O pár hodín už cez škáru okeníc preblikovalo nepatrné svetlo. Malé iskričky sa Tiborovi roztancovali pred očami, akoby nikdy nechceli zmiznúť. Celú večnosť sa mu vracala jedna tvár. Dievčenská, s blonďavým copom. Vedel, že je to ona, akoby to mala napísané na čele. Laura. No vôbec sa na seba nepodobala. Raz mala desivé pehy, inokedy krivý úsmev alebo bola jednoducho škaredá. Záhadným spôsobom. Tibor si zaželal, aby nikdy neuvidel svet. Obrazy pod viečkami ním otriasali a menili sa čoraz rýchlejšie.
Móric balansoval na koľajniciach kdesi na dedine, vzápätí si Tibor doma robil omeletu a na niečo zabudol a nevedel si spomenúť... Rozdával spolužiakom písomky. V izbe na stene visela medaila za beh na sto metrov... Sedel na streche skleníka a na oblohe bol oblak, čo vyzeral presne ako...
Tibor si zatlačil oči päsťami a obrázky sa roztiekli do dvoch obrovských fialových fľakov. Cez škáru začalo presvitať slnko, no Tibor nič nevidel.
Vrzgot tesne nad ním mu prezradil, že niekto schádza po schodoch. Nohy v ponožkách rytmicky dopadali na schody, až na moment zastali dole a obuli sa. V šere sa mihla štíhla postava. Tibor sa pohol, no hneď znova znehybnel a sledoval tú osobu spod deky.
Začula ho. Prudko obrátila hlavu, vzduchom preletelo niekoľko prameňov dlhých vlasov.
- To je tá žena, - napadlo Tiborovi, no stále sa nehýbal. Vtom začul jej dych a donútil sa privrieť oči. Znelo to oveľa mladšie ako ustaraný hlas pred niekoľkými hodinami.
Po sekunde sa obrátila späť a jej silueta sa stratila na druhej strane miestnosti. Zrazu Tibora oslepil príval svetla. Otvorila dvere. Vyšla von a znova ich zavrela. Tiborovi pred očami ostala jej postava vo dverách. Zdalo sa mu, že sa obzrela, no jej výraz nezachytil.
Po schodoch zliezli ďalšie kroky. Tentoraz ťažkopádne a obuté. Ten muž prešiel rovno k oknu a dokorán ho otvoril. Tibor si zaclonil tvár a snažil sa pozrieť mužovi do tváre.
- No dobré ráno, chlape! Ako? – prehodil muž, no neznelo to vôbec veselo. Tibor sa opatrne posadil. – Bre... – vytlačil zo seba. Chvíľu civel pred seba a čakal, kým si jeho oči zvyknú na svetlo. Po nekonečnej tme to šlo ťažko.
- Riadne si vonku zmokol, čo? Ako sa cítiš? – muž z neho nespustil zrak. Na niečo čakal.
- Dobre. Ďakujem, - zbadal sa Tibor po chvíli.
- Ako sa voláš? – pýtal sa muž.
- Tibor, - odvetil. Áno, tak sa volá. Nemá zmysel klamať.
- Robin, - kývol mu muž a usadil sa na stoličku vedľa postele.
- Kde to... – Tibor zo seba tlačil prvú otázku, čo ho napadla, no Robin bol rýchlejší: - Sme v mojom dome, kúsok od Plechárov. Čo sa ti stalo, že si ležal uprostred noci na ceste? – Tibor zahanbene sklonil hlavu, no zo všetkých síl sa snažil vnímať jeho slová. Stále mu hlavou prebleskovali vízie z noci a tiež to dievča vo dverách. Bola skutočná?
- To je dlhý príbeh, - namietol Tibor.
- Myslím, že teraz už máš dosť času, - muž reagoval okamžite, zato Tiborovi to trvalo niekoľko sekúnd. Tibor sa zarazil.
– Dosť času? Ako to? – pýtal sa v duchu. Čo to mohlo znamenať... po dlhej zmätenej sekunde to jeho mozog vzdal. Nemal na to silu. Takže to stačí vyrozprávať.
- Mal som ísť... na chatu. S kamarátmi., – ozval sa a zmĺkol. Robin ho stále sledoval, a keď sa mu zdalo ticho pridlhé, kývol: – A?
- A neozvali sa. – povedal Tibor. Robin znova kývol: – Aha tak. Dobrí kamaráti potom.
Pohŕdavý tón Tibora zranil, no v tomto stave si to nedokázal uvedomiť. Robin rozprával ďalej, a tak sa radšej sústredil na počúvanie.
- Spravíme dohodu, okej?
Prikývol.
- Zobral som ťa sem, aby si neskončil tam na chodníku.
Ďalšie prikývnutie.
- Za to chcem od teba pár maličkostí. Práve v poslednej dobe sa veľmi hodí pomocná ruka do záhrady. Takže tu dnes môžeš ostať, s tým že...
- Veľmi rád... pomôžem. – ozval sa Tibor. Robin na neho pozrel, premeral si ho a keď usúdil, že je Tibor celkom pri zmysloch, potľapkal ho po pleci.
- To je fajn. Teda... si v poriadku? Myslel som že chytíš prinajmenšom zápal pľúc! –
- Asi... áno. Nič mi nie je. – ozval sa Tibor, a opatrne si prehmatával rebrá. Skutočne sa cítil dobre, až na to že bol otupený po toľkých zvláštnych stavoch.
- Jasné, chlape. Máš šťastie, – zahundral Robin.
– V tom prípade sa poď najesť a pustíme sa do skleníka. –
Tibor stál na rebríku a podával Robinovi pláty plastového skla. Zručný záhradník sedel na hrebeni strechy skleníka ako kovboj a presvedčivo pritĺkal sklo klincami. Pláty skladal cez seba, aby nikde nezostala ani škára. Medzitým Tibor zliezol a ťahal z kopy ďalší plát.
- Menší! – ozvalo sa zhora. Tibor vytiahol malý štvorcový kúsok a niesol ho gazdovi.
Pribíjanie plátov bolo pre Tibora niečo úplne primitívne, no Robin vyzeral, že sa na prácu maximálne sústreďuje. Plát za plátom, trieskal do strechy už niečo vyše dvoch hodín.
– Do Márie! – skríkol zrazu a po streche sa skĺzol plát zlomený v polovici.
Tibor mu pohotovo prihral ďalší.
Do mlátenia kladivom sa ozvalo zavŕzganie bránky. Tibor ju videl cez zohýbaný skleník skreslene, no bol si istý, že tam práve prišla žena na bicykli. Viedla ho po chodníku smerom k nim a cez plece jej čosi viselo, asi nákupná taška.
- Ešte jeden!
Jej zvlnená silueta sa vyrovnala, keď sa vynorila spoza steny skleníka. Mala špinavo plavé vlasy takmer po pás, na hlave čelenku, okrúhle červené líca a neuveriteľne svetlé modré oči. Nemohla byť od neho staršia, hoci mala na výšku o vlas viac. Ak sa na neho vôbec pozrela, okamžite uhla pohľadom. Jej tiché – Ahoj. – zastavilo prievan v Tiborovej hlave.
Obzrel sa za ňou.
- Hej!! – gazda na hrebeni strechy stále čakal na ďalší plát. Tibor doslova vyskákal po rebríku a podal mu ho. – Menší nie je? – gazda sa na neho zamračil, keď pokrčil ramenami a vzápätí začal energicky krútiť hlavou. Potom si sťažka vzdychol a pustil sa znova do pribíjania.
Tibor sa zadíval ponad jeho hlavu na oblohu. A tam, kúsok po vetre, visel oblak, ktorý vyzeral presne ako gitara. Tibora striaslo. Skleník. Oblaky. Toto už videl.
- Tibor! Vezmi rebrík a poď na druhú stranu! –
Tibor ešte stále civel na oblohu. Potom sa zbadal a obrátil sa, že zlezie. – Jasné!
Sotva sa postavil na druhú nohu, rebrík sa pohol. Najprv nenápadne, akoby nič. Potom sa však zákerne naklonil a Tiborovi nepomohlo ani hádzať rukami ako na prvej hodine plávania. Rebrík sa kolísal na hrane stability a Tibor ho v duchu prehováral. Snáď si to rozmyslí.
No rebrík si to nerozmyslel. Mykol sa ešte raz a namieril si to aj s Tiborom priamo do záhonu ruží.
- Bác, – pomyslel si Tibor a zaryl sa chrbtom do vrstvy mulčovacej kôry. Ruže sa m uzamotali do vlasov a nechali mu na tričku a rukách úhľadnú sériu škrabancov. Rebrík to uzavrel sarkastickým zarinčaním reťaze a nastalo krátke ticho.
- Ách, - zhodnotil to Tibor a škriabal sa zo záhonu. Robin na neho vyvaľoval oči zo strechy skleníka. – Sorry. To mi nevyšlo. – zavolal Tibor smerom hore, vstal a zdvihol rebrík.
- Prepánajána, čo to stvárate?! – ozvalo sa z chaty a vzápätí sa Tibor prehýbal pod údermi maličkej ženy v slamenom klobúku. Zrejme sa ho pokúšala oprášiť od hliny.
– Ach jáj, čo s tebou, chlapče?! Pozri sa na seba, a to si tu len deň! – zalamovala nad ním (alebo skôr pod ním) rukami. Robin, medzitým už zas usadený na hrebeni strechy, upieral veľmi trpezlivý pohľad kamsi ďaleko. Jeho žena sa medzitým obrátila k záhonu s výrazom zdravotnej sestry uprostred občianskej vojny. Tibor sa medzitým previnilo oprášil, zobral rebrík a prešiel na druhú stranu skleníka.
Tibor si za pár dní skoro zvykol. Každé ráno skoro vstávali a dali si riadne sedliacke raňajky, ktoré doniesla Matilda, Robinova žena. Potom nasledovali hodiny a hodiny rôznych prác. Okopávali, strihali, rezali, triedili a montovali, každý deň sa našlo niečo nové, čo bolo treba spraviť. Jeho nový život na Robinovej chate bol ako sen. Tiež si mohol povedať že jeho živote predtým bol sen a toto je realita, do ktorej sa prebudil. Jediné, čo chýbalo, bolo jeho spojenie s tými to ľudmi. Chcel zistiť, kto sú. A hlavne chcel zistiť, kto je ona.
Dievča s dlhými plavými vlasmi a svetlými očami, ktorá mu nikdy nepovedala viac než - Ahoj.
Vždy len prešla okolo. Nikdy nepracovala s nimi a Tibor ju málokedy videl vonku v záhrade. Prichádzala a odchádzala v najrôznejší čas, raz na bicykli, inokedy pešo.
Tibor striehol na každý detail, ktorý mu o nej prezradil viac. Lovil jej detaily v malých chvíľkach, keď ju mohol zazrieť. Skúšal jej pozrieť do očí a čoskoro zistil, že sa to nedá. Chcel sa na ňu pozerať najviac, ako mohol. Vždy keď sa objavila v záhrade. Vždy keď prešla okolo neho.
Chodievala zvláštne oblečená. Jej šaty boli obnosené, ale vždy čisté a nenormálne vkusne skombinované. Hoci bolo teplo, nikdy nemala odhalený krk. Často nosila šatku, no iba raz prišla v sukni. Nenosila žiadne náušnice ani prívesky, no nikdy jej nechýbal náramok s malým čiernym kamienkom.
Prešiel týždeň a Tibor si uvedomil, že je ňou načisto posadnutý. Čím rýchlejšie zmizla, tým viac chcel, aby bola späť. Jeho nehorázna mánia čoskoro prekonala aj ťažkú prácu a v spánku ho bombardovala miliónmi obrázkov.
- Čo sa to so mnou deje?! - Tibor chvíľu po polnoci ležal na gauči pod schodmi, kde spával, civel do stropu a hlavu si držal v dlaniach. Pred očami mu skákali snímky s najrôznejšími vecami. Bolo jedno či má otvorené oči. Keď Robin zavrel masívne okenice, v chate zavládla absolútna tma.
Videl nekonečný prameň vlasov a ohnivočervené javorové listy. Dlhú pláž z guľatých čiernych kamienkov a oči, ktoré sa neustále otvárali a zatvárali, odtlačok ľudskej nohy a hneď vedľa kladivo a klince. V hlave mu cinkalo sklo a farebné svetielka vo výklade, vzápätí ktosi škrtol zápalkou. Ulicou leteli listy novín v silnom vetre a niekde v diaľke sa zatresli dvere...
Tibor sa prudko posadil. Dvere!
Vonku šalela búrka a dvere chaty sa knísali v prievane. Vstal a pohol sa k nim. Vonku sa zablyslo, vzápätí celou chatou otriaslo hromobitie a Tibor sa potkol. Vyskočil, priletel ku dverám a zatresol ich. Zvonku na ne zbesilo bubnovali kvapky.
Tibor vydýchol a znova zažmúril oči. Pod viečkami mu iskrilo a kdesi veľmi nahlas hrala elektronická hudba. Okolo neho sa mihla dlaň a pristála na jeho pleci.
- Tibor... - Bleskovo sa vytrhol sa z jej dosahu a snažil sa zaostriť na nízku siluetu v tme.
- Ne...! čo?! - rezignovane sa chytil za čelo.
- Tibor, choď si ľahnúť. Búrka prejde... - prehováral ho slabý ženský hlas.
- Matilda? Pre, prepáčte... - odšuchtal sa späť k posteli a ľahol si.
- Musím odtiaľto vypadnúť. - povedal si, keď sa Matilda vrátila hore a zakryl si hlavu vankúšom.
Zdivené obrázky mu preblikovali ešte hodnú chvíľu v hlave, kým ho premohla únava a zaspal.
Ráno otvoril jedno oko a zamračil sa. Dnes bolo vonku oveľa viac svetla a teplo sa lialo otvoreným oknom dnu. Pod stropom sa zmätene naháňali muchy a pri dverách sa váľali čižmy. Žiadny Robin nevŕzgal okenicami a Matilda nestavala kanvicu na starý sporák.
Tibor, ešte stále zamračený, sa posadil a pretrel si oči. Obliekol si starú košeľu, nahmatal pod posteľou tenisky a natiahol si chrbát.
- Nikto ma nebudí? Čo sa deje? - pohľad mu padol na budík na poličke. Ukazoval pol desiatej ráno. Tibor potriasol hlavou. - To je kravina. -
Do bzučania múch sa však usilovne dralo tikanie. Dnes ráno ho nikto nezobudil. Prišiel k sporáku. Kanvica bola studená, aj keď v nej bolo trochu vody. Vzápätí vyšiel von a rozhliadol sa po prázdnej, úplne premočenej záhrade.
- Čo...? - prechádzal pomedzi zmoknuté záhony a svet sa mu zdal čoraz absurdnejší.
Tak toto je sen. Ľudia zmizli, nie je to skutočné. To druhé, to je skutočné. Myšlienky sa mu bolestivo zrážali v hlave a jeho dávno spiaca logika sa zotavovala zo šoku.
- To druhé. Musím odtiaľto zmiznúť. Vypadnúť. - obrátil sa k bránke. Skôr než sa stihol pohnúť, bránka sa otvorila a Tibor sa ocitol tvárou v tvár mrzutej Matilde.
Keď ho zbadala, chabo sa usmiala.
- Už si hore? Dobre, poď...poď so mnou, zajeme si. - viedla ho späť do chaty. Z jej košíka voňal čerstvý chlieb a klobásky. Usadila ho k stolu a podkúrila pod kanvicou. Tibor si pod stolom žmolil prsty a pozeral po izbe. Hľadal niečo, čo mu dá odpoveď skôr, než sa bude musieť spýtať.
- Dáš si čaj? - prekvapila ho otázkou Matilda.
- Hej. Hej, dám si. - vyklopil zo seba Tibor. Vyložil si ruky na stôl a strašne chcel začať krútiť palcami. Matilda však krájala chlieb, akoby sa nič nestalo. Ešte aj keď mal na tanieri pariacu sa klobásku, mračil sa pred seba. Matilda sedela vedľa a mlčky jedla.
- Do pekla, ako začať?! - hromžil v duchu Tibor. Aby zakryl nervozitu, pustil sa do klobásky. V kanvici zovrela voda. Tibor vyskočil, no Matilda už bola pri sporáku. Zaliala čaj a priniesla dve šálky.
- Ďakujem, - hmkol Tibor. No nič, musím... - Dnes je ale pekný deň, že? -
No fasa, horšiu vetu ani nemohol vypľuť.
- To teda je. Krásny. - odvetila Matilda a zahľadela sa ponad šálku na budík na poličke. Vzduch vyplnilo desivé tikanie.
- A kde je pán gazda?! - vystrúhal Tibor, snažiac sa o úsmev.
- On... musel ráno odísť. - krátko na neho pozrela a potom si náhlivo odpila. Čaj bol ešte horúci, oblizla si popálené pery a zas šálku položila.
- Odísť? - Tibor si odhryzol klobásky.
- Išiel hľadať Danku. Včera odišla a ešte sa nevrátila. Áno, to je ona, čo tu býva s nami. -
- Býva?! Teda prepáčte... myslel som že je vaša... -
- Áno, ona je naša. Už skoro rok. - prikývla Matilda. Znova si skúšala odpiť z čaju, no stále bol prihorúci. Po veľmi dlhej chvíli si vzdychla a rozhodla sa mu to prezradiť.
- Prišla sem cez leto, tak ako ty. - Tibor, fúkajúci do čaju, na moment prestal. Na toto čakal, odkedy ju prvýkrát uvidel. Danka... jej meno!
- Bola stratená v dedine uprostred noci, navyše opitá. Nepamätala sa na nič. Nepovedala nám kto je, ani kde býva, ani čo sa jej stalo, nič.
Robin ju našiel ležať na ulici, ale vieš si predstaviť, aký je. Nikoho neprivolal, len ju zobral domov. Rýchlo sa zotavila, a potom jej navrhol, nech ostane. Tu sa chýry šíria rýchlo, tak všetkým povedal, že je to Danka, jeho neter. A všetci veria, že je tomu tak. -
Tibor prikývol. Jej meno sa teda nedozvedel. Asi sa nevolala Danka a nebola to ich dcéra, bola to zatúlaná ovečka, tak ako on.
Za necelý rok sa tak vžila do tejto dediny, že vyzerala akoby sa tu narodila a jediné, čím bola zvláštna, boli jej kombinácie oblečenia a náramok s kamienkom.
- Robin si ju veľmi obľúbil. Správal sa k nej ako ku vlastnej, no vedeli sme, že je to slobodná duša. Slušná, pracovitá. Mohla odísť kedy chcela a pred svitaním sa vždy vrátila. No dnes nie. Robin ju šiel hľadať, chodí po dedine, pýta sa ľudí...všetci sa teraz dozvedia, že utiekla!
Nie aby povedal, že sama odišla. On nie. So strachom behá od jedných k druhým a vypytuje sa a nezíde mu na um sa vrátiť, kým ju nenájde. - krútila hlavou Matilda.
- Tak by sme ju mali nájsť, - zdvihol sa Tibor.
- Tibor, hádam aj ty? Nechceš sa snáď za ňou naháňať ako môj muž! Ak odišla, nebude chcieť ísť späť. Možno už je dávno ďaleko... - Matilda si konečne odpila z čaju a zdvihla taniere.
Tibor schmatol čižmy pri dverách. Boli to malé čižmy, na dievčenské nohy.
- To sú jej?! - spýtal sa.
- Hej. Bývali moje, kedysi. Keď prišla k nám, dala som jej ich, že by mala v čom na záhrade chodiť. - prikývla Matilda. - No hádam, že teraz už budú len na vyhodenie.
Tibor zdvihol z rohu svoj batoh a vytiahol svoje oblečenie. - Pôjdem za ňou. Musím ju nájsť.
Matilda na neho pozrela, zamračená, oči sa jej leskli a v rukách hrozivo zvierala nôž. V jej očiach medzi sebou niečo bojovalo, no po chvíľke vyhrala bezmocná pravda.
- Dobre, Tibor. Choď a nájdi ju. Nemal ju tu držať tak dlho. Ani teba nebude. Choď, Tibor. A nech sa dobre vrátiš domov. - vtom ho malá pani Matilda neskutočne mocne objala.
Domov. To slovo spustilo v Tiborovej hlave lavínu ozvien. - Vráť sa domov.
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. - otcove slová k nemu leteli zo strašnej diaľky.
- Hodinu po severnej... Toto nie je ráno!
V hlave sa mu znova zosypali všetky obrazy do jediného pocitu.
Je načase sa zobudiť zo sna.
