Kapitola 5 – Viem že prídeš

Obloha mala krásny fialový odtieň. Piesok ešte stále hrial a kdesi nad morom sa chystalo unavené slnko zapadnúť. Nerov výhľad zatienila dievčenská postava.
Bola nádherná, ale nevedel prísť na to, čo má oblečené. Či vôbec má niečo oblečené... Stála len kúsok od neho. Natiahol sa k nej a spoznal tvár. -Erika...? - zamrmlal prekvapene. Vzápätí sa tresol o hranu stola a zobudil sa.
-Aou. - chytil si hrču na čele a zvalil sa na zem.
-Kurva! - povedal nahlas, keď sa mu do hlavy dostala bolesť. Musel zavolať Erike. Spýtať sa jej na hromadu vecí.
-Tááááákú hromadu. - pomyslel si, zasmial sa a nahmatal mobil. Zavolal.
-Do riti, nie! - zhíkol po sekunde a zrušil hovor. Bola to Niky. Erikine číslo nemal. Hodil mobil o zem.
Pozbieral ho, vrátil batériu na miesto a roztrasenými prstami pohladil prasklinu na plastovom kryte.
- Prepáč. Prepáč...Viem, ty za nič nemôžeš.-
Zvyšok večera pozostával už iba z večere a strašne dlhého nútenia sa do spánku. Včerajšok sa prehupol do zajtrajšku. Jeden ešte nepoznal a na ten druhý už zabudol.
Prišlo nechutné zahmlené ráno, čo sa sa vlieklo až do poludnia a potom už len lenivo stagnovalo. Nero vychádzal zo školy flegmaticky ako vždy. Banda dementov utekala na autobus, tak ho nechali na pokoji. Povedal si, že sa teda stane raperom.
Zamieril do parku.
-Povedz mi, čo tu hladám... – luskol prstami. To by šlo.
-Ja ti dám, hneď jak ťa zbadám.
Práve teba hladám, madam. – vystrúhal poklonu bielej breze bez listov a vykračoval si ďalej.
-Viem, že prídeš sama! Vidíš, nemožem klamať.
To mi povedala mama. – zarazil sa.
Prišiel do stredu parku. Okolité domy mizli v hmle.
–Viem že prídeš. - povedal si znova a sledoval siluetu medzi domami. Počkal dva takty a skúsil to znova.
–Viem že prídeš. – mávol rukou do rytmu a pomaly si prestával veriť. –Viem, že sa mi zídeš. Chcem ťa pri sebe, lebo moje sny sú o tebe, a keď nie tak máš po chlebe. Som ten čo na teba čaká! Viem že si tam, tak vďaka, že si taká...
- Poď sem a zobuď vo mne draka...
Z ničoho nič k nemu od chrbta pribehli rýchle kroky. Erika ho chytila za plece.
-Čau, srandista! Tu máš! - ozvala sa a vtisla mu do ruky malú obálku, a po malom zaváhaní ho pobozkala na líce.
-Všetko najlepšie! Huch, nestíham! – ozvala sa a zmizla. Odbehla skôr, ako jej stihol niečo povedať. Márne sa za ňou natiahol, bola preč. Mal chuť sa za ňou rozbehnúť, chytiť ju a ... veľa ďalších vecí.
Zavrel ústa a otvoril obálku. Bola tam psychoticky farebná kartička s ešte psychotickejšími tváričkami a veľkým číslom 16. Prianie k narodeninám. Nerovi vyplo. Sám si presne nepamätal, kedy má narodeniny. Neslávil.
-Všetučko najsamlepšejšie tomuto super chalankovi! Dúfam, že prídeš. Nerozmýšľaj. Je to oslava pre teba. - elegantný podpis a srdiečko.
Nero zazeral na jedno čudné slovo.
-Nerozmýšľaj. - povedal si. Vzápätí sa usmial, potom sa zamračil a potom oboje naraz, no to už s jeho náladou nemalo nič spoločné. Kdesi pod žalúdkom mu hrozivo zabublalo.
Keď konečne vstal zo záchoda, zavrel sa vo svojej izbe. Školské obedy boli nestráviteľné. Zobral do rúk kartičku a dlho ju obracal medzi prstami. Na zadnej strane bola adresa a pre istotu aj dátum.
Už raz také zbaštil, a nedopadlo to bohvie ako.
- Ale... - Nero pozrel do kalendára.
Nalistoval trinásty november.
Trinástka bola zakrúžkovaná, no žiadnu poznámku tam nenašiel. – Hneď dneska? -
Musel tomu jednoducho veriť. Je to obyčajné pozvanie na oslavu. Síce on je oslávenec, ale inak to bolo v poriadku. Dátum bol správny.
V Nerovi sa skrížilo niekoľko hrejivých faktov. Zaprvé, už bude mať šestnásť.
A potom, nie je jediný, kto o tom vie.
-Odkiaľ to vieš? - spýtal sa kartičky, akoby mu mohla odpovedať. Erika naňho myslela. Spravila mu oslavu. Na jeho narodeniny. Nero sa usmial.
Na druhý deň sa rozhodol zistiť, do ktorej triedy to Erika chodí. Kým sa vydal pobehovať po škole, skúsil vylučovaciu metódu. Automaticky vylúčil prvé štyri ročníky. K tomu pridal predpoklad, že bude od neho mladšia. Kocúr chvíľu zúrivo ťukotal do kalkulačky a potom z neho vypadlo že Erika musí byť piatačka.
Nero vrazil ruky do vreciek a zamieril ku dverám. Za absurdne krátku prestávku stihol zistiť, že triedy 5.A a 5.B sú veľmi záhadne umiestnené na takmer opačných koncoch školy. Ani v jednej však Eriku nenašiel. Sekundu po zvonení už len pokrčil ramenami a vrátil sa do triedy. Ani číslo ani trieda...bude ju musieť vstriehnuť pred školou... Alebo v parku... Alebo...
Prišiel domov. Tatko sa rozhodol oživiť ich malý byt a tak na stole pribudlo (zatiaľ úplne prázdne) akvárium. Jedným uchom ho počúval ako básni nad akvaristickou brožúrkou a rozplýva sa nad neónovými tetrami, a medzitým si listoval správy. Nikto nový...
-Mal by si si kúpiť prísavníkov, čistia si akvárium sami. -
-Vidíš... to je dobrý nápad! – nadchýnal sa tatko a Nero sa na ňom uškŕňal. Odfiltroval si zoznam správ na tie, v ktorých mená začínali na E. Nič nenašiel.
-Tieto rastlinky sú pekné, čo povieš? – tatko mu otŕčal stránku s besne červenými akváriovými rastlinami.
-Hlavne nezabudni na štrk. Do skla rastlinky nezasadíš. – okomentaval mu to popod nos. Vrátil sa do boxu so správami a postupne mazal tie, čo nemali viac ako jedno slovo. Kašlať na nich.
Karie4414.
Do očí mu udrel neznámy nick. Schmatol myš a otvoril správu. Miesto správy sa na neho usmiala prázdna schránka. Omylom to zmazal.
Zúrivo stlačil Back a čítal:
Mas pravdu. Neznesiem aby nad mnou vyhrala! :D Kiss, Erika.
-Hm...mm? - dvihol obočie.
-Tak toto už začína byť zábavné... –
Jeho kocúr si natiahol reflexné treníky, vyhodil do vzduchu loptičku, vytasil raketu a začal si schuti pinkať o stenu.
–Ďalší level. A čo sa stane tentokrát?
Nemal inú možnosť, len to zistiť.
V piatok popoludní na zástavke autobusu vládol chaos. Bolo trinásteho a (asi nie len kvôli tomu) autobusári štrajkovali. Blázni. Nero adresu z kartičky poznal. O trochu ďalej než byt Niky a stále dosť blízko. Nakoniec... veď mohol ísť aj pešo. Obloha potmehúdsky tmavla, až sa spustil fádny sivý dážď.
Na malom námestí chvíľu postával a skúšal sa hrať na poštového holuba, no potom sa mu zakrútila hlava. Nakoniec si zvolil čisto náhodný smer vykročil úzkou uličkou medzi staršie tehlové domy. Dážď sa premenil na lejak. Nero dobehol ku dverám s číslom 42 a zazvonil.
Po ulici sa prevaľovali vlny daždivých úderov a voda sa rinula popri chodníku. Nero zazvonil znova. Kvapky mu bubnovali po hlave a v ušiach mu exoticky šumelo. Už sa chystal zazvoniť tretí krát, keď k nemu pribehla postava v bielej bunde. Spod veľkej kapucne jej trčali jej zmáčané končeky vlasov.
-Jéé, už si tu? Myslela som, že prídeš neskôr...- ozvalo sa spod kapucne. Balancovala s papierovými vreckami z obchodu a končekmi prstov sa lovila z vrecka kľúče. Nešlo jej to. Nero zažmúril proti dažďu a čakal ako sa vec vyvinie.
-No, prosím ťa. - zvolala zrazu a natrčila k Nerovi bok. Nero sa zháčil. Ešte chvíľu na ňu spýtavo pozeral.
–Tak chyť to! – vrazila mu do ruky jedno z vreciek a vytiahla kľúče. Kým ich stihla strčiť do zámku, sabotovali celú udalosť a ocitli sa na zemi. Nero sa po ne bleskovo zohol, zatiaľ čo Erika zalamovala rukami (či skôr jednou, lebo v druhej mala stále nákup).
-Ten červený. – Nero sa narýchlo zorientoval, vrazil kľúč do zámky a vošli dnu.
-Šibnuté počasie! – hromžila Erika. Nero sa obzrel. Mykla hlavou a kapucňa jej spadla. Trochu namočené svetlé vlasy jej padli na chrbát. Striasla si ich z čela a uškrnula sa. Líca mala červené od vetra a mokrého vzduchu.
-No nepozeraj, choď! - Nero sa zvrtol a vyšiel na poschodie. Erika ho naviedla do dverí na konci chodby a Nero znova odomkol.
Pozrel sa na dvere. Tú farbu... ten druh dreva už videl. Miatlo ho to. Pamätal si to. Šibalo mu z toho. Obrátil sa na zadychčanú Eriku. - Kto si? -

ďalšia kapitola