Až do chvíle, keď mu prišla ďalšia správa, len skromne odlišná od desiatky ďalších:
- Ahojky, dlho som ta nevidela,ako sa maaame? -
Nero si čítal správu, akoby malo byť za každým písmenom niečo skryté. Dúfal, že T4rajka je skutočne jeho za týždeň objavené a za víkend stratené dievča. Zrazu ho napadlo čosi nezvyčajné.
-Ja mam teba a ty mas mna. - odoslal odpoveď a až potom sa pozorne pozrel komu. Nick nepoznal, no mala pätnásť, ako väčšina ostatných prihlásených. V zlomku sekundy prišla odpoveď:
- Xixi, to vazne??
-Tak asi ano. – odpísal.
-Pocki, ty si chcel vediet kedy slavim narodky, ze?
-Bolo by dobre. – Spomenul si. Bola to Niky, len pod iným nickom. Nero pokrútil hlavou. - Tak toto... -
-No tak narodky mam 18eho , ale slavit budem cez vikend. Ved som ti aj poslala sms. - prečítal si a spomenul si na mobil, ešte stále zavesený na nabíjačke.
-Trochu nestastne riesenie. - napísal a šiel sa pozrieť, ako to s mobilom vyzerá. Po chvíli bolo jasné, že už ani nabíjačka ho k životu neprebudí.
-Ako to? - pýtala sa Niky a Nero tragicky odpovedal:
-Moj mobil prave odletel do vecnych lovist. -
-Jeje... xi. To len tak? - reagovala. Reagovala tak často.
-No hej. Co uz s nim. - odpísal Nero a sklamane študoval malý zhasnutý displej.
-Mozes ist do sutaze v tom hadzani mobilov. - navrhla.
Smutne sa vyceril. -To už by bolo fakt otrasné.
Chvíľu sa zabával na predstave, ako šmarí mobil do diaľky, porota odmeria dĺžku letu a dav divákov tlieska jeho neobyčajnému výkonu...
-To je odveci. - odpísal. Vedel, že ho nikto nevidí, no musel krútiť hlavou.
-Ako od veci... ved v utorok sa to kona na stadione! Inak sranda, ze ti prave teraz odisiel. Ako naschval. Xi. -
Chytil sa za hlavu.
-Toto vážne? Taká náhoda neexistuje.
Ešte raz pozrel na malý obitý telefón. Bol mu na nič. Už definitívne.
-No mozno porozmyslam. - odpísal a chystal sa počítač vypnúť, no jedna blesková odpoveď ho predbehla.
-Nerozmyslaj, sprav si cas! - prečítal si v poslednej správe. Znova zatriasol hlavou, akoby odháňal nejaký hmyz, čo sa mu usadil vo vlasoch.
-Neuveriteľné, ako sa podobáte. - povedal si, no nechcel tomu veriť. Vzduch v obývačke bol zrazu ťažký a zatuchnutý. Nero vstal a otvoril okno. Čerstvý novembrový prievan preletel až do kuchyne a v byte sa hneď dýchalo lepšie. Nero však kútikom oka niečo zazrel. Nevídal to často, preto bol z toho nervózny.
V okamihu, keď otvoril okno, prievan zdvihol zo stola žltý lístok. Ten sa zavíril vo vzduchu a padol pod stôl. Nero netušil, čo si má myslieť, tak len krátko nadvihol obočie a pustil sa za lístkom. Chvíľu trvalo, kým ho našiel a vytiahol na denné svetlo.
-Nikam nechoĎ PočkAj Ma doMa. - stálo na lístku hrozným tatkovým škrabopisom. Keď to Nero rozlúštil, podráždene sa zvalil do kresla a fľochol na tmavé dvere spálne.
-Ten tatko! - zahundral. -Čo mohol akurát dneska vymyslieť?!
Zacítil niečo horúce a zjavne trochu pripečené.
-Kurva!
Prešprintoval do kuchyne, vytiahol z pariacej sa mikrovlnky pizzu a okamžite ju plesol na stôl. Mala celkom zrelý tmavohnedý odtieň.
-Pekne. - povedal si ironicky. - Aspoň snaha bola.
Vzápätí sa vonku na chodbe ozvali dvere výťahu. Škrípali na všetkých poschodiach, a na tom ich asi najviac. V momente sa k nim pridalo známe fučanie a rinkot kľúčov. Tatko mal problém. Nero potlačil výbuch smiechu a šiel mu otvoriť. Bol zvedavý, na čo ho tatko potrebuje. Otvoril mu dvere, práve vo chvíli, keď mu na zem capla akási krabica.
-No fajn. - zahundral otec a zohol sa po ňu. Nero sa všemožne snažil udržať si neutrálny výraz. Ale pri pohľade na jeho tatka sa chcel smiať alebo zvracať alebo oboje... Nedalo sa to, musel by sa zblázniť. Premohol sa. Už asi po stý krát.
- Ahoj. - povedali naraz. Nero sa na malý okamih odvrátil od dverí. Znova sa premohol. Z tohto mu čoskoro úplne preskočí.
- No čo máš také super, že si mi zbúral celý nedeľný program? - vypadlo z Nera. Otec sa vytasil s krabicou, ktorú práve zdvihol zo zeme. Nero len zdvihol obočie.
- Tisíc kúskov. Za dnešný večer. Trúfaš si? - vyhlásil jeho tatko. Nero to vzdal, vtiahol natešeného tatka do bytu, zavrel za ním dvere a šiel si naliať veľký pohár minerálky. Pri troche šťastia ho bude piť až do večera. Vydržal mu však len niekoľko minút.
Bezradne sa dovliekol do obývačky. Tatko kamsi odpratal časopisy zo stola a miesto nich začal rozkladať malé kúsky skladačky.
- Ty chceš vážne zložiť tisíckúskové puzzle za jeden večer? - Nero to myslel ako rečnícku otázku. Tatko na moment zdvihol pohľad od farebných kúskov.
- Ja? Nie. My dvaja. Spravíme rekord. - odvetil otec a znova sa pustil do rozkladania.
- Tatko... - ozval sa ešte raz Nero, - To sa nedá. -
- Všetko sa dá. Keď sa chce, všetko sa dá. - zamrmlal otec, akoby len pre seba.
- Okej, a čo keby sme si najskôr spravili večeru? - zamával na neho Nero, kým sa jeho pozornosť úplne rozpustí do dielikov. Presvedčil ho, a tak o chvíľu nasávali absurdne dlhé špagety.
- Nemali by sa polámať, než ich uvaríš? - poznamenal Nero medzi točením vidličkou.
- Že vraj sa nemajú lámať.
- Prečo?
- Lebo potom sú krátke.
Nero to už rašej nechal bez komentára. Čakal ho veľmi podivuhodný večer.
S tatkom sa usadili nad krabicou a chvíľu na ňu slávnostne zazerali.
Nero prevrátil oči, prisunul si stoličku a vysypal si z krabice za hrsť kúskov. Na krabici bol obrázok horskej krajiny, úplne obyčajná -tuctová fotka. Nero si zaumienil, že poskladá oblohu. To bol len kúsok, trojuholník v rohu obrázku. Možno necelých sto dielikov. Začal triediť modré kúsky s oblakmi.
Po chvíli už mal zo dvadsať dielikov pospájaných a skúšal ďalšie. Jeden za druhým ich prikladal a otáčal, skúšal na rôzne miesta. Z dielikov mal vyskladaný zatiaľ jeden oblak. Tatko zatiaľ skladal desiatky tmavozelených kúskov do spodného okraja. Nero si vzdychol a pozrel na svoj biely obláčik.
Nero konečne napasoval ďalší dielik a začal skladať druhý obláčik. Obrátil svoju časť obrázka a spomedzi perleťových vankúšov na tej oblohe na neho žmurkla známa tvár.
- E...? - potriasol hlavou a tvár zmizla.
Znechutene vrazil na miesto ďalší dielik.
Chcel ísť za ňou a vykašľal sa na to. Určite ho čakala a on sa na to vykašľal. Mal hroznú chuť si o niečo udrieť hlavu. Vtom sa jeho tatko nahlas zachechtal.
- Pozri. - natŕčal mu pred nos malý zelený dielik.
Uprostred trávy akoby bola malá čierna guľka.
- Nejaký fľak na fotke. - pomyslel si Nero.
- No a? - reagoval.
-Hovno chrústa! - vyrazil zo seba otec a rozrehotal sa. Nero sa plesol po čele. Potom zažmúril oči a ešte raz pozrel na guľku na obrázku.
- No fakt. Hovno chrústa. - povedal si a ešte dlho nad otcom krútil hlavou.
O pol jedenástej večer sa Nero zdvihol od skladačky. Tatko mal zložený celý obvod a márne skúšal úplne rovnaké dieliky s trávou. Nero zatiaľ zložil ten kus oblohy a začal so snehom na horách. Ostávalo im niečo vyše osemsto dielikov.
- Prepáč, tatko. Zajtra mám školu. - ozval sa. Tatko si sťažka vzdychol a bezradne odložil kúsok z trávy.
- Spravíme rekord inokedy, dobre? - tatko stále mlčal. Potom len prikývol a vysypal si zopár dielikov s horskými kvetmi.
- Vieš, - zdvihol náhle hlavu, -To je vlastne tvoj darček. K narodeninám. -
Nero na neho vyvalil oči. Znova nevedel, či sa má urazene stratiť v izbe, vysmiať otca alebo ho vyobjímať. Nechal to radšej tak.
- Tak... všetko najlepšie. - usmial sa otec.
- Hm... ďakujem. - Nero cítil, že otvára ústa, ale slová nepočul. Ešte raz zadíval na oblaky. Keď pozrel na predlohu, ten kúsok oblohy zakrývala značka výrobcu.
