Panorama’s

for no reply.


bare handed, I took all your fear
warped it into light
you thought it was just me – near
and dreamt of it by night

I told you what has to be done
to see where you belong
but you saw the only one
and got it all wrong

no rewards came
you wanted more
got bored by the same
sniffed after war

struggling and spinning
trying to get the most
under feel of winning
you have actually lost

now finally see, unbinded
wanting what’s not yours
while you stay blinded
you'll have nothing, of course.

Kapitola 6 – Mirnix Dyrnix

-Akože kto som? Volám sa Erika, stretávame sa vonku, chodíme spolu do školy. – vošla do bytu. Nero jej neprítomne podal papierové vrecko. Prekĺzla do kuchyne a začala vykladať. Gigantickú kolu, nejaké čipsy a cukríky. Nero si vyzliekol bundu a postával v predsieni.
Bola to malá tmavá miestnosť, prispelo aj zamračené počasie a kopa kabátov zavesených na vešiakoch. Nerova premočená bunda drzo visela a kvapkala na dlážku. Už tu niekedy bol. Celkom jasne si spomínal na detaily, akoby tu kedysi býval. Nero sa pohol k Erike. - No áno, jasné že si Erika... -
-Ale myslel som... - Nerovi sa to zdalo každým slovom hlúpejšie. Vzdal to. Je to jedno.
-Čo si myslel? - Erika sa chichotala, ako postáva uprostred predsiene a obzerá sa ako v kostole.
-Nerozmýšľaj. - spomenul si. Medzitým mu Erika vytrhla z ruky bundu a poslala ho do obývačky.
-Tam sadaj. Dám to usušiť. –
Dlhý gauč zakrýval celú jednu stenu. Oproti nemu boli police plné kníh, medzi ktorými previnilo čupel televízor. V strede obývačky trónil maličký stolík, akoby pripravený rozkúsať každého, kto si dovolí naň vyložiť nohy. Pod oknami bol rad kvetináčov a v každom z nich krpatá palma.
Nero neprítomne civel do okna a počúval šum dažďa tam vonku. Erika s niekým v kuchyni telefonovala alebo tak... Kocúr v jeho hlave chodil v kruhu a obzeral sa. Nemal tu byť. Mal prísť trochu neskôr než načas, a banda detí mu mala spôsobiť infarkt pri dverách. Nič nebude.
Vstal a začal opisovať neforemné trasy popri oknách. Erika skončila jeden telefonát, vzdychla si a volala ďalšiemu. Nemal tu byť! Kocúr sa hrýzol do chvosta a dávil chuchvalce fialových chlpov. Každou minútou sa situácia deformovala viac k bizarnému snu.
-Huch! – z kuchyne priletel podráždený výdych. Nero sa usilovne zahľadel do okna. Stál úplne nehybne a civel do dažďom zmáčaných ulíc. Ľudia pobiehali medzi prístreškami stánkov a zastávkami autobusov, vchodmi do bytoviek a prítulnými obchodíkmi, kým iní zápasili s dáždnikmi.
Do miestnosti pricupitalo mihavé svetielko a zastalo za Nerovým chrbtom. Obrátil sa, len čo si ho všimol.
-Ehm... – Erika stála pred ním, v rukách tácku s prudko farebnou tortou. Na torte blikotala sviečka v objatí všetkých možných druhov ovocia.
Erika kývla hlavou, usmiala sa. Nero sa bál žmurknúť, aby sa z tohto sna neprebudil. Na oslavu teda nikto nepríde.
Previnilo zapískala melódiu Happy Birthday a otrčila mu tortu.
-Všetko najlepšie. – šepla ponad plamienok sviečky. Vonku sa zotmelo. Počuli ako vietor rozháňa kvapky pred búrkou. Plamienky sa odrážali v jej očiach a horúci kruh svetla akoby ju hladkal po lícach. Kocúr si sadol, stočil chvost a udivene to sledoval.
-Tak už ju sfúkni, – ozvala sa. Nadýchol sa.
-A želaj si, čo chceš. -
Nero privrel oči a fúkol do sviečky. Keď otvoril oči, nevidel takmer nič, no cítil, že sa naňho Erika usmieva.
-Tak? Čo to bolo? - spýtala sa. Nero sa jej zahľadel do očí. Mala krásne sivé oči. Veselé, občas divoké a inokedy krotké. Každý pohľad, čo od nej priletel, ním hýbal. Ale tentokrát ňou pohol on. Zreničky sa jej rozšírili.
-A viem ja? – pokrčil plecami, žmurkol a jej oči sa zasmiali. Bola to radosť, ktorej už skoro neverila. Líca jej nenápadne očerveneli. Zacítila to.
-Rozkrojíš ju? – zložila tortu na maličký stolík. Vzápätí sa im ruky zrazili nad sviečkou. Nemotorne sa obišli pohľadmi. Nerovi ostala medzi prstami sviečka, Erike trocha krému. Oblizla si ho.
Keď videla ako sa Nero tvári, zaškerila sa a rýchlo mu podala nôž.
Keď si dali po jednom kúsku torty, nastala chvíľka ticha. Vonku narastalo dusno a po oblohe sa plazil desivo veľký búrkový oblak. Pozerali na načatú tortu. Ušlo by sa z nej viacerým. Erika na okamih pozrela na neho.
-Už ti to asi došlo...- Mala pravdu.
-Hej. – odvetil Nero rýchlo. Zhlboka sa nadýchla.
-Nevadí. – vyhŕkol vzápätí. Erika mu pozrela do očí.
Dlho, skúmavo a s ironickým úškľabkom. – Fakt nie?
-Nevadí ti, že máš narodeniny a nikoho to nezaujíma? Nevadí ti... – oči sa jej zvláštne leskli a Nero sa zo všetkých síl snažil neuhnúť pohľadom. -...že nemáš nikoho kto sa ti ozve, keď máš sviatok? Koľko máš rokov? –
-Hm... šestnásť. – zamrmlal.
-A vedel by si to, aj kebyže ti to nenapíšem na kartičku? –
To bola vážna otázka. Nero flegmaticky prikývol. Znova sa mu zahľadela do očí. Kocúr v Nerovej hlave ležal na bruchu, bez záujmu sledoval kúsok torty cupitajúci okolo na tenkých nožičkách a lenivo si hmkal Happy Birthday.
Erike sa po perách rozliezol úsmev.
-Tebe je to úplne jedno! – vyhlásila s úžasom. Nero len znova prikývol. – Ty nie si normálny! – uškrnula sa. Vstala a zamierila kamsi do bytu.
-Vydržíš chvíľu sám? Idem sa prezliecť. - ozvala sa ponad plece. -Hm...nie? - zamrmlal.
Erika na neho vyplazila jazyk: -Tak len vydrž. -
Odišla a Nero zostal v obývačke sám. Obloha vonku ešte viac stmavla a šum zosilnel. Vonku sa spustil ohromný lejak.
Dážd bol v pohode. Nero zakaždým vdychoval mokrý vzduch, čistil si pľúca. Keď pršalo, bolo mu fajn. Oblaky mali depresiu, tak on zatiaľ mohol byť šťastný.
Lejak postupne poľavil a prešiel do ľahkého dáždika, ktorý občas pripomínal až mrholenie. Nero zbaštil ďalšie dva kúsky torty, no Erika sa stále neobjavila.
Nemal poňatia, ako dlho sa to dievča môže prezliekať. Samozrejme, zdalo sa mu to pridlho. Vstal a nepokojne sa začal prechádzať po obývačke. Chvíľu si čítal názvy kníh, potom si prezeral listy paliem alebo hľadel do dažďa. Nič. Natiahol sa na chrbát uprostred obývačky ako to robieval doma a civel do stropu.
Nepravidelné poryvy vetra za oknom sa striedali s buchotaním kvapiek a Nerovi sa svet pomaly zmenšoval. Sekundy splývali do minút, minúty do hodín a on už sa kolísal na vlnách nekonečna. Vnímal absurdne pomalé otáčanie domovskej planéty pod ním a svoje srdce v úspornom režime. Strop nad ním stratil aj zvyšky zdravej bielej farby a Nero sa ponoril do hlbokej tmy.
-Nero?
...
-Nero!!
Prebralo ho nesmelé zemetrasenie. Celkom príjemne voňalo a skláňalo sa nad ním. - Čo ti je? – pýtalo sa.
-Zomrel som. – zamrmlal s úsmevom.
-Ty trkvas... – zaškerilo sa zemetrasenie a vrazilo mu prsty pod rebrá. Surové štekletie Nera vytrhlo z driemot a prudko sa posadil. Zároveň otvoril oči a stihol sa zastaviť centimeter pred jej tvárou.
-Až teraz si zomrel! – zachichotala sa Erika a mučila ho dlhú minútu. Kocúr lietal z jednej strany na druhú a zúfalo hľadal kút, kde sa schovať pred dotieravými prstami.
–Niééé...
Nedala si povedať. Natiahol ruku a štipol ju do kolena. O sekundu nahmatal jej brucho a začal sa brániť. Bojovali, zapierali sa, vykrúcali si zápästia, hľadali citlivé miesta a šteklili sa otristošesť.
Vykrútila mu ruku za chrbát a prisadla ho. Bol nahraný. Ibaže... mykol sa, natiahol ruku, zaboril prsty do jej teplákov.
Skôr než Nero zistil čo sa stalo, vlepila mu facku. Ostal sedieť opretý o ruky, ona na jeho kolenách. Obaja zadychčaní, strapatí a červení v tvári.
-Sorry...Nechcel som. – pípol, a úporne ju o tom presviedčal pohľadom.
Jej náhle zmrznuté pery sa pohli. Najprv nenápadne, potom akoby lapala po vzduchu. –Hm... –
Nakoniec sa jej na ústa vrátil úsmev.
-Keby nás tak niekto videl! – rozosmiali sa.
-No to teda... – Nera sklátil záchvat smiechu. Erika vstala z jeho kolien. Mal šťastie, že nevidel jej tvár.
-Čo to bolo? – pýtala sa sama seba.
-Vlastne som sa ťa chcel spýtať... – Nero vstal a herecky sa oprášil. –Čo budeme robiť? –
Odpoveď bola rýchla: otrčila mu zopár filmov.
-Výber nechám na teba. – kolu a čipsy položila na stolík a znova zmizla. Nero si zatiaľ lámal hlavu nad filmami. Erika prikvitla späť s náručou plnou vankúšov.
Nero pri pohľade na jej rozžiarený ksichtík zabudol zavrieť ústa. Vankúše vyzerali mega-pohodlne. Erika s nimi vhupla na gauč a Nero na ňu mávol obalom od fantasy filmu Brána Času. Jej vykrivené kútiky mu znova dali jasnú odpoveď.
Do mechaniky zasunul komédiu Mirnix Dyrnix. Potom sa usadil k Erike na gauč a objal jeden z obrovských vankúšov.

ďalšia kapitola

Kapitola 5 – Viem že prídeš

Obloha mala krásny fialový odtieň. Piesok ešte stále hrial a kdesi nad morom sa chystalo unavené slnko zapadnúť. Nerov výhľad zatienila dievčenská postava.
Bola nádherná, ale nevedel prísť na to, čo má oblečené. Či vôbec má niečo oblečené... Stála len kúsok od neho. Natiahol sa k nej a spoznal tvár. -Erika...? - zamrmlal prekvapene. Vzápätí sa tresol o hranu stola a zobudil sa.
-Aou. - chytil si hrču na čele a zvalil sa na zem.
-Kurva! - povedal nahlas, keď sa mu do hlavy dostala bolesť. Musel zavolať Erike. Spýtať sa jej na hromadu vecí.
-Tááááákú hromadu. - pomyslel si, zasmial sa a nahmatal mobil. Zavolal.
-Do riti, nie! - zhíkol po sekunde a zrušil hovor. Bola to Niky. Erikine číslo nemal. Hodil mobil o zem.
Pozbieral ho, vrátil batériu na miesto a roztrasenými prstami pohladil prasklinu na plastovom kryte.
- Prepáč. Prepáč...Viem, ty za nič nemôžeš.-
Zvyšok večera pozostával už iba z večere a strašne dlhého nútenia sa do spánku. Včerajšok sa prehupol do zajtrajšku. Jeden ešte nepoznal a na ten druhý už zabudol.
Prišlo nechutné zahmlené ráno, čo sa sa vlieklo až do poludnia a potom už len lenivo stagnovalo. Nero vychádzal zo školy flegmaticky ako vždy. Banda dementov utekala na autobus, tak ho nechali na pokoji. Povedal si, že sa teda stane raperom.
Zamieril do parku.
-Povedz mi, čo tu hladám... – luskol prstami. To by šlo.
-Ja ti dám, hneď jak ťa zbadám.
Práve teba hladám, madam. – vystrúhal poklonu bielej breze bez listov a vykračoval si ďalej.
-Viem, že prídeš sama! Vidíš, nemožem klamať.
To mi povedala mama. – zarazil sa.
Prišiel do stredu parku. Okolité domy mizli v hmle.
–Viem že prídeš. - povedal si znova a sledoval siluetu medzi domami. Počkal dva takty a skúsil to znova.
–Viem že prídeš. – mávol rukou do rytmu a pomaly si prestával veriť. –Viem, že sa mi zídeš. Chcem ťa pri sebe, lebo moje sny sú o tebe, a keď nie tak máš po chlebe. Som ten čo na teba čaká! Viem že si tam, tak vďaka, že si taká...
- Poď sem a zobuď vo mne draka...
Z ničoho nič k nemu od chrbta pribehli rýchle kroky. Erika ho chytila za plece.
-Čau, srandista! Tu máš! - ozvala sa a vtisla mu do ruky malú obálku, a po malom zaváhaní ho pobozkala na líce.
-Všetko najlepšie! Huch, nestíham! – ozvala sa a zmizla. Odbehla skôr, ako jej stihol niečo povedať. Márne sa za ňou natiahol, bola preč. Mal chuť sa za ňou rozbehnúť, chytiť ju a ... veľa ďalších vecí.
Zavrel ústa a otvoril obálku. Bola tam psychoticky farebná kartička s ešte psychotickejšími tváričkami a veľkým číslom 16. Prianie k narodeninám. Nerovi vyplo. Sám si presne nepamätal, kedy má narodeniny. Neslávil.
-Všetučko najsamlepšejšie tomuto super chalankovi! Dúfam, že prídeš. Nerozmýšľaj. Je to oslava pre teba. - elegantný podpis a srdiečko.
Nero zazeral na jedno čudné slovo.
-Nerozmýšľaj. - povedal si. Vzápätí sa usmial, potom sa zamračil a potom oboje naraz, no to už s jeho náladou nemalo nič spoločné. Kdesi pod žalúdkom mu hrozivo zabublalo.
Keď konečne vstal zo záchoda, zavrel sa vo svojej izbe. Školské obedy boli nestráviteľné. Zobral do rúk kartičku a dlho ju obracal medzi prstami. Na zadnej strane bola adresa a pre istotu aj dátum.
Už raz také zbaštil, a nedopadlo to bohvie ako.
- Ale... - Nero pozrel do kalendára.
Nalistoval trinásty november.
Trinástka bola zakrúžkovaná, no žiadnu poznámku tam nenašiel. – Hneď dneska? -
Musel tomu jednoducho veriť. Je to obyčajné pozvanie na oslavu. Síce on je oslávenec, ale inak to bolo v poriadku. Dátum bol správny.
V Nerovi sa skrížilo niekoľko hrejivých faktov. Zaprvé, už bude mať šestnásť.
A potom, nie je jediný, kto o tom vie.
-Odkiaľ to vieš? - spýtal sa kartičky, akoby mu mohla odpovedať. Erika naňho myslela. Spravila mu oslavu. Na jeho narodeniny. Nero sa usmial.
Na druhý deň sa rozhodol zistiť, do ktorej triedy to Erika chodí. Kým sa vydal pobehovať po škole, skúsil vylučovaciu metódu. Automaticky vylúčil prvé štyri ročníky. K tomu pridal predpoklad, že bude od neho mladšia. Kocúr chvíľu zúrivo ťukotal do kalkulačky a potom z neho vypadlo že Erika musí byť piatačka.
Nero vrazil ruky do vreciek a zamieril ku dverám. Za absurdne krátku prestávku stihol zistiť, že triedy 5.A a 5.B sú veľmi záhadne umiestnené na takmer opačných koncoch školy. Ani v jednej však Eriku nenašiel. Sekundu po zvonení už len pokrčil ramenami a vrátil sa do triedy. Ani číslo ani trieda...bude ju musieť vstriehnuť pred školou... Alebo v parku... Alebo...
Prišiel domov. Tatko sa rozhodol oživiť ich malý byt a tak na stole pribudlo (zatiaľ úplne prázdne) akvárium. Jedným uchom ho počúval ako básni nad akvaristickou brožúrkou a rozplýva sa nad neónovými tetrami, a medzitým si listoval správy. Nikto nový...
-Mal by si si kúpiť prísavníkov, čistia si akvárium sami. -
-Vidíš... to je dobrý nápad! – nadchýnal sa tatko a Nero sa na ňom uškŕňal. Odfiltroval si zoznam správ na tie, v ktorých mená začínali na E. Nič nenašiel.
-Tieto rastlinky sú pekné, čo povieš? – tatko mu otŕčal stránku s besne červenými akváriovými rastlinami.
-Hlavne nezabudni na štrk. Do skla rastlinky nezasadíš. – okomentaval mu to popod nos. Vrátil sa do boxu so správami a postupne mazal tie, čo nemali viac ako jedno slovo. Kašlať na nich.
Karie4414.
Do očí mu udrel neznámy nick. Schmatol myš a otvoril správu. Miesto správy sa na neho usmiala prázdna schránka. Omylom to zmazal.
Zúrivo stlačil Back a čítal:
Mas pravdu. Neznesiem aby nad mnou vyhrala! :D Kiss, Erika.
-Hm...mm? - dvihol obočie.
-Tak toto už začína byť zábavné... –
Jeho kocúr si natiahol reflexné treníky, vyhodil do vzduchu loptičku, vytasil raketu a začal si schuti pinkať o stenu.
–Ďalší level. A čo sa stane tentokrát?
Nemal inú možnosť, len to zistiť.
V piatok popoludní na zástavke autobusu vládol chaos. Bolo trinásteho a (asi nie len kvôli tomu) autobusári štrajkovali. Blázni. Nero adresu z kartičky poznal. O trochu ďalej než byt Niky a stále dosť blízko. Nakoniec... veď mohol ísť aj pešo. Obloha potmehúdsky tmavla, až sa spustil fádny sivý dážď.
Na malom námestí chvíľu postával a skúšal sa hrať na poštového holuba, no potom sa mu zakrútila hlava. Nakoniec si zvolil čisto náhodný smer vykročil úzkou uličkou medzi staršie tehlové domy. Dážď sa premenil na lejak. Nero dobehol ku dverám s číslom 42 a zazvonil.
Po ulici sa prevaľovali vlny daždivých úderov a voda sa rinula popri chodníku. Nero zazvonil znova. Kvapky mu bubnovali po hlave a v ušiach mu exoticky šumelo. Už sa chystal zazvoniť tretí krát, keď k nemu pribehla postava v bielej bunde. Spod veľkej kapucne jej trčali jej zmáčané končeky vlasov.
-Jéé, už si tu? Myslela som, že prídeš neskôr...- ozvalo sa spod kapucne. Balancovala s papierovými vreckami z obchodu a končekmi prstov sa lovila z vrecka kľúče. Nešlo jej to. Nero zažmúril proti dažďu a čakal ako sa vec vyvinie.
-No, prosím ťa. - zvolala zrazu a natrčila k Nerovi bok. Nero sa zháčil. Ešte chvíľu na ňu spýtavo pozeral.
–Tak chyť to! – vrazila mu do ruky jedno z vreciek a vytiahla kľúče. Kým ich stihla strčiť do zámku, sabotovali celú udalosť a ocitli sa na zemi. Nero sa po ne bleskovo zohol, zatiaľ čo Erika zalamovala rukami (či skôr jednou, lebo v druhej mala stále nákup).
-Ten červený. – Nero sa narýchlo zorientoval, vrazil kľúč do zámky a vošli dnu.
-Šibnuté počasie! – hromžila Erika. Nero sa obzrel. Mykla hlavou a kapucňa jej spadla. Trochu namočené svetlé vlasy jej padli na chrbát. Striasla si ich z čela a uškrnula sa. Líca mala červené od vetra a mokrého vzduchu.
-No nepozeraj, choď! - Nero sa zvrtol a vyšiel na poschodie. Erika ho naviedla do dverí na konci chodby a Nero znova odomkol.
Pozrel sa na dvere. Tú farbu... ten druh dreva už videl. Miatlo ho to. Pamätal si to. Šibalo mu z toho. Obrátil sa na zadychčanú Eriku. - Kto si? -

ďalšia kapitola