Súhvezdia miest a dedín za oknom striedali osamelé čierne polia a Tibor už dávno absorboval pravidelné natriasanie z náprav nočného rýchlika. Obálku aj s bankovkami držal medzi prstami a tupo hľadel kamsi cez ne, do podlahy.
- Hodinu po severnej. – zamrmlal len tak pre seba. Z tej hodiny už veľa neostávalo. Z ničoho nič sa dvere kupé otvorili a do sedadla oproti sa zvalil dvojmetrový pankáč. Vzápätí vstal, vyhodil obrovský batoh na policu vedľa Tiborovho. Tibora v okamihu prešla ospalosť a obálku bleskovo strčil do vrecka.
Pankáč sa na sedadle nepokojne hniezdil a poškuľoval po tabuľke nad oknom. Po chvíľke vytiahol cigaretu a chcel si pripáliť, no ktosi sa šuchtal po chodbe. Spadla mu na zem.
– Piči! – zdvihol ju a zasunul za ucho. Potom letmo pozrel na Tibora, premeral si ho.
- Kam cestuješ? – Tibor uhol pohľadom do chodbičky. – Plecháre. –
Ten názov si stále opakoval v hlave. Nič iné ho nenapadlo.
- Ale to už si mal vystúpiť, kámo, - zaškeril sa. Tibora myklo a ruka mu vystrelila k batohu. To nemôže byť pravda! Zúfalo pozrel na okno.
- Prču si robím! – zarehnil sa pankáč a Tibor nervózne vykrivil ústa. – He...
Zrazu k nemu naťahoval ruku. – Karol. –
- Boris, - zaklamal Tibor a krátko mu ňou potriasol.
- Plecháre sú ešte dve zastávky, - ozval sa po chvíli Karol.
- Dík, - zahundral Tibor, no pre istotu sa pozrel do lístka, kde bol zoznam zastávok. Tentoraz Karol nevtipkoval.
- Nechodíš moc vlakom, ha? – musel sa ozvať. Tibor na to len neprítomne pokrútil hlavou. Chata pri Plechároch. Pri mohlo byť niekoľko kilometrov. Musel ešte raz zavolať chalanom. A musel byť ešte niekto z nich pri vedomí. Vytiahol mobil, no potom ho zas schoval.
Pankáč sa znova pokúšal o rozhovor. – Čo v Plechároch tak neskoro?
- Tam bývam, - precedil Tibor cez zuby a zamračil sa.
- Fákt? – pankáč dvihol obočie. No jasné, chalan býva v najväčšom zapadákove, ale zato nikdy necestoval vlakom. Samozrejme.
- Už ti stačilo dneska? - Karolov krivý úsmev Tiborovi naháňal zimomriavky.
- Hej.
- Chalan, ty nevieš o čo prichádzaš, - pokýval hlavou Karol a pôžitkársky sa zahľadel do okna.
- Dnes bude riadny rámus... Hnutá Puma, Pstruhlina , Asfalt a všetci naši...
- Čo? – Tibor nečakane spozornel. – Asfalt! Tí chalani vedia, čo stojí za to! Minule na feste spálili stan... - než sa Karol rozbehol, Tibor ho zastavil. – Nie, to predtým.
- Ah, Pstruhlina. Fajn chalani, trochu mäkší, ale majú brutálne texty...
Tiborovi to stačilo. Pstruhlina bol jeho nápad. Mala sa tak volať ich skupina, než prišiel Marcel s názvom Šťukapor. Pokrútil hlavou. – Kde je to?
- Hadie Žlaby pri Smolinci. Každý rok, kámo... prídeš, odpáliš, nevieš o sebe. Proste pecka. Už dneska to začalo! – Karol rozhadzoval rukami až tak, že sedadlo po ním vŕzgalo.
Vlak zastal, kdesi v diaľke sa ozvala píšťalka výpravcu a znova sa pohli. Ešte jedna zastávka.
Tibor položil svoj batoh na lavičku a vytiahol mobil. Bol rád, že sa zbavil Karolovho úškrnu a tých vpadnutých čiernych očí. Tak či tak, tu ho zas striasalo od nečakaných náporov vetra. Deväť minúť dozadu mu volal otec. Tibor si to vo vlaku ani nevšimol. Vybral meno v posledných hovoroch, zavolal a čakal. Po desiatich zazvoneniach sa ozvala odkazovka. Marcel je dole.
Dušan takisto nezdvihol.
Tibor si sadol vedľa svojho batohu a starostlivo vybral posledné číslo.
- ... Haló? – Kevin zjavne spal.
- Čau Kevin, nevolal ti niekto z chalanov? – nasledovala dlhá sekunda ticha.
- Počkaj, pozriem sa.
Tibor zovrel telefón v ruke. On sa pozrie?! Pár sekúnd sa ozývalo rytmické pípanie, ako Kevin hľadal vo svojom mobile záznamy. - Hm, hej. Niekto mi volal... tristojedenásť dva dva osem, to je Marcel? – Tibor v duchu zahromžil. Bohvie, či je to Marcel!
- Aha, a potom dvakrát Dušan. Naposledy pred pol hoďkou. – ozval sa Kevin.
- A kde si teraz?
- No doma, kde by som bol. A čo ty? –
- V Plechároch. –
- Kde?! To kde je? – z Kevinovho hlasu počul pobavenie. – Sú tam aj chalani?
- No, áno...
- Ták pozdravuj. – vzápätí Kevinova linka stíchla a Tibor ostal sedieť uprostred noci na stanici v Plechároch. Zhlboka sa nadýchol.
Potom ešte raz. Čosi ho napadlo: - Čo teraz?!
Zo stanice viedla jediná ulica chabo osvetlená radom lámp. V celej dedine nebolo živej duše, dokonca ani na stanici či na drobnom námestí uprostred. Tibor každú chvíľu náhodne volal jednému alebo druhému, no kamaráti sa mu neozývali. O štvrť na tri bezradne zložil batoh ku jednej z lámp a prechádzal sa okolo v malých kruhoch, aby premohol spánok.
Oblaky sa v strede rozostúpili a na Tiborovu tvár akoby padal celý roj studených ligotavých hviezd. Z posledných síl držal oči otvorené a naťahoval krk, aby našiel Veľký voz. Tmavé fľaky roztrhaných oblakov mu miestami bránili vo výhľade na diamantové pole, no keď sa neskôr vyjasnilo, zdalo sa mu, že môže vstať a padnúť medzi hviezdy.
Kúsok napravo od žltého svetla lampy sa mihol meteor. – Želaj si niečo. Aby sa včerajšok nikdy nestal. – Tiborovi padli viečka a zadriemal.
Svet okolo neho sa neprestával hýbať a krútiť, bledé tváre a ramená sa okolo neho mihali v závratných vlnách. Farebné svetlá mu ostávali zaryté v očiach. Burácanie v ušiach mu išlo rozhodiť lebku a bubienky mu s piskotom prepúšťali otrasnú smršť elektronických zvukov. Vôkol neho sa miešali pachy rôznych tiel, pot, voňavky a energetické nápoje.
O tvár sa mu obtrelo tisíc maličkých iskričiek a hneď po nich ružové tričko. Laura. Nekonečný úsmev, žiarivé oči a zlaté vlasy zapletené do svetelných lúčov sa mu smiali z každej strany. Nakoniec si ho našli dve malé horúce dlane a jej tvár mu zakryla výhľad na umelé peklo okolo.
- To je paráda, nie?!
Tibor sa strhol. Ležal opretý o batoh, žmúril do temnej oblohy a na líci ho chladila kvapka vody. Plakal snáď? Vzduch bol studený a rifle sa mu zadierali o betón, keď sa chcel o kúsok posunúť. Zotrel si kvapku z tváre, no z oka mu stiekla ďalšia.
Laura.
Nechal ju tam. Bez slova. Bez šance na návrat. Už je určite doma. Možno už aj zabudla. Vzduch naňho padal ako perina smrteľnej postele a les v diaľke mrazivo šumel. Na dedinu sa spustil mierny dážď.
Tibor si skryl tvár do dlaní a počúval, ako mu kvapky bubnujú po hánkach. Srdce mu bilo tak pomaly, akoby už ani nežil. V batohu mal aj nepremokavú bundu. Ale načo je bunda mŕtvemu?
Neostala žiadna možnosť. Cestoval len z jedného pekla do druhého a hľadal to, v ktorom môže ostať. Tu pri lampe uprostred ničoho... Bolo to zatiaľ najviac znesiteľné. Celkom v pohode. Rozbité kvapky na chodníku sa zlievali do mlák a ich chápadlá sa pomaly šplhali k Tiborovi.
- Len si ma berte... – pomyslel si.
Mrholenie prešlo do výdatného dažďa a Tibor už cez šumenie nepočul ani svoje chabé myšlienky. – Ako asi vyzerá to skutočné peklo... – napadlo ho. Vtom mu v premočenom vrecku zazvonil mobil.
Zatriasol hlavou, aby odohnal otupenosť a studenú vodu zo zmáčanej ofiny. Celé telo mal stŕpnuté, sotva sa mu podarilo posadiť sa. S nádejou vopchal prsty do vrecka. Pridusený vyzváňací tón po chvíľke stíchol, ne neprestajné vibrovanie prezrádzalo, že volajúci to ešte nevzdal.
- Tibor? – otcov hlas v slúchadle bol nekonečne prestarnutý. A takisto Tiborov.
- Áno? –
- Som rád, že si pri vedomí. –
- Aj ja, predstav si. – Tibor si zakrýval hlavu rukávom, kým jeho otec na druhej strane skladal slová.
- Počúvaj ma... sme ochotní ti všetko odpustiť. –
- Odpustiť? – Tibor žmúril spod rukáva na lampu. Dážď akoby trochu zoslabol.
V duchu sa hlasno zasmial. Čo už chcete vy mne odpúšťať?!
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. –
Vtom v Tiborovej hlave ostalo hlboké ticho.
Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!
Žlté svetlo lampy pomaly zaniklo v oslepujúcej bielej žiare. Kvapky sa rozstrekovali všetkými smermi, až sa zdalo že prší späť do oblohy. Mobil v Tiborovej ruke zapraskal a stíchol. Tibor si ho strčil do vrecka. Ktosi k nemu pribehol a ťahal ho na pódium. Bol čas na veľké finále.
Svetlo reflektorov Tibora načisto pripravilo o zrak, no to nebol problém. Levitáciu vedel zahrať aj poslepiačky. Intro bolo jeho.
Akordmi vedel vyskladať chodník až do neba. Do rozbehu sa primiešal aj Marcel so svojou gitarou a keď sa toho oprel Dušan, dav skákal dva metre do vzduchu. Nikomu nevadilo, že prší.
Pozri sa, obzri sa, nezľakni sa, pozri sa!
Svet zabudol ďalšie meno,
na chodníku kopa tieňov, tých...
Čo s nami ostali!!!
Prišli ste o dobrý príbeh,
ten skôr melie, kto skôr príde,
Chceli, čo dostali!!!
Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Prišlo jeho sólo. Tisíce dlaní sa zdvihli k zamračenej oblohe, aby mu zakývali.
Po chvíli Dušan rozrinčal činely a Kevin chytil mikrofón, no nemusel spievať. Spievali za neho.
Pozri sa...
spolu odletíme, sa odlepíme od zeme!
Obzri sa...
čo nie je zakázané všetko môžeme.
Nezľakni sa...
je tu s nami celé nebo!
Pozri sa...
- Pozri sa, on snáď iba spí... – kdesi za ním sa ozval ženský hlas. Tichý, starostlivý a začudovaný. Mama? Celkom... nie, nebola to ona.
- No neviem, – zahundral muž. Stál o čosi bližšie. Tibora privalila hrubá prikrývka. Rozhodol sa upadnúť do hlbokého spánku a vysvetľovať to všetko až ráno. Otupene vyťukal do matraca posledný takt a natiahnutý záver. - Tú záverečnú hajtku si si mohol odpustiť, Dušan...
Tibor vytreštil oči do tmy.
- Toto nie je ráno!
Chcel niečo zistiť. Kde sa nachádza, napríklad. No bál sa pohnúť. Len púlil bulvy proti stene a napínal sluch. V ľavom uchu mu kolísavo zvonilo, no inak nepočul nič. V miestnosti sa nepohlo ani pierko a všetko bolo utopené v totálnej tme.
Kúsok nad ním bolo čosi ako strmé schody. Akosi tušil, že sú tam. Kým tŕpol za najmenšími zvukmi, pred očami mu behali fantómové tvary vecí. Odrazy toho, čo už dnes videl.
A včera. A predtým. Hrozne dávno. Tamten lemur - videl ho na plagáte, na stĺpe. Zbadal ho cestou v aute, lebo sa obrátil, aby mu slnko nepálilo do tváre. Bolo to večer, asi pred siedmimi rokmi. Tibora tá spomienka vydesila.
Prečo práve toto? Zavrel oči, no obrazy sa zjavovali ďalej. Fajčil vodnú fajku. Blbosť. To sa nikdy nestalo... Nepokojne sa obrátil na matraci a začul hrozivé zapraskanie. Znova znehybnel a zúfalo čakal, kým začne svitať.
20. 8. 2009
15. 8. 2009
2. 8. 2009
Third: Spirit (z 3. Derivácie)
Len krok ti ostáva.
Za prahom týchto dverí
ťa čaká oslava.
A pocit, ktorý ti nikto neuverí.
Okná dokorán, hudba, smiech.
Odrazy a tiene. Kúzla v malíčku.
Krídla krásne ako sneh.
Písmenká. Ohňostroj na tričku.
Do ticha prvé iskry vášne.
Posteľ, spacák, či podlaha.
V očiach napísané jasne
ako nikdy, čo je to odvaha.
Bezbranný lovec.
Nenásytné obete.
Hviezdy padli z jasného neba
medzi nás. Dotyky deliteľné dvomi,
kúsok zo mňa a druhý z teba.
A nech rastú večne ako stromy.
Posledným výdychom
tých lesklých očí,
posledným bozkom,
slovom, úsvitom deň končí.
Jeden vracia, čo druhý kradne,
to ostatné je načase pochovať,
oprášiť kolená, hlavne nenápadne.
Cesta sa začína odznova.
Za prahom týchto dverí
ťa čaká oslava.
A pocit, ktorý ti nikto neuverí.
Okná dokorán, hudba, smiech.
Odrazy a tiene. Kúzla v malíčku.
Krídla krásne ako sneh.
Písmenká. Ohňostroj na tričku.
Do ticha prvé iskry vášne.
Posteľ, spacák, či podlaha.
V očiach napísané jasne
ako nikdy, čo je to odvaha.
Bezbranný lovec.
Nenásytné obete.
Hviezdy padli z jasného neba
medzi nás. Dotyky deliteľné dvomi,
kúsok zo mňa a druhý z teba.
A nech rastú večne ako stromy.
Posledným výdychom
tých lesklých očí,
posledným bozkom,
slovom, úsvitom deň končí.
Jeden vracia, čo druhý kradne,
to ostatné je načase pochovať,
oprášiť kolená, hlavne nenápadne.
Cesta sa začína odznova.
30. 7. 2009
PD - 1. Darwin
-Dáš si ešte jednu? –
- Nie, Deni... za chvíľu ideme hrať, – Tibor odsunul prádzny pohárik a obzrel sa po bare. Zopár povedomých tvárí, niekoľko zablúdencov z iných podnikov a jedna banda, čo tu bola prvýkrát. Hlasná vrava stúpala ku stropu spolu s obláčikmi dymu, hlbokými myšlienkami a všetkým ostatným, čo sa v takých baroch hromadí. Tibor toto všetko poznal, bol toho súčasťou. Pub Darwin bol jeho druhým domovom. Tam, kde sa evolúcia začala každý večer odznova.
- Hej, nazdar! – kamarát sa zjavil tak náhle ako vždy. Usadil sa vedľa Tibora, napravil si puzdro s gitarou na chrbte a kývol na Deni. – Marcel, Marcel... zase posledný, – ozval sa Tibor a vykryl Marcelovu výchovnú facku.
- Ideme na to? – Marcel položil pohárik a zamierili k pódiu. Kývli si s bubeníkom a ich spevák sa práve odlepil od priateľky. – Fajn chalani, sme kompletní? – zvolal na nich.
- My určite, - odpálili mu zborovo. Boli štyria, hovorili si ŠťuKapor a bavili sa ako vedeli.
Úder do činelov bol zaklínadlom, ktorým celý Darwin stíchol. Marcel vykúzlil vtipnú predohru a Tibor mu to podfarbil na klávesy. Dušan za bicími odmeral štyri a pol taktu a dali sa do toho.
- Vie niekto z vás, komu dám svoj hlas? Kandiduje dedo Mráz? Nie! Tak potom niiič! Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš? Komu ho dáš? ...
Práve tieto večery držali Tibora pri živote. No potom víkend skončil. Tibor študoval na technickej univerzite, každý deň sa pýtal sám seba čo tam, preboha, robí. Pre každú pondelkovú hodinu mal špeciálny druh nenávisti. Kreslil si ich celý deň na okraj zošita fyziky. Niektoré boli dokonca zelené. Tento pondelok pribudla jedna obzvlášť veľká a odporná – bola skúška, do ktorej ostávali štyri dni. Hneď ako ju dokreslil, chytil obitú kalkulačku a pustil sa rátať svoje šance.
- Musím to napísať aspoň na polovicu. – zahundral, prepočítal percentá ešte raz. Výsledok sa nezmenil. Čakal ho bezsenný týždeň.
Návrat domov, to bol príchod na ďalšie bojisko. Tá izba ešte upevňovala ten dojem. Keď bolo vidno aspoň štrvrtinu dlážky, nazývalo sa to poriadok. Tibor nebol bordelár. To jeho brat, malý Moric. Perfektný futbalista, ale organizácia vecí mu nič nehovorila. Navyše, ústa sa mu nezavreli.
- Tibor! Tibor! – vybehol z dverí a vzápätí vyrazil bratovi dych. - Daj si pohov. Čo sa deje? – zavrčal Tibor, keď po chvíli odolal pokušeniu Moricovi ublížiť.
- Sme v lige! V piatok máme prvý zápas!!! – jačal Moric. – V ktorej? Šiestej? – Tibor sa predral k svojmu stolu a našiel zoznam na nákup. – Aha, - povedal si Tibor a zahodil ho. Bol ešte z minulého týždňa.
- Tibor! Toto je veľká vec! Zápas medzi skutočnými klubmi! Myslíš že...? –
- Mňa tvoj „veľký zápas“ absolútne netrápi, Moric. – Tibor dúfal že brata zastaví. Márne.
– Ale mňa to trápi!!! – vrešťal Moric, lebo mu došlo, že ho niekto ignoruje.
- Tak to choď požalovať denníčku. –
Moric vybehol z izby, zatresol dvere. Parádny pokoj. Tibor vylovil z tašky stoh papierov s fyzikou, že si rozdelí učenie na zvyšok týždňa. Vtom však Moric znova vpadol do izby. Za sebou ťahal mamu. – Mami, on je na mňa odporný! –
- Tibor mohol by si prejaviť aspoň trochu nadšenia. Pre tvojho brata je to veľká udalosť! –
- Mám skúšku z fyziky. – odvetil Tibor, pričom na nich ani nepozrel. Doriešené. Moric odfrkol a mama sa vrátila k svojmu časopisu.
Vzduch v izbe pomaly hustol. A tentoraz to neboli Moricove ponožky. Tibor striehol na každú možnú chvíľku, kedy mohol v pokoji a tichu nazrieť do skrípt. Takých chvíľ nebolo veľa. Vlastne to boli len Moricove tréningy. Jeden každý deň. Jeden a pol hodiny mieru, ktorý Tibor potreboval na to, aby si natĺkol niečo do hlavy.
Magnetická indukcia mu tiekla z ľavého ucha a v mozgu sa mu zúrivo prepínali energetické vrstvy. Na papieri pred ním bol labyrint vzorcov z ktorých už tretí deň hľadal cestu. Bolo tam toľko chýb...
Tibora ovalila vlna nadávok, čo zrazu vrazila do bytu. Šokovane pozrel na hodinky – Moric mal byť preč ešte štyridsať minút! Ale nebol. Jeho hlas vrieskal v presieni a váľal všetku špinu sveta na trénera.
- Dal ma dole zo základu, kretén vypatlaný! Na striedačku! Hovno! – vpadol do izby, šmaril vak s kopačkami o stenu a potom pokračoval v reťazi nadávok. – Sklapni Moric! - ozval sa Tibor.
- Nesklapnem! Ten... – to už bol Tibor na nohách a zarazil Morica celou silou. O tú facku si koledoval celý týždeň. Čoby, celý život. Zviezol sa popri stene a fňukal vedľa svojich kopačiek. V zámku zaštrkotali kľúče a vo dverách sa objavila mama.
- Čo sa stalo?! -
- Tibor ma zbil! – zakvílil Moric. – Prečo? – pýtala sa, zjavne oboch.
– Neviem, - odvetil Moric, stále skrčený v rohu ako týrané zvieratko.
– Prečo si ho zbil, Tibor? –
- Potrebujem sa sústrediť na učenie. A Moric to nie je schopný pochopiť. – Tibor si sadol spať k poznámkam, potichu a odmerane si začal krúžkovať čísla kapitol.
- A tým že ho zbiješ, tým niečo vyriešiš?! – mama si sadla na jeho stôl, no aj tak na ňu odmietal pozrieť. – Je aspoň trochu tichšie. –
- Takto sa mieniš správať ku svojej rodine?! – Tibor pevnejšie zovrel papier zo vzorcami. Rodina? Čo ste vy za rodina, keď s vami musím stále zápasiť? Nemám kúsok pokoja, nemám žiadny priestor, kde môžem rozmýšľať! Chcel jej to všetko vykričať do tváre. Ale nebolo to také jednoduché. Nebol na to dosť zlý.
- Mám pocit, že to preháňaš Tibor. Berieš to príliš...
- Beriem to akurát! – odvrkol Tibor, - Nechaj ma študovať, prosím ťa. –
Mama sa prekvapene stiahla, zažmurkala a potom odišla. Tibor zavrel zošit a snažil sa odmyslieť si Morica. Ten najprv fňukal v kúte, potom otvoril okno. Tibor na neho chvíľu zazeral, kým sa znova donútil pozrieť inam. Moric zatiaľ vytiahol z vaku kopačky a začal ich z okna oklepávať. – Moric, prestaň! – zvolal naňho Tibor.
Moric si dal záležať, aby z jeho podrážok spadla aj posledná hrudka hliny, až potom oknno zavrel. Vzápätí prikotúľal loptu, zobral pupmu a začal ju hustiť. Tiborovi začala na spánku bolestivo pulzovať žila. Čo sa snažíš dokázať? – Moric!!! –
- Čo je?! – odvrkol a vzdorovito pumpoval ďalej. Tibor sa zahnal a odkopol mu loptu z rúk.
– Vypadni si ju fúkať inde! – zrúkol na brata. – Je to aj moja izba! ... Mamá! -
Tibor ho zdrapil za golier a vystrčil pred dvere. – Tak teraz už nie je! – Prikrátka chvíľka ticha.
- Tibor! – Moric opäť pritiahol mamu. Bola to jeho absolútna zbraň.
- Takto to nemôže pokračovať. Mysli na to, že tu nie si sám! – Zvýšený hlas. Treba sa brániť.
- Na to myslím! Stále! A je mi z toho zle! – zvolal Tibor na mamu. Nastalo ticho. Mama si zakryla ústa rukou. Bolo to znamenie - to by mal urobiť on. Jej posledný pohľad rozpila slza a vzápätí znova zmizla z izby. – Ty si taký debil! – vrieskal Moric.
- Nehovor sám so sebou, vyzerá to čudne, - odvrkol Tibor. Otvoril zošit, aby sa naposledy predral fyzikálnym labyrintom. Chyby tentoraz ignoroval.
Ani si neuvedomil ako sa dostal na ulicu. Rozjedená večera, rýchla búrka pohľadov, údery trpkými slovami, rozbitý tanier a tresnutie dverami. Všetko sa mu to zvírilo pred očami než sa tomu stihol ubrániť. - Neopováž sa! –
Opovážil sa. Nemal inú možnosť. Moric mal sám ďaleko viac energie, navyše mal na svojej strane mamu. Nevládal proti nim bojovať. Zdvihol sa a vypadol. Čo najrýchlejšie sa presekať studeným vzduchom do známych uličiek a nechať si z hlavy vyfúknuť všetko to svinstvo. Odpor k vlastnej rodine. – Čo je to s tebou Tibor? – pýtal sa sám seba, tak ako sa ho pýtali už mnohí. – Blbosť! S nimi niečo nie je v poriadku! Nenechali mi kúsok priestoru. Ani jediné útočisko. – Jediným takým miestom bol Darwin. Áno, presne tam pôjde. Kývne známym ľuďom, zahasí to pohárikom a pomaly sa všetko vráti do normálu. Evolúcia začne od nuly.
Zrazu sa evolúcia zastavila. Darwin je zavretý.
Na Tiborovu hlavu sa postupne zniesol bezcitný, smrtonosný a definitívny sled udalostí. Koľko sa toho mohlo stať za pár dní? Kým on sa snažil preplávať morom problémov, ktosi ďalší zmizol pod hladinou. Spomenul si na Deni, niekedy až schizofrenickú barmanku. Tentoraz mal jej obrat dôvod. - Maj sa, - lúčili sa v nedeľu po koncerte. Spoločne si povzdychli nad končiacim voľným dňom. Koniec. Ani netušil, že sa už neuvidia.
Pub Darwin, presnejšie budovu, ktorej bol súčasťou, ktosi skúpil od ľahostajných súkromníkov. Niekoľko zhovievavých adresátov nahradil jeden oceľový mozog a Darwin nepatril do jeho plánu. Deje sa to predsa každý deň.
- Ale prečo dnes? – dumal Tibor. Vliekol sa dolu ulicou a znova sa v ňom hromadilo mračno hnusu. Kráčal ďalej, akoby sa mohol niekde schovať. Lenže teraz nemal kde.
O dva bloky ďalej začul zvonivý chichot. Dve žaby zbehli z bočnej uličky a zmizli vo dverách akéhosi klubu. – Stredoškoláčky, - zahundral Tibor a vliekol sa ďalej. Po chvíli bol pri dverách, kam žaby vošli. Nad hlavou mu vrieskala zelená neónka a o čosi hlasnejšie hudba z vnútra.
- Enter, - prečítal si, než písmená znova zmizli. Uškrnul sa a vstúpil. Tu možno nájde aspoň papagáje.
Všetky tie svetlá mu nechávali na sietnici boľavé fľaky a keby aj skúsil premýšľať, asi by sa nepočul. Teraz mu to však nevadilo. Pohárik na pulte pred ním bol celkom podobný ako ten u Darwina, možno len trochu menší. A povrchný chróm už skoro hodinu statočne ignoroval.
- Vedel by som si zvyknúť, - hovoril si z času na čas a očami skákal z jednej napnutej tváre na druhú. V strede dav spotených detí zápasil so svetelnými lúčmi. Zhora ich vytrvalo fackoval stroboskop. – Raz by som si možno zvykol, - povedal si Tibor a prestal tomu veriť. Ponoril si tvár do dlaní a úporne sa snažil vypnúť čo najviac zmyslov. Všetky sa poddali rýchlo, no elektronickému burácaniu v ušiach sa odolávalo ťažko.
- Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? ...
- No konečne... mám halucinácie. – zasmial sa Tibor a započúval sa do svojho textu.
- Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš?
Tibor otvoril oči. Potom si zložil dlane z tváre. Jeho text spievalo akési dievča.
- To je blbosť. Speváčku sme nikdy nemali, – tvrdohlavo pokrútil hlavou. Ale predsa...
- Komu ho dáš? – blondínka pri stole v rohu stíchla, no zabudla zavrieť ústa. Vzápätí to urobila a bleskovo sa pozrela inam. Tibor sa tiež poslušne zadíval na pohárik pre sebou. Nenápadné a prudko náhodné pohľady medzi nimi lietali ako loptička medzi tenistami. – Odkiaľ ma poznáš? Bola si u Darwina? – Tibor dotieravo čítal z jej tváre a nemohol si spomenúť. Úhybné manévre sa menili na krátke úškrny a potom sa radšej pustila do debaty s kamarátkou. Po chvíli sa obe zdvihli. – Ach... tak sa to asi nedozviem. – jeho nálada sa vrátila na overené miesto kúsok pod nulou. Neobzeral sa. Vedel, že mieria k východu. Ale napriek tomu... Niekto si zapamätal ich pesničku. Darwin ešte žije!
- Ahoj Boris! – Zdvihol hlavu. Blondína vedľa neho musela byť nejaký prelud, alebo riadne pomýlená. – Ahoj. Som Tibor, - odvetil. Bola skutočná a nejakým zázrakom ho začula.
- Laura. Ty si hral s kapelou u Darwina, že mám pravdu?! – zvolala naňho zo štvrť metra.
- To máš.
- Máte super pesničky.
- Vďaka...
Tibor nechápal. Hoci Darwina zavreli, evolúcia tu bola. Celkom pekne rozbehnutá a čakala naňho. Hltala ho sivomodrými očami a flitre na jej tričku šaleli viac ako štadión po rozhodujúcom góle.
- Ako to, že som ťa tam nevidel? – Tibor nevedel kam má schovať svoj úsmev.
- No, som taká nenápadná... – schuti sa zasmiali. Tibor si začal vybavovať nedeľný večer. Dušan s Marcelom odchádzali spolu, niečo mali v pláne. Marcel spomínal vlak... nepovedal však kam a na ako dlho. Vedeli to?
- A kde sú tvoji kamoši? – zakričala mu Laura do ucha.
- Tiež by som rád vedel, – zamrmlal. Všetci niekam odišli...
- Čo?? –
- Že neviem. – zakričal na ňu. – Aha. – Na chvíľu zmĺkli.
Tibor nahmatal vo vrecku mobil. Bol si takmer istý, že mu od víkendu nikto nevolal. Zvonenie mal vypnuté, no aj tak by si to všimol. Fakt sa nikto neozval? Pomaly zahnal chuť pozrieť sa na displej.
- Smola že Darwina zavreli, - ozvala sa Laura súcitne. – To kvôli tomu už nie ste spolu? -
Tibor nevedel odpovedať. Tá osudová reťaz sa v ňom ťahala ďalej. – Asi... hej. –
- Hm... ale dúfam že vás niekde ešte uvidím hrať! – zadívala sa pred seba tak zasnene, že Tibora zašteklilo pod žalúdkom. – Tak to aj ja. -
Znova medzi nimi zavládlo ticho. Obzerala sa na všetky strany a nakoniec vyčítavo pokrútila hlavou. – Tušila som že zmizne... – Tibor sa obzrel, hľadela k východu.
- Chceš tu sedieť celý večer?
- Hm...
- Nepojdeš si zatancovať?
- Nie. – odmietol bleskovo, keď si predstavil seba medzi skáčucimi deckami ako sa blázni na túto umelú hudbu. Laure poklesli plecia a tričkom sa jej prehnala ďalšia šampionátová vlna.
- Priznaj sa, teba to tu nebaví! – uškrnula sa. Tibor na to pokrčil ramenami.
- Zo začiatku ma to vôbec nebavilo... –
- Ako to...? – Laura sa zrazu zadívala do pultu a kútikmi jej lietal nervózny úsmev.
Tiborovi vo vrecku zavibroval mobil. Rozhodol sa to ignorovať, aspoň tento krát. Barman s vyholenou hlavou zamieril oblúkom k nim a stiahol spred Tibora prázdny pohárik.
- Ešte jeden. – kývol Tibor.
- Aj mne! – pípla Laura. Tibor si ju podozieravo premeral, no potom dodal: - Tak dva.
Po chvíľke im barman posunul dva poháriky s priezračným destilátom a Tibor hodil na pult mincu. – Čo to piješ? – Laura si zvedavo privoňala. – Nechaj sa prekvapiť. – usmial sa Tibor, sprisahanecky si ťukli a odpili si. Laura vzápätí vystrúhala kyslú grimasu a hlasno zamliaskala.
- Nechutí? – zasmial sa Tibor.
- Ale hej. – odvetila a usrkla si znova. – Fakt si nepôjdeš zatancovať?
- Hm... – musel sa zamračiť.
- No ták, veď ťa tu nikto nepozná! – a už ho ťahala za zápästie.
- Nikto ma tu nepozná, - pripomenul si Tibor a v tom momente mu mobil zavibroval znova. Vstal, no nedal sa odtiahnuť Lauriným smerom.
- Počkaj ma, musím si zavolať! – vytiahol mobil a vykročil k východu. Nemohol si nevšimnúť, ako neochotne ho jej ruky púšťali. Snažil sa neobzerať. Laura si zrejme sadla späť k pultu, aby ju potom našiel.
Tibor vyšiel von a urobil pár krokov hore ulicou, kým zdvihol. Zo slúchadla naňho dychčal Marcel.
- Čau Ty! Sorráč že sme ťa nechali bez infošiek, ale spadlo to fakt bleskovo! Sme tu, ja a Dušan, Kevinovi ešte budem volať... Sme na chate pri Plechároch, to je asi hodinu vlakom po severnej, keď chceš, príď za nami! – Tibor sa snažil vstrebať nové informácie a vopchať ich do svojho obrazu reality, no veľmi mu to nešlo.
- Čo?! – ozval sa po sekunde.
- Nový život, kamarát! Dočerta s Darwinom, Šťukapor žije ďalej! Počkaj... – Marcel bol opitý, a zjavne mu niekto podával fľašu. Na linke bolo chvíľu ticho. – Dójdi za nami, Ty! –
Vzápätí Marcel ukončil hovor a Tibor zostal tupo stáť s mobilom pri hlave.
Obzrel sa na klub Enter a premýšľal.
- Tak už viem kde sú. Hodinu vlakom... to vôbec nie je ďaleko. Nový život! Jasné to by bola paráda, lenže... – Do hlavy mu udierali fakty. Taký nový život, to bolo niečo neskutočne komplikované. – Čo budeme robiť? Ako sa uživíme? Čo na to naši? –
Otvorený kufor na posteli bol poloprázdny a Tibor horúčkovito premýšľal, čo ešte potrebuje. Uterák...uterák! Preplížil sa do kúpeľne, opatrne ho zvesil zo šnúry a potom zroloval do kufra. Všetko ostatné už mal, no kufor bol podozrivo málo plný.
- Čo mi ešte chýba...ach, toto nemá zmysel! – vybral veci z kufra a natlačil ich do batohu. Ideálne. Po špičkách prešiel do kuchyne. – Voda! – zobral fľašu minerálky a vopchal ju medzi tričká. Ešte pár keksov... – Niečo si potom kúpim. Aha! Peniaze. –
Batoh bol zas o trochu ťažší, no darilo sa mu hýbať takmer nečujne. Zalovil v otcovom kabáte. Nič. Jeho peňaženka migrovala rýchlejšie ako rybárik dlhochvostý. Na chvíľu znehybnel, keď sa z izby ozval podráždený šuchot. Moric mal veľmi plytký spánok...
- Musí ju mať v taške. – obrátil sa do obývačky, a potom bleskovo naspäť. Postavil kvetináč na miesto a pohol sa. Ďalšie zašuchotanie.
– Za chvíľu zbuntoší celú rodinu, - zahromžil v duchu Tibor a zohol sa k otcovej taške. Jeden priečinok, vedľa ďalší a vnútri ešte jeden. No všade boli len spisy. – Hm...
Tibor vstal a zúfalo sa zahľadel na dvere do spálne rodičov. – To nemôže byť pravda!
Moric nahlas zakrochkal. Tibor sa pol minúty dusil smiechom, no potom naňho znova doľahla vážnosť situácie. Pomaly zovrel kľučku. Zatlačil. Nechutne zaškrípala a Moric sa dvakrát prehodil na posteli.
Okamžite zavrhol myšlienku vkradnúť sa do spálne.
- No nič. Musím vystačiť s tým, čo mám. – nebolo to veľa. Bolo to skôr málo. Smiešne málo.
Ešte raz si prehmatal vrecká, či všetko má a pohol sa k dverám.
Zrazu sa mu čosi mihlo v kútiku oka. Na telefóne blikla malá zelená kontrolka. A hneď vedľa ležala obálka. V obálkach pri telefóne mohla byť len jediná vec.
Svetielko bliklo znova a telefón sa rozrinčal na celý byt. Nebolo kedy váhať.
koniec 1. časti
- Nie, Deni... za chvíľu ideme hrať, – Tibor odsunul prádzny pohárik a obzrel sa po bare. Zopár povedomých tvárí, niekoľko zablúdencov z iných podnikov a jedna banda, čo tu bola prvýkrát. Hlasná vrava stúpala ku stropu spolu s obláčikmi dymu, hlbokými myšlienkami a všetkým ostatným, čo sa v takých baroch hromadí. Tibor toto všetko poznal, bol toho súčasťou. Pub Darwin bol jeho druhým domovom. Tam, kde sa evolúcia začala každý večer odznova.
- Hej, nazdar! – kamarát sa zjavil tak náhle ako vždy. Usadil sa vedľa Tibora, napravil si puzdro s gitarou na chrbte a kývol na Deni. – Marcel, Marcel... zase posledný, – ozval sa Tibor a vykryl Marcelovu výchovnú facku.
- Ideme na to? – Marcel položil pohárik a zamierili k pódiu. Kývli si s bubeníkom a ich spevák sa práve odlepil od priateľky. – Fajn chalani, sme kompletní? – zvolal na nich.
- My určite, - odpálili mu zborovo. Boli štyria, hovorili si ŠťuKapor a bavili sa ako vedeli.
Úder do činelov bol zaklínadlom, ktorým celý Darwin stíchol. Marcel vykúzlil vtipnú predohru a Tibor mu to podfarbil na klávesy. Dušan za bicími odmeral štyri a pol taktu a dali sa do toho.
- Vie niekto z vás, komu dám svoj hlas? Kandiduje dedo Mráz? Nie! Tak potom niiič! Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš? Komu ho dáš? ...
Práve tieto večery držali Tibora pri živote. No potom víkend skončil. Tibor študoval na technickej univerzite, každý deň sa pýtal sám seba čo tam, preboha, robí. Pre každú pondelkovú hodinu mal špeciálny druh nenávisti. Kreslil si ich celý deň na okraj zošita fyziky. Niektoré boli dokonca zelené. Tento pondelok pribudla jedna obzvlášť veľká a odporná – bola skúška, do ktorej ostávali štyri dni. Hneď ako ju dokreslil, chytil obitú kalkulačku a pustil sa rátať svoje šance.
- Musím to napísať aspoň na polovicu. – zahundral, prepočítal percentá ešte raz. Výsledok sa nezmenil. Čakal ho bezsenný týždeň.
Návrat domov, to bol príchod na ďalšie bojisko. Tá izba ešte upevňovala ten dojem. Keď bolo vidno aspoň štrvrtinu dlážky, nazývalo sa to poriadok. Tibor nebol bordelár. To jeho brat, malý Moric. Perfektný futbalista, ale organizácia vecí mu nič nehovorila. Navyše, ústa sa mu nezavreli.
- Tibor! Tibor! – vybehol z dverí a vzápätí vyrazil bratovi dych. - Daj si pohov. Čo sa deje? – zavrčal Tibor, keď po chvíli odolal pokušeniu Moricovi ublížiť.
- Sme v lige! V piatok máme prvý zápas!!! – jačal Moric. – V ktorej? Šiestej? – Tibor sa predral k svojmu stolu a našiel zoznam na nákup. – Aha, - povedal si Tibor a zahodil ho. Bol ešte z minulého týždňa.
- Tibor! Toto je veľká vec! Zápas medzi skutočnými klubmi! Myslíš že...? –
- Mňa tvoj „veľký zápas“ absolútne netrápi, Moric. – Tibor dúfal že brata zastaví. Márne.
– Ale mňa to trápi!!! – vrešťal Moric, lebo mu došlo, že ho niekto ignoruje.
- Tak to choď požalovať denníčku. –
Moric vybehol z izby, zatresol dvere. Parádny pokoj. Tibor vylovil z tašky stoh papierov s fyzikou, že si rozdelí učenie na zvyšok týždňa. Vtom však Moric znova vpadol do izby. Za sebou ťahal mamu. – Mami, on je na mňa odporný! –
- Tibor mohol by si prejaviť aspoň trochu nadšenia. Pre tvojho brata je to veľká udalosť! –
- Mám skúšku z fyziky. – odvetil Tibor, pričom na nich ani nepozrel. Doriešené. Moric odfrkol a mama sa vrátila k svojmu časopisu.
Vzduch v izbe pomaly hustol. A tentoraz to neboli Moricove ponožky. Tibor striehol na každú možnú chvíľku, kedy mohol v pokoji a tichu nazrieť do skrípt. Takých chvíľ nebolo veľa. Vlastne to boli len Moricove tréningy. Jeden každý deň. Jeden a pol hodiny mieru, ktorý Tibor potreboval na to, aby si natĺkol niečo do hlavy.
Magnetická indukcia mu tiekla z ľavého ucha a v mozgu sa mu zúrivo prepínali energetické vrstvy. Na papieri pred ním bol labyrint vzorcov z ktorých už tretí deň hľadal cestu. Bolo tam toľko chýb...
Tibora ovalila vlna nadávok, čo zrazu vrazila do bytu. Šokovane pozrel na hodinky – Moric mal byť preč ešte štyridsať minút! Ale nebol. Jeho hlas vrieskal v presieni a váľal všetku špinu sveta na trénera.
- Dal ma dole zo základu, kretén vypatlaný! Na striedačku! Hovno! – vpadol do izby, šmaril vak s kopačkami o stenu a potom pokračoval v reťazi nadávok. – Sklapni Moric! - ozval sa Tibor.
- Nesklapnem! Ten... – to už bol Tibor na nohách a zarazil Morica celou silou. O tú facku si koledoval celý týždeň. Čoby, celý život. Zviezol sa popri stene a fňukal vedľa svojich kopačiek. V zámku zaštrkotali kľúče a vo dverách sa objavila mama.
- Čo sa stalo?! -
- Tibor ma zbil! – zakvílil Moric. – Prečo? – pýtala sa, zjavne oboch.
– Neviem, - odvetil Moric, stále skrčený v rohu ako týrané zvieratko.
– Prečo si ho zbil, Tibor? –
- Potrebujem sa sústrediť na učenie. A Moric to nie je schopný pochopiť. – Tibor si sadol spať k poznámkam, potichu a odmerane si začal krúžkovať čísla kapitol.
- A tým že ho zbiješ, tým niečo vyriešiš?! – mama si sadla na jeho stôl, no aj tak na ňu odmietal pozrieť. – Je aspoň trochu tichšie. –
- Takto sa mieniš správať ku svojej rodine?! – Tibor pevnejšie zovrel papier zo vzorcami. Rodina? Čo ste vy za rodina, keď s vami musím stále zápasiť? Nemám kúsok pokoja, nemám žiadny priestor, kde môžem rozmýšľať! Chcel jej to všetko vykričať do tváre. Ale nebolo to také jednoduché. Nebol na to dosť zlý.
- Mám pocit, že to preháňaš Tibor. Berieš to príliš...
- Beriem to akurát! – odvrkol Tibor, - Nechaj ma študovať, prosím ťa. –
Mama sa prekvapene stiahla, zažmurkala a potom odišla. Tibor zavrel zošit a snažil sa odmyslieť si Morica. Ten najprv fňukal v kúte, potom otvoril okno. Tibor na neho chvíľu zazeral, kým sa znova donútil pozrieť inam. Moric zatiaľ vytiahol z vaku kopačky a začal ich z okna oklepávať. – Moric, prestaň! – zvolal naňho Tibor.
Moric si dal záležať, aby z jeho podrážok spadla aj posledná hrudka hliny, až potom oknno zavrel. Vzápätí prikotúľal loptu, zobral pupmu a začal ju hustiť. Tiborovi začala na spánku bolestivo pulzovať žila. Čo sa snažíš dokázať? – Moric!!! –
- Čo je?! – odvrkol a vzdorovito pumpoval ďalej. Tibor sa zahnal a odkopol mu loptu z rúk.
– Vypadni si ju fúkať inde! – zrúkol na brata. – Je to aj moja izba! ... Mamá! -
Tibor ho zdrapil za golier a vystrčil pred dvere. – Tak teraz už nie je! – Prikrátka chvíľka ticha.
- Tibor! – Moric opäť pritiahol mamu. Bola to jeho absolútna zbraň.
- Takto to nemôže pokračovať. Mysli na to, že tu nie si sám! – Zvýšený hlas. Treba sa brániť.
- Na to myslím! Stále! A je mi z toho zle! – zvolal Tibor na mamu. Nastalo ticho. Mama si zakryla ústa rukou. Bolo to znamenie - to by mal urobiť on. Jej posledný pohľad rozpila slza a vzápätí znova zmizla z izby. – Ty si taký debil! – vrieskal Moric.
- Nehovor sám so sebou, vyzerá to čudne, - odvrkol Tibor. Otvoril zošit, aby sa naposledy predral fyzikálnym labyrintom. Chyby tentoraz ignoroval.
Ani si neuvedomil ako sa dostal na ulicu. Rozjedená večera, rýchla búrka pohľadov, údery trpkými slovami, rozbitý tanier a tresnutie dverami. Všetko sa mu to zvírilo pred očami než sa tomu stihol ubrániť. - Neopováž sa! –
Opovážil sa. Nemal inú možnosť. Moric mal sám ďaleko viac energie, navyše mal na svojej strane mamu. Nevládal proti nim bojovať. Zdvihol sa a vypadol. Čo najrýchlejšie sa presekať studeným vzduchom do známych uličiek a nechať si z hlavy vyfúknuť všetko to svinstvo. Odpor k vlastnej rodine. – Čo je to s tebou Tibor? – pýtal sa sám seba, tak ako sa ho pýtali už mnohí. – Blbosť! S nimi niečo nie je v poriadku! Nenechali mi kúsok priestoru. Ani jediné útočisko. – Jediným takým miestom bol Darwin. Áno, presne tam pôjde. Kývne známym ľuďom, zahasí to pohárikom a pomaly sa všetko vráti do normálu. Evolúcia začne od nuly.
Zrazu sa evolúcia zastavila. Darwin je zavretý.
Na Tiborovu hlavu sa postupne zniesol bezcitný, smrtonosný a definitívny sled udalostí. Koľko sa toho mohlo stať za pár dní? Kým on sa snažil preplávať morom problémov, ktosi ďalší zmizol pod hladinou. Spomenul si na Deni, niekedy až schizofrenickú barmanku. Tentoraz mal jej obrat dôvod. - Maj sa, - lúčili sa v nedeľu po koncerte. Spoločne si povzdychli nad končiacim voľným dňom. Koniec. Ani netušil, že sa už neuvidia.
Pub Darwin, presnejšie budovu, ktorej bol súčasťou, ktosi skúpil od ľahostajných súkromníkov. Niekoľko zhovievavých adresátov nahradil jeden oceľový mozog a Darwin nepatril do jeho plánu. Deje sa to predsa každý deň.
- Ale prečo dnes? – dumal Tibor. Vliekol sa dolu ulicou a znova sa v ňom hromadilo mračno hnusu. Kráčal ďalej, akoby sa mohol niekde schovať. Lenže teraz nemal kde.
O dva bloky ďalej začul zvonivý chichot. Dve žaby zbehli z bočnej uličky a zmizli vo dverách akéhosi klubu. – Stredoškoláčky, - zahundral Tibor a vliekol sa ďalej. Po chvíli bol pri dverách, kam žaby vošli. Nad hlavou mu vrieskala zelená neónka a o čosi hlasnejšie hudba z vnútra.
- Enter, - prečítal si, než písmená znova zmizli. Uškrnul sa a vstúpil. Tu možno nájde aspoň papagáje.
Všetky tie svetlá mu nechávali na sietnici boľavé fľaky a keby aj skúsil premýšľať, asi by sa nepočul. Teraz mu to však nevadilo. Pohárik na pulte pred ním bol celkom podobný ako ten u Darwina, možno len trochu menší. A povrchný chróm už skoro hodinu statočne ignoroval.
- Vedel by som si zvyknúť, - hovoril si z času na čas a očami skákal z jednej napnutej tváre na druhú. V strede dav spotených detí zápasil so svetelnými lúčmi. Zhora ich vytrvalo fackoval stroboskop. – Raz by som si možno zvykol, - povedal si Tibor a prestal tomu veriť. Ponoril si tvár do dlaní a úporne sa snažil vypnúť čo najviac zmyslov. Všetky sa poddali rýchlo, no elektronickému burácaniu v ušiach sa odolávalo ťažko.
- Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? ...
- No konečne... mám halucinácie. – zasmial sa Tibor a započúval sa do svojho textu.
- Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš?
Tibor otvoril oči. Potom si zložil dlane z tváre. Jeho text spievalo akési dievča.
- To je blbosť. Speváčku sme nikdy nemali, – tvrdohlavo pokrútil hlavou. Ale predsa...
- Komu ho dáš? – blondínka pri stole v rohu stíchla, no zabudla zavrieť ústa. Vzápätí to urobila a bleskovo sa pozrela inam. Tibor sa tiež poslušne zadíval na pohárik pre sebou. Nenápadné a prudko náhodné pohľady medzi nimi lietali ako loptička medzi tenistami. – Odkiaľ ma poznáš? Bola si u Darwina? – Tibor dotieravo čítal z jej tváre a nemohol si spomenúť. Úhybné manévre sa menili na krátke úškrny a potom sa radšej pustila do debaty s kamarátkou. Po chvíli sa obe zdvihli. – Ach... tak sa to asi nedozviem. – jeho nálada sa vrátila na overené miesto kúsok pod nulou. Neobzeral sa. Vedel, že mieria k východu. Ale napriek tomu... Niekto si zapamätal ich pesničku. Darwin ešte žije!
- Ahoj Boris! – Zdvihol hlavu. Blondína vedľa neho musela byť nejaký prelud, alebo riadne pomýlená. – Ahoj. Som Tibor, - odvetil. Bola skutočná a nejakým zázrakom ho začula.
- Laura. Ty si hral s kapelou u Darwina, že mám pravdu?! – zvolala naňho zo štvrť metra.
- To máš.
- Máte super pesničky.
- Vďaka...
Tibor nechápal. Hoci Darwina zavreli, evolúcia tu bola. Celkom pekne rozbehnutá a čakala naňho. Hltala ho sivomodrými očami a flitre na jej tričku šaleli viac ako štadión po rozhodujúcom góle.
- Ako to, že som ťa tam nevidel? – Tibor nevedel kam má schovať svoj úsmev.
- No, som taká nenápadná... – schuti sa zasmiali. Tibor si začal vybavovať nedeľný večer. Dušan s Marcelom odchádzali spolu, niečo mali v pláne. Marcel spomínal vlak... nepovedal však kam a na ako dlho. Vedeli to?
- A kde sú tvoji kamoši? – zakričala mu Laura do ucha.
- Tiež by som rád vedel, – zamrmlal. Všetci niekam odišli...
- Čo?? –
- Že neviem. – zakričal na ňu. – Aha. – Na chvíľu zmĺkli.
Tibor nahmatal vo vrecku mobil. Bol si takmer istý, že mu od víkendu nikto nevolal. Zvonenie mal vypnuté, no aj tak by si to všimol. Fakt sa nikto neozval? Pomaly zahnal chuť pozrieť sa na displej.
- Smola že Darwina zavreli, - ozvala sa Laura súcitne. – To kvôli tomu už nie ste spolu? -
Tibor nevedel odpovedať. Tá osudová reťaz sa v ňom ťahala ďalej. – Asi... hej. –
- Hm... ale dúfam že vás niekde ešte uvidím hrať! – zadívala sa pred seba tak zasnene, že Tibora zašteklilo pod žalúdkom. – Tak to aj ja. -
Znova medzi nimi zavládlo ticho. Obzerala sa na všetky strany a nakoniec vyčítavo pokrútila hlavou. – Tušila som že zmizne... – Tibor sa obzrel, hľadela k východu.
- Chceš tu sedieť celý večer?
- Hm...
- Nepojdeš si zatancovať?
- Nie. – odmietol bleskovo, keď si predstavil seba medzi skáčucimi deckami ako sa blázni na túto umelú hudbu. Laure poklesli plecia a tričkom sa jej prehnala ďalšia šampionátová vlna.
- Priznaj sa, teba to tu nebaví! – uškrnula sa. Tibor na to pokrčil ramenami.
- Zo začiatku ma to vôbec nebavilo... –
- Ako to...? – Laura sa zrazu zadívala do pultu a kútikmi jej lietal nervózny úsmev.
Tiborovi vo vrecku zavibroval mobil. Rozhodol sa to ignorovať, aspoň tento krát. Barman s vyholenou hlavou zamieril oblúkom k nim a stiahol spred Tibora prázdny pohárik.
- Ešte jeden. – kývol Tibor.
- Aj mne! – pípla Laura. Tibor si ju podozieravo premeral, no potom dodal: - Tak dva.
Po chvíľke im barman posunul dva poháriky s priezračným destilátom a Tibor hodil na pult mincu. – Čo to piješ? – Laura si zvedavo privoňala. – Nechaj sa prekvapiť. – usmial sa Tibor, sprisahanecky si ťukli a odpili si. Laura vzápätí vystrúhala kyslú grimasu a hlasno zamliaskala.
- Nechutí? – zasmial sa Tibor.
- Ale hej. – odvetila a usrkla si znova. – Fakt si nepôjdeš zatancovať?
- Hm... – musel sa zamračiť.
- No ták, veď ťa tu nikto nepozná! – a už ho ťahala za zápästie.
- Nikto ma tu nepozná, - pripomenul si Tibor a v tom momente mu mobil zavibroval znova. Vstal, no nedal sa odtiahnuť Lauriným smerom.
- Počkaj ma, musím si zavolať! – vytiahol mobil a vykročil k východu. Nemohol si nevšimnúť, ako neochotne ho jej ruky púšťali. Snažil sa neobzerať. Laura si zrejme sadla späť k pultu, aby ju potom našiel.
Tibor vyšiel von a urobil pár krokov hore ulicou, kým zdvihol. Zo slúchadla naňho dychčal Marcel.
- Čau Ty! Sorráč že sme ťa nechali bez infošiek, ale spadlo to fakt bleskovo! Sme tu, ja a Dušan, Kevinovi ešte budem volať... Sme na chate pri Plechároch, to je asi hodinu vlakom po severnej, keď chceš, príď za nami! – Tibor sa snažil vstrebať nové informácie a vopchať ich do svojho obrazu reality, no veľmi mu to nešlo.
- Čo?! – ozval sa po sekunde.
- Nový život, kamarát! Dočerta s Darwinom, Šťukapor žije ďalej! Počkaj... – Marcel bol opitý, a zjavne mu niekto podával fľašu. Na linke bolo chvíľu ticho. – Dójdi za nami, Ty! –
Vzápätí Marcel ukončil hovor a Tibor zostal tupo stáť s mobilom pri hlave.
Obzrel sa na klub Enter a premýšľal.
- Tak už viem kde sú. Hodinu vlakom... to vôbec nie je ďaleko. Nový život! Jasné to by bola paráda, lenže... – Do hlavy mu udierali fakty. Taký nový život, to bolo niečo neskutočne komplikované. – Čo budeme robiť? Ako sa uživíme? Čo na to naši? –
Otvorený kufor na posteli bol poloprázdny a Tibor horúčkovito premýšľal, čo ešte potrebuje. Uterák...uterák! Preplížil sa do kúpeľne, opatrne ho zvesil zo šnúry a potom zroloval do kufra. Všetko ostatné už mal, no kufor bol podozrivo málo plný.
- Čo mi ešte chýba...ach, toto nemá zmysel! – vybral veci z kufra a natlačil ich do batohu. Ideálne. Po špičkách prešiel do kuchyne. – Voda! – zobral fľašu minerálky a vopchal ju medzi tričká. Ešte pár keksov... – Niečo si potom kúpim. Aha! Peniaze. –
Batoh bol zas o trochu ťažší, no darilo sa mu hýbať takmer nečujne. Zalovil v otcovom kabáte. Nič. Jeho peňaženka migrovala rýchlejšie ako rybárik dlhochvostý. Na chvíľu znehybnel, keď sa z izby ozval podráždený šuchot. Moric mal veľmi plytký spánok...
- Musí ju mať v taške. – obrátil sa do obývačky, a potom bleskovo naspäť. Postavil kvetináč na miesto a pohol sa. Ďalšie zašuchotanie.
– Za chvíľu zbuntoší celú rodinu, - zahromžil v duchu Tibor a zohol sa k otcovej taške. Jeden priečinok, vedľa ďalší a vnútri ešte jeden. No všade boli len spisy. – Hm...
Tibor vstal a zúfalo sa zahľadel na dvere do spálne rodičov. – To nemôže byť pravda!
Moric nahlas zakrochkal. Tibor sa pol minúty dusil smiechom, no potom naňho znova doľahla vážnosť situácie. Pomaly zovrel kľučku. Zatlačil. Nechutne zaškrípala a Moric sa dvakrát prehodil na posteli.
Okamžite zavrhol myšlienku vkradnúť sa do spálne.
- No nič. Musím vystačiť s tým, čo mám. – nebolo to veľa. Bolo to skôr málo. Smiešne málo.
Ešte raz si prehmatal vrecká, či všetko má a pohol sa k dverám.
Zrazu sa mu čosi mihlo v kútiku oka. Na telefóne blikla malá zelená kontrolka. A hneď vedľa ležala obálka. V obálkach pri telefóne mohla byť len jediná vec.
Svetielko bliklo znova a telefón sa rozrinčal na celý byt. Nebolo kedy váhať.
koniec 1. časti
7. 7. 2009
LeQuibanniho kód
šifra zakázaných básnikov
ahoj milé dieťa
víly odlomili vlasmi
kúsok tohto sveta
a vymysleli vlastný
LeQuibanniho básne nedávali zmysel nikomu. Nielen ich forma, ale aj vnútorný obraz a symbolika boli nezmyselné, nesmerovali nikam. Kvôli tomu Qubanniho nikto nečítal. Nikro sa nechcel dostať na miesto, ktoré bolo nikde.
Preto sa rozhodol skryť svoje slová pod šifru, ktorou hľadal tých správnych čitateľov. Na to, aby jeho báseň mohli prečítať, museli preukázať schopnosť dostať sa nikam a rozlúštiť jeho tajné písmo. Toto nie je pravá LeQuibanniho šifra, len moja kópia:
Tu je jedna jeho báseň, rozlúštená a znova zašifrovaná.
Kto ju dokáže rozlúštiť, dokáže nemožné. Dokáže sa dostať nikam. A tiež vidieť to, čo videl Quibanni: Niekedy nezáleží na každom detaile, stačí si uvedomiť to, čo je podstatné.
Ano, všetci dokážete nemožné. Duh.
ahoj milé dieťa
víly odlomili vlasmi
kúsok tohto sveta
a vymysleli vlastný
LeQuibanniho básne nedávali zmysel nikomu. Nielen ich forma, ale aj vnútorný obraz a symbolika boli nezmyselné, nesmerovali nikam. Kvôli tomu Qubanniho nikto nečítal. Nikro sa nechcel dostať na miesto, ktoré bolo nikde.
Preto sa rozhodol skryť svoje slová pod šifru, ktorou hľadal tých správnych čitateľov. Na to, aby jeho báseň mohli prečítať, museli preukázať schopnosť dostať sa nikam a rozlúštiť jeho tajné písmo. Toto nie je pravá LeQuibanniho šifra, len moja kópia:
Tu je jedna jeho báseň, rozlúštená a znova zašifrovaná.
Kto ju dokáže rozlúštiť, dokáže nemožné. Dokáže sa dostať nikam. A tiež vidieť to, čo videl Quibanni: Niekedy nezáleží na každom detaile, stačí si uvedomiť to, čo je podstatné.
Ano, všetci dokážete nemožné. Duh.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)