pre ňu

nekonečná krajina
skriňa kam sa schovám
čo obloha vraví nám
veľká vám, malá slovám

hrami sa ich učíme
najradšej tie najľahšie
zo spánku vyrušíme
už odkedy vieme chcieť

ona to vie, medzi prvými
sama na správnej strane sveta
v dlaniach nazbierané sny
nepomýlené, zvedavé dieťa

nikto iný, to ona
ma tou najkrajšou hrou naučila
ako vyzerajú kúzla...

Loď menom Odvaha

Veci rýchlejšie ako svetlo,
majú putovať späť v čase
stretnúť, čo nás už stretlo
až na koreň požičanej kráse.

Hodiny a hodiny sa mi sní,
hlad po živote samom žerie spánok
a stratenú hmotu spomedzi dní
mení na vložky do topánok.

Psí kamaráti, kým sú slobodní,
kým nepoznajú hlas pána
nemajú strach z povodní
zato majú dlhé a svetlé rána.

Chcem aspoň svoj malý svet,
po kúskoch, alebo aj celý zmeniť
mať malý cieľ, niečo čo mám hneď
dobehnúť ho skôr než slnko zenit.

Chcem prísť na pravdy vo vnútri vecí
znova sa učiť to čo mi pomáha
zo zranení sám sa vedieť liečiť
nastúpiť na loď menom odvaha...

Kapitola 10. - Šikovné ruky

V nedeľu o desiatej ráno ho zobudilo hlasné zabzučanie. Prevrátil sa v posteli a zahundral. Bzučanie sa ozvalo zas.
- Čerta! - vytlačil zo seba a znova sa prevrátil.
-Skap. - pomyslel si. Mobil zabzučal ešte raz a skapal.
Nero mrzuto vstal, pozrel na hodiny a potom na mobil, čo bezvládne ležal na stole. Už nevibroval, ale bzučal. Nezvonil, ale chripel. Bola to troska.
Nero sa prišuchtal k stolu, dvihol malý prístroj ako zdochnuté zvieratko a otrávene naň zaškúlil. Pod sériou škrabancov na displeji svietili dva symboly.
Obálka a telefón. Jeden zmeškaný hovor, jedna nová správa. Nerovi sa nechcelo odpovedať ani na jedno.
Momentálne sa mu nechcelo vôbec nič, takmer ani dýchať. Rozkašľal sa. Takto to nepôjde.
-Dobre, tak najskôr... kto mi volal? - no skôr než sa dotkol tlačidla, symboly vystriedala prádzna baterka a displej zhasol. Nero zavrčal a bezcitne hodil telefón späť na stôl.
Ozvalo sa pritom bolestivé prasknutie a Nero dvihol obočie. Jeho mobil bola troska. Teraz už vedel prečo.
-Sorry, kamarát. - pripojil ho na nabíjačku. Kým sa otrasený nabíjal, skúsil ho zapnúť, no ten sa urazil a zostal vypnutý. Nero znova zavrčal a šiel si dať niečo na raňajky.
V kuchyni na stole našiel čosi ako bojisko miniatúrnej občianskej vojny. Tanier so zmasakrovanou paprikou a zvyškom masla odovzdane ležal s tieni jogurtu, ktorý niekto nestihol ani otvoriť, a prevrátená soľnička, ktorá kapitulovala celkom nakoniec, sa vyškierala von oknom do sivého dňa.
Nero zdvihol z podlahy balíček s chlebom a otvoril chladničku. Našiel nejakú nátierku a potom dorazil aj ten jogurt. Keď opláchol riad a všetko vrátil na miesto, zaklopal na dvere spálne.
-Tatko? - Nič. Bez odozvy. Nero ju ani nečakal.
Jednoducho sa presunul na gauč do obývačky, vylovil ovládač a zapol telku. So zlomyseľným úškrnom zvýšil hlasitosť, nech si to tatko poriadne vychutná.
Minule preletel všetkých 99 kanálov za pol minúty. Šlo mu to čoraz rýchlejšie. Od jednotky hore boli dobre známe programy domácej televízie. Za dvanástkou začínali filmové kanály, ďalej boli dokumenty, pri ktorých si tatko vždy tak dobre zdriemol a potom spravodajstvo.
Nero ako vždy zdvihol ovládač do jedného z mála uhlov, v ktorých fungoval. S pôžitkom sa nadýchol a začal bleskovo prepínať, odhodlaný prekonať svoj rekord. Bola to úchylná zábavka, ale občas pri nej zachytil niekoľko nápadov.
Obrazy z jednotlivých kanálov lietali spolu so sekundami na Nerových hodinkách. Po trinástich sekundách už bol skoro v polovici. Vtom sa zastavil a prepol o niekoľko kanálov späť. Medzi obrazmi sa mihla tvár, ktorá sa už dlho opakovala v jeho snoch, alebo také čosi. Tú ženu poznal. Takmer ako svoje topánky.
-Nakresliť môžete, čo chcete. A vždy to bude stáť za to. Keby ste nakreslili len tisícinu z toho, čo ste v živote videli, nikdy vám nemôžu dôjsť nápady. - Nero prepol na správny kanál zlomok sekundy predtým, ako z obrazovky zmizlo jej meno. Postrehol len prvé písmeno.
Mala meno na A.
Nerov mozog sa konečne prebral k aktivite. Kocúr vyskočil na nohy a pre istotu sa intenzívne prefackal. Keď znovu získal balanc, pretrel si oči a vyvalil ich na obrazovku.
Tá žena stála pred dlhou stenou kdesi v galérii. Všade viseli obrazy a ona o nich rozprávala. Ten hlas Nero musel poznať, tak ako poznal jej tvár. Bol to sčasti aj jeho hlas. Bol to hlas jeho mamy.
Strašne ho mrzelo, že nevidel jej celé meno. Pozrel na hodinky, čo mu štýlovo škrtili zápätie. Na stopkách bežala dvadsiata prvá sekunda. Zastavil ich. Dnes sa rekord nekoná.
-Tak moja mama maľuje!
O chvíľu znovu zaklopal na dvere spálne v nádeji, že jeho otec je už takmer pri vedomí. Znova sa mu nevrátila žiadna odozva, tak stlačil kľučku. Z druhej strany sa ozvalo kovové žuchnutie.
-Hups. - povedal si. Aj na toto už zabudol. Dvere do spálne sa neotvárali kľučkou. Otvárali sa kombináciou zbožného priania, hrubej sily a zmyslu pre náhodu. Nerovi z toho podstatná časť chýbala, a tak nechal spálňu na pokoji. Obliekol sa a zamieril do pasáže. Papiernictvo cez víkendy zatváralo už o pol jedenástej.
- Volala sa Alica. Aspoň myslím... - vyhrabávanie dávnych spomienok bolelo, a tak ho Nero radšej prenechával iným. Spomienky mal kocúr uložené v pomerne malých škatuliach v suteréne a počas dlhých zimných večerov nimi kúril.
Ale tentokrát mal Nero zvláštny pocit, že jedna jeho spomienka sa k nemu usilovne snaží dostať. Bola ako živá. Keby vedel, že sú spomienky živé, určite by ich toľko nespálil. Keď však zakopol na schodoch do pasáže, znova mu vypadla z hlavy.
Cestou späť studeným sídliskom už ho škatule v jeho hlave netrápili. Očami blúdil po sivých stenách panelákov, v ktorých chorobne žiarili plastové okná. Všetky boli pozatvárané, zakryté záclonami. Ľudia boli vzduchotesne uzavretí vo svojich teplých bytoch. Zato z parku ozýval živý orchester vtákov a stromy sa prekrikovali exkluzívne módnymi ohnivými odtieňmi. Až za rohom sa do Nera oprel vietor a privial k nemu pravidelný šum premávky z obchvatu.
- Ľudia sa nezastavia...
Mix zvukov mal v jednom momente perfektný rytmus. Nerove kroky do neho mimovoľne skĺzli.
-Čas zabijú a strávia. A potom dávia.
Kocúr sa zasmial, pleskol sa po čele a preškrtol posledný verš.
-Plťkou proti moru sa staviam...
Ďalší takt mu úplne pretrhla akási blonďavá hlava, ktorá sa popri ňom mihla.
Bolo to malé dievča so svetlými kučerami v tmavej bunde s kožušinovou kapucňou. Kráčala rýchlo, akoby sa v toto ospalé ráno bolo kam ponáhľať. Nerove ústa sa samy skrútili do úsmevu.
- Veď máš čas...
V tom okamihu sa dievča obzrelo. Náhodou. Jej pohľad sa na sekundu stretol s jeho a potom bežala ďalej.
Napravil gumičku, ktorou mal zviazané výkresy, čo niesol pod pazuchou. Mal ešte tašku so sadou pastelov, akýmsi štetcom a ceruzkami a malými nálepkami, ktoré mu určite na nič nebudú. Chcel skúsiť jednu vec. Alebo možno viac ako jednu.
Keď prišiel domov, mohlo byť pár minút pred jedenástou. Digitálky na mikrovlnke mu padli do očí, akoby na nich záležalo. Zložil svoj nezvyčajný nákup na stôl a znova si položil jednu otázku. A bola to geniálne primitívna otázka: -Čo budem kresliť? -
Slová z televízora mu dali toľko tvorivej energie, že netušil, čo s ňou. -Keby si nakreslil len tisícinu z toho, čo vidíš...
Vytiahol z tašky ceruzky. Jeden z výkresov položil na stôl a chvíľu ho presviedčal, aby ležal rovno a tváril sa, že nikdy nebol stočený. Starostlivo si vybral jednu z troch úplne rovnakých ceruziek a začal skicovať spomienku. Jeden miniatúrny okamih.
Na moment zavrel oči. Kocúr odpálil kôpku strelného prachu a na Nerovej sietnici sa zjavil odtlačok malej slečny. Otvoril oči.
- Oi, ono to normálne funguje...!
V bielom výkrese sa mu vynárali obrysy, ktoré videl pred stotinou sekundy pod viečkami. Všetky drobné kúsky obrázka najprv ledabolo načmáral, potom vygumoval a znova prekreslil.
Pod hrotom ceruzky sa črtala okrúhla tvár otočená za ním ponad rameno, do ktorej padali kučeravé vlasy. Potom golier bundy a kožušinová kapucňa. Celkom neznáme oči a ten totálne nezúčastnený, vzdialený výraz.
Keď mal ceruzkovú skicu hotovú, zobral si pastely. Vybral si dva náhodné približne pleťové odtiene a chystal sa domrviť kresbu tmavým okrovým ťahom.
- Hej! - Kocúr varovne zahvízdal.
Nero si zobral iný zdrap papiera a skúšal. Rozmazával, miešal rôzne farby a tieňoval, až kým si nebol istý, že to neskončí katastrofou.
O pár chvíľ jeho ceruzková spomienka ožila niekoľkými skromnými farbami. Nakoniec na výkrese nezostalo žiadne biele miesto, len jej portrét.
Vôbec nemal poňatia o jej mene, ani či sa aspoň ako tak podobá jeho výtvoru, ale to bolo nepodstatné. Hrdo si ju prezrel z diaľky.
-Kľudne by sa mohla volať F6 a na kráse by jej to neubralo.
Znova chytil ceruzku a do rohu chcel natlačiť svoje meno.
-A aký mám vlastne podpis? - pozrel na svoje kresby na nástenke. Boli primitívne. Boli úplne o ničom a všetky bez podpisov. Teraz však potreboval podpis. Veril tomu, že jeho nový obrázok si ho zaslúži. Chytil ceruzku a podpísal sa. Nero.
- Možno... by som sa mal naučiť písať. –
Písmeno E vyzeralo ako sedmička a miesto O nakreslil na konci akúsi špirálu. - A možno ani nie. –
Páčilo sa mu to tak, ako to bolo. Zdvihol výkres zo stola a opatrne ho prišpendlil medzi kresby na nástenke.
-Riadny rozdiel. Ale aspoň že k lepšiemu.
Ešte chvíľu hypnotizoval svoj nový výtvor, a keď si bol istý, že z nástenky neujde, zdvihol sa a pohľadal špongiu. Na jeho umelecké vyčíňanie doplatil stôl veselými farebnými fľakmi.
Cez víkend sa razantne oteplilo a sneh zmizol aj z okolitých kopcov. Po trochu prechladnuto modrej oblohe sa lenivo kĺzalo pár oblakov a vo vzduchu visel nedeľný pokoj.
Nero schuti vyžmýkal špongiu do umývadla a otvoril si v izbe okno. Sused tri byty nad ním si doprial svoj obľúbený album, a to tak okázalo, že ho doprial aj všetkým susedom. Panelmi otriasal čistokrvný heavymetalový rámus a Nero si pobavene kýval hlavou.
Navliekol na seba čierne tričko Kentus.
Do obeda vystrájal s ceruzkami a ďalší výkres skončil zahltený zmutovanými vlkolakmi. Ešte jeden rozstrihal na úzke pásiky a narobil si niekoľko záložiek do kníh. Na moment pozrel na Psychológiu, smutne zastrčenú v polici a nahlas sa zasmial.
-Možno si nechám narásť morbídne dlhé vlasy a kúpim si vybíjaný opasok. Ů jéé!
Tatko sa neobjavil ani na obed. Nero zarazene vylovil z mrazničky pizzu, vrazil ju do mikrovlnky a sadol si k počítaču.

ďalšia kapitola

Kapitola 9. - Zabitý na 4

Nero ležal v posteli natiahnutý ako mŕtvola. Cez žalúzie sa do izby márne dralo slnečné svetlo a vzduch vyzeral, akoby sa už dávno vzdal nádeje na pekný deň.
Už bol napoly pri vedomí, no stále neschopný vstať. V hlave mal čudný bzukot.
-Niečo sa stane. – v hlave mu zasvietil plamienok, ako keď niekto v noci zapáli prd a hneď zas zhasol. Kocúr sa musel drasticky nudiť.
-Niečo sa musí stať. Každú chvíľu.
-Päť. Štyri. Tri... – Kocúr zmĺkol a sťažka preglgol. Dva. Jeden. Nič sa nestalo.
Prevalil na druhý bok. Niečo ho agresívne rušilo. Cítil, že ho niečo náhle zobudí, no stále to neprichádzalo.
-Teraz. – vyhlásil kocúr a hodil sa o zem. Nero malátne otvoril jedno oko. Zlomok sekundy potom s ním zatriasla veľká ruka.
-Vieš koľko je hodín? -
Nero spoznal otcov hlas. Kocúr začal chrliť desiatky nadávok, no z neho vypadlo len: -...Nie. -
-No vstávaj. Zmeškáš do školy. - ozval sa otec. Jeho ruka zmizla. Nero sa mykol, otvoril obe oči. Už sa takmer posadil, keď sa zarazil a ľahol späť.
-Akože do školy? Veď je sobota. - odvetil. Tatko sedel vedľa neho, presvedčený o niečom inom.
-Sobota? A odkedy je po štvrtku hneď sobota? - ozval sa. Na jeho tvári svietil pomýlený triumf. Nero sa na ňom takmer zasmial. Bolo zrejmé, že keď sa vrátil z práce, čas preňho zastal. Naširoko zívol a vyviedol ho z omylu.
-Včera bol piatok, oci. - povedal trpezlivo.
-Piatok? - otcova tvár zamrzla.
-Piatok...- zamyslene sa mračil. Dlhú chvíľu sa tváril, akoby sa snažil si spomenúť.
Nero vedel, aké je to ťažké. Tentoraz mu držal palce.
-Spomeň si. - hovoril mu v duchu. Kocúr sa nadšene zahryzol do vankúša a nedočkavo sa kolísal.
-Spomeň si, včera som mal narodeniny! - otcova tvár sa postupne menila, ako si dával veci dokopy. Kúsky skladačky sa sypali na miesto s prihlúplym cinkaním. Nakoniec sa mu tvár celkom vyjasnila a vnútri sa zasvietilo. Znovu nahodil ten triumfálny úsmev a zaškúlil na Nera natešenými očami.
-A je nás viac. - pomyslel si Nero. - Celý kopec tých, ktorí nezabudli.
-Včera bol piatok trinásteho! A nič sa nestalo! - vypadlo náhle z otca.
Nero ten jeho úsmev začínal neznášať. Vedel, že ho to zas prejde a že to otcovi odpustí, ale v tej chvíli by mu najradšej niečo spôsobil.
Kocúr sedel uprostred prázdnej plochy a na plné hrdlo vyspevoval:
-Poď sem, nech ti črevá skrížim...
-Poď sem, ja ti zle ublížim...
-Poď sem, ja ťa oblijem...
-Nechaj ma spať. - odvetil Nero a zabarikádoval sa vankúšom. Otec sa hĺbavo obzrel po izbe. Potom sa pomaly zdvihol a odišiel. Stále netušil, že zabudol na synove narodeniny. Nero už nevedel spať. Bol víkend, ale nemohol zabíjať čas spánkom. Musel za ňou ísť.
-Brzdi... deň má začať raňajkami. – pripomenul si a odšuchtal sa do kuchyne. Posilnil sa výživnou miskou cereálií s obsahom všetkých existujúcich vitamínov a nenápadne zisťoval, čo má v pláne tatko. Zatiaľ to vyzeralo, že vracia obývačku do pôvodného stavu po včerajšom upratovaní. Nero sa odkradol do izby.
-Mal by som jej zavolať.– pekne po poriadku. Preletel zoznam kontaktov, no meno Erika nenašiel. Pre istotu ho prešiel ešte raz a pomalšie.
-Kurva... ja stále nemám jej číslo. – plesol mobil na stôl, obišiel v strede izby osem a pol kolečka na rozmyslenie a potom si zas bezradne sadol. Nebola ani v zmeškaných hovoroch, ani medzi správami, ani nikde.
-Telefónny zoznam! – vystrelil k domácemu telefónu, pochovanému pod hrubým zväzkom. Tam musela byť.
Veselo nalistoval písmeno E, prebehol prstom po miekoľkých číslach a potom zoznam zatresol. Meno Erika mu nepomôže. A jej priezvisko nevedel.
-Kurva... – zopakoval a dumal nad zbytočným zoznamom. Kocúr rozlámal kriedu a čmáral si ňou na stenu.
-No to som dobre posral. Fatálne. – možno by stačila jedna veta. Čosi ako: Dáš mi číslo? a nejaký ten letmý pohľad na poštovú schránku. Alebo proste: Kedy sa uvidíme? kým bol pri nej.
Nero zúril. Bol vytočený sám na seba, že vôbec nerozmýšľal.
-Nemožný. To preto sa na mňa škerila. Nevypýtal som si ani to blbé číslo! Ah...-
Jeho najšťastnejší deň v ňom nechal hlbokú trhlinu.
Bolo to super, no a mozog nechal vypnutý. Zasmial sa. Smial sa sám na sebe a bolo mu jedno, že tatko naňho zvláštne pozerá. Stále prechádzal z jednej miestnosti do druhej. Chcel chodiť. Chcel sa hýbať. Chcel sa zobrať a ísť za ňou. Niečo mu však bránilo.
–Aj keď...
Kocúr zahodil kriedu, zmazal zo steny dokrivený obrázok a vyskočil.
-Včera bol piatok trinásteho. - ozvývalo sa mu v hlave stále dookola. Sadol si k počítaču.
Do obývačky vpadol otec. Sadol si na gauč, potom si naňho ľahol. Vzápätí znova vstal, obzrel sa a kľakol si na zem. Zohol hlavu a zamračene preletel pohľadom po podlahe. Nero sa na ňom zasmial.
-Nevieš kde je ovládač? - zahundral otec.
-Ani omylom. - odvetil Nero.
Pery mal stuhnuté v kŕčovitom úsmeve. Bol si istý, že sa zblázni. Už čoskoro.
-Prosím? - opýtal sa otec.
-Nie, neviem. - odpovedal Nero. Obrátil sa k počítaču a nechal otca hľadať svoj nevyhnutný ovládač. Lenivo ho zapol a čakal kým nabehne.
-A mám ťa! - zrúkol zrazu. Nero k nemu otočil hlavu bez náznaku prekvapenia. Otec vyliezol spoza gauča. Spokojne si sadol a zapol televízor. Nero pokrútil hlavou.
Snažil sa spomenúť si na heslo. Do hlavy mu liezli vety z televízora. Otec sledoval akýsi múdry program o hudbe.
-Akordy sú zvláštne, viete... - Nerova myseľ sa začala kriviť do trpiteľského výrazu. Vyťukal tri písmená a hneď ich zmazal.
-Akord, to sú aspoň tri tóny znejúce naraz.-
Každou vetou v ňom narastal pocit, že z nich osprostieva.
-Bežne sú práve tri. Dva hlavné tóny sú podopreté tretím, určujúcim, či ide o molový alebo durový akord... –
Nero zúrivo naťukal heslo. Otvoril stránku so správami. Do hlavy mu prerazila ďalšia veta.
–Medzi akordmi a stupnicami je veľmi úzky vzťah... - Začal nenávidieť hlas, ktorý to rozprával.
V kúte obrazovky blikala červená obálka. Pod ňou bolo napísané Nikky. Nero si pretrel oči, okuliare a potom aj vyčistil obrazovku. Ešte včera boli písmenká K tri. V hlave mu zabzučala ďalšia veta o akordoch.
-Dva tóny... - zvyšok ďalšej vety zanikol v akomsi hlasnom hučaní. Nerov otec zíval.
-Dva tóny. - Nero prázdnym pohľadom civel na obrazovku. Kocúr zasnene civel na saxofón, čo sa mu vznášal nad hlavou.
-Niečo mi stále uniká. - zamrmlal si popod nos.
Otec ho nepočul, pretože práve upadol do stavu podobného kóme. Nero spoznal, že žije len podľa fukotu, ktorý vydával pri každom výdychu. Nero chytil myš a začal robiť malé krúžky okolo otravnej obálky. Keď odmietala zmiznúť, vzdal to a otvoril správu.
-Ahoj Nero. - začínal text, pod tým bol celý voľný riadok a ďalej správa, prerušovaná dlhými sériami bodiek.
-Prepac mi tamto... nebola som to uplne ja. Teda nieze by som bola niekto iny, ale fakt to nevyslo a asi si sa citil blbo... tak mi to prepac, sorry. Xela by som ta vidiet, normalne... ze pokecame. Keby nieco tak napis... kiss, Nero... a vsecko nay k narodkam. -
prečítal si správu niekoľkokrát za sebou.
-Toto písala ona? – kocúrovi padla sánka až po zem a márne sa ju snažil vrátiť na miesto.
Nero potriasol hlavou a pustil sa do odpovede. Prsty sa mu mihali nad klávesnicou závratnou rýchlosťou. Pri každom slove sa zasekol a prepísal preklep. Keď sa mu správa konečne zdala vhodná, ešte raz si ju prečítal.
-Caw Niky, dik za spravu. A nemam ti co prepacit, nic si zle nespravila. Uvidime sa. - vzápätí pred poslednú vetu ešte dopísal: - Daj vediet kedy oslavujes ty. –
Pozrel na meno odosielatela. Stálo tam Nikkkky. Odoslal správu, natiahol sa, priniesol si pohár vody, misku orieškov a pozrel si takmer trojhodinový americký vojnový film. Kým sa v zmenšenom okienku rolovali nekonečné titulky, trikrát si zmenil fotku na ploche, poupratoval ikony a potom vypol počítač.
Čudné prázdne miesto v jeho hlave ostalo prázdne. Ešte pár minút. Potom sa zahľadený von oknom zarazil.
Pôvodne chcel zistiť číslo na Eriku. Chvíľu váhal uprostred obývačky, no potom sa odvliekol do izby.
Sadol si na posteľ.
–Je čas si spraviť v tom jasno. –
Zafixoval pohľad na svoju pravú dlaň a utriasal si v hlave čosi, čo by rád nazval faktami. Kocúr sa váľal po obrovskom zápisníku, objímal pero a ledabolo niečo zapisoval.
-Erika je super. Je v nej všetko, čo odjakživa milujem. Je prvá, kto si spomenul na moje narodeniny. Je pekná, starostlivá a vykúzlila mi jeden perfektný večer. Ale... -
Nero si vzdychol a presunul pohľad na ľavú dlaň.
-Niky je nenormálne nádherná. Je prvá, čo na mňa... No a tiež si spomenula, že mám narodky! A okrem toho... –
Nero prudko vstal a vyhrabal z poličky knihu. Učebnicu psychológie. Z jedného rohu trčal biely hárok kancelárskeho papiera.
Roztvoril stránky. Pohľad sa mu okamžite začal vpíjať do fotky. Nasilu od nej odtrhol oči. Obrátil papier a prečítal si stránku, na ktorej ležal.
-Rozdvojená osobnosť... - prečítal nadpis.
-No fakt. Som totálny schizofrenik. - zamrmlal si a kĺzal očami po riadkoch. Za každým riadkom v ňom silnela túžba znova obrátiť papier a pozrieť sa na fotku. Riadky mu skákali a splývali pred očami.
-Rozdvojená osobnosť má dve strany. Nie, vážne? V správaní človeka spôsobujú skratové zmeny... sa striedajú... ak existujú súčasne, navzájom sa potláčajú... neliečený stav vedie k de... dezo... o... – doširoka zívol a dodal: - Debilina.
Sadol si, vyložil nohy na stôl a čítal ďalej.
-Ani potláčaním jednej strany sa nedá úplne odstrániť. Riešením môže byť cielené mapovanie... a... kedže...- zrak mu prepadol cez poslednú vetu a obrátil stránku.
Zarazil sa a dvihol hlavu. Práve toto bola kniha, ktorú nikdy nechcel začať čítať. Schmatol fotku do oboch rúk a chcel ju pokrčiť. Nemohol. Bola hrozne krásna.
-Fuu...! -
Zrazu sa jeho ruky pohli a z fotky ostala hrča zhužvaného papiera. Pridusene sa zasmial a zahodil ju do koša.
- Som zabitý. Nemá to zmysel! – vrátil Psychológiu do police, zobral si knihu vedľa nej a začítal sa do druhej kapitoly.
V ten deň sa nepohol z bytu. Nešiel za ňou, nešiel za Erikou, hoci ho možno náhodou čakala. Podvečer si len vzdychol nad melancholickým záverom poslednej kapitoly, zavrel knihu a rozmýšľal, prečo je vonku zas tak sychravo.

ďalšia kapitola

Kapitola 8. - Suchý Sen

Erika natiahla ruku a pootočila gombíkom. Svetlo v obývačke sa nenápadne stlmilo. Nikto si nič nevšimol. Nero sa na ňu zadíval.
-Nechceš sa pozerať na film? -
-Radšej sa pozriem, čo sa ti sníva. –
Ich tichý smiech znova nikto nezachytil. Boli schovaní za vankúšom, kúsok gauča len pre nich.
Zrazu sa ozval hurónsky rehot a film skončil. Telka stmavla a po obývačke sa rozbehlo niekoľko párov očí. Nero a Erika sa od seba odlepili a veselo objímali vankúš, no svietiace fľaky na lícach skryť nemohli.
-Ja som to vedel! – vykríkol Martin a s Matúšom sa pustili do dlhého kŕčovitého záchvatu v dvojici. Spočívalo to vo vzájomnom mlátení sa po chrbte a prehýbaní sa až po zem. Dano sa uškrnul a Silvia sa nezbedne usmiala. Krém na Nerových (a teraz už aj na Erikiných) lícach svetielkoval bláznivou zelenou farbou.
Martin vytasil škatuľku s krémom a v okamihu svetielkovali všetci.
-Hotová Halloween párty! –
-Ty si cvok... – šomrala Silvia a zotierala si krém z vlasov.
-Sisa, tebe to úplne strašne pristane! – vyhlásil Dano.
Obrátili do seba ďalšie kolo a potom Erika pozbierala poháriky.
-Sorry decká, ale budeme musieť končiť. – za hlasného šomrania sa vymanila z Nerovho objatia a začala odnášať poháre. – Erika, čo si? Veď je len...
-Veď práve dosť, Martin! – oborila sa na neho.
–Za chvíľu sú doma rodičia a to už tu nikto nebude, jasné?! – Matúš sa krátko zasmial, no potom podal Martinovi svoju stoličku.
Kým skončili titulky, obývačka bola znova takmer prázdna, určená pre trojčlennú rodinu. Krpaté palmy to vďačne rozdýchavali a banda detí sa obúvala v predsieni. Erika ich sledovala opretá o dvere do kuchyne.
-To je ľavá, Martin! –
Martin sa na ňu prestal škeriť a venoval sa topánkam. Bol to závod o najpomalšie obúvanie na svete. Silvia sa mordovala s vysokými čižmami, no chalani mali celkom iný dôvod. Nero sa obúval dvakrát po sebe. Pomaly...
Absurdne pomaly...
-No haló! Pohyb! – zvolala Erika. Silvia už zmizla na schodoch, Dano trielil za ňou. Potom sa odporúčal aj Matúš, no Martin sa musel otočiť vo dverách.
-Dík za pozvanie. Bolo to najsam...-
-Čau. – Erika ho katapultovala z dverí ľadovým úsmevom. Nero postával v predsieni.
-Tak ja už by som išiel. – ozval sa. Doniesla bundy všetkým okrem neho. Bez slova na seba pozerali, striedavo dvíhali obočie. –Fakt chceš ísť? -
-Ani nie, ale... – pokrčil plecami. Povedala to hádam jasne.
-Ale? – pristúpila k nemu.
-Ako chceš ty. - Nero sa držal vchodových dverí. Druhá ruka mu bezradne visela pri jej boku. –Ty si trdlo! - V sekunde bola preč.
Priniesla mu bundu. –Tak teda choď. –
-Vďaka za oslavu. - Kým sa obliekol, vlepila mu pusu a podržala dvere. -Vďaka že si prišiel. Pozdravuj doma. –
Nero zvraštil obočie a posledné čo videl, bol jej úškrn.
-V pohode, prídem domov, že: Pozdravuje Erika! –
Prehrabol si vlasy a zamieril dole schodmi. Zastal.
Obzrel sa na drevo dverí. Nepezpečne povedomé dvere.
-No nič. Už bude dosť hodín. – pozrel na hodinky a vykĺzol na večernú ulicu. Lampy rozmazané hmlistým vzduchom sa odrážali v mlákach a vietor ešte labužnícky povieval.
Nero si luskol prstami.
-Chalan, toto vieš. Už si muž. Máš čo si chcel a čuš. –
-Čo môžeš, to skús. Vychutnaj! Keď musíš, kúš! -
-Kurva, ujde mi bus! –
Prešprintoval cez ulicu, vyhol sa automatu na lístky, týpkovi v čiernej bunde a potom smetiaku. Skočil do dverí, vytiahol zaseknutý lakeť a chytil sa, aby nespadol.
Drb! Malá päsť a prudká bolesť pri oku.
Pustil sa a chytil sa inde.
-Magor! – spod blond melíru a preťažených mihalníc na neho zazerali namosúrené hnedé oči.
- Máš problém, debilko?! - hneď za ňou stál obrovský chalan, žiadny krk, žiadne vlasy, čierna bunda a zazeral na neho ešte horšie než jeho odfarbená frajerka.
-Sorry. – zahundral a predral sa ďalej. Zúrivé oči ho sledovali po celom autobuse, nestačilo ani skryť sa za spotený volejbalový tím. Bol fakt rád, keď vystúpil pri dôverne známych bytovkách a mohol rýmovať ďalej. Ani si nevšimol, za čo ju to chytil.
V momente, keď otváral bránu, za jeho chrbtom sa rozsvietila prvá nočná lampa.
Nero na ňu zaškeril a vnoril sa to tmavej chodby. Potme si hmkal noty, ktoré ho napadali. A spolu s nimi mu v hlave zneli slová.
-Čo môžeš, skús... Keď musíš, kúš...- odomkol a nehlučne vkĺzol do bytu.
V obývačke ležal otec vyvalený na gauči. Jediné svetlo sálalo z monitora počítača. Otec ho nechal zapnutý. Nero nad ním pokrútil hlavou. Chytil myš a chcel počítač vypnúť, no potom sa ešte prihlásil na chat.
Prišla mu jediná správa. Bola označená ako tajná a na poli odosieľateľa bola prezývka Nikkky.
Nero sa zamračil. Mala v mene o jedno K menej. Chvíľu krúžil kurzorom okolo blikajúcej červenej obálky. Vzápätí sa strhol, lebo otec nahlas zachrápal. Nero prudko zatriasol hlavou a vypol počítač. Správa počká.
Trvalo dlho, kým zaspal. Ešte aj v spánku sa prevaľoval a mrvil. Zo sna sa sústredene mračil a zvieral päste.
Kráčal dlhou chodbou. Jej bezfarebné steny boli tak vysoké, že strop mizol v hmle. Takmer ich nevidel, no vedel že tam sú. Dve rovnobežné steny sa ťahali do nekonečna pred ním aj za ním. Zdalo sa mu, že kráča celé hodiny, no všetko ostávalo rovnaké. Nič lepšie ho nenapadlo a tak len kráčal. Kroky nevydávali najmenší zvuk a vzduch bol zbavený všetkého života. Dýchalo sa mu ťažšie. Nakoniec zastal a čupol si. S rukou opretou o stenu civel do hmly. Bolo to márne. Obrátil sa k stene a prekvapene sa vystrel. Zo steny naňho rovnako prekvapene hľadela jeho tvár.
Tváre sa odrážali uložené jedna v druhej a boli perfektne podobné. Bolo to zrkadlo. Rovnaké zrkadlo viselo aj oproti a spolu vytvárali tunel nekonečných odrazov. Nero položil dlaň na sklo. Jeho odraz urobil to isté. Úplne normálne. Ich dlane sa dotýkali, až to že ich delilo sklo.
Nerove prsty sa ponorili dnu a prsty zo zrkadla vyliezli von. Nekonečno odrazov sa závratnou rýchlosťou zviezlo do jedinej ilúzie.
Jej dlaň bola horúca. Stále nepúšťala Nerovu ruku, len pohodila dlhými plavými vlasmi a vykročila k nemu.
-Čo tu robíš, Erika? – trepol beznádejne.
Vystúpila zo zrkadla a pritlačila ho chrbtom k druhej stene. Bez slova ho chytila okolo krku a začala ho vášnivo bozkávať. Teplo z jej pier sa rozlialo po jeho tvári. Privrel oči, uväznil ju v pevnom objatí a nechal sa unášať.
Po chvíli sa jej pery odlepili a Nero znova otvoril oči. Tie na druhej strane boli rovnako rozžiarené, no polnočne čierne. Nero sa strhol.
-Niky! –
Zrkadlo za jeho chrbtom sa roztrieštilo na tisíce črepov.
Prudko sa posadil na posteli a hlasno vydýchol. Jeho dych sa ešte dlhú chvíľu nevedel upokojiť.
-Šialený sen. - povedal si. Prehmatal sa potme do kuchyne a vyklopil do seba maximálny pohár minerálky. Chytil sa za čelo, úplne spotený.
-No fasa. – zamrmlal, položil pohár a opláchol si ksicht. Jeho kocúr sa naháňal s hormadou dotieravých červíkov. Hlodali v ňom debilné myšlienky.
-Poviem jej to? Ale ktorej? A mám vôbec? Čo tiébe...-
vrátil sa do izby. Za oknom práve svitalo.

ďalšia kapitola