Kútikmi očí
hľadajú hrany okien, čo tam ešte pred chvíľou boli.
Boja sa žmurknúť.
Ten svet bol nádherný, skoro celý zelený a holý.
A ja sedím medzi nimi,
dlaňami zhŕňam staré gaštanové listy.
V korienkoch vlasov
mi horí túžba byť znova taký istý.
Ako tam, za stenou slov,
pred zabudnutím a radom nezapísaných životov.
Cítiť slnko vnútri pľúc,
lebo viem že vždy a navždy mi išlo práve o toto.
