledovali po celom autobuse, nestačilo ani skryť sa za spotený volejbalový tím. Bol fakt rád, keď vystúpil pri dôverne známych bytovkách a mohol rýmovať ďalej. Ani si nevšimol, za čo ju to chytil.
V momente, keď otváral bránu, za jeho chrbtom sa rozsvietila prvá nočná lampa.
Nero na ňu zaškeril a vnoril sa to tmavej chodby. Potme si hmkal noty, ktoré ho napadali. A spolu s nimi mu v hlave zneli slová.
-Čo môžeš, skús... Keď musíš, kúš...- odomkol a nehlučne vkĺzol do bytu.
V obývačke ležal otec vyvalený na gauči. Jediné svetlo sálalo z monitora počítača. Otec ho nechal zapnutý. Nero nad ním pokrútil hlavou. Chytil myš a chcel počítač vypnúť, no potom sa ešte prihlásil na chat.
Prišla mu jediná správa. Bola označená ako tajná a na poli odosieľateľa bola prezývka Nikkky.
Nero sa zamračil. Mala v mene o jedno K menej. Chvíľu krúžil kurzorom okolo blikajúcej červenej obálky. Vzápätí sa strhol, lebo otec nahlas zachrápal. Nero prudko zatriasol hlavou a vypol počítač. Správa počká.
Trvalo dlho, kým zaspal. Ešte aj v spánku sa prevaľoval a mrvil. Zo sna sa sústredene mračil a zvieral päste.
Kráčal dlhou chodbou. Jej bezfarebné steny boli tak vysoké, že strop mizol v hmle. Takmer ich nevidel, no vedel že tam sú. Dve rovnobežné steny sa ťahali do nekonečna pred ním aj za ním. Zdalo sa mu, že kráča celé hodiny, no všetko ostávalo rovnaké. Nič lepšie ho nenapadlo a tak len kráčal. Kroky nevydávali najmenší zvuk a vzduch bol zbavený všetkého života. Dýchalo sa mu ťažšie. Nakoniec zastal a čupol si. S rukou opretou o stenu civel do hmly. Bolo to márne. Obrátil sa k stene a prekvapene sa vystrel. Zo steny naňho rovnako prekvapene hľadela jeho tvár.
Tváre sa odrážali uložené jedna v druhej a boli perfektne podobné. Bolo to zrkadlo. Rovnaké zrkadlo viselo aj oproti a spolu vytvárali tunel nekonečných odrazov. Nero položil dlaň na sklo. Jeho odraz urobil to isté. Úplne normálne. Ich dlane sa dotýkali, až to že ich delilo sklo.
Nerove prsty sa ponorili dnu a prsty zo zrkadla vyliezli von. Nekonečno odrazov sa závratnou rýchlosťou zviezlo do jedinej ilúzie.
Jej dlaň bola horúca. Stále nepúšťala Nerovu ruku, len pohodila dlhými plavými vlasmi a vykročila k nemu.
-Čo tu robíš, Erika? – trepol beznádejne.
Vystúpila zo zrkadla a pritlačila ho chrbtom k druhej stene. Bez slova ho chytila okolo krku a začala ho vášnivo bozkávať. Teplo z jej pier sa rozlialo po jeho tvári. Privrel oči, uväznil ju v pevnom objatí a nechal sa unášať.
Po chvíli sa jej pery odlepili a Nero znova otvoril oči. Tie na druhej strane boli rovnako rozžiarené, no polnočne čierne. Nero sa strhol.
-Niky! –
Zrkadlo za jeho chrbtom sa roztrieštilo na tisíce črepov.
Prudko sa posadil na posteli a hlasno vydýchol. Jeho dych sa ešte dlhú chvíľu nevedel upokojiť.
-Šialený sen. - povedal si. Prehmatal sa potme do kuchyne a vyklopil do seba maximálny pohár minerálky. Chytil sa za čelo, úplne spotený.
-No fasa. – zamrmlal, položil pohár a opláchol si ksicht. Jeho kocúr sa naháňal s hormadou dotieravých červíkov. Hlodali v ňom debilné myšlienky.
-Poviem jej to? Ale ktorej? A mám vôbec? Čo tiébe...-
vrátil sa do izby. Za oknom práve svitalo.

ďalšia kapitola