Kapitola 12. - Gorillaz

Pondelkové rána boli pre mnohých nočnou morou. Pre Nera nie. Zobudil sa skoro. Niekoľko krát sa natiahol a zoširoka zívol. Obloha za oknom bola tmavá, ešte len začalo svitať.
-No nič. - pomyslel si Nero a vstal.
Po raňajkách schmatol školskú tašku a pozrel na pondelkový rozvrh. Začínal hodinou fyziky. Nero si spomenul na fyzikárku a chytil sa za hlavu. Nemohol si pomôcť. Vyzerala ako mrož, aj z poslednej lavice bolo vidno jej fúzy.
Hodil si do tašky učebnicu. Všetko ostatné tam už bolo, aspoň tak predpokladal. Chodil do školy krížom cez sídlisko, bolo to až smiešne blízko. Keď vyšiel pred dom, pripadalo mu to ešte smiešnejšie.
Celé sídlisko zakryl nános snehu. Decká behali pomedzi autá na parkovisku, zhŕňali sneh z každej kapoty a guľovali sa. Na každom rohu ostal žltý fľak od nejakého psa a fúzatí chlapi s lopatami diskutovali ponad múrik na námestí.
-Prišla zima. - zasmial sa Nero. Odrazu sa zohol, lebo zboku k nemu priletelo hlasné
-Hej!- a za tým snehová guľa. Ďalšia dopadla asi meter od jeho nôh. Letmo pozrel na bandu, čo gule hádzala. Boli to starí známi. Kreténi z jeho triedy. Hodili ešte niekoľko gúľ, no netrafili. Pokojne sa im obrátil chrbtom a vydal sa na cestu do školy. Kocúr v jeho hlave na nich vytŕčal nenormálne veľký prostredník.
Od chvíle, keď sa ukázalo slnko, sneh mizol, no mokrý chodník ostával klzký. Nero kráčal opatrne, nemal sa kam ponáhľať. Pokiaľ sa pamätal, nikdy v živote sa nikam neponáhľal. Aj keď prišiel neskoro, nič sa nestalo. Nikto si ho nevšimol. Jemu to vyhovovalo.
Do školy prišiel len pár minút pred zvonením. Vyšiel na chodbu, kde bola jeho trieda. Za chrbtom mu prebehli dva páry nôh a dva uchichotané dievčenské hlasy. Keď vybiehali hore schodmi, jeden z nich zastal. Aj Nero sa zastavil a letmo sa obzrel na schody. Erika mu veselo zakývala a bežala ďalej.
-Ako to, že som si ťa predtým nevšimol? - zamieril do triedy. Zazvonilo a začal sa ďalší uletený školský pondelok.
Nero sa celé vyučovanie obzeral po spolužiakoch a v duchu sa im vysmieval. Boli takí tupí... Rovnako drzo sa škeril na profesorov, až sa rozhodli vyhýbať jeho pohľadu. Nikto sa naňho nepozeral. Bol neviditeľný a celkom si to vychutnával.
V polovici nudného vyučovania sa za oknami spustilo pomalé sneženie. Nero sa natiahol, vystrel si nohy a zahľadel sa von oknom. Odkedy z jeho triedy odišli dvaja najvychytenejší magori a uvoľnilo sa viac miesta, mal lavicu sám pre seba. Bolo to celkom fajn, sedieť bez suseda, no sneh padal fádne kolmo a na zemi sa hneď rozpúšťal. O dve hodiny to snehové oblaky nadobro vzdali a obloha zostala prádzna a sivá. Nero sa duchom vrátil do triedy, práve keď do triedy vrazil ktosi so skvelou správou.
- Od stredy sú chrípkové prázdniny! - zareval dotyčný na celú triedu a vybehol šíriť oznam ďalej. Triedou prebehol nadšený jasot a potom sa hlasy znova vrátili ku klebetám.
- Z druhákov vraj už neprišiel nikto... - vravel jeden.
- Čoby... to riaditeľka potrebuje dovolenku. Je dosť prepracovaná a plesnivá a smrdí a tak... - zahlásil ďalší a ostatní sa na tom schuti zasmiali.
Ešte aj Nero sa musel usmiať. Voľné dni boli super. Mohol robiť čo chcel a jeho tatko pritom... Nerov úsmev v momente zmizol. Tatko predsa nechodí do práce. Nero si zaumienil, že si niečo vymyslí a pôjde v stredu von.
Vyučovanie bolo jednotvárne, Nera ani tak velmi nerozčuľovali rozdiely medzi hodinami a prestávkami. Celý čas mal na kolenách dosky a na nich kúsok papiera. V ruke ceruzku a kreslil.
Poslednú prestávku to však odložil. Jednak už ho nenapadala ďalšia somarina, čo by nakreslil a tiež mu už celkom nepríjemne tŕpli nohy. Vyšiel na chodbu a takmer sa zrazil s malým dievčaťom.
Vyplašene mu pozrela ponad plece. Očividne bežala do ich triedy, pretože za tou bola už iba kotolňa, a tam to nikoho okrem malých pyromanov z prvého ročníka nelákalo.
-Nero? – pípla, sotva stihol prikývnuť.
-To je pre teba. - zastrčila si za ucho pramienok vlasov a podala mu malý zložený papierik. Vzápätí odbehla preč, hopsajúc ako hyperaktívna ververička. Nero si zakryl ústa rukou. Inak by sa asi rozrehotal na celú chodbu. Za šesť rokov na škole sa mu toto ešte nestalo. Vrátil sa na miesto a pritom rozkladal papierik.
- TY!!! - stálo veľkými písmenami na začiatku. - Čo si robil celý víkend?!! Po škole ma počkaj na I. poschodí! cmak - Nero prečítal správu a bol zmätený. Nebol tam žiadny podpis, nič. A tá kombinácia slov mu vôbec nesedela.
Mal iba tušenie, kto mu to mohol napísať.
Ale stačí len tušenie?
Tým si nebol vôbec istý. A tá malá, čo mu správu priniesla. Vyzerala o dosť mladšia než Erika. Sotva rovnaký ročník.
-Hm... ale Erika... tiež neviem, ktorý je ročník. A jedine ona je schopná mi toto napísať. - poskladaný odkaz si strčil do vrecka a znova vybral kresbu, ktorú robil od miulej prestávky.
Vyzeralo to ako zakrpatený tučniak. Miesto krídel mal štvorsprsté ruky a na hlave motorkársku prilbu. Len tak si sedel na kryhe uprostred mora a vôkol plávali žraloky, ktoré ho však absolútne nevzrušovali.
Nero ani veľmi nechcel vedieť, čo to má znamenať. Kreslil, čo ho napadlo.
Len čo po poslednej hodine vyšiel z triedy, zavanul k nemu odpudivý zápach z jedálne. Aká smola, že jedáleň bola tiež na prízemí.
-Dnes obed vynechám. - rozhodol sa.
Rozhodoval sa tak čoraz častejšie. Nie preto, že by potreboval ísť s davom. Skôr preto, že jeho žalúdok začal ostro protestovať zakaždým, keď sa k jedálni čo len priblížil. Vydal sa chodbou ku schodisku. Obišiel bandu goríl v kožených bundách a vtom ho zrazu okríklo strohé
-Hej! - Zastal.
-To si ty, debilko! - hrubý hlas jednej z goríl Nerovi nepríjemne škrípal v ušiach. Bol to ten z autobusu. Pamatäl si ho. Napriek tomu zdvihol obočie. - To sotva. -
-Ale hej. - pridal sa ďalší. Všetci štyria naňho hrozivo zazerali. Nero si nenápadne pritiahol popruhy na batohu.
-Čo si si myslel, drobec? - to vrčanie mu začalo liezť na nervy.
-O vás, chalani, vôbec nič. Fakt. - odvetil ponad plece a smelo kráčal ďalej.
-Ty doplatíš, kokotko! - ozvalo sa za ním. Bleskovo sa uhol a gorila v čiernej bunde vrazila do steny. Nero sa rozbehol ku schodisku. Počul ako sa ťažkopádne rozbehli za ním. Prekĺzol pomedzi spolužiakov na schodoch a troma skokmi bol na medziposchodí. Gorily sa nemotorne drali za ním.
-Rozbijem mu hubu! - zareval jeden z nich, keď odsotil nič netušiaceho druháka. Nero vybehol na prvé poschodie a do chodby. V momente sa zbadali s Erikou. Pribehol k nej, schytil ju okolo pliec a vtiahol ju do najbližšej triedy. O zlomok sekundy gorily trieskali na zavreté dvere.
-Otvor, drobec! Ty špina! Rozdrbem ti okuliare!! - ozývalo sa spoza dverí. Pochvíli stíchli a začali uvažovať. Erika sa sadla na prvú lavicu a stále pozerala na Nera.
Stál pri dverách, s rukami vo vreckách a žul si jazyk. Napokon si sadol k nej a položil jej ruku okolo ramien. Potom ju zase zložil a kocúr v jeho hlave si herecky odkašľal.
-Eh... - otvoril ústa.
-Čo chcú od teba? - skočila mu do reči Erika.
-Chcú ma zmlátiť, to je celé. - mávol rukou.
-To títo ťa vyváľali v blate? - spýtala sa. Nero si spomenul na potýčku so spolužiakmi a poškrabal sa na hlave. Nenormálne, koľko ľudí má chuť mu ubližovať...
-Nie, nie, toto sú iní. - vzdychol si. Erika z neho stále nespúšťala oči. No Nero cítil akúsi zmenu. Pozrel na ňu a zistil, že sa mračí.
-Prečo ťa všetci nenávidia? - ešte pár sekúnd naňho rozčúlene, napoly nechápavo hľadela. Pokrčil ramenami.
-Eh... - znova nestihol nič povedať. Erika ho uväznila v zúrivom objatí. Zacítil, ako sa mu po rukáve kotúľa slza.
-Netráp sa kvôli mne. - zamrmlal, skrútený medzi jej ramenami. Potichu fňukla.
-Ale ja chcem, Nerko. Chcem cítiť s tebou. - odvetila. Nero v sebe zadržal smiech. Na pery mu vykĺzol len drobný úškľabok. Také meno mu ešte nikto nedal.
- Nerko... ah bože... - pomyslel si.
-Dobre, v poriadku. - vymanil sa z jej zovretia a pozrel do jej zamračených očí. Na mihalniciach sa jej chveli zlostné slzy, líca jej zružoveli a nepatrne krčila nos. Bola neskutočne krásna a zároveň bolo v jej tvári niečo smiešne, detské.
-Ale... Veď ja vôbec nie som smutný. - povedal jej a vzápätí mu kútiky úst vyleteli hore. Črty jeho tváre si vždy robili čo ich napadlo. Obočie mu poskočilo a to už sa aj Erika musela usmiať.
-Tak dobre. Som rada. - pípla Erika a pritúlila sa mu na krk. Jemne jej zotrel slzu, čo sa jej skotúľala z líca. Práve zabudol, prečo sú v tej triede, keď sa za dverami znova ozvali hlasy.
Gorily si na pomoc privolali profesora.
-Profesor, prosím vás, otvorte nám tuná tú triedu. -
-To ti neprejde. Ani omylom! - povedal Nero v duchu chalanovi za dverami. Potichu vstal.
-A na čo? Žiadna hodina tam už nie je. - odvetil hlboký hlas profesora. Bol to už starý muž, no myslelo mu to stále výborne. Chalan z gorilej bandy na moment zmĺkol. Nero si bol istý, že sa práve poškrabal na zátylku.
-No, zabudol som si tam zapaľ...zá... - začal koktať a potom náhle zmĺkol. Jediné, čo títo chalani vedeli zabudnúť, boli zapaľovače a zápalky. To však profesorovi nemohol povedať.
-Z ktorej si triedy? - spýtal sa zrazu profesor. Hlas mal náhle strohý a gorilí chalan sa dal na ústup.
-Eé... srať na to. - odvetil a jeho hlasné kroky zbehli po schodoch. Nero s Erikou sa na opačnej strane dverí zachechtali do dlaní.
-Ešte že tak, - poznamenal profesor a odišiel. Len čo jeho kroky stíchli na schodoch ku zborovni, Nero s Erikou sa váľali od smiechu. Vlastne, Erika sa váľala po Nerovi.
-No pekne, - zasmial sa a snažil sa posadiť. Erika to ale zjavne nemala v pláne. Hlavu mala na jeho pleci a nosom sa mu obtierala o líce. Stále sa neprestávala chichotať.
-Čo ti je? - obrátil k nej hlavu.
-Asi... som sa zbláznila. - uškrnula sa a vlepila mu na pery kratučký bozk. Nero sa usmial. Erika ho znova pobozkala a bleskovo sa odtiahla, a potom ešte raz. Znehybnela milimeter od neho so smiešne našpúlenými perami a zaškúlila do jeho očí. Z hrdla jej vyletel bláznivý smiech, akoby ju už nikdy nechcel prejsť.
-Zbláznila som sa, - vyhlásila znova, - Do teba, Nerko.
Zasypávala jeho tvár kratučkými bláznivými bozkami a Nero ju zmätene bozkával. Smiali sa na sebe navzájom.
Hrali nezmyselnú hru, ani jeden nepoznal pravidlá, ale bavilo ich to.

ďalšia kapitola

Kapitola 11. - Pizza a Puzzle

Na obrazovke sa mihali okná zo správami. Nero na ne odpovedal jednoslovnými frázami, písmenkami, ktoré všetci dobre poznali. Ani ho to veľmi nebavilo, ale stále nikde nevedel nájsť ani náznak niečoho, pod čím by sa skrývala Erika. Karie4414 bola odstránená, údajne pre porušovanie pravidiel fóra, a tak mal v mravenisku virtuálnych kontaktov znova len slepú mapu.
Až do chvíle, keď mu prišla ďalšia správa, len skromne odlišná od desiatky ďalších:
- Ahojky, dlho som ta nevidela,ako sa maaame? -
Nero si čítal správu, akoby malo byť za každým písmenom niečo skryté. Dúfal, že T4rajka je skutočne jeho za týždeň objavené a za víkend stratené dievča. Zrazu ho napadlo čosi nezvyčajné.
-Ja mam teba a ty mas mna. - odoslal odpoveď a až potom sa pozorne pozrel komu. Nick nepoznal, no mala pätnásť, ako väčšina ostatných prihlásených. V zlomku sekundy prišla odpoveď:
- Xixi, to vazne??
-Tak asi ano. – odpísal.
-Pocki, ty si chcel vediet kedy slavim narodky, ze?
-Bolo by dobre. – Spomenul si. Bola to Niky, len pod iným nickom. Nero pokrútil hlavou. - Tak toto... -
-No tak narodky mam 18eho , ale slavit budem cez vikend. Ved som ti aj poslala sms. - prečítal si a spomenul si na mobil, ešte stále zavesený na nabíjačke.
-Trochu nestastne riesenie. - napísal a šiel sa pozrieť, ako to s mobilom vyzerá. Po chvíli bolo jasné, že už ani nabíjačka ho k životu neprebudí.
-Ako to? - pýtala sa Niky a Nero tragicky odpovedal:
-Moj mobil prave odletel do vecnych lovist. -
-Jeje... xi. To len tak? - reagovala. Reagovala tak často.
-No hej. Co uz s nim. - odpísal Nero a sklamane študoval malý zhasnutý displej.
-Mozes ist do sutaze v tom hadzani mobilov. - navrhla.
Smutne sa vyceril. -To už by bolo fakt otrasné.
Chvíľu sa zabával na predstave, ako šmarí mobil do diaľky, porota odmeria dĺžku letu a dav divákov tlieska jeho neobyčajnému výkonu...
-To je odveci. - odpísal. Vedel, že ho nikto nevidí, no musel krútiť hlavou.
-Ako od veci... ved v utorok sa to kona na stadione! Inak sranda, ze ti prave teraz odisiel. Ako naschval. Xi. -
Chytil sa za hlavu.
-Toto vážne? Taká náhoda neexistuje.
Ešte raz pozrel na malý obitý telefón. Bol mu na nič. Už definitívne.
-No mozno porozmyslam. - odpísal a chystal sa počítač vypnúť, no jedna blesková odpoveď ho predbehla.
-Nerozmyslaj, sprav si cas! - prečítal si v poslednej správe. Znova zatriasol hlavou, akoby odháňal nejaký hmyz, čo sa mu usadil vo vlasoch.
-Neuveriteľné, ako sa podobáte. - povedal si, no nechcel tomu veriť. Vzduch v obývačke bol zrazu ťažký a zatuchnutý. Nero vstal a otvoril okno. Čerstvý novembrový prievan preletel až do kuchyne a v byte sa hneď dýchalo lepšie. Nero však kútikom oka niečo zazrel. Nevídal to často, preto bol z toho nervózny.
V okamihu, keď otvoril okno, prievan zdvihol zo stola žltý lístok. Ten sa zavíril vo vzduchu a padol pod stôl. Nero netušil, čo si má myslieť, tak len krátko nadvihol obočie a pustil sa za lístkom. Chvíľu trvalo, kým ho našiel a vytiahol na denné svetlo.
-Nikam nechoĎ PočkAj Ma doMa. - stálo na lístku hrozným tatkovým škrabopisom. Keď to Nero rozlúštil, podráždene sa zvalil do kresla a fľochol na tmavé dvere spálne.
-Ten tatko! - zahundral. -Čo mohol akurát dneska vymyslieť?!
Zacítil niečo horúce a zjavne trochu pripečené.
-Kurva!
Prešprintoval do kuchyne, vytiahol z pariacej sa mikrovlnky pizzu a okamžite ju plesol na stôl. Mala celkom zrelý tmavohnedý odtieň.
-Pekne. - povedal si ironicky. - Aspoň snaha bola.
Vzápätí sa vonku na chodbe ozvali dvere výťahu. Škrípali na všetkých poschodiach, a na tom ich asi najviac. V momente sa k nim pridalo známe fučanie a rinkot kľúčov. Tatko mal problém. Nero potlačil výbuch smiechu a šiel mu otvoriť. Bol zvedavý, na čo ho tatko potrebuje. Otvoril mu dvere, práve vo chvíli, keď mu na zem capla akási krabica.
-No fajn. - zahundral otec a zohol sa po ňu. Nero sa všemožne snažil udržať si neutrálny výraz. Ale pri pohľade na jeho tatka sa chcel smiať alebo zvracať alebo oboje... Nedalo sa to, musel by sa zblázniť. Premohol sa. Už asi po stý krát.
- Ahoj. - povedali naraz. Nero sa na malý okamih odvrátil od dverí. Znova sa premohol. Z tohto mu čoskoro úplne preskočí.
- No čo máš také super, že si mi zbúral celý nedeľný program? - vypadlo z Nera. Otec sa vytasil s krabicou, ktorú práve zdvihol zo zeme. Nero len zdvihol obočie.
- Tisíc kúskov. Za dnešný večer. Trúfaš si? - vyhlásil jeho tatko. Nero to vzdal, vtiahol natešeného tatka do bytu, zavrel za ním dvere a šiel si naliať veľký pohár minerálky. Pri troche šťastia ho bude piť až do večera. Vydržal mu však len niekoľko minút.
Bezradne sa dovliekol do obývačky. Tatko kamsi odpratal časopisy zo stola a miesto nich začal rozkladať malé kúsky skladačky.
- Ty chceš vážne zložiť tisíckúskové puzzle za jeden večer? - Nero to myslel ako rečnícku otázku. Tatko na moment zdvihol pohľad od farebných kúskov.
- Ja? Nie. My dvaja. Spravíme rekord. - odvetil otec a znova sa pustil do rozkladania.
- Tatko... - ozval sa ešte raz Nero, - To sa nedá. -
- Všetko sa dá. Keď sa chce, všetko sa dá. - zamrmlal otec, akoby len pre seba.
- Okej, a čo keby sme si najskôr spravili večeru? - zamával na neho Nero, kým sa jeho pozornosť úplne rozpustí do dielikov. Presvedčil ho, a tak o chvíľu nasávali absurdne dlhé špagety.
- Nemali by sa polámať, než ich uvaríš? - poznamenal Nero medzi točením vidličkou.
- Že vraj sa nemajú lámať.
- Prečo?
- Lebo potom sú krátke.
Nero to už rašej nechal bez komentára. Čakal ho veľmi podivuhodný večer.
S tatkom sa usadili nad krabicou a chvíľu na ňu slávnostne zazerali.
Nero prevrátil oči, prisunul si stoličku a vysypal si z krabice za hrsť kúskov. Na krabici bol obrázok horskej krajiny, úplne obyčajná -tuctová fotka. Nero si zaumienil, že poskladá oblohu. To bol len kúsok, trojuholník v rohu obrázku. Možno necelých sto dielikov. Začal triediť modré kúsky s oblakmi.
Po chvíli už mal zo dvadsať dielikov pospájaných a skúšal ďalšie. Jeden za druhým ich prikladal a otáčal, skúšal na rôzne miesta. Z dielikov mal vyskladaný zatiaľ jeden oblak. Tatko zatiaľ skladal desiatky tmavozelených kúskov do spodného okraja. Nero si vzdychol a pozrel na svoj biely obláčik.
Nero konečne napasoval ďalší dielik a začal skladať druhý obláčik. Obrátil svoju časť obrázka a spomedzi perleťových vankúšov na tej oblohe na neho žmurkla známa tvár.
- E...? - potriasol hlavou a tvár zmizla.
Znechutene vrazil na miesto ďalší dielik.
Chcel ísť za ňou a vykašľal sa na to. Určite ho čakala a on sa na to vykašľal. Mal hroznú chuť si o niečo udrieť hlavu. Vtom sa jeho tatko nahlas zachechtal.
- Pozri. - natŕčal mu pred nos malý zelený dielik.
Uprostred trávy akoby bola malá čierna guľka.
- Nejaký fľak na fotke. - pomyslel si Nero.
- No a? - reagoval.
-Hovno chrústa! - vyrazil zo seba otec a rozrehotal sa. Nero sa plesol po čele. Potom zažmúril oči a ešte raz pozrel na guľku na obrázku.
- No fakt. Hovno chrústa. - povedal si a ešte dlho nad otcom krútil hlavou.
O pol jedenástej večer sa Nero zdvihol od skladačky. Tatko mal zložený celý obvod a márne skúšal úplne rovnaké dieliky s trávou. Nero zatiaľ zložil ten kus oblohy a začal so snehom na horách. Ostávalo im niečo vyše osemsto dielikov.
- Prepáč, tatko. Zajtra mám školu. - ozval sa. Tatko si sťažka vzdychol a bezradne odložil kúsok z trávy.
- Spravíme rekord inokedy, dobre? - tatko stále mlčal. Potom len prikývol a vysypal si zopár dielikov s horskými kvetmi.

- Vieš, - zdvihol náhle hlavu, -To je vlastne tvoj darček. K narodeninám. -
Nero na neho vyvalil oči. Znova nevedel, či sa má urazene stratiť v izbe, vysmiať otca alebo ho vyobjímať. Nechal to radšej tak.
- Tak... všetko najlepšie. - usmial sa otec.
- Hm... ďakujem. - Nero cítil, že otvára ústa, ale slová nepočul. Ešte raz zadíval na oblaky. Keď pozrel na predlohu, ten kúsok oblohy zakrývala značka výrobcu.

ďalšia kapitola

pre ňu

nekonečná krajina
skriňa kam sa schovám
čo obloha vraví nám
veľká vám, malá slovám

hrami sa ich učíme
najradšej tie najľahšie
zo spánku vyrušíme
už odkedy vieme chcieť

ona to vie, medzi prvými
sama na správnej strane sveta
v dlaniach nazbierané sny
nepomýlené, zvedavé dieťa

nikto iný, to ona
ma tou najkrajšou hrou naučila
ako vyzerajú kúzla...

Loď menom Odvaha

Veci rýchlejšie ako svetlo,
majú putovať späť v čase
stretnúť, čo nás už stretlo
až na koreň požičanej kráse.

Hodiny a hodiny sa mi sní,
hlad po živote samom žerie spánok
a stratenú hmotu spomedzi dní
mení na vložky do topánok.

Psí kamaráti, kým sú slobodní,
kým nepoznajú hlas pána
nemajú strach z povodní
zato majú dlhé a svetlé rána.

Chcem aspoň svoj malý svet,
po kúskoch, alebo aj celý zmeniť
mať malý cieľ, niečo čo mám hneď
dobehnúť ho skôr než slnko zenit.

Chcem prísť na pravdy vo vnútri vecí
znova sa učiť to čo mi pomáha
zo zranení sám sa vedieť liečiť
nastúpiť na loď menom odvaha...

Kapitola 10. - Šikovné ruky

V nedeľu o desiatej ráno ho zobudilo hlasné zabzučanie. Prevrátil sa v posteli a zahundral. Bzučanie sa ozvalo zas.
- Čerta! - vytlačil zo seba a znova sa prevrátil.
-Skap. - pomyslel si. Mobil zabzučal ešte raz a skapal.
Nero mrzuto vstal, pozrel na hodiny a potom na mobil, čo bezvládne ležal na stole. Už nevibroval, ale bzučal. Nezvonil, ale chripel. Bola to troska.
Nero sa prišuchtal k stolu, dvihol malý prístroj ako zdochnuté zvieratko a otrávene naň zaškúlil. Pod sériou škrabancov na displeji svietili dva symboly.
Obálka a telefón. Jeden zmeškaný hovor, jedna nová správa. Nerovi sa nechcelo odpovedať ani na jedno.
Momentálne sa mu nechcelo vôbec nič, takmer ani dýchať. Rozkašľal sa. Takto to nepôjde.
-Dobre, tak najskôr... kto mi volal? - no skôr než sa dotkol tlačidla, symboly vystriedala prádzna baterka a displej zhasol. Nero zavrčal a bezcitne hodil telefón späť na stôl.
Ozvalo sa pritom bolestivé prasknutie a Nero dvihol obočie. Jeho mobil bola troska. Teraz už vedel prečo.
-Sorry, kamarát. - pripojil ho na nabíjačku. Kým sa otrasený nabíjal, skúsil ho zapnúť, no ten sa urazil a zostal vypnutý. Nero znova zavrčal a šiel si dať niečo na raňajky.
V kuchyni na stole našiel čosi ako bojisko miniatúrnej občianskej vojny. Tanier so zmasakrovanou paprikou a zvyškom masla odovzdane ležal s tieni jogurtu, ktorý niekto nestihol ani otvoriť, a prevrátená soľnička, ktorá kapitulovala celkom nakoniec, sa vyškierala von oknom do sivého dňa.
Nero zdvihol z podlahy balíček s chlebom a otvoril chladničku. Našiel nejakú nátierku a potom dorazil aj ten jogurt. Keď opláchol riad a všetko vrátil na miesto, zaklopal na dvere spálne.
-Tatko? - Nič. Bez odozvy. Nero ju ani nečakal.
Jednoducho sa presunul na gauč do obývačky, vylovil ovládač a zapol telku. So zlomyseľným úškrnom zvýšil hlasitosť, nech si to tatko poriadne vychutná.
Minule preletel všetkých 99 kanálov za pol minúty. Šlo mu to čoraz rýchlejšie. Od jednotky hore boli dobre známe programy domácej televízie. Za dvanástkou začínali filmové kanály, ďalej boli dokumenty, pri ktorých si tatko vždy tak dobre zdriemol a potom spravodajstvo.
Nero ako vždy zdvihol ovládač do jedného z mála uhlov, v ktorých fungoval. S pôžitkom sa nadýchol a začal bleskovo prepínať, odhodlaný prekonať svoj rekord. Bola to úchylná zábavka, ale občas pri nej zachytil niekoľko nápadov.
Obrazy z jednotlivých kanálov lietali spolu so sekundami na Nerových hodinkách. Po trinástich sekundách už bol skoro v polovici. Vtom sa zastavil a prepol o niekoľko kanálov späť. Medzi obrazmi sa mihla tvár, ktorá sa už dlho opakovala v jeho snoch, alebo také čosi. Tú ženu poznal. Takmer ako svoje topánky.
-Nakresliť môžete, čo chcete. A vždy to bude stáť za to. Keby ste nakreslili len tisícinu z toho, čo ste v živote videli, nikdy vám nemôžu dôjsť nápady. - Nero prepol na správny kanál zlomok sekundy predtým, ako z obrazovky zmizlo jej meno. Postrehol len prvé písmeno.
Mala meno na A.
Nerov mozog sa konečne prebral k aktivite. Kocúr vyskočil na nohy a pre istotu sa intenzívne prefackal. Keď znovu získal balanc, pretrel si oči a vyvalil ich na obrazovku.
Tá žena stála pred dlhou stenou kdesi v galérii. Všade viseli obrazy a ona o nich rozprávala. Ten hlas Nero musel poznať, tak ako poznal jej tvár. Bol to sčasti aj jeho hlas. Bol to hlas jeho mamy.
Strašne ho mrzelo, že nevidel jej celé meno. Pozrel na hodinky, čo mu štýlovo škrtili zápätie. Na stopkách bežala dvadsiata prvá sekunda. Zastavil ich. Dnes sa rekord nekoná.
-Tak moja mama maľuje!
O chvíľu znovu zaklopal na dvere spálne v nádeji, že jeho otec je už takmer pri vedomí. Znova sa mu nevrátila žiadna odozva, tak stlačil kľučku. Z druhej strany sa ozvalo kovové žuchnutie.
-Hups. - povedal si. Aj na toto už zabudol. Dvere do spálne sa neotvárali kľučkou. Otvárali sa kombináciou zbožného priania, hrubej sily a zmyslu pre náhodu. Nerovi z toho podstatná časť chýbala, a tak nechal spálňu na pokoji. Obliekol sa a zamieril do pasáže. Papiernictvo cez víkendy zatváralo už o pol jedenástej.
- Volala sa Alica. Aspoň myslím... - vyhrabávanie dávnych spomienok bolelo, a tak ho Nero radšej prenechával iným. Spomienky mal kocúr uložené v pomerne malých škatuliach v suteréne a počas dlhých zimných večerov nimi kúril.
Ale tentokrát mal Nero zvláštny pocit, že jedna jeho spomienka sa k nemu usilovne snaží dostať. Bola ako živá. Keby vedel, že sú spomienky živé, určite by ich toľko nespálil. Keď však zakopol na schodoch do pasáže, znova mu vypadla z hlavy.
Cestou späť studeným sídliskom už ho škatule v jeho hlave netrápili. Očami blúdil po sivých stenách panelákov, v ktorých chorobne žiarili plastové okná. Všetky boli pozatvárané, zakryté záclonami. Ľudia boli vzduchotesne uzavretí vo svojich teplých bytoch. Zato z parku ozýval živý orchester vtákov a stromy sa prekrikovali exkluzívne módnymi ohnivými odtieňmi. Až za rohom sa do Nera oprel vietor a privial k nemu pravidelný šum premávky z obchvatu.
- Ľudia sa nezastavia...
Mix zvukov mal v jednom momente perfektný rytmus. Nerove kroky do neho mimovoľne skĺzli.
-Čas zabijú a strávia. A potom dávia.
Kocúr sa zasmial, pleskol sa po čele a preškrtol posledný verš.
-Plťkou proti moru sa staviam...
Ďalší takt mu úplne pretrhla akási blonďavá hlava, ktorá sa popri ňom mihla.
Bolo to malé dievča so svetlými kučerami v tmavej bunde s kožušinovou kapucňou. Kráčala rýchlo, akoby sa v toto ospalé ráno bolo kam ponáhľať. Nerove ústa sa samy skrútili do úsmevu.
- Veď máš čas...
V tom okamihu sa dievča obzrelo. Náhodou. Jej pohľad sa na sekundu stretol s jeho a potom bežala ďalej.
Napravil gumičku, ktorou mal zviazané výkresy, čo niesol pod pazuchou. Mal ešte tašku so sadou pastelov, akýmsi štetcom a ceruzkami a malými nálepkami, ktoré mu určite na nič nebudú. Chcel skúsiť jednu vec. Alebo možno viac ako jednu.
Keď prišiel domov, mohlo byť pár minút pred jedenástou. Digitálky na mikrovlnke mu padli do očí, akoby na nich záležalo. Zložil svoj nezvyčajný nákup na stôl a znova si položil jednu otázku. A bola to geniálne primitívna otázka: -Čo budem kresliť? -
Slová z televízora mu dali toľko tvorivej energie, že netušil, čo s ňou. -Keby si nakreslil len tisícinu z toho, čo vidíš...
Vytiahol z tašky ceruzky. Jeden z výkresov položil na stôl a chvíľu ho presviedčal, aby ležal rovno a tváril sa, že nikdy nebol stočený. Starostlivo si vybral jednu z troch úplne rovnakých ceruziek a začal skicovať spomienku. Jeden miniatúrny okamih.
Na moment zavrel oči. Kocúr odpálil kôpku strelného prachu a na Nerovej sietnici sa zjavil odtlačok malej slečny. Otvoril oči.
- Oi, ono to normálne funguje...!
V bielom výkrese sa mu vynárali obrysy, ktoré videl pred stotinou sekundy pod viečkami. Všetky drobné kúsky obrázka najprv ledabolo načmáral, potom vygumoval a znova prekreslil.
Pod hrotom ceruzky sa črtala okrúhla tvár otočená za ním ponad rameno, do ktorej padali kučeravé vlasy. Potom golier bundy a kožušinová kapucňa. Celkom neznáme oči a ten totálne nezúčastnený, vzdialený výraz.
Keď mal ceruzkovú skicu hotovú, zobral si pastely. Vybral si dva náhodné približne pleťové odtiene a chystal sa domrviť kresbu tmavým okrovým ťahom.
- Hej! - Kocúr varovne zahvízdal.
Nero si zobral iný zdrap papiera a skúšal. Rozmazával, miešal rôzne farby a tieňoval, až kým si nebol istý, že to neskončí katastrofou.
O pár chvíľ jeho ceruzková spomienka ožila niekoľkými skromnými farbami. Nakoniec na výkrese nezostalo žiadne biele miesto, len jej portrét.
Vôbec nemal poňatia o jej mene, ani či sa aspoň ako tak podobá jeho výtvoru, ale to bolo nepodstatné. Hrdo si ju prezrel z diaľky.
-Kľudne by sa mohla volať F6 a na kráse by jej to neubralo.
Znova chytil ceruzku a do rohu chcel natlačiť svoje meno.
-A aký mám vlastne podpis? - pozrel na svoje kresby na nástenke. Boli primitívne. Boli úplne o ničom a všetky bez podpisov. Teraz však potreboval podpis. Veril tomu, že jeho nový obrázok si ho zaslúži. Chytil ceruzku a podpísal sa. Nero.
- Možno... by som sa mal naučiť písať. –
Písmeno E vyzeralo ako sedmička a miesto O nakreslil na konci akúsi špirálu. - A možno ani nie. –
Páčilo sa mu to tak, ako to bolo. Zdvihol výkres zo stola a opatrne ho prišpendlil medzi kresby na nástenke.
-Riadny rozdiel. Ale aspoň že k lepšiemu.
Ešte chvíľu hypnotizoval svoj nový výtvor, a keď si bol istý, že z nástenky neujde, zdvihol sa a pohľadal špongiu. Na jeho umelecké vyčíňanie doplatil stôl veselými farebnými fľakmi.
Cez víkend sa razantne oteplilo a sneh zmizol aj z okolitých kopcov. Po trochu prechladnuto modrej oblohe sa lenivo kĺzalo pár oblakov a vo vzduchu visel nedeľný pokoj.
Nero schuti vyžmýkal špongiu do umývadla a otvoril si v izbe okno. Sused tri byty nad ním si doprial svoj obľúbený album, a to tak okázalo, že ho doprial aj všetkým susedom. Panelmi otriasal čistokrvný heavymetalový rámus a Nero si pobavene kýval hlavou.
Navliekol na seba čierne tričko Kentus.
Do obeda vystrájal s ceruzkami a ďalší výkres skončil zahltený zmutovanými vlkolakmi. Ešte jeden rozstrihal na úzke pásiky a narobil si niekoľko záložiek do kníh. Na moment pozrel na Psychológiu, smutne zastrčenú v polici a nahlas sa zasmial.
-Možno si nechám narásť morbídne dlhé vlasy a kúpim si vybíjaný opasok. Ů jéé!
Tatko sa neobjavil ani na obed. Nero zarazene vylovil z mrazničky pizzu, vrazil ju do mikrovlnky a sadol si k počítaču.

ďalšia kapitola