Súhvezdia miest a dedín za oknom striedali osamelé čierne polia a Tibor už dávno absorboval pravidelné natriasanie z náprav nočného rýchlika. Obálku aj s bankovkami držal medzi prstami a tupo hľadel kamsi cez ne, do podlahy.
- Hodinu po severnej. – zamrmlal len tak pre seba. Z tej hodiny už veľa neostávalo. Z ničoho nič sa dvere kupé otvorili a do sedadla oproti sa zvalil dvojmetrový pankáč. Vzápätí vstal, vyhodil obrovský batoh na policu vedľa Tiborovho. Tibora v okamihu prešla ospalosť a obálku bleskovo strčil do vrecka.
Pankáč sa na sedadle nepokojne hniezdil a poškuľoval po tabuľke nad oknom. Po chvíľke vytiahol cigaretu a chcel si pripáliť, no ktosi sa šuchtal po chodbe. Spadla mu na zem.
– Piči! – zdvihol ju a zasunul za ucho. Potom letmo pozrel na Tibora, premeral si ho.
- Kam cestuješ? – Tibor uhol pohľadom do chodbičky. – Plecháre. –
Ten názov si stále opakoval v hlave. Nič iné ho nenapadlo.
- Ale to už si mal vystúpiť, kámo, - zaškeril sa. Tibora myklo a ruka mu vystrelila k batohu. To nemôže byť pravda! Zúfalo pozrel na okno.
- Prču si robím! – zarehnil sa pankáč a Tibor nervózne vykrivil ústa. – He...
Zrazu k nemu naťahoval ruku. – Karol. –
- Boris, - zaklamal Tibor a krátko mu ňou potriasol.
- Plecháre sú ešte dve zastávky, - ozval sa po chvíli Karol.
- Dík, - zahundral Tibor, no pre istotu sa pozrel do lístka, kde bol zoznam zastávok. Tentoraz Karol nevtipkoval.
- Nechodíš moc vlakom, ha? – musel sa ozvať. Tibor na to len neprítomne pokrútil hlavou. Chata pri Plechároch. Pri mohlo byť niekoľko kilometrov. Musel ešte raz zavolať chalanom. A musel byť ešte niekto z nich pri vedomí. Vytiahol mobil, no potom ho zas schoval.
Pankáč sa znova pokúšal o rozhovor. – Čo v Plechároch tak neskoro?
- Tam bývam, - precedil Tibor cez zuby a zamračil sa.
- Fákt? – pankáč dvihol obočie. No jasné, chalan býva v najväčšom zapadákove, ale zato nikdy necestoval vlakom. Samozrejme.
- Už ti stačilo dneska? - Karolov krivý úsmev Tiborovi naháňal zimomriavky.
- Hej.
- Chalan, ty nevieš o čo prichádzaš, - pokýval hlavou Karol a pôžitkársky sa zahľadel do okna.
- Dnes bude riadny rámus... Hnutá Puma, Pstruhlina , Asfalt a všetci naši...
- Čo? – Tibor nečakane spozornel. – Asfalt! Tí chalani vedia, čo stojí za to! Minule na feste spálili stan... - než sa Karol rozbehol, Tibor ho zastavil. – Nie, to predtým.
- Ah, Pstruhlina. Fajn chalani, trochu mäkší, ale majú brutálne texty...
Tiborovi to stačilo. Pstruhlina bol jeho nápad. Mala sa tak volať ich skupina, než prišiel Marcel s názvom Šťukapor. Pokrútil hlavou. – Kde je to?
- Hadie Žlaby pri Smolinci. Každý rok, kámo... prídeš, odpáliš, nevieš o sebe. Proste pecka. Už dneska to začalo! – Karol rozhadzoval rukami až tak, že sedadlo po ním vŕzgalo.
Vlak zastal, kdesi v diaľke sa ozvala píšťalka výpravcu a znova sa pohli. Ešte jedna zastávka.
Tibor položil svoj batoh na lavičku a vytiahol mobil. Bol rád, že sa zbavil Karolovho úškrnu a tých vpadnutých čiernych očí. Tak či tak, tu ho zas striasalo od nečakaných náporov vetra. Deväť minúť dozadu mu volal otec. Tibor si to vo vlaku ani nevšimol. Vybral meno v posledných hovoroch, zavolal a čakal. Po desiatich zazvoneniach sa ozvala odkazovka. Marcel je dole.
Dušan takisto nezdvihol.
Tibor si sadol vedľa svojho batohu a starostlivo vybral posledné číslo.
- ... Haló? – Kevin zjavne spal.
- Čau Kevin, nevolal ti niekto z chalanov? – nasledovala dlhá sekunda ticha.
- Počkaj, pozriem sa.
Tibor zovrel telefón v ruke. On sa pozrie?! Pár sekúnd sa ozývalo rytmické pípanie, ako Kevin hľadal vo svojom mobile záznamy. - Hm, hej. Niekto mi volal... tristojedenásť dva dva osem, to je Marcel? – Tibor v duchu zahromžil. Bohvie, či je to Marcel!
- Aha, a potom dvakrát Dušan. Naposledy pred pol hoďkou. – ozval sa Kevin.
- A kde si teraz?
- No doma, kde by som bol. A čo ty? –
- V Plechároch. –
- Kde?! To kde je? – z Kevinovho hlasu počul pobavenie. – Sú tam aj chalani?
- No, áno...
- Ták pozdravuj. – vzápätí Kevinova linka stíchla a Tibor ostal sedieť uprostred noci na stanici v Plechároch. Zhlboka sa nadýchol.
Potom ešte raz. Čosi ho napadlo: - Čo teraz?!
Zo stanice viedla jediná ulica chabo osvetlená radom lámp. V celej dedine nebolo živej duše, dokonca ani na stanici či na drobnom námestí uprostred. Tibor každú chvíľu náhodne volal jednému alebo druhému, no kamaráti sa mu neozývali. O štvrť na tri bezradne zložil batoh ku jednej z lámp a prechádzal sa okolo v malých kruhoch, aby premohol spánok.
Oblaky sa v strede rozostúpili a na Tiborovu tvár akoby padal celý roj studených ligotavých hviezd. Z posledných síl držal oči otvorené a naťahoval krk, aby našiel Veľký voz. Tmavé fľaky roztrhaných oblakov mu miestami bránili vo výhľade na diamantové pole, no keď sa neskôr vyjasnilo, zdalo sa mu, že môže vstať a padnúť medzi hviezdy.
Kúsok napravo od žltého svetla lampy sa mihol meteor. – Želaj si niečo. Aby sa včerajšok nikdy nestal. – Tiborovi padli viečka a zadriemal.
Svet okolo neho sa neprestával hýbať a krútiť, bledé tváre a ramená sa okolo neho mihali v závratných vlnách. Farebné svetlá mu ostávali zaryté v očiach. Burácanie v ušiach mu išlo rozhodiť lebku a bubienky mu s piskotom prepúšťali otrasnú smršť elektronických zvukov. Vôkol neho sa miešali pachy rôznych tiel, pot, voňavky a energetické nápoje.
O tvár sa mu obtrelo tisíc maličkých iskričiek a hneď po nich ružové tričko. Laura. Nekonečný úsmev, žiarivé oči a zlaté vlasy zapletené do svetelných lúčov sa mu smiali z každej strany. Nakoniec si ho našli dve malé horúce dlane a jej tvár mu zakryla výhľad na umelé peklo okolo.
- To je paráda, nie?!
Tibor sa strhol. Ležal opretý o batoh, žmúril do temnej oblohy a na líci ho chladila kvapka vody. Plakal snáď? Vzduch bol studený a rifle sa mu zadierali o betón, keď sa chcel o kúsok posunúť. Zotrel si kvapku z tváre, no z oka mu stiekla ďalšia.
Laura.
Nechal ju tam. Bez slova. Bez šance na návrat. Už je určite doma. Možno už aj zabudla. Vzduch naňho padal ako perina smrteľnej postele a les v diaľke mrazivo šumel. Na dedinu sa spustil mierny dážď.
Tibor si skryl tvár do dlaní a počúval, ako mu kvapky bubnujú po hánkach. Srdce mu bilo tak pomaly, akoby už ani nežil. V batohu mal aj nepremokavú bundu. Ale načo je bunda mŕtvemu?
Neostala žiadna možnosť. Cestoval len z jedného pekla do druhého a hľadal to, v ktorom môže ostať. Tu pri lampe uprostred ničoho... Bolo to zatiaľ najviac znesiteľné. Celkom v pohode. Rozbité kvapky na chodníku sa zlievali do mlák a ich chápadlá sa pomaly šplhali k Tiborovi.
- Len si ma berte... – pomyslel si.
Mrholenie prešlo do výdatného dažďa a Tibor už cez šumenie nepočul ani svoje chabé myšlienky. – Ako asi vyzerá to skutočné peklo... – napadlo ho. Vtom mu v premočenom vrecku zazvonil mobil.
Zatriasol hlavou, aby odohnal otupenosť a studenú vodu zo zmáčanej ofiny. Celé telo mal stŕpnuté, sotva sa mu podarilo posadiť sa. S nádejou vopchal prsty do vrecka. Pridusený vyzváňací tón po chvíľke stíchol, ne neprestajné vibrovanie prezrádzalo, že volajúci to ešte nevzdal.
- Tibor? – otcov hlas v slúchadle bol nekonečne prestarnutý. A takisto Tiborov.
- Áno? –
- Som rád, že si pri vedomí. –
- Aj ja, predstav si. – Tibor si zakrýval hlavu rukávom, kým jeho otec na druhej strane skladal slová.
- Počúvaj ma... sme ochotní ti všetko odpustiť. –
- Odpustiť? – Tibor žmúril spod rukáva na lampu. Dážď akoby trochu zoslabol.
V duchu sa hlasno zasmial. Čo už chcete vy mne odpúšťať?!
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. –
Vtom v Tiborovej hlave ostalo hlboké ticho.
Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!
Žlté svetlo lampy pomaly zaniklo v oslepujúcej bielej žiare. Kvapky sa rozstrekovali všetkými smermi, až sa zdalo že prší späť do oblohy. Mobil v Tiborovej ruke zapraskal a stíchol. Tibor si ho strčil do vrecka. Ktosi k nemu pribehol a ťahal ho na pódium. Bol čas na veľké finále.
Svetlo reflektorov Tibora načisto pripravilo o zrak, no to nebol problém. Levitáciu vedel zahrať aj poslepiačky. Intro bolo jeho.
Akordmi vedel vyskladať chodník až do neba. Do rozbehu sa primiešal aj Marcel so svojou gitarou a keď sa toho oprel Dušan, dav skákal dva metre do vzduchu. Nikomu nevadilo, že prší.
Pozri sa, obzri sa, nezľakni sa, pozri sa!
Svet zabudol ďalšie meno,
na chodníku kopa tieňov, tých...
Čo s nami ostali!!!
Prišli ste o dobrý príbeh,
ten skôr melie, kto skôr príde,
Chceli, čo dostali!!!
Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Prišlo jeho sólo. Tisíce dlaní sa zdvihli k zamračenej oblohe, aby mu zakývali.
Po chvíli Dušan rozrinčal činely a Kevin chytil mikrofón, no nemusel spievať. Spievali za neho.
Pozri sa...
spolu odletíme, sa odlepíme od zeme!
Obzri sa...
čo nie je zakázané všetko môžeme.
Nezľakni sa...
je tu s nami celé nebo!
Pozri sa...
- Pozri sa, on snáď iba spí... – kdesi za ním sa ozval ženský hlas. Tichý, starostlivý a začudovaný. Mama? Celkom... nie, nebola to ona.
- No neviem, – zahundral muž. Stál o čosi bližšie. Tibora privalila hrubá prikrývka. Rozhodol sa upadnúť do hlbokého spánku a vysvetľovať to všetko až ráno. Otupene vyťukal do matraca posledný takt a natiahnutý záver. - Tú záverečnú hajtku si si mohol odpustiť, Dušan...
Tibor vytreštil oči do tmy.
- Toto nie je ráno!
Chcel niečo zistiť. Kde sa nachádza, napríklad. No bál sa pohnúť. Len púlil bulvy proti stene a napínal sluch. V ľavom uchu mu kolísavo zvonilo, no inak nepočul nič. V miestnosti sa nepohlo ani pierko a všetko bolo utopené v totálnej tme.
Kúsok nad ním bolo čosi ako strmé schody. Akosi tušil, že sú tam. Kým tŕpol za najmenšími zvukmi, pred očami mu behali fantómové tvary vecí. Odrazy toho, čo už dnes videl.
A včera. A predtým. Hrozne dávno. Tamten lemur - videl ho na plagáte, na stĺpe. Zbadal ho cestou v aute, lebo sa obrátil, aby mu slnko nepálilo do tváre. Bolo to večer, asi pred siedmimi rokmi. Tibora tá spomienka vydesila.
Prečo práve toto? Zavrel oči, no obrazy sa zjavovali ďalej. Fajčil vodnú fajku. Blbosť. To sa nikdy nestalo... Nepokojne sa obrátil na matraci a začul hrozivé zapraskanie. Znova znehybnel a zúfalo čakal, kým začne svitať.
