Kapitola 8. - Suchý Sen

Erika natiahla ruku a pootočila gombíkom. Svetlo v obývačke sa nenápadne stlmilo. Nikto si nič nevšimol. Nero sa na ňu zadíval.
-Nechceš sa pozerať na film? -
-Radšej sa pozriem, čo sa ti sníva. –
Ich tichý smiech znova nikto nezachytil. Boli schovaní za vankúšom, kúsok gauča len pre nich.
Zrazu sa ozval hurónsky rehot a film skončil. Telka stmavla a po obývačke sa rozbehlo niekoľko párov očí. Nero a Erika sa od seba odlepili a veselo objímali vankúš, no svietiace fľaky na lícach skryť nemohli.
-Ja som to vedel! – vykríkol Martin a s Matúšom sa pustili do dlhého kŕčovitého záchvatu v dvojici. Spočívalo to vo vzájomnom mlátení sa po chrbte a prehýbaní sa až po zem. Dano sa uškrnul a Silvia sa nezbedne usmiala. Krém na Nerových (a teraz už aj na Erikiných) lícach svetielkoval bláznivou zelenou farbou.
Martin vytasil škatuľku s krémom a v okamihu svetielkovali všetci.
-Hotová Halloween párty! –
-Ty si cvok... – šomrala Silvia a zotierala si krém z vlasov.
-Sisa, tebe to úplne strašne pristane! – vyhlásil Dano.
Obrátili do seba ďalšie kolo a potom Erika pozbierala poháriky.
-Sorry decká, ale budeme musieť končiť. – za hlasného šomrania sa vymanila z Nerovho objatia a začala odnášať poháre. – Erika, čo si? Veď je len...
-Veď práve dosť, Martin! – oborila sa na neho.
–Za chvíľu sú doma rodičia a to už tu nikto nebude, jasné?! – Matúš sa krátko zasmial, no potom podal Martinovi svoju stoličku.
Kým skončili titulky, obývačka bola znova takmer prázdna, určená pre trojčlennú rodinu. Krpaté palmy to vďačne rozdýchavali a banda detí sa obúvala v predsieni. Erika ich sledovala opretá o dvere do kuchyne.
-To je ľavá, Martin! –
Martin sa na ňu prestal škeriť a venoval sa topánkam. Bol to závod o najpomalšie obúvanie na svete. Silvia sa mordovala s vysokými čižmami, no chalani mali celkom iný dôvod. Nero sa obúval dvakrát po sebe. Pomaly...
Absurdne pomaly...
-No haló! Pohyb! – zvolala Erika. Silvia už zmizla na schodoch, Dano trielil za ňou. Potom sa odporúčal aj Matúš, no Martin sa musel otočiť vo dverách.
-Dík za pozvanie. Bolo to najsam...-
-Čau. – Erika ho katapultovala z dverí ľadovým úsmevom. Nero postával v predsieni.
-Tak ja už by som išiel. – ozval sa. Doniesla bundy všetkým okrem neho. Bez slova na seba pozerali, striedavo dvíhali obočie. –Fakt chceš ísť? -
-Ani nie, ale... – pokrčil plecami. Povedala to hádam jasne.
-Ale? – pristúpila k nemu.
-Ako chceš ty. - Nero sa držal vchodových dverí. Druhá ruka mu bezradne visela pri jej boku. –Ty si trdlo! - V sekunde bola preč.
Priniesla mu bundu. –Tak teda choď. –
-Vďaka za oslavu. - Kým sa obliekol, vlepila mu pusu a podržala dvere. -Vďaka že si prišiel. Pozdravuj doma. –
Nero zvraštil obočie a posledné čo videl, bol jej úškrn.
-V pohode, prídem domov, že: Pozdravuje Erika! –
Prehrabol si vlasy a zamieril dole schodmi. Zastal.
Obzrel sa na drevo dverí. Nepezpečne povedomé dvere.
-No nič. Už bude dosť hodín. – pozrel na hodinky a vykĺzol na večernú ulicu. Lampy rozmazané hmlistým vzduchom sa odrážali v mlákach a vietor ešte labužnícky povieval.
Nero si luskol prstami.
-Chalan, toto vieš. Už si muž. Máš čo si chcel a čuš. –
-Čo môžeš, to skús. Vychutnaj! Keď musíš, kúš! -
-Kurva, ujde mi bus! –
Prešprintoval cez ulicu, vyhol sa automatu na lístky, týpkovi v čiernej bunde a potom smetiaku. Skočil do dverí, vytiahol zaseknutý lakeť a chytil sa, aby nespadol.
Drb! Malá päsť a prudká bolesť pri oku.
Pustil sa a chytil sa inde.
-Magor! – spod blond melíru a preťažených mihalníc na neho zazerali namosúrené hnedé oči.
- Máš problém, debilko?! - hneď za ňou stál obrovský chalan, žiadny krk, žiadne vlasy, čierna bunda a zazeral na neho ešte horšie než jeho odfarbená frajerka.
-Sorry. – zahundral a predral sa ďalej. Zúrivé oči ho sledovali po celom autobuse, nestačilo ani skryť sa za spotený volejbalový tím. Bol fakt rád, keď vystúpil pri dôverne známych bytovkách a mohol rýmovať ďalej. Ani si nevšimol, za čo ju to chytil.
V momente, keď otváral bránu, za jeho chrbtom sa rozsvietila prvá nočná lampa.
Nero na ňu zaškeril a vnoril sa to tmavej chodby. Potme si hmkal noty, ktoré ho napadali. A spolu s nimi mu v hlave zneli slová.
-Čo môžeš, skús... Keď musíš, kúš...- odomkol a nehlučne vkĺzol do bytu.
V obývačke ležal otec vyvalený na gauči. Jediné svetlo sálalo z monitora počítača. Otec ho nechal zapnutý. Nero nad ním pokrútil hlavou. Chytil myš a chcel počítač vypnúť, no potom sa ešte prihlásil na chat.
Prišla mu jediná správa. Bola označená ako tajná a na poli odosieľateľa bola prezývka Nikkky.
Nero sa zamračil. Mala v mene o jedno K menej. Chvíľu krúžil kurzorom okolo blikajúcej červenej obálky. Vzápätí sa strhol, lebo otec nahlas zachrápal. Nero prudko zatriasol hlavou a vypol počítač. Správa počká.
Trvalo dlho, kým zaspal. Ešte aj v spánku sa prevaľoval a mrvil. Zo sna sa sústredene mračil a zvieral päste.
Kráčal dlhou chodbou. Jej bezfarebné steny boli tak vysoké, že strop mizol v hmle. Takmer ich nevidel, no vedel že tam sú. Dve rovnobežné steny sa ťahali do nekonečna pred ním aj za ním. Zdalo sa mu, že kráča celé hodiny, no všetko ostávalo rovnaké. Nič lepšie ho nenapadlo a tak len kráčal. Kroky nevydávali najmenší zvuk a vzduch bol zbavený všetkého života. Dýchalo sa mu ťažšie. Nakoniec zastal a čupol si. S rukou opretou o stenu civel do hmly. Bolo to márne. Obrátil sa k stene a prekvapene sa vystrel. Zo steny naňho rovnako prekvapene hľadela jeho tvár.
Tváre sa odrážali uložené jedna v druhej a boli perfektne podobné. Bolo to zrkadlo. Rovnaké zrkadlo viselo aj oproti a spolu vytvárali tunel nekonečných odrazov. Nero položil dlaň na sklo. Jeho odraz urobil to isté. Úplne normálne. Ich dlane sa dotýkali, až to že ich delilo sklo.
Nerove prsty sa ponorili dnu a prsty zo zrkadla vyliezli von. Nekonečno odrazov sa závratnou rýchlosťou zviezlo do jedinej ilúzie.
Jej dlaň bola horúca. Stále nepúšťala Nerovu ruku, len pohodila dlhými plavými vlasmi a vykročila k nemu.
-Čo tu robíš, Erika? – trepol beznádejne.
Vystúpila zo zrkadla a pritlačila ho chrbtom k druhej stene. Bez slova ho chytila okolo krku a začala ho vášnivo bozkávať. Teplo z jej pier sa rozlialo po jeho tvári. Privrel oči, uväznil ju v pevnom objatí a nechal sa unášať.
Po chvíli sa jej pery odlepili a Nero znova otvoril oči. Tie na druhej strane boli rovnako rozžiarené, no polnočne čierne. Nero sa strhol.
-Niky! –
Zrkadlo za jeho chrbtom sa roztrieštilo na tisíce črepov.
Prudko sa posadil na posteli a hlasno vydýchol. Jeho dych sa ešte dlhú chvíľu nevedel upokojiť.
-Šialený sen. - povedal si. Prehmatal sa potme do kuchyne a vyklopil do seba maximálny pohár minerálky. Chytil sa za čelo, úplne spotený.
-No fasa. – zamrmlal, položil pohár a opláchol si ksicht. Jeho kocúr sa naháňal s hormadou dotieravých červíkov. Hlodali v ňom debilné myšlienky.
-Poviem jej to? Ale ktorej? A mám vôbec? Čo tiébe...-
vrátil sa do izby. Za oknom práve svitalo.

ďalšia kapitola

môžeš. (I)

keď nikto nepočúva

padajú tie najvzácnejšie slová
a to na čo spomíname, sa stane znova
najlepší zo všetkých možných dní
film môjho života v pôvodnom znení
a každý moment je len jediný
nič nevydrží - všetko sa mení.

cez tisíc spojení a dotykov
až tam kde končí svet dobrovoľníkov
na poslednej linke v slepej uličke
zoči voči pravde podáš ruku a možno
spoznáš človeka, navždy si zapamätáš
čo pre teba znamená.

ten najlepší vtip je ten
ktorý si ešte nepočul, ten ďalší
pretože nikdy presne nevieš čo príde
sme nevypočítateľní - sme naši
a na každom rohu máme spoločné
čo jeden zabudne, druhý si pamätá.

keď raz otvoríš oči
budeš sa tešiť na všetko čo uvidíš
a keď svetlá zhasnú, príde strach
posledné slovo vety si hľadá skrýš
zatiaľ len bodky visia na perách ........
to tak jednoducho nevymyslíš.

nakoniec na to prídeš, alebo
prezradia ti, kde bol pes zakopaný
v hlave ti vyjde tvoje vlastné slnko
zistíš, ako sú tvoji známi podobní
osamoteným momentom - spolu
lebo za rohom sa cesty znova rozchádzajú.

svet tak nemá miesto
kam by ešte nikto nevkročil
aspoň v mysli, tými najľahšími krokmi
levitácia vraj pristane hocikomu
zbaviť sa tiaže
uletieť, keď niekto letí s tebou.

je to úžasné.

Kapitola 7. - Blesk a hostia

Ty už si to videla? -
-Ee. Som zvedavá čo to je. – pokrútila hlavou a odliala z gigantickej fľaše kolu do dvoch pohárov.
Dva poháre. Nero sa pousmial. V telke blikotali logá producentov a úvodné titulky.
-Vyzerá to okej. – Erika si kriticky odpila.
-Zatiaľ hej. Prvé tri minúty celkom ujdú. – prikývol Nero. O chvíľu už sa chechtali na chaotických scénach a chrúmali čipsy.
-Som zvedavý, ako dostane dodávku do tak malej garáže! – ozval sa Nero. Vzápätí garáž skončila v troskách a s Erikou sa kŕčovali vo vankúšoch. Po pol hodine si už Erika musela odskočil po vreckovky. Vďačne presmrkala celý prejav akéhosi prezidenta a potom si privlastnila misku s čipsami. Pre Nero to bola vážna komplikácia, najmä pre to, ako šikovne miskou uhýbala pred jeho rukou. Provokácia.
Úškrn.
Fór v telke. Rehot. Šteklenie. Chichot. Nádych.
Dúšok koly. Úsmev. Poznámka. Smiech. Trápna scéna.
Kŕče. Pohľad. Dvojzmysel. Úškrn.
Blesk. Hrmenie.
Výpadok prúdu.
Ocitli sa utopení v tme, tichu a vankúšoch. Erika zvierala Nerove rameno a on sa potichu chechtal. – Čo je? –
-Čo je ti smiešne? – pípla. Ďalej sa chechtal.
-Čo – je – ti – smiešne? – počul, ako sa jej ústa rozťahujú do úsmevu. Vzápätí ho čosi strhlo medzi vankúše a pod rebrami ho znova šikanovali jej prsty. Šikovne sa mu vykrúcala a unikala jeho rukám, až kým ju nevytlačil z vankúšov a strepali sa pod stolík. Ležali vedľa seba a dýchali si na tvár, okolo nich tmavá obývačka a za oknami obrovská atramentovo čierna postmoderna.
Prvá spod stolíka vykĺzla Erika. Nero si ešte stihol udrieť hlavu. Potom vytiahol Erike z vlasov zatúlaný čips. Potichu sa zasmiali.
-Tak o tomto sa mi ani nesnívalo. – ozvala sa Erika. Nerov kocúr vyhrával Happy Birthday na extrémne rozladenom saxofóne. Nero sa zadíval na Eriku, teda na miesto, kde si myslel, že je: – Mne možno áno. Nespomínam si...
Nahla sa k nemu. Nemuseli ani zavrieť oči.
Saxofón stíchol, kocúr sa schuti nadýchol a spustil novú skladbu. Falošné tóny boli preč a on sa cítil ako malý boh.
Čo malý... ako veľký boh.
Ku kocúrovi pritancovala mačka s krásnymi sivými očami. Saxofón ostal visieť vo vzduchu, hoci hral ďalej. Kocúr s mačkou sa pustili do tanca. Kocúr sem tam zakopol, cica zas občas netrafila rytmus...
Nechali sa unášať chutnou melódiou v malých kruhoch, čo občas pripomínali štvorce a ticho sa smiali búrke tam vonku.
Eriku a Nera oblialo tichučké bzučanie, ako sa prúd vracal do elektroniky. Lampa prekvapene blikla a rozsvietila sa, zatiaľ čo televízor ostal rezignovane zrniť.
Zažmurkali do náhleho osvetlenia. Nero sa pristihol s rukou na jej páse, zatiaľ čo ona mu ju zabudla na stehne.
–Tak už viem, v čom bol ten vtip. – zachichotala sa a zdvihla oči k nemu. Ešte raz ho krátko pobozkala a oprela si hlavu o gauč.
-To potom vieš viac ako ja. – oprel sa vedľa nej.
-To si píš že viem. –
Nero pozrel na ich dlane, čo sa poslušne spojili.
-Tak už nemusím byť raper? – náhle ho pustila.
-Ty nie si?! – zvolala.
Nero dvihol obočie. Odmenou mu bola spleť vlasov v tuhom objatí a jej uchichotaná poznámka: -Tým lepšie!
-Stačí povedať. Ale metlákom nebudem! –
-Nemusíš. Buď sám sebou. –
Chvíľu štvornožky blúdili po miestnosti a zbierali roztrúsené čipsy. Erika znova naplnila misku.
-Chceme to dopozerať? –
-Hm... a vieš kde to skončilo? -
-Ako Harry urobil mokrú čiaru na aute. –
- Jáááj... – vyprskli obaja naraz. Kým Erika naliala kolu, Nero schmatol ovládač a preskakoval scény až po Harryho, ako ští na auto.
-Ale necháš ma dýchať! – vyhlásil, keď liezol do vankúšov k Erike. Prikývla, hoci nie veľmi presvedčivo.
Absurdné vtipy striedali ešte absurdnejšie a nálada sa vrátila k nekonečným explóziám smiechu. Miska skončila opäť v Erikinom lone a jej hlava pohodlne opretá o Nerovo plece.
Búrka vonku pomaly utíchala a film sa nenápadne blížil k prekvapivej pointe, keď Erike zazvonil mobil. Vyskočila z vankúšov, len čo pozrela na displej. Nero vyskočil za ňou, no potom si znova sadol a stopol film. Erika sa ohlásila milučkým Ahoj, no potom jej hlas skĺzol do štandardnej namrzenosti číslo tri a pol.
-Sorry chalani, idete neskoro. Už je dávno po oslave. Čo? Áno, už odišli. Nie. Nie! Ja že klamem? Čo? Neblbni Martin. Čau. Maj sa, čau! –
Zľahka namosúrená sa vrátila k Nerovi. Nestihla ani otvoriť ústa a ozval sa zvonček. Zaťala zuby. Potom zaťala päste. Keď nenašla nič iné, čo by mohla zatnúť, pohla sa k dverám. -Ste fakt dotieraví, jasné?! – oborila sa na osobu pred nimi.
-Čaves! Pozvala si nás na oslavu, tak sme tu, jasné?! –
-Neopič sa, jasné?! Idete neskoro! – vyprskla Erika.
-Ale nie. Ideme práve včas. Náhodou som dobre počul a myslím, že tu zábava ešte len začína. – zasmial sa chalan.
-Huch! – vzdychla si Erika. –Okej. Ale žiadne blbosti! –
Do predsiene sa všuchtalo niekoľko párov topánok.
Erika odbehla do kuchyne a tak sa topánky šuchtali ďalej.
Nero sa neunúval vstať.
-Ale nazdár! – vysoký tmavovlasý chalan k nemu už naťahovať ruku, keď ho zastrelil Erikin výkrik.
-TY SA DOMA NEVYZÚVAŠ?!! –
-Ups. – uprostred obývačky sa vyzul a hodil tenisky do predsiene. Potom podal Nerovi ruku a Nero sa ocitol na nohách. –Tak, šéfe... všetkeho najlepšieho, sily, zdravia, sexu, penazí, však ty vieš jak. – zarehotal sa, masívne mu potriasol rukou, potom mu plesol na dlaň kockatú krabičku.
Vystriedal ho žiarivo svetlý blonďák, modré oči mu aj v šere svietili. Odsalutoval, krátko mu stisol ruku, vyhŕkol –Všecko naj! - , podal mu fľašu a usadil sa na gauč.
Od bucľatej čiernovlasej slečny dostal úhľadný balíček a lepkavú pusu na každé líce a od ryšavého týpka v kraťasoch vyškerenú šálku. Čiernovlasý Martin pomohol Erike so stoličkami a všetci sa usadili okolo krpatého stolíka.
Nero sedel najbližšie k stredu a zarazene sa usmieval na všetky strany. –Ako... ďakujem moc, toto pre mňa ešte nikdy nikto nespravil. Vďaka.– pohľad mu skončil na Erike.
-Mám to otvoriť? – potriasol balíčkom. Prikývli.
Vykľulo sa z neho čierne tričko z lebkami a nápisom Kentus. Zborovo sa zarehotali. Nero na to mohol len zdvihnúť palec.
V kockatej škatuľke od Martina bol zvláštny krém, no nikto nechcel prezradiť, čo to je.
-Tak nech je sranda. – Nero si trochu natrel na líca a čakal čo sa stane. Nič sa nestalo.
Otvorili fľašu. Pripili si, raz, dvakrát a rozbehla sa vtipná debata. O hodinu si Nero znova opakoval mená.
-Martin. Matúš. Dano. Silvia. Erika... –
Sedela vedľa neho a pozerala do stola. Nero vykladal jednu zo svojich šialených historiek z leta. Po pointe sa obývačka otriasla zaslúženým rehotom a Matúš so sklennými očami uznanlivo prikyvoval:
-Nero, ty si fasa týpek. –
-To teda je. – ozvala sa Erika, pritúlená k jeho ramenu. Nerova ruka skĺzla okolo jej pása. Všetci okolo stola na moment spozorneli. Potom sa Martin obrátil k televízoru, kde Harry visel zaseknutý vo výťahu.
-Čo to pozeráte? -
-Mirnix Dyrnix. – odvetil Nero. Už ten názov sprevádzal výbuch nadšenia. –Héj! Poďme si to kuknúť! –
Silvia pokrčila silnými plecami: -Nemám nič proti.-
Preštylizovali obývačku na domáce kino a Nero dramaticky stlačil play. A kým sa ostatní rehotali na Harrym a jeho bláznivej bande, Erika s Nerom si v rohu gauča užívali mačací tanec pri saxofóne.

ďalšia kapitola

...pravda

--voľnéé pokračovanie Fantasmagórie



pravda je tá jediná.

len ona
vidí všetkým slepcom do očí
vracia rozhádzané stránky
ktoré len pár ľudí za deň otočí
rúžom písané uspávanky

a obálky bez adries
na správne miesta, ktoré nikto nepozná

len ona,
navždy nemenná a pritom krehká
snáď vie, ak aj nie
tak my sa to nedozvieme.

cink,
nasleduje zastávka: záchranná brzda
a znova sa nikto nepohol z miesta.
lebo chceme

chceme!
každý za seba, ale hlavne spolu zborovo...

ísť stále ďalej
až na okraj a potom hádam späť
lebo niekto povedal
iba o trochu viac nahlas ako ostatní
že raj je na druhom konci.

všetci hľadajú koniec
a tí druhí ten druhý.

len ona
si užíva to, čo je medzi nimi.

PD - 3. Galapágy

O pár hodín už cez škáru okeníc preblikovalo nepatrné svetlo. Malé iskričky sa Tiborovi roztancovali pred očami, akoby nikdy nechceli zmiznúť. Celú večnosť sa mu vracala jedna tvár. Dievčenská, s blonďavým copom. Vedel, že je to ona, akoby to mala napísané na čele. Laura. No vôbec sa na seba nepodobala. Raz mala desivé pehy, inokedy krivý úsmev alebo bola jednoducho škaredá. Záhadným spôsobom. Tibor si zaželal, aby nikdy neuvidel svet. Obrazy pod viečkami ním otriasali a menili sa čoraz rýchlejšie.
Móric balansoval na koľajniciach kdesi na dedine, vzápätí si Tibor doma robil omeletu a na niečo zabudol a nevedel si spomenúť... Rozdával spolužiakom písomky. V izbe na stene visela medaila za beh na sto metrov... Sedel na streche skleníka a na oblohe bol oblak, čo vyzeral presne ako...
Tibor si zatlačil oči päsťami a obrázky sa roztiekli do dvoch obrovských fialových fľakov. Cez škáru začalo presvitať slnko, no Tibor nič nevidel.
Vrzgot tesne nad ním mu prezradil, že niekto schádza po schodoch. Nohy v ponožkách rytmicky dopadali na schody, až na moment zastali dole a obuli sa. V šere sa mihla štíhla postava. Tibor sa pohol, no hneď znova znehybnel a sledoval tú osobu spod deky.
Začula ho. Prudko obrátila hlavu, vzduchom preletelo niekoľko prameňov dlhých vlasov.
- To je tá žena, - napadlo Tiborovi, no stále sa nehýbal. Vtom začul jej dych a donútil sa privrieť oči. Znelo to oveľa mladšie ako ustaraný hlas pred niekoľkými hodinami.
Po sekunde sa obrátila späť a jej silueta sa stratila na druhej strane miestnosti. Zrazu Tibora oslepil príval svetla. Otvorila dvere. Vyšla von a znova ich zavrela. Tiborovi pred očami ostala jej postava vo dverách. Zdalo sa mu, že sa obzrela, no jej výraz nezachytil.
Po schodoch zliezli ďalšie kroky. Tentoraz ťažkopádne a obuté. Ten muž prešiel rovno k oknu a dokorán ho otvoril. Tibor si zaclonil tvár a snažil sa pozrieť mužovi do tváre.
- No dobré ráno, chlape! Ako? – prehodil muž, no neznelo to vôbec veselo. Tibor sa opatrne posadil. – Bre... – vytlačil zo seba. Chvíľu civel pred seba a čakal, kým si jeho oči zvyknú na svetlo. Po nekonečnej tme to šlo ťažko.
- Riadne si vonku zmokol, čo? Ako sa cítiš? – muž z neho nespustil zrak. Na niečo čakal.
- Dobre. Ďakujem, - zbadal sa Tibor po chvíli.
- Ako sa voláš? – pýtal sa muž.
- Tibor, - odvetil. Áno, tak sa volá. Nemá zmysel klamať.
- Robin, - kývol mu muž a usadil sa na stoličku vedľa postele.
- Kde to... – Tibor zo seba tlačil prvú otázku, čo ho napadla, no Robin bol rýchlejší: - Sme v mojom dome, kúsok od Plechárov. Čo sa ti stalo, že si ležal uprostred noci na ceste? – Tibor zahanbene sklonil hlavu, no zo všetkých síl sa snažil vnímať jeho slová. Stále mu hlavou prebleskovali vízie z noci a tiež to dievča vo dverách. Bola skutočná?
- To je dlhý príbeh, - namietol Tibor.
- Myslím, že teraz už máš dosť času, - muž reagoval okamžite, zato Tiborovi to trvalo niekoľko sekúnd. Tibor sa zarazil.
– Dosť času? Ako to? – pýtal sa v duchu. Čo to mohlo znamenať... po dlhej zmätenej sekunde to jeho mozog vzdal. Nemal na to silu. Takže to stačí vyrozprávať.
- Mal som ísť... na chatu. S kamarátmi., – ozval sa a zmĺkol. Robin ho stále sledoval, a keď sa mu zdalo ticho pridlhé, kývol: – A?
- A neozvali sa. – povedal Tibor. Robin znova kývol: – Aha tak. Dobrí kamaráti potom.
Pohŕdavý tón Tibora zranil, no v tomto stave si to nedokázal uvedomiť. Robin rozprával ďalej, a tak sa radšej sústredil na počúvanie.
- Spravíme dohodu, okej?
Prikývol.
- Zobral som ťa sem, aby si neskončil tam na chodníku.
Ďalšie prikývnutie.
- Za to chcem od teba pár maličkostí. Práve v poslednej dobe sa veľmi hodí pomocná ruka do záhrady. Takže tu dnes môžeš ostať, s tým že...
- Veľmi rád... pomôžem. – ozval sa Tibor. Robin na neho pozrel, premeral si ho a keď usúdil, že je Tibor celkom pri zmysloch, potľapkal ho po pleci.
- To je fajn. Teda... si v poriadku? Myslel som že chytíš prinajmenšom zápal pľúc! –
- Asi... áno. Nič mi nie je. – ozval sa Tibor, a opatrne si prehmatával rebrá. Skutočne sa cítil dobre, až na to že bol otupený po toľkých zvláštnych stavoch.
- Jasné, chlape. Máš šťastie, – zahundral Robin.
– V tom prípade sa poď najesť a pustíme sa do skleníka. –

Tibor stál na rebríku a podával Robinovi pláty plastového skla. Zručný záhradník sedel na hrebeni strechy skleníka ako kovboj a presvedčivo pritĺkal sklo klincami. Pláty skladal cez seba, aby nikde nezostala ani škára. Medzitým Tibor zliezol a ťahal z kopy ďalší plát.
- Menší! – ozvalo sa zhora. Tibor vytiahol malý štvorcový kúsok a niesol ho gazdovi.
Pribíjanie plátov bolo pre Tibora niečo úplne primitívne, no Robin vyzeral, že sa na prácu maximálne sústreďuje. Plát za plátom, trieskal do strechy už niečo vyše dvoch hodín.
– Do Márie! – skríkol zrazu a po streche sa skĺzol plát zlomený v polovici.
Tibor mu pohotovo prihral ďalší.
Do mlátenia kladivom sa ozvalo zavŕzganie bránky. Tibor ju videl cez zohýbaný skleník skreslene, no bol si istý, že tam práve prišla žena na bicykli. Viedla ho po chodníku smerom k nim a cez plece jej čosi viselo, asi nákupná taška.
- Ešte jeden!
Jej zvlnená silueta sa vyrovnala, keď sa vynorila spoza steny skleníka. Mala špinavo plavé vlasy takmer po pás, na hlave čelenku, okrúhle červené líca a neuveriteľne svetlé modré oči. Nemohla byť od neho staršia, hoci mala na výšku o vlas viac. Ak sa na neho vôbec pozrela, okamžite uhla pohľadom. Jej tiché – Ahoj. – zastavilo prievan v Tiborovej hlave.
Obzrel sa za ňou.
- Hej!! – gazda na hrebeni strechy stále čakal na ďalší plát. Tibor doslova vyskákal po rebríku a podal mu ho. – Menší nie je? – gazda sa na neho zamračil, keď pokrčil ramenami a vzápätí začal energicky krútiť hlavou. Potom si sťažka vzdychol a pustil sa znova do pribíjania.
Tibor sa zadíval ponad jeho hlavu na oblohu. A tam, kúsok po vetre, visel oblak, ktorý vyzeral presne ako gitara. Tibora striaslo. Skleník. Oblaky. Toto už videl.
- Tibor! Vezmi rebrík a poď na druhú stranu! –
Tibor ešte stále civel na oblohu. Potom sa zbadal a obrátil sa, že zlezie. – Jasné!
Sotva sa postavil na druhú nohu, rebrík sa pohol. Najprv nenápadne, akoby nič. Potom sa však zákerne naklonil a Tiborovi nepomohlo ani hádzať rukami ako na prvej hodine plávania. Rebrík sa kolísal na hrane stability a Tibor ho v duchu prehováral. Snáď si to rozmyslí.
No rebrík si to nerozmyslel. Mykol sa ešte raz a namieril si to aj s Tiborom priamo do záhonu ruží.
- Bác, – pomyslel si Tibor a zaryl sa chrbtom do vrstvy mulčovacej kôry. Ruže sa m uzamotali do vlasov a nechali mu na tričku a rukách úhľadnú sériu škrabancov. Rebrík to uzavrel sarkastickým zarinčaním reťaze a nastalo krátke ticho.
- Ách, - zhodnotil to Tibor a škriabal sa zo záhonu. Robin na neho vyvaľoval oči zo strechy skleníka. – Sorry. To mi nevyšlo. – zavolal Tibor smerom hore, vstal a zdvihol rebrík.

- Prepánajána, čo to stvárate?! – ozvalo sa z chaty a vzápätí sa Tibor prehýbal pod údermi maličkej ženy v slamenom klobúku. Zrejme sa ho pokúšala oprášiť od hliny.
– Ach jáj, čo s tebou, chlapče?! Pozri sa na seba, a to si tu len deň! – zalamovala nad ním (alebo skôr pod ním) rukami. Robin, medzitým už zas usadený na hrebeni strechy, upieral veľmi trpezlivý pohľad kamsi ďaleko. Jeho žena sa medzitým obrátila k záhonu s výrazom zdravotnej sestry uprostred občianskej vojny. Tibor sa medzitým previnilo oprášil, zobral rebrík a prešiel na druhú stranu skleníka.

Tibor si za pár dní skoro zvykol. Každé ráno skoro vstávali a dali si riadne sedliacke raňajky, ktoré doniesla Matilda, Robinova žena. Potom nasledovali hodiny a hodiny rôznych prác. Okopávali, strihali, rezali, triedili a montovali, každý deň sa našlo niečo nové, čo bolo treba spraviť. Jeho nový život na Robinovej chate bol ako sen. Tiež si mohol povedať že jeho živote predtým bol sen a toto je realita, do ktorej sa prebudil. Jediné, čo chýbalo, bolo jeho spojenie s tými to ľudmi. Chcel zistiť, kto sú. A hlavne chcel zistiť, kto je ona.
Dievča s dlhými plavými vlasmi a svetlými očami, ktorá mu nikdy nepovedala viac než - Ahoj.
Vždy len prešla okolo. Nikdy nepracovala s nimi a Tibor ju málokedy videl vonku v záhrade. Prichádzala a odchádzala v najrôznejší čas, raz na bicykli, inokedy pešo.
Tibor striehol na každý detail, ktorý mu o nej prezradil viac. Lovil jej detaily v malých chvíľkach, keď ju mohol zazrieť. Skúšal jej pozrieť do očí a čoskoro zistil, že sa to nedá. Chcel sa na ňu pozerať najviac, ako mohol. Vždy keď sa objavila v záhrade. Vždy keď prešla okolo neho.
Chodievala zvláštne oblečená. Jej šaty boli obnosené, ale vždy čisté a nenormálne vkusne skombinované. Hoci bolo teplo, nikdy nemala odhalený krk. Často nosila šatku, no iba raz prišla v sukni. Nenosila žiadne náušnice ani prívesky, no nikdy jej nechýbal náramok s malým čiernym kamienkom.

Prešiel týždeň a Tibor si uvedomil, že je ňou načisto posadnutý. Čím rýchlejšie zmizla, tým viac chcel, aby bola späť. Jeho nehorázna mánia čoskoro prekonala aj ťažkú prácu a v spánku ho bombardovala miliónmi obrázkov.
- Čo sa to so mnou deje?! - Tibor chvíľu po polnoci ležal na gauči pod schodmi, kde spával, civel do stropu a hlavu si držal v dlaniach. Pred očami mu skákali snímky s najrôznejšími vecami. Bolo jedno či má otvorené oči. Keď Robin zavrel masívne okenice, v chate zavládla absolútna tma.
Videl nekonečný prameň vlasov a ohnivočervené javorové listy. Dlhú pláž z guľatých čiernych kamienkov a oči, ktoré sa neustále otvárali a zatvárali, odtlačok ľudskej nohy a hneď vedľa kladivo a klince. V hlave mu cinkalo sklo a farebné svetielka vo výklade, vzápätí ktosi škrtol zápalkou. Ulicou leteli listy novín v silnom vetre a niekde v diaľke sa zatresli dvere...
Tibor sa prudko posadil. Dvere!
Vonku šalela búrka a dvere chaty sa knísali v prievane. Vstal a pohol sa k nim. Vonku sa zablyslo, vzápätí celou chatou otriaslo hromobitie a Tibor sa potkol. Vyskočil, priletel ku dverám a zatresol ich. Zvonku na ne zbesilo bubnovali kvapky.
Tibor vydýchol a znova zažmúril oči. Pod viečkami mu iskrilo a kdesi veľmi nahlas hrala elektronická hudba. Okolo neho sa mihla dlaň a pristála na jeho pleci.
- Tibor... - Bleskovo sa vytrhol sa z jej dosahu a snažil sa zaostriť na nízku siluetu v tme.
- Ne...! čo?! - rezignovane sa chytil za čelo.
- Tibor, choď si ľahnúť. Búrka prejde... - prehováral ho slabý ženský hlas.
- Matilda? Pre, prepáčte... - odšuchtal sa späť k posteli a ľahol si.
- Musím odtiaľto vypadnúť. - povedal si, keď sa Matilda vrátila hore a zakryl si hlavu vankúšom.
Zdivené obrázky mu preblikovali ešte hodnú chvíľu v hlave, kým ho premohla únava a zaspal.

Ráno otvoril jedno oko a zamračil sa. Dnes bolo vonku oveľa viac svetla a teplo sa lialo otvoreným oknom dnu. Pod stropom sa zmätene naháňali muchy a pri dverách sa váľali čižmy. Žiadny Robin nevŕzgal okenicami a Matilda nestavala kanvicu na starý sporák.
Tibor, ešte stále zamračený, sa posadil a pretrel si oči. Obliekol si starú košeľu, nahmatal pod posteľou tenisky a natiahol si chrbát.
- Nikto ma nebudí? Čo sa deje? - pohľad mu padol na budík na poličke. Ukazoval pol desiatej ráno. Tibor potriasol hlavou. - To je kravina. -
Do bzučania múch sa však usilovne dralo tikanie. Dnes ráno ho nikto nezobudil. Prišiel k sporáku. Kanvica bola studená, aj keď v nej bolo trochu vody. Vzápätí vyšiel von a rozhliadol sa po prázdnej, úplne premočenej záhrade.
- Čo...? - prechádzal pomedzi zmoknuté záhony a svet sa mu zdal čoraz absurdnejší.
Tak toto je sen. Ľudia zmizli, nie je to skutočné. To druhé, to je skutočné. Myšlienky sa mu bolestivo zrážali v hlave a jeho dávno spiaca logika sa zotavovala zo šoku.
- To druhé. Musím odtiaľto zmiznúť. Vypadnúť. - obrátil sa k bránke. Skôr než sa stihol pohnúť, bránka sa otvorila a Tibor sa ocitol tvárou v tvár mrzutej Matilde.
Keď ho zbadala, chabo sa usmiala.
- Už si hore? Dobre, poď...poď so mnou, zajeme si. - viedla ho späť do chaty. Z jej košíka voňal čerstvý chlieb a klobásky. Usadila ho k stolu a podkúrila pod kanvicou. Tibor si pod stolom žmolil prsty a pozeral po izbe. Hľadal niečo, čo mu dá odpoveď skôr, než sa bude musieť spýtať.
- Dáš si čaj? - prekvapila ho otázkou Matilda.
- Hej. Hej, dám si. - vyklopil zo seba Tibor. Vyložil si ruky na stôl a strašne chcel začať krútiť palcami. Matilda však krájala chlieb, akoby sa nič nestalo. Ešte aj keď mal na tanieri pariacu sa klobásku, mračil sa pred seba. Matilda sedela vedľa a mlčky jedla.
- Do pekla, ako začať?! - hromžil v duchu Tibor. Aby zakryl nervozitu, pustil sa do klobásky. V kanvici zovrela voda. Tibor vyskočil, no Matilda už bola pri sporáku. Zaliala čaj a priniesla dve šálky.
- Ďakujem, - hmkol Tibor. No nič, musím... - Dnes je ale pekný deň, že? -
No fasa, horšiu vetu ani nemohol vypľuť.
- To teda je. Krásny. - odvetila Matilda a zahľadela sa ponad šálku na budík na poličke. Vzduch vyplnilo desivé tikanie.
- A kde je pán gazda?! - vystrúhal Tibor, snažiac sa o úsmev.
- On... musel ráno odísť. - krátko na neho pozrela a potom si náhlivo odpila. Čaj bol ešte horúci, oblizla si popálené pery a zas šálku položila.
- Odísť? - Tibor si odhryzol klobásky.
- Išiel hľadať Danku. Včera odišla a ešte sa nevrátila. Áno, to je ona, čo tu býva s nami. -
- Býva?! Teda prepáčte... myslel som že je vaša... -
- Áno, ona je naša. Už skoro rok. - prikývla Matilda. Znova si skúšala odpiť z čaju, no stále bol prihorúci. Po veľmi dlhej chvíli si vzdychla a rozhodla sa mu to prezradiť.
- Prišla sem cez leto, tak ako ty. - Tibor, fúkajúci do čaju, na moment prestal. Na toto čakal, odkedy ju prvýkrát uvidel. Danka... jej meno!
- Bola stratená v dedine uprostred noci, navyše opitá. Nepamätala sa na nič. Nepovedala nám kto je, ani kde býva, ani čo sa jej stalo, nič.
Robin ju našiel ležať na ulici, ale vieš si predstaviť, aký je. Nikoho neprivolal, len ju zobral domov. Rýchlo sa zotavila, a potom jej navrhol, nech ostane. Tu sa chýry šíria rýchlo, tak všetkým povedal, že je to Danka, jeho neter. A všetci veria, že je tomu tak. -
Tibor prikývol. Jej meno sa teda nedozvedel. Asi sa nevolala Danka a nebola to ich dcéra, bola to zatúlaná ovečka, tak ako on.
Za necelý rok sa tak vžila do tejto dediny, že vyzerala akoby sa tu narodila a jediné, čím bola zvláštna, boli jej kombinácie oblečenia a náramok s kamienkom.
- Robin si ju veľmi obľúbil. Správal sa k nej ako ku vlastnej, no vedeli sme, že je to slobodná duša. Slušná, pracovitá. Mohla odísť kedy chcela a pred svitaním sa vždy vrátila. No dnes nie. Robin ju šiel hľadať, chodí po dedine, pýta sa ľudí...všetci sa teraz dozvedia, že utiekla!
Nie aby povedal, že sama odišla. On nie. So strachom behá od jedných k druhým a vypytuje sa a nezíde mu na um sa vrátiť, kým ju nenájde. - krútila hlavou Matilda.
- Tak by sme ju mali nájsť, - zdvihol sa Tibor.
- Tibor, hádam aj ty? Nechceš sa snáď za ňou naháňať ako môj muž! Ak odišla, nebude chcieť ísť späť. Možno už je dávno ďaleko... - Matilda si konečne odpila z čaju a zdvihla taniere.
Tibor schmatol čižmy pri dverách. Boli to malé čižmy, na dievčenské nohy.
- To sú jej?! - spýtal sa.
- Hej. Bývali moje, kedysi. Keď prišla k nám, dala som jej ich, že by mala v čom na záhrade chodiť. - prikývla Matilda. - No hádam, že teraz už budú len na vyhodenie.
Tibor zdvihol z rohu svoj batoh a vytiahol svoje oblečenie. - Pôjdem za ňou. Musím ju nájsť.
Matilda na neho pozrela, zamračená, oči sa jej leskli a v rukách hrozivo zvierala nôž. V jej očiach medzi sebou niečo bojovalo, no po chvíľke vyhrala bezmocná pravda.
- Dobre, Tibor. Choď a nájdi ju. Nemal ju tu držať tak dlho. Ani teba nebude. Choď, Tibor. A nech sa dobre vrátiš domov. - vtom ho malá pani Matilda neskutočne mocne objala.
Domov. To slovo spustilo v Tiborovej hlave lavínu ozvien. - Vráť sa domov.
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. - otcove slová k nemu leteli zo strašnej diaľky.
- Hodinu po severnej... Toto nie je ráno!
V hlave sa mu znova zosypali všetky obrazy do jediného pocitu.
Je načase sa zobudiť zo sna.