Bol som raz ráno

sa porozprávať s mlákou
deň bol svieži.
fádne kolmo, z bielych mrakov
už pád hodín sneží.

prebrali sme hádam všetko
školu, sex a staré fóry.
teším sa na ďalšie stretko
rozlúčim sa, sorry.

nestihol som riadne vnímať
že už je deň - v plnej paráde
aspoň že mi nie je zima.
ďalší, prosím! ty si na rade.

unHerball Xaos

Meet the One

The last one stands,
careless words on breath
outside the world’s hands
left to the death.

Before days,
the history says,
THIS was made of SHIT
that’s it. this is it.

And so is that
Ask yourself, my friend:
Badass ain’t that fat,
is it? It is the end.

So give the fuck up
Come have some fun!
So shut the fuck up
Come meet the One!


don't you let your children dirty.

Gynmastika :)

jediný kto neklame sú tvoje oči,
úsmevy sa rodia bez pomoci
raz možno aj medzi vás vkročí.
chalani, čo ste cvoci?

ty vieš že sa nemýliš
že nemyslíš, lebo nemusíš
zlo v sebe dusíš, odpustíš
a vidíš všetkým až do duší...

z abstraktných vecí
sami často krúti hlava
potrebujem sa liečiť
všetko mi berie a nič nedáva

slávne homogénna rasa
priemerná vyššia spodná trieda
už mi nehovor že dá sa
keď sa nedá.

prelomiť desať čísel ľadu
vrátiť sa k realite
dýchať bez ladu a skladu
skákať v nevlastnom byte

žiť tak ako to skúšali skúsení
od narodenia krásni
varení pečení smažení dusení
naložení gýčmi, ako v básni.

(...)

Matalýza.

poslední ostali vonku
nuly na spodku zlomku
iba malé percentá
odchýlky, pterodaktylky
anomálie štatistiky
a ďalšie tiky
kŕče.
odkazy na celkom cudzí účet
lacno skopírované kľúče
desatinná čiarka čo kazí súčet.
poznámka pod čiarou
atramentové mračno komárov
ležatá podlhovastá sexi limita
a hlava vymytá
ako fajne pripitá
vyzerala včera
vracajú (sa) spomienky z večera
utopená v kučerách
stratila sa kniha.
skončila. hladina sa dvíha.
a klesá
racionálne konverguje
skláňa sa a spomaľuje
lepí sa k asymptote
čo je zlé na slepote
prítulné dotyčnice
síce, ako nevlastné sesternice
červenolíce pobehlice
schovajme sa do knižnice
tak znie Gauchyho veta.

a zderivujme aj základy sveta.

Vraždiace slová.

s týmito zabiješ hocijakú konverzáciu.
Hymin.
Karbonylmetáán.
Phů.
Čisto.
Ále?
Lopatu máš?
Júúlius!
Sebe?
{1+1/pi+1/pi*pi+1/pi*pi*pi}
Korytto.
Fehehehehe...
Armuj!
Géélik.
Portál.
Ražeň.

KorMydlo.
Retrobután.
Kréém. Kŕŕč! Gýýč.
Chlebenovič.
Spjeévlajúc posúložily.
Heterocída.
BorDell toDay.
some1-4fun.
Deranžment-
KyuKyunassi Kyubakki.
BonžurMesjé.
Kabiweb.
Len odvej!
Makakakak?
Kmytajú krýdlami.
teževe?
Hubovitostníci.
Kalibrík!!
Ho? Mňa mňu mňo...
Blúznivé príväzky.
Čúúúú...
*vykýblinkovaný*
Referefretferentka.
Ty ďalekýn!
/grepmint.
Majme funkciu EFFIX.
Oix.
Kuklukabát: krutoklobúk.
Zpumprlíkovaný pišišvor.

Či?

Čau človeci!!
- Čum, čo čmajzli, čuramedáni!
- Čus, čekuj! Čarujeme čokoládové čučo!
- Čistý čpavok. Čurbes...
- Čučoriedie čisti čakanom, čuješ čmeliak?
- Času, čéče! Čakaj.
- Čujte či člupocú čierne člny!
- Čuráci, čestného člena čičíkali!
- Čačaní, čačaní! ... Čupky čapaté.
- Československé čepelárne Čičmany - čórneme čokolvek!
- Čo?
- Čím častejšie číslujú črevá, či?
- Čerta, čo čelíme činom človeka?
- Čoby, činčily.
- Čáraj čidlo črepinou, červe!
- Čoóós?!

Pírka Netopýrů (v.2)

Na papírku v pěsti
tebe, mé dlouhonohé štěstí
pořád svírám, nechci
zůstat sám na náměstí

Tma se plíží dírou ve zdi
slepý oči civí na ty hvězdy
pojď, ruce s odměnou tak krásně lžou
pírka netopýrů tě ponesou

Já s mou jedinou, proslule hezkou
na plátně malíře - táhnu arabeskou
pod křídly složení, ve tmě ponoření
dva tělem jedním, hladce znetvoření

V kůži bílé, pár černých duší
krev zběsile buší nám v uších
přepsali jsme svět na ráj, z pekla
zcela nové vůně, co bys řekla

Kdybych přidal ještě víc
teplo salamandřích ještěřic
nečo o co stálo za to stát
dřív než se uložíme spát

Do květů plných řízně
řetízek amutelu na krku řízne
jiskra zhasne a vstoupí k tobě
bílá jak ten sníh
vřískot soukolí

Ze stránek pouze mých a tvých
vřískot který mrazí jako smích
vteřiny splývající v okolí

A tváře zas pomalu blednou
ty víš a já taky, jednou...

Vždyť to je zatraceně málo.

Dedko & Svokra

proste kravina...
Bol tmavý, veľmi tmavý, skoro čierny deň...eh, večer. Mesiac matne svietil uprostred oblohy. No...takmer. Smeti. Smeti sa v miernom vetríku presúšali záhradou. A tam, v montérkach, medzi kríčkami...krčil sa DEDKO. Šedivé vlasy, nepríčetný pohľad...hrôza naňho pozrieť. V ruke zviera PROTÉZU. A premýšľa.
Za ním svorka. Opiera sa o smetnííík, a tiež... premýšľa. Hodí zrak do smetníka....čosi z neho TRČÍ! Ruka...A v nej sekáčik. Hrdzavý ale ostrý! I SCHMATNE ho svokra. Zaváha...dedko sa hrbí...a SVOKRA...premýšľa. Sekáčik má. Ostrý. Funkčný. Skvelý. Absolútne...fajn. A dedko stojí.
ŠMYK!!! Dedko sa bezhlavo potáca záhradkou...protééza letí k zemi.
Svokra stojí pri smetníku, zo sekáčika kvapká ČREVO. Už zas...premýšľa. Hodí OKOM na tú čepeľ...v VRESKOM pustí sekáč na zem...DO ŽALÚDKA trafí dedka!!! AUAJS! Chrapčí dedko. Prstom drví svokre kotník! Tá...zas do smetníka letí.
Chvíľu bolo ticho. Len vetrík rozfukoval dedka po záhradke. Dedko medzi smietkami si lieta. Zrazu ZAŠTRKOTAL smetník...Svokra sa v ňom metá!

doma

doma to už poznáš.


čo je doma, to sa počíta.

doma je tam, kde je najlepšie, lebo všade je dobre.

doma je štart. cieľ je inde.

je Kubo doma?
haló Kubo to si ty?
tu je Kubo, nevolal mi niekto?

asi nie.

doma bolo. to vieš.
doma je. to vieš. a keď nie, tak vieš, že nie.
doma bude. to nevieš.

doma ťa čaká láska.

domárie...

naskale

trochu nezmyselná inšpirácia

toľko farieb mala obloha...
kedy naposledy?
snáď večnosť sme stáli na nohách,
čosi ako láska pri tebe sedí.

deň nekončí, aj keď ide tma.
kam sa dá ešte zájsť,
čo ešte vidieť, kopu možností máš,
a noc ako nepremokavý plášť.

poďme sa chvíľu báť až strach,
a potom sa smiať a stále viac,
susedia už zmizli v perinách...
len my máme výhľad na mesiac.

po rebríku slov až hore
k hviezdam, jednu ti donesiem,
je ich tam celé more,
a ktorá je tvoja? už teraz viem.

ahoj a objatie na koniec,
a nezlomí nás ani mráz.
ešte jedna správna vec:
uvidím ťa zas.

PD - 2. Levitácia

Súhvezdia miest a dedín za oknom striedali osamelé čierne polia a Tibor už dávno absorboval pravidelné natriasanie z náprav nočného rýchlika. Obálku aj s bankovkami držal medzi prstami a tupo hľadel kamsi cez ne, do podlahy.

- Hodinu po severnej. – zamrmlal len tak pre seba. Z tej hodiny už veľa neostávalo. Z ničoho nič sa dvere kupé otvorili a do sedadla oproti sa zvalil dvojmetrový pankáč. Vzápätí vstal, vyhodil obrovský batoh na policu vedľa Tiborovho. Tibora v okamihu prešla ospalosť a obálku bleskovo strčil do vrecka.
Pankáč sa na sedadle nepokojne hniezdil a poškuľoval po tabuľke nad oknom. Po chvíľke vytiahol cigaretu a chcel si pripáliť, no ktosi sa šuchtal po chodbe. Spadla mu na zem.
– Piči! – zdvihol ju a zasunul za ucho. Potom letmo pozrel na Tibora, premeral si ho.
- Kam cestuješ? – Tibor uhol pohľadom do chodbičky. – Plecháre. –
Ten názov si stále opakoval v hlave. Nič iné ho nenapadlo.
- Ale to už si mal vystúpiť, kámo, - zaškeril sa. Tibora myklo a ruka mu vystrelila k batohu. To nemôže byť pravda! Zúfalo pozrel na okno.
- Prču si robím! – zarehnil sa pankáč a Tibor nervózne vykrivil ústa. – He...
Zrazu k nemu naťahoval ruku. – Karol. –
- Boris, - zaklamal Tibor a krátko mu ňou potriasol.
- Plecháre sú ešte dve zastávky, - ozval sa po chvíli Karol.
- Dík, - zahundral Tibor, no pre istotu sa pozrel do lístka, kde bol zoznam zastávok. Tentoraz Karol nevtipkoval.
- Nechodíš moc vlakom, ha? – musel sa ozvať. Tibor na to len neprítomne pokrútil hlavou. Chata pri Plechároch. Pri mohlo byť niekoľko kilometrov. Musel ešte raz zavolať chalanom. A musel byť ešte niekto z nich pri vedomí. Vytiahol mobil, no potom ho zas schoval.
Pankáč sa znova pokúšal o rozhovor. – Čo v Plechároch tak neskoro?
- Tam bývam, - precedil Tibor cez zuby a zamračil sa.
- Fákt? – pankáč dvihol obočie. No jasné, chalan býva v najväčšom zapadákove, ale zato nikdy necestoval vlakom. Samozrejme.
- Už ti stačilo dneska? - Karolov krivý úsmev Tiborovi naháňal zimomriavky.
- Hej.
- Chalan, ty nevieš o čo prichádzaš, - pokýval hlavou Karol a pôžitkársky sa zahľadel do okna.
- Dnes bude riadny rámus... Hnutá Puma, Pstruhlina , Asfalt a všetci naši...
- Čo? – Tibor nečakane spozornel. – Asfalt! Tí chalani vedia, čo stojí za to! Minule na feste spálili stan... - než sa Karol rozbehol, Tibor ho zastavil. – Nie, to predtým.
- Ah, Pstruhlina. Fajn chalani, trochu mäkší, ale majú brutálne texty...
Tiborovi to stačilo. Pstruhlina bol jeho nápad. Mala sa tak volať ich skupina, než prišiel Marcel s názvom Šťukapor. Pokrútil hlavou. – Kde je to?
- Hadie Žlaby pri Smolinci. Každý rok, kámo... prídeš, odpáliš, nevieš o sebe. Proste pecka. Už dneska to začalo! – Karol rozhadzoval rukami až tak, že sedadlo po ním vŕzgalo.
Vlak zastal, kdesi v diaľke sa ozvala píšťalka výpravcu a znova sa pohli. Ešte jedna zastávka.

Tibor položil svoj batoh na lavičku a vytiahol mobil. Bol rád, že sa zbavil Karolovho úškrnu a tých vpadnutých čiernych očí. Tak či tak, tu ho zas striasalo od nečakaných náporov vetra. Deväť minúť dozadu mu volal otec. Tibor si to vo vlaku ani nevšimol. Vybral meno v posledných hovoroch, zavolal a čakal. Po desiatich zazvoneniach sa ozvala odkazovka. Marcel je dole.
Dušan takisto nezdvihol.
Tibor si sadol vedľa svojho batohu a starostlivo vybral posledné číslo.
- ... Haló? – Kevin zjavne spal.
- Čau Kevin, nevolal ti niekto z chalanov? – nasledovala dlhá sekunda ticha.
- Počkaj, pozriem sa.
Tibor zovrel telefón v ruke. On sa pozrie?! Pár sekúnd sa ozývalo rytmické pípanie, ako Kevin hľadal vo svojom mobile záznamy. - Hm, hej. Niekto mi volal... tristojedenásť dva dva osem, to je Marcel? – Tibor v duchu zahromžil. Bohvie, či je to Marcel!
- Aha, a potom dvakrát Dušan. Naposledy pred pol hoďkou. – ozval sa Kevin.
- A kde si teraz?
- No doma, kde by som bol. A čo ty? –
- V Plechároch. –
- Kde?! To kde je? – z Kevinovho hlasu počul pobavenie. – Sú tam aj chalani?
- No, áno...
- Ták pozdravuj. – vzápätí Kevinova linka stíchla a Tibor ostal sedieť uprostred noci na stanici v Plechároch. Zhlboka sa nadýchol.
Potom ešte raz. Čosi ho napadlo: - Čo teraz?!

Zo stanice viedla jediná ulica chabo osvetlená radom lámp. V celej dedine nebolo živej duše, dokonca ani na stanici či na drobnom námestí uprostred. Tibor každú chvíľu náhodne volal jednému alebo druhému, no kamaráti sa mu neozývali. O štvrť na tri bezradne zložil batoh ku jednej z lámp a prechádzal sa okolo v malých kruhoch, aby premohol spánok.

Oblaky sa v strede rozostúpili a na Tiborovu tvár akoby padal celý roj studených ligotavých hviezd. Z posledných síl držal oči otvorené a naťahoval krk, aby našiel Veľký voz. Tmavé fľaky roztrhaných oblakov mu miestami bránili vo výhľade na diamantové pole, no keď sa neskôr vyjasnilo, zdalo sa mu, že môže vstať a padnúť medzi hviezdy.
Kúsok napravo od žltého svetla lampy sa mihol meteor. – Želaj si niečo. Aby sa včerajšok nikdy nestal. – Tiborovi padli viečka a zadriemal.

Svet okolo neho sa neprestával hýbať a krútiť, bledé tváre a ramená sa okolo neho mihali v závratných vlnách. Farebné svetlá mu ostávali zaryté v očiach. Burácanie v ušiach mu išlo rozhodiť lebku a bubienky mu s piskotom prepúšťali otrasnú smršť elektronických zvukov. Vôkol neho sa miešali pachy rôznych tiel, pot, voňavky a energetické nápoje.
O tvár sa mu obtrelo tisíc maličkých iskričiek a hneď po nich ružové tričko. Laura. Nekonečný úsmev, žiarivé oči a zlaté vlasy zapletené do svetelných lúčov sa mu smiali z každej strany. Nakoniec si ho našli dve malé horúce dlane a jej tvár mu zakryla výhľad na umelé peklo okolo.
- To je paráda, nie?!

Tibor sa strhol. Ležal opretý o batoh, žmúril do temnej oblohy a na líci ho chladila kvapka vody. Plakal snáď? Vzduch bol studený a rifle sa mu zadierali o betón, keď sa chcel o kúsok posunúť. Zotrel si kvapku z tváre, no z oka mu stiekla ďalšia.
Laura.
Nechal ju tam. Bez slova. Bez šance na návrat. Už je určite doma. Možno už aj zabudla. Vzduch naňho padal ako perina smrteľnej postele a les v diaľke mrazivo šumel. Na dedinu sa spustil mierny dážď.
Tibor si skryl tvár do dlaní a počúval, ako mu kvapky bubnujú po hánkach. Srdce mu bilo tak pomaly, akoby už ani nežil. V batohu mal aj nepremokavú bundu. Ale načo je bunda mŕtvemu?
Neostala žiadna možnosť. Cestoval len z jedného pekla do druhého a hľadal to, v ktorom môže ostať. Tu pri lampe uprostred ničoho... Bolo to zatiaľ najviac znesiteľné. Celkom v pohode. Rozbité kvapky na chodníku sa zlievali do mlák a ich chápadlá sa pomaly šplhali k Tiborovi.
- Len si ma berte... – pomyslel si.
Mrholenie prešlo do výdatného dažďa a Tibor už cez šumenie nepočul ani svoje chabé myšlienky. – Ako asi vyzerá to skutočné peklo... – napadlo ho. Vtom mu v premočenom vrecku zazvonil mobil.
Zatriasol hlavou, aby odohnal otupenosť a studenú vodu zo zmáčanej ofiny. Celé telo mal stŕpnuté, sotva sa mu podarilo posadiť sa. S nádejou vopchal prsty do vrecka. Pridusený vyzváňací tón po chvíľke stíchol, ne neprestajné vibrovanie prezrádzalo, že volajúci to ešte nevzdal.
- Tibor? – otcov hlas v slúchadle bol nekonečne prestarnutý. A takisto Tiborov.
- Áno? –
- Som rád, že si pri vedomí. –
- Aj ja, predstav si. – Tibor si zakrýval hlavu rukávom, kým jeho otec na druhej strane skladal slová.
- Počúvaj ma... sme ochotní ti všetko odpustiť. –
- Odpustiť? – Tibor žmúril spod rukáva na lampu. Dážď akoby trochu zoslabol.
V duchu sa hlasno zasmial. Čo už chcete vy mne odpúšťať?!
- Áno. Môžeme to celé zmazať. Iba sa vráť. –
Vtom v Tiborovej hlave ostalo hlboké ticho.

Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!

Žlté svetlo lampy pomaly zaniklo v oslepujúcej bielej žiare. Kvapky sa rozstrekovali všetkými smermi, až sa zdalo že prší späť do oblohy. Mobil v Tiborovej ruke zapraskal a stíchol. Tibor si ho strčil do vrecka. Ktosi k nemu pribehol a ťahal ho na pódium. Bol čas na veľké finále.
Svetlo reflektorov Tibora načisto pripravilo o zrak, no to nebol problém. Levitáciu vedel zahrať aj poslepiačky. Intro bolo jeho.
Akordmi vedel vyskladať chodník až do neba. Do rozbehu sa primiešal aj Marcel so svojou gitarou a keď sa toho oprel Dušan, dav skákal dva metre do vzduchu. Nikomu nevadilo, že prší.

Pozri sa, obzri sa, nezľakni sa, pozri sa!
Svet zabudol ďalšie meno,
na chodníku kopa tieňov, tých...
Čo s nami ostali!!!
Prišli ste o dobrý príbeh,
ten skôr melie, kto skôr príde,
Chceli, čo dostali!!!

Poď ešte vyššie, keď nevidíš,
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...
Takto miznú hviezdy, čo nevidíš?!
čo nepoznáš, sa bojíš, nenávidíš...

Prišlo jeho sólo. Tisíce dlaní sa zdvihli k zamračenej oblohe, aby mu zakývali.
Po chvíli Dušan rozrinčal činely a Kevin chytil mikrofón, no nemusel spievať. Spievali za neho.

Pozri sa...
spolu odletíme, sa odlepíme od zeme!
Obzri sa...
čo nie je zakázané všetko môžeme.
Nezľakni sa...
je tu s nami celé nebo!
Pozri sa...

- Pozri sa, on snáď iba spí... – kdesi za ním sa ozval ženský hlas. Tichý, starostlivý a začudovaný. Mama? Celkom... nie, nebola to ona.
- No neviem, – zahundral muž. Stál o čosi bližšie. Tibora privalila hrubá prikrývka. Rozhodol sa upadnúť do hlbokého spánku a vysvetľovať to všetko až ráno. Otupene vyťukal do matraca posledný takt a natiahnutý záver. - Tú záverečnú hajtku si si mohol odpustiť, Dušan...

Tibor vytreštil oči do tmy.
- Toto nie je ráno!
Chcel niečo zistiť. Kde sa nachádza, napríklad. No bál sa pohnúť. Len púlil bulvy proti stene a napínal sluch. V ľavom uchu mu kolísavo zvonilo, no inak nepočul nič. V miestnosti sa nepohlo ani pierko a všetko bolo utopené v totálnej tme.
Kúsok nad ním bolo čosi ako strmé schody. Akosi tušil, že sú tam. Kým tŕpol za najmenšími zvukmi, pred očami mu behali fantómové tvary vecí. Odrazy toho, čo už dnes videl.
A včera. A predtým. Hrozne dávno. Tamten lemur - videl ho na plagáte, na stĺpe. Zbadal ho cestou v aute, lebo sa obrátil, aby mu slnko nepálilo do tváre. Bolo to večer, asi pred siedmimi rokmi. Tibora tá spomienka vydesila.
Prečo práve toto? Zavrel oči, no obrazy sa zjavovali ďalej. Fajčil vodnú fajku. Blbosť. To sa nikdy nestalo... Nepokojne sa obrátil na matraci a začul hrozivé zapraskanie. Znova znehybnel a zúfalo čakal, kým začne svitať.

Vianočné Poserenie

brú chuť

Third: Spirit (z 3. Derivácie)

Len krok ti ostáva.
Za prahom týchto dverí
ťa čaká oslava.
A pocit, ktorý ti nikto neuverí.

Okná dokorán, hudba, smiech.
Odrazy a tiene. Kúzla v malíčku.
Krídla krásne ako sneh.
Písmenká. Ohňostroj na tričku.

Do ticha prvé iskry vášne.
Posteľ, spacák, či podlaha.
V očiach napísané jasne
ako nikdy, čo je to odvaha.

Bezbranný lovec.
Nenásytné obete.

Hviezdy padli z jasného neba
medzi nás. Dotyky deliteľné dvomi,
kúsok zo mňa a druhý z teba.
A nech rastú večne ako stromy.

Posledným výdychom
tých lesklých očí,
posledným bozkom,
slovom, úsvitom deň končí.

Jeden vracia, čo druhý kradne,
to ostatné je načase pochovať,
oprášiť kolená, hlavne nenápadne.
Cesta sa začína odznova.

PD - 1. Darwin

-Dáš si ešte jednu? –
- Nie, Deni... za chvíľu ideme hrať, – Tibor odsunul prádzny pohárik a obzrel sa po bare. Zopár povedomých tvárí, niekoľko zablúdencov z iných podnikov a jedna banda, čo tu bola prvýkrát. Hlasná vrava stúpala ku stropu spolu s obláčikmi dymu, hlbokými myšlienkami a všetkým ostatným, čo sa v takých baroch hromadí. Tibor toto všetko poznal, bol toho súčasťou. Pub Darwin bol jeho druhým domovom. Tam, kde sa evolúcia začala každý večer odznova.
- Hej, nazdar! – kamarát sa zjavil tak náhle ako vždy. Usadil sa vedľa Tibora, napravil si puzdro s gitarou na chrbte a kývol na Deni. – Marcel, Marcel... zase posledný, – ozval sa Tibor a vykryl Marcelovu výchovnú facku.
- Ideme na to? – Marcel položil pohárik a zamierili k pódiu. Kývli si s bubeníkom a ich spevák sa práve odlepil od priateľky. – Fajn chalani, sme kompletní? – zvolal na nich.
- My určite, - odpálili mu zborovo. Boli štyria, hovorili si ŠťuKapor a bavili sa ako vedeli.
Úder do činelov bol zaklínadlom, ktorým celý Darwin stíchol. Marcel vykúzlil vtipnú predohru a Tibor mu to podfarbil na klávesy. Dušan za bicími odmeral štyri a pol taktu a dali sa do toho.
- Vie niekto z vás, komu dám svoj hlas? Kandiduje dedo Mráz? Nie! Tak potom niiič! Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš? Komu ho dáš? ...

Práve tieto večery držali Tibora pri živote. No potom víkend skončil. Tibor študoval na technickej univerzite, každý deň sa pýtal sám seba čo tam, preboha, robí. Pre každú pondelkovú hodinu mal špeciálny druh nenávisti. Kreslil si ich celý deň na okraj zošita fyziky. Niektoré boli dokonca zelené. Tento pondelok pribudla jedna obzvlášť veľká a odporná – bola skúška, do ktorej ostávali štyri dni. Hneď ako ju dokreslil, chytil obitú kalkulačku a pustil sa rátať svoje šance.
- Musím to napísať aspoň na polovicu. – zahundral, prepočítal percentá ešte raz. Výsledok sa nezmenil. Čakal ho bezsenný týždeň.

Návrat domov, to bol príchod na ďalšie bojisko. Tá izba ešte upevňovala ten dojem. Keď bolo vidno aspoň štrvrtinu dlážky, nazývalo sa to poriadok. Tibor nebol bordelár. To jeho brat, malý Moric. Perfektný futbalista, ale organizácia vecí mu nič nehovorila. Navyše, ústa sa mu nezavreli.
- Tibor! Tibor! – vybehol z dverí a vzápätí vyrazil bratovi dych. - Daj si pohov. Čo sa deje? – zavrčal Tibor, keď po chvíli odolal pokušeniu Moricovi ublížiť.
- Sme v lige! V piatok máme prvý zápas!!! – jačal Moric. – V ktorej? Šiestej? – Tibor sa predral k svojmu stolu a našiel zoznam na nákup. – Aha, - povedal si Tibor a zahodil ho. Bol ešte z minulého týždňa.
- Tibor! Toto je veľká vec! Zápas medzi skutočnými klubmi! Myslíš že...? –
- Mňa tvoj „veľký zápas“ absolútne netrápi, Moric. – Tibor dúfal že brata zastaví. Márne.
– Ale mňa to trápi!!! – vrešťal Moric, lebo mu došlo, že ho niekto ignoruje.
- Tak to choď požalovať denníčku. –
Moric vybehol z izby, zatresol dvere. Parádny pokoj. Tibor vylovil z tašky stoh papierov s fyzikou, že si rozdelí učenie na zvyšok týždňa. Vtom však Moric znova vpadol do izby. Za sebou ťahal mamu. – Mami, on je na mňa odporný! –
- Tibor mohol by si prejaviť aspoň trochu nadšenia. Pre tvojho brata je to veľká udalosť! –
- Mám skúšku z fyziky. – odvetil Tibor, pričom na nich ani nepozrel. Doriešené. Moric odfrkol a mama sa vrátila k svojmu časopisu.

Vzduch v izbe pomaly hustol. A tentoraz to neboli Moricove ponožky. Tibor striehol na každú možnú chvíľku, kedy mohol v pokoji a tichu nazrieť do skrípt. Takých chvíľ nebolo veľa. Vlastne to boli len Moricove tréningy. Jeden každý deň. Jeden a pol hodiny mieru, ktorý Tibor potreboval na to, aby si natĺkol niečo do hlavy.
Magnetická indukcia mu tiekla z ľavého ucha a v mozgu sa mu zúrivo prepínali energetické vrstvy. Na papieri pred ním bol labyrint vzorcov z ktorých už tretí deň hľadal cestu. Bolo tam toľko chýb...
Tibora ovalila vlna nadávok, čo zrazu vrazila do bytu. Šokovane pozrel na hodinky – Moric mal byť preč ešte štyridsať minút! Ale nebol. Jeho hlas vrieskal v presieni a váľal všetku špinu sveta na trénera.
- Dal ma dole zo základu, kretén vypatlaný! Na striedačku! Hovno! – vpadol do izby, šmaril vak s kopačkami o stenu a potom pokračoval v reťazi nadávok. – Sklapni Moric! - ozval sa Tibor.
- Nesklapnem! Ten... – to už bol Tibor na nohách a zarazil Morica celou silou. O tú facku si koledoval celý týždeň. Čoby, celý život. Zviezol sa popri stene a fňukal vedľa svojich kopačiek. V zámku zaštrkotali kľúče a vo dverách sa objavila mama.

- Čo sa stalo?! -
- Tibor ma zbil! – zakvílil Moric. – Prečo? – pýtala sa, zjavne oboch.
– Neviem, - odvetil Moric, stále skrčený v rohu ako týrané zvieratko.
– Prečo si ho zbil, Tibor? –
- Potrebujem sa sústrediť na učenie. A Moric to nie je schopný pochopiť. – Tibor si sadol spať k poznámkam, potichu a odmerane si začal krúžkovať čísla kapitol.
- A tým že ho zbiješ, tým niečo vyriešiš?! – mama si sadla na jeho stôl, no aj tak na ňu odmietal pozrieť. – Je aspoň trochu tichšie. –
- Takto sa mieniš správať ku svojej rodine?! – Tibor pevnejšie zovrel papier zo vzorcami. Rodina? Čo ste vy za rodina, keď s vami musím stále zápasiť? Nemám kúsok pokoja, nemám žiadny priestor, kde môžem rozmýšľať! Chcel jej to všetko vykričať do tváre. Ale nebolo to také jednoduché. Nebol na to dosť zlý.
- Mám pocit, že to preháňaš Tibor. Berieš to príliš...
- Beriem to akurát! – odvrkol Tibor, - Nechaj ma študovať, prosím ťa. –
Mama sa prekvapene stiahla, zažmurkala a potom odišla. Tibor zavrel zošit a snažil sa odmyslieť si Morica. Ten najprv fňukal v kúte, potom otvoril okno. Tibor na neho chvíľu zazeral, kým sa znova donútil pozrieť inam. Moric zatiaľ vytiahol z vaku kopačky a začal ich z okna oklepávať. – Moric, prestaň! – zvolal naňho Tibor.
Moric si dal záležať, aby z jeho podrážok spadla aj posledná hrudka hliny, až potom oknno zavrel. Vzápätí prikotúľal loptu, zobral pupmu a začal ju hustiť. Tiborovi začala na spánku bolestivo pulzovať žila. Čo sa snažíš dokázať? – Moric!!! –
- Čo je?! – odvrkol a vzdorovito pumpoval ďalej. Tibor sa zahnal a odkopol mu loptu z rúk.
– Vypadni si ju fúkať inde! – zrúkol na brata. – Je to aj moja izba! ... Mamá! -
Tibor ho zdrapil za golier a vystrčil pred dvere. – Tak teraz už nie je! – Prikrátka chvíľka ticha.
- Tibor! – Moric opäť pritiahol mamu. Bola to jeho absolútna zbraň.
- Takto to nemôže pokračovať. Mysli na to, že tu nie si sám! – Zvýšený hlas. Treba sa brániť.
- Na to myslím! Stále! A je mi z toho zle! – zvolal Tibor na mamu. Nastalo ticho. Mama si zakryla ústa rukou. Bolo to znamenie - to by mal urobiť on. Jej posledný pohľad rozpila slza a vzápätí znova zmizla z izby. – Ty si taký debil! – vrieskal Moric.
- Nehovor sám so sebou, vyzerá to čudne, - odvrkol Tibor. Otvoril zošit, aby sa naposledy predral fyzikálnym labyrintom. Chyby tentoraz ignoroval.

Ani si neuvedomil ako sa dostal na ulicu. Rozjedená večera, rýchla búrka pohľadov, údery trpkými slovami, rozbitý tanier a tresnutie dverami. Všetko sa mu to zvírilo pred očami než sa tomu stihol ubrániť. - Neopováž sa! –
Opovážil sa. Nemal inú možnosť. Moric mal sám ďaleko viac energie, navyše mal na svojej strane mamu. Nevládal proti nim bojovať. Zdvihol sa a vypadol. Čo najrýchlejšie sa presekať studeným vzduchom do známych uličiek a nechať si z hlavy vyfúknuť všetko to svinstvo. Odpor k vlastnej rodine. – Čo je to s tebou Tibor? – pýtal sa sám seba, tak ako sa ho pýtali už mnohí. – Blbosť! S nimi niečo nie je v poriadku! Nenechali mi kúsok priestoru. Ani jediné útočisko. – Jediným takým miestom bol Darwin. Áno, presne tam pôjde. Kývne známym ľuďom, zahasí to pohárikom a pomaly sa všetko vráti do normálu. Evolúcia začne od nuly.

Zrazu sa evolúcia zastavila. Darwin je zavretý.
Na Tiborovu hlavu sa postupne zniesol bezcitný, smrtonosný a definitívny sled udalostí. Koľko sa toho mohlo stať za pár dní? Kým on sa snažil preplávať morom problémov, ktosi ďalší zmizol pod hladinou. Spomenul si na Deni, niekedy až schizofrenickú barmanku. Tentoraz mal jej obrat dôvod. - Maj sa, - lúčili sa v nedeľu po koncerte. Spoločne si povzdychli nad končiacim voľným dňom. Koniec. Ani netušil, že sa už neuvidia.
Pub Darwin, presnejšie budovu, ktorej bol súčasťou, ktosi skúpil od ľahostajných súkromníkov. Niekoľko zhovievavých adresátov nahradil jeden oceľový mozog a Darwin nepatril do jeho plánu. Deje sa to predsa každý deň.
- Ale prečo dnes? – dumal Tibor. Vliekol sa dolu ulicou a znova sa v ňom hromadilo mračno hnusu. Kráčal ďalej, akoby sa mohol niekde schovať. Lenže teraz nemal kde.
O dva bloky ďalej začul zvonivý chichot. Dve žaby zbehli z bočnej uličky a zmizli vo dverách akéhosi klubu. – Stredoškoláčky, - zahundral Tibor a vliekol sa ďalej. Po chvíli bol pri dverách, kam žaby vošli. Nad hlavou mu vrieskala zelená neónka a o čosi hlasnejšie hudba z vnútra.
- Enter, - prečítal si, než písmená znova zmizli. Uškrnul sa a vstúpil. Tu možno nájde aspoň papagáje.

Všetky tie svetlá mu nechávali na sietnici boľavé fľaky a keby aj skúsil premýšľať, asi by sa nepočul. Teraz mu to však nevadilo. Pohárik na pulte pred ním bol celkom podobný ako ten u Darwina, možno len trochu menší. A povrchný chróm už skoro hodinu statočne ignoroval.
- Vedel by som si zvyknúť, - hovoril si z času na čas a očami skákal z jednej napnutej tváre na druhú. V strede dav spotených detí zápasil so svetelnými lúčmi. Zhora ich vytrvalo fackoval stroboskop. – Raz by som si možno zvykol, - povedal si Tibor a prestal tomu veriť. Ponoril si tvár do dlaní a úporne sa snažil vypnúť čo najviac zmyslov. Všetky sa poddali rýchlo, no elektronickému burácaniu v ušiach sa odolávalo ťažko.

- Radšej poď medzi nás! Správny pocit máš, tak komu ho dáš? ...
- No konečne... mám halucinácie. – zasmial sa Tibor a započúval sa do svojho textu.
- Nie si cudzí, veď si náš! Správny pocit máš, komu ho dáš?
Tibor otvoril oči. Potom si zložil dlane z tváre. Jeho text spievalo akési dievča.
- To je blbosť. Speváčku sme nikdy nemali, – tvrdohlavo pokrútil hlavou. Ale predsa...
- Komu ho dáš? – blondínka pri stole v rohu stíchla, no zabudla zavrieť ústa. Vzápätí to urobila a bleskovo sa pozrela inam. Tibor sa tiež poslušne zadíval na pohárik pre sebou. Nenápadné a prudko náhodné pohľady medzi nimi lietali ako loptička medzi tenistami. – Odkiaľ ma poznáš? Bola si u Darwina? – Tibor dotieravo čítal z jej tváre a nemohol si spomenúť. Úhybné manévre sa menili na krátke úškrny a potom sa radšej pustila do debaty s kamarátkou. Po chvíli sa obe zdvihli. – Ach... tak sa to asi nedozviem. – jeho nálada sa vrátila na overené miesto kúsok pod nulou. Neobzeral sa. Vedel, že mieria k východu. Ale napriek tomu... Niekto si zapamätal ich pesničku. Darwin ešte žije!

- Ahoj Boris! – Zdvihol hlavu. Blondína vedľa neho musela byť nejaký prelud, alebo riadne pomýlená. – Ahoj. Som Tibor, - odvetil. Bola skutočná a nejakým zázrakom ho začula.
- Laura. Ty si hral s kapelou u Darwina, že mám pravdu?! – zvolala naňho zo štvrť metra.
- To máš.
- Máte super pesničky.
- Vďaka...
Tibor nechápal. Hoci Darwina zavreli, evolúcia tu bola. Celkom pekne rozbehnutá a čakala naňho. Hltala ho sivomodrými očami a flitre na jej tričku šaleli viac ako štadión po rozhodujúcom góle.
- Ako to, že som ťa tam nevidel? – Tibor nevedel kam má schovať svoj úsmev.
- No, som taká nenápadná... – schuti sa zasmiali. Tibor si začal vybavovať nedeľný večer. Dušan s Marcelom odchádzali spolu, niečo mali v pláne. Marcel spomínal vlak... nepovedal však kam a na ako dlho. Vedeli to?
- A kde sú tvoji kamoši? – zakričala mu Laura do ucha.
- Tiež by som rád vedel, – zamrmlal. Všetci niekam odišli...
- Čo?? –
- Že neviem. – zakričal na ňu. – Aha. – Na chvíľu zmĺkli.
Tibor nahmatal vo vrecku mobil. Bol si takmer istý, že mu od víkendu nikto nevolal. Zvonenie mal vypnuté, no aj tak by si to všimol. Fakt sa nikto neozval? Pomaly zahnal chuť pozrieť sa na displej.
- Smola že Darwina zavreli, - ozvala sa Laura súcitne. – To kvôli tomu už nie ste spolu? -
Tibor nevedel odpovedať. Tá osudová reťaz sa v ňom ťahala ďalej. – Asi... hej. –
- Hm... ale dúfam že vás niekde ešte uvidím hrať! – zadívala sa pred seba tak zasnene, že Tibora zašteklilo pod žalúdkom. – Tak to aj ja. -
Znova medzi nimi zavládlo ticho. Obzerala sa na všetky strany a nakoniec vyčítavo pokrútila hlavou. – Tušila som že zmizne... – Tibor sa obzrel, hľadela k východu.
- Chceš tu sedieť celý večer?
- Hm...
- Nepojdeš si zatancovať?
- Nie. – odmietol bleskovo, keď si predstavil seba medzi skáčucimi deckami ako sa blázni na túto umelú hudbu. Laure poklesli plecia a tričkom sa jej prehnala ďalšia šampionátová vlna.
- Priznaj sa, teba to tu nebaví! – uškrnula sa. Tibor na to pokrčil ramenami.
- Zo začiatku ma to vôbec nebavilo... –
- Ako to...? – Laura sa zrazu zadívala do pultu a kútikmi jej lietal nervózny úsmev.
Tiborovi vo vrecku zavibroval mobil. Rozhodol sa to ignorovať, aspoň tento krát. Barman s vyholenou hlavou zamieril oblúkom k nim a stiahol spred Tibora prázdny pohárik.
- Ešte jeden. – kývol Tibor.
- Aj mne! – pípla Laura. Tibor si ju podozieravo premeral, no potom dodal: - Tak dva.
Po chvíľke im barman posunul dva poháriky s priezračným destilátom a Tibor hodil na pult mincu. – Čo to piješ? – Laura si zvedavo privoňala. – Nechaj sa prekvapiť. – usmial sa Tibor, sprisahanecky si ťukli a odpili si. Laura vzápätí vystrúhala kyslú grimasu a hlasno zamliaskala.
- Nechutí? – zasmial sa Tibor.
- Ale hej. – odvetila a usrkla si znova. – Fakt si nepôjdeš zatancovať?
- Hm... – musel sa zamračiť.
- No ták, veď ťa tu nikto nepozná! – a už ho ťahala za zápästie.
- Nikto ma tu nepozná, - pripomenul si Tibor a v tom momente mu mobil zavibroval znova. Vstal, no nedal sa odtiahnuť Lauriným smerom.
- Počkaj ma, musím si zavolať! – vytiahol mobil a vykročil k východu. Nemohol si nevšimnúť, ako neochotne ho jej ruky púšťali. Snažil sa neobzerať. Laura si zrejme sadla späť k pultu, aby ju potom našiel.
Tibor vyšiel von a urobil pár krokov hore ulicou, kým zdvihol. Zo slúchadla naňho dychčal Marcel.
- Čau Ty! Sorráč že sme ťa nechali bez infošiek, ale spadlo to fakt bleskovo! Sme tu, ja a Dušan, Kevinovi ešte budem volať... Sme na chate pri Plechároch, to je asi hodinu vlakom po severnej, keď chceš, príď za nami! – Tibor sa snažil vstrebať nové informácie a vopchať ich do svojho obrazu reality, no veľmi mu to nešlo.
- Čo?! – ozval sa po sekunde.
- Nový život, kamarát! Dočerta s Darwinom, Šťukapor žije ďalej! Počkaj... – Marcel bol opitý, a zjavne mu niekto podával fľašu. Na linke bolo chvíľu ticho. – Dójdi za nami, Ty! –
Vzápätí Marcel ukončil hovor a Tibor zostal tupo stáť s mobilom pri hlave.
Obzrel sa na klub Enter a premýšľal.
- Tak už viem kde sú. Hodinu vlakom... to vôbec nie je ďaleko. Nový život! Jasné to by bola paráda, lenže... – Do hlavy mu udierali fakty. Taký nový život, to bolo niečo neskutočne komplikované. – Čo budeme robiť? Ako sa uživíme? Čo na to naši? –

Otvorený kufor na posteli bol poloprázdny a Tibor horúčkovito premýšľal, čo ešte potrebuje. Uterák...uterák! Preplížil sa do kúpeľne, opatrne ho zvesil zo šnúry a potom zroloval do kufra. Všetko ostatné už mal, no kufor bol podozrivo málo plný.
- Čo mi ešte chýba...ach, toto nemá zmysel! – vybral veci z kufra a natlačil ich do batohu. Ideálne. Po špičkách prešiel do kuchyne. – Voda! – zobral fľašu minerálky a vopchal ju medzi tričká. Ešte pár keksov... – Niečo si potom kúpim. Aha! Peniaze. –
Batoh bol zas o trochu ťažší, no darilo sa mu hýbať takmer nečujne. Zalovil v otcovom kabáte. Nič. Jeho peňaženka migrovala rýchlejšie ako rybárik dlhochvostý. Na chvíľu znehybnel, keď sa z izby ozval podráždený šuchot. Moric mal veľmi plytký spánok...
- Musí ju mať v taške. – obrátil sa do obývačky, a potom bleskovo naspäť. Postavil kvetináč na miesto a pohol sa. Ďalšie zašuchotanie.
– Za chvíľu zbuntoší celú rodinu, - zahromžil v duchu Tibor a zohol sa k otcovej taške. Jeden priečinok, vedľa ďalší a vnútri ešte jeden. No všade boli len spisy. – Hm...
Tibor vstal a zúfalo sa zahľadel na dvere do spálne rodičov. – To nemôže byť pravda!
Moric nahlas zakrochkal. Tibor sa pol minúty dusil smiechom, no potom naňho znova doľahla vážnosť situácie. Pomaly zovrel kľučku. Zatlačil. Nechutne zaškrípala a Moric sa dvakrát prehodil na posteli.
Okamžite zavrhol myšlienku vkradnúť sa do spálne.
- No nič. Musím vystačiť s tým, čo mám. – nebolo to veľa. Bolo to skôr málo. Smiešne málo.
Ešte raz si prehmatal vrecká, či všetko má a pohol sa k dverám.
Zrazu sa mu čosi mihlo v kútiku oka. Na telefóne blikla malá zelená kontrolka. A hneď vedľa ležala obálka. V obálkach pri telefóne mohla byť len jediná vec.
Svetielko bliklo znova a telefón sa rozrinčal na celý byt. Nebolo kedy váhať.

koniec 1. časti

LeQuibanniho kód

šifra zakázaných básnikov


ahoj milé dieťa
víly odlomili vlasmi
kúsok tohto sveta
a vymysleli vlastný

LeQuibanniho básne nedávali zmysel nikomu. Nielen ich forma, ale aj vnútorný obraz a symbolika boli nezmyselné, nesmerovali nikam. Kvôli tomu Qubanniho nikto nečítal. Nikro sa nechcel dostať na miesto, ktoré bolo nikde.

Preto sa rozhodol skryť svoje slová pod šifru, ktorou hľadal tých správnych čitateľov. Na to, aby jeho báseň mohli prečítať, museli preukázať schopnosť dostať sa nikam a rozlúštiť jeho tajné písmo. Toto nie je pravá LeQuibanniho šifra, len moja kópia:




Tu je jedna jeho báseň, rozlúštená a znova zašifrovaná.

Kto ju dokáže rozlúštiť, dokáže nemožné. Dokáže sa dostať nikam. A tiež vidieť to, čo videl Quibanni: Niekedy nezáleží na každom detaile, stačí si uvedomiť to, čo je podstatné.

Ano, všetci dokážete nemožné. Duh.

Levitácia

z vďaky pre každý z dní minulých
v strachu pred tým čo má prísť
sa neobzerám.
a z pocitov plynulých
nakoniec nezostane ništ

len sa pozri, do prázdna načiahni
chyť to, čo večne ti uniká
zovri dlane.
miluj každý z darovaných dní
dýchaj slnko na krídlach pútnika

raz zobudím sa, a tomu verím
celkom inak ako každé ráno
áno.
ďaleko od teplých perín
odnesie ma chladný vánok

zrazu dosť času na všetko
čo ešte nikto nestihol
tri obraty.
majstri s tetovanou lebkou
a zachrániť južný pól

more lásky zmenenej na obrázky
slová schované v marcipáne
pre koho?
primalé diery na dne tašky
a chlapec, ktorému hovoria pane

svet sa zdal nelogický, sladkokyslý
vodoznak na stránke vkladnej knižky
nevidno.
kam sa podeli všetky zmysly
to vidno až z nechutnej výšky

premrhané

čo si človek uvedomí, až keď je natvrdo offline



čo už záleží
akú tvár trčíš do sveta
roky straší vo veži
skrytá krehká odveta

zabudol si?
na modriny a jazvy bratov
čo boleli ako tvoje
kým si veril že stáli za to

a potom
rany zmĺkli
prišli odmeny
ty si myslel že sa nič nezmení.

peer to peer - rovný rovnému
každý zalezie pod vlastnú doménu
a miesto slov písmená.
nevieš bratom prísť na mená.

zabudol si.

na balet na hrane noža
a hádky z očí do očí

na hru ktorá nekončí
a ruky čo nikdy neboli bližšie

na kopance
a premrhané šance
milión pixelov ti ich nevráti.

omg dvojbodka zátvorka
ako len žiari tvoj elektrický svet.

For Beloved Sister

a short story of the evil mirror.

For long centuries, items with strange and unrevealed powers were held safely out of the range of unaware people. But recently some of these artifacts were brought to common people and secrets about their evil abilities have been lost.

“Good morning, Stewww!!!”
That morning wasn’t even pretending to promise something nice. It was an ordinary school-day morning, a few seconds after seven o’clock. For Steven waking up after weekend made a couple of serious difficulties.
As if an opposite reflection, his sister was full of energy, no matter it was Monday.
“I don’t understand how you can lie so dead when it’s such a beautiful day out there!” she danced around to the window and punched curtains open. The room flooded with faint yellow glow of dawn.
“You don’t understand many things, Sonia.” Steve grunted, yet not really awake. He managed to sit up in his bed. His younger sister got stuck examining herself in the great mirror on the opposite wall.
“Do you think I’m pretty, bro?” Again… The same question required the same answer. “You are. Just don’t let the other one bite you.” Steven grinned when she watched herself nearly sweeping the mirror with her nose. “I’m not afraid…”
“Come on, darlings! Breakfast!” An ordinary day, an ordinary breakfast. “Guess what, Stew!” Sonia laughed at him over her toast, “I’m going to the HarshHallows concert on Thursday!!” Steve pinned his parents with a glance of mixed feelings. Surprise. Disappointment. Jealousy.
“Me not, apparently.” Steve turned down to finish his toast and let this thing pass by. HarshHallows is the most popular punk-rock band of the month. Everyone will be at that event. Except me, as always.
“And who are you coming with to such a concert in your age?” Steve blew. It was no use anyway. “I have a whole bunch of friends coming to that event, you know. So there will be no trouble at all.”
“ Always so popular, my girl!” their mother squealed at a moment and rushed into their conversation. “What kind of band are those Marshmallows, my dear?”
“A boys’ band. And they’re so cute, mom!”
“I bet they are. We got the last ticket for you!” Steven rolled his eyes. Better take off for the school. Running for the bus with his five-and-half pound backpack was the thing that really woke him up.

But Steve’s mood dropped even lower when he realized that whole school is just into the concert. There was nothing else to discuss, just how, when and who to meet, what to wear and bring to the event. HarshHallows’ songs screamed down the corridors and everyone was exchanging posters, pins, shirts, stickers and whatever had something to do with the band. The hardest hit for him was to see his sister in an oversized black HarshHallow T-shirt, surrounded by the elite punk-rock gang.

“Hi, Stewww!” Everytime Sonia came from her Tuesday violin classes, for Steven it was the end of peace.
“Oh, stop it! Why do you always call me that dull name?!”
“I just like it, Stew!” Sonia snapped back. “’Cause you are just Stewww… You’re my beloved bro, you know?! … Mom, he wants to hit me!!!” Sonia escaped from the room as Steven stood up from his chair. Living with a younger sister wasn’t easy at all, since she learned to speak. When she started playing the violin, things only got worse.
By a few months Steven got used to the creepy noise of his sister practicing violin. Every time he just sat in front of the mirror and watched his other face slightly vibrating from the sound.
“It feels like the other image was my soul. And by this silly noise it shakes and shivers… What could I do for you, my friend?”
“Just set me free.”
“Yeah, that isn’t as easy as it sounds… As long as there is glass between us there is nothing I can do.”
“Incorrect. The way is just too simple for you to understand.”
“I just don’t see any way to pass through a mirror.”
“It doesn’t come to you… Then come to me.”
“You want me to… Wait!!! Am I really speaking with my reflection??”
The violin went silent. The angry voice of his sister ran upstairs along with her careless steps. The door flew open and sooner than she could stop they both lied on the carpet.
“Hey, watch your steps, sis!” “Dummy, sitting on the ground right in the way! What are you doing, huh?!” “What’s up? Haven’t succeeded with your violin solo?” In a moment they started to fight.
Punches, kicks and slaps continued until their father came up to close their battle. And of course such behavior needed some explanation.
“Steven, why on earth did you hit your sister?” “But she… ah, never mind.” “Are you going to tell me?” his father stood in their room as many times before. But this time Steven didn’t want to make up any stories of what and why happened. They always backfired on him, anyway.
“If you haven’t got it yet, there’s no point.” he said instead.
“What are you talking about, Steven?!” Steven remained quiet, sitting at his desk and playing with a pen. This conversation was over - only dad didn’t get that yet. “Steven! I am talking to you!”
Sonia watched his brother. His defense was just to stare into nowhere and wait until his father runs out of patience and leaves the room. Then he will realize something is wrong and start making it right. Just like he should long ago. Yes…!
Steven smiled at her sister. “I don’t understand you, bro.” she whispered and turned away, fairly scared. “You don’t understand many things, Sonia.” he thought, “But soon you will.”

On Wednesday the “Harshmania” grew over the peak. Steven felt like swimming in a pitch tank when he passed the school corridors. Seven eighths of the school were wearing HarshHallows shirts and the others were desperately looking for some. Many people suddenly turned into black-haired creatures with muffled language and bad behavior.
In a few hours the main phrase fixed in all “Marsh” groups was: “You really look like the bad guy!” Steven heard Sonia call it so many times as if she forgot all the other words of human language. After leaving the dining hall he was a bit glad he isn’t going to the concert.

After coming home from his art classes he took a glance into the mirror.
It stood there just because there was no space for it in Sonia’s room. So he had a mirror and it gave his sister a reason to enter his room anytime she wanted. Getting used to all the suffering really changes one’s face…
“You really look like the bad guy!” he said to himself raking up his long hair. “Maybe you really are the bad guy!” His reflection grinned at him.
“I don’t think so.” “Well, I do think so! After all, you made you father think over many things.”
“I’m glad you appreciate that. But it is no use, anyway. I mean, it is a vicious circle. If I could just get off…”
“In fact, it is up to you. But be careful about what you wish!”
Steven turned away from the mirror, leaving his weird reflection to talking to itself. Is it possible he could change his life on his own?
“Ah! There’s no way it is happening! I’m just making up some character I can talk to and I’m definitely going crazy!!!” Steven dropped into his chair grabbing his forehead. By that moment Sonia punched into the room, yelling: “They’re so amazing! So famous! So poetic! So handsome! So…” “…whatever.” Steven watched his sister with a stone face. However he tried to hide it, the disgusted expression soaked out upon his face. “You are just jealous of them, that’s it!”
A while later Steven noticed she got the complete outfit, including a skirt, striped socks, gloves and a necklace, everything in black and a bit of white. “I look much better in these, don’t you think?” she squealed, turning around in the front of the mirror.
“I do think. You’re one who doesn’t.” Steven grunted to himself. “I wouldn’t even take her ticket,” he thought, “if she just disappeared.”
“What a mess you have here!” Sonia took off her gloves to wipe out a speck from the mirror.
In the moment her finger touched the glass, a flash of light hit the room and Steven found himself blinded for a few seconds.
When the shapes of things took their places, Sonia was gone. Steven jumped to the mirror. “What happened?!”
“It was so easy after all, wasn’t it?” his reflection had a grin that was not his own and his fear grew by every heartbeat. “I need to thank you Steven. A trust like yours is not seen every day… “
“A trust??”
“Yes Steven, your trust that nothing will run as you want. Your pessimism… It is rare. I told you to care about your wishes…and as I wished, you did not.”
Suddenly the other Steven gave a terrible laugh and left the mirror.
“I need to thank you, Steven. For setting me free.”

The End

Splahočená prdolitka

verným
Splahočena prdolitka...
ihloudomäsa dokolena dolýtka.
malá diera fstrede sitka!
splahočena prdolitka!
tak
nevalajsapozemi!
sprostá! ploská doska!
sprostá! socka troska!
nevalajsapozemi
fúj!
splahočena prdolitka!
modrina odpanvice bitka
chromtačka ty debilitka!
splahočena prdolitka!
tak
nevalajsapozemi!
sprostá! spopod mosta!
sprostá! kožka z chvosta!
nevalajsapozemi!
fúj!
splahočena prdolitka!
nakrku jazva od pravítka...
postav sa ty trasoritka!
splahočena prdolitka!

sproo-stá!

’to dlabem.

jeden čerstvý výkrik
’to dlabem - zas prší.
kde je problém, čo ťa mrzí?
sotva sa narodia, sú drzí.

som si chcel postaviť stan
nech ich už nepočúvam.
tie biele steny.
to za to že som pokrstený.

’to dlabem – čo sa robí?
sivá symfónia za oknami
čo sa to robí s nami?
kvapky. mláky. sirény. a hroby.

päť prstov na skle
niekomu stačia tri či štyri.
a do skla to svoje vyry.
nech nezabudnú.

’to dlabem – idem von.
tak čo, voda nikoho nezabila.
zatiaľ.
a vonku vládne sila.
nemal si vystrčiť päty z domu.
nesmej sa, teraz už nie je čomu.

’to dlabem...

the_droid_party

počúvaš sa niekedy?

mohol by si to trochu stíšiť?
keď sa ti nepáči zakry si uši
trvalo roky skutočnú pravdu ušiť
a potom už von jednoducho musí!

a susedia?
dávno vedia o čom je reč.
kde sme boli, kým oni boli preč...
prosím ťa, čo to trepeš?

boli sme tam kde vždy!
presne tak, stále na tom istom
mäkkom útulnom a čistom
ešte aby si sa sťažoval...

a stíš to!
nie myslím, že to nehrozí.
pozri, si tu jediný nervózny.
nestačilo ti osem dní?

a vieš čo? stačilo
dúfam že sa ti so mnou páčilo...
kam ideš?
kam ideš?!
kam ideš?!!

Víťaz

Bolo dobre
Tvoja duša plná síl
Frajerina
Vlastný tieň si preskočil

A videli ťa
Pehavé líčka pod slnkom
Tí druhí zas
ťa podrezali posunkom

Úsmevom skryl si
to na čo boli zvedaví
Prečo...
Na krk ako drôt žeravý

Nevyhral si
Na pirátov si prikrátky
A ruku v ruke s nimi
sa škeria verné pirátky.

na zabitý čas

mal som odísť, no chcel som zostať
neklesnúť na svedomí ani trochu
poď, je čas si niečo vziať, niečo dostať!
a iným vliezť pod kožu
neďakujem, neprosím si.

pomaly vraj zájdeš ďalej
ale kto tomu uverí?
nemrač sa už, radšej si nalej!
nech si s nami a nikdy inak
neďakujem, neprosím si.

len zabitý čas
ten mi je vďačnejší než každý ktosi
zaňho ruky do ohňa
zaňho potupu na raňajky
a na asfalte sedím bosý.

kývajú mi z drahých áut
a moje svedomie si kope hrob
pozri sa na nich, trapkov rovnakých
čo zdedili návod na život.

Jars of Victory - the Forgotten Legend

Arabian legends of the great war of nomads. Successful entry to Jars of Clay competition.

There have been treasures to hunt in every age of the history. Some of them became unbelievable stories of desire and courage. The others remained hidden and have been forgotten.
Many years ago in the old Arabia there was a legend. It said about an ancient culture worshipping snakes. They were nomadic hermits, traveling across the desert and spreading fear and death in the villages under their flags of snakes.
Every day villagers worried that they would come to their villages, stealing food, jewels and lives. No man was brave enough to face them, no guards returned from journeys of explorations. Wealthy village chiefs tried to get on well with the nomads by valuable gifts and sacrifices. But this just brought nomads more power and more fear to spread. Nomad chiefs used to call themselves lords and lived in wealth.
Most villagers turned hopeless and decided to have nothing rather than to worry about what they have. They accepted nomad lords to rule their lives. Many of them became slaves, lost everything or both at once. The others ran away to rocks to hide. It was a great move.
Rijad and Kahud were just small boys, when their family left the village. They walked for three days and three nights to the shelter of rocks. The next day their village was burnt down.
The two boys had father who taught them everything. When other children went to play, they ran down to the river and learned how to catch fish. When little boys began to look after sheep, Rijad was training with the bow and Kahud hunted rabbits with a pike. Their father made warriors of them, because of days that were just coming.
One evening Rijad went with the father. “Remember this! See them, but don’t let them see you!” told father to Rijad. He went to the rocks and wanted Rijad to find him. But Rijad never saw his father anymore.
The days went worse and worse. Many men disappeared without a trace. The two brothers had no one to learn from, so they learned from each other. They fought with sticks and went hunting together. They ran up and down in the rocks and grew stronger.
And the world outside the rock shelters changed. Villages joined to three fellowships. Each fellowship built a fort that was big enough for all the villagers to live in and strong enough to keep their fears away.
Nomadic attacks stopped during the days and merchants traveled in peace. But during the night roads were never safe. Nobody could see them. People just kept dying, one by one. Every night nomads sneaked into the forts and continued frightening people by silent murders and nasty thefts. To stop them, the fellowships began to build armies.
Kahud put out the guard fire and hided behind a rock. He heard the noise of horses coming. When they came closer, Kahud reached for his knife. He had been seeing this day in his nightmares for years. He jumped from behind the rock with no sound and threw his knife.
Then he opened his mouth in a scream of fear. His own father fell to the ground with the knife in his chest.
“I hoped it will be you.” father sighed and closed his eyes forever. Later the other horsemen told Kahud the news. They went to talk to Rijad and decide what to do. Kahud wanted their whole family to move to the fort, but Rijad refused. “The roads are not safe now. If it is like they say, we won’t have better chance to survive within the walls of a fort.” he said. Now the two brothers led the family and had to take decisions for all of them. Before they divided, they put their hand together. “For father.” So Kahud went with the horsemen, Rijad stayed in the rocks with the family.
Every fellowship built its own army. Kahud joined the Easter army. By his abilities and power he was put into first line to lead warriors into the great battle. Three armies from the forts met on the plain of nomads, where nomads lived and hoped to be never found.
Nomads never agreed to surrender. They raised their flags with snakes and went against the great army of three fellowships. Many warriors were killed during the long days of fight, but nomads still resisted. Their warriors were quick, powerful and had no mercy. They fought for long years not to end during a few days.
The three armies together turned the nomads to run. They all turned and ran towards the rocks, where Kahud’s family had their hidden village.
Kahud took the fastest horsemen and rushed to stop nomads from entering the rock shelters. Once nomads forced his people to hide, now it all turned against them. People of forts liked it, but Kahud did not. The nomads ran for their lives and neither the fast horses nor the sharp swords were enough to stop them. Kahud fell trying to stop running nomads with a few horsemen and his brother, Rijad, was killed defending his hidden village.
Later, all the nomads were caught and punished. The menace of snakes was over. Forever, people hoped and believed.
As a sign of victory, there were three jars of clay and a snake in each of them. The Northern fellowship buried the snake in silver, for the moon guarding the horizon every night. The Western fellowship buried it in gold, for the sun bringing new days of freedom and the Eastern fellowship buried its snake in amber, for the wind bringing rain to the villagers of three forts.
The legend says that one of the snakes survived and is still waiting for the new nomad lord. But the jars lie deep under the three forts, which became great Arabian cities - Tehran, Baghdad and Shiraz.

Šťastie nosí smolu

Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom. Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je drobná šálka z porcelánu. Stačí silnejší náraz, a je po ňom. Zmiznem ja, ty sa možno takisto vytratíš... Kto tu zostane, šálku znova zlepí a život pôjde ďalej. Bez nášho šťastia. Bez nás.
Čo vlastne tvorí šťastie človeka? Sčasti si ho tvorí sám, sčasti mu ho dávajú ostatní, alebo ho má celé napísané v osude? Raz som dostal reťazovú správu, takú, čo si posielajú „skutoční“ priatelia. Jedna veta v nej znela: Čo keby po každej chvíli šťastia nasledovalo desať chvíľ smútku? Na jednu nekonečnú minútu mi na tvári zostal trpký úsmev. Tú vetu niekto vymyslel ako to najhoršie, čo sa môže človeku stať. Lenže ja som si uvedomil, že v mojom živote je úplne reálna.
Boli sme s kamarátmi hrať futbal. Bol krásny deň a všetci hráči plní síl. Vyhrali sme o osem bodov, ukázal som svoj najlepší výkon, užil si kopu zábavy...a stratil kľúče. Nikdy sa nenašli. Inokedy som slávil narodeniny. Prebiehala parádna oslava, všetci mi srdečne triasli rukou a trúsili vtipné poznámky, potom sme rozkrájali babkinu úžasnú tortu. A potom... celá rodina sa pustila do debaty o politike. Sadol som si do izby a počúval buchot dažďa za oknami až do večera. Písali sme písomku z chémie. Pri písaní okolo mňa lietali papieriky s prosbami o pomoc a odpoveďami. Bola to skvelá sranda... a z písomky som dostal štvorku.
Časom mi došlo, že nesmiem byť šťastný, lebo po tej chvíľke šťastia príde krutá smola a smútok. Veru, z vrcholu je cesta už len dole. Za každým sa opakuje rovnaký, neznesiteľne notorický cyklus. Je v tom kúsok smoly, kúsok zlomyseľne spísaného osudu, alebo moja večná slepota k riešeniam. Nechcem sa pýtať iných, ako sú na tom oni, pretože to by bola cesta von. Vyslobodenie by bolo sťastím a šťastie mi znova prinesie smolu. Zo všetkých bludných kruhov je tento asi najpevnejší.
Človek musí trpieť, aby sa mohol radovať. Musí vidieť tmu, aby bol schopný zazrieť svetlo. Musí vedieť, čo je to nič, aby raz mohol mať všetko. Ľudské šťastie je celkovo veľmi prchavé a akési nedosiahnuteľné. Nie som to len ja, kto dúfa v stále lepšie veci a prebíja sa cez čoraz horšie. Celé ľudstvo akoby sa vlastným šťastím, vlastnými snami o dokonalosti celkom neomylne hnalo ku skaze. Pod vlajkou jednoty sme stále rozdrobenejší, volajúc po láske sa čoraz viac nenávidíme. Nesnažím sa vidieť svet čierne, no nenasadzujem si ružové okuliare. Pozerám sa na svet a vidím ho taký, aký sa mi sám ukazuje.
Je to len drobná šálka. Každý si z nej z času na čas odchlipne, nikto ju nedokáže vypiť celú. To je naše jediné šťastie. Lenže šťastie prinesie smolu a čo potom? Bez nás...?

Smola nosí šťastie

Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je sviňa. Je plný nástrah, na ktoré vás nikto nepripraví. Jasné, všetci nimi už prešli. Ale koho to raz zabolí, dopraje tú bolesť aj ostatným. Veď prečo nie?
Každý má kdesi v sebe zapísanú dávku, ktorú znesie. A tesne za ňou, takým drobným, aby si ju nik nevšimol, tam má dávku, ktorú už neznesie. V skutočnosti sú obidve rovnaké. Záleží na tom, ktorej skôr uveríš. Deň života za sekundu bolesti, každý si ráta svoje chvíľky. Všetci sa narodíme s pevným miestom v rade. V poradovníku, v ktorom čakáme na svoje rany. Zaslúžené? Iste. Za čo? Ktovie...
Prvá polovica úderov nás ženie k myšlienke, aby sme sa snažili viac. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Presne v polovici je posledná stanica, posledná nádej. Výstupište. Kto to dokáže, vystúpi tam z radu a začne odznova. A tak sa celý život znova a znova prebíja prvou polovicou a nikdy sa nestratí.
Druhá polovica je iná. Sú to rany, ktoré nás tlačia k myšlienke, aby sme to vzdali. Lenže pravidlá sa za polčasom menia. Kto to vzdá, už sa nevráti na začiatok. Čo ťa nezabije, z toho neumrieš. Sakra... Zmeškal som svoju poslednú nádej. Na vrchole snahy prišla posledná stanica a mnohých nenapadlo vystúpiť. A rútime sa s ďalšími ranami ku koncu. Bolí to, ale nemôžme sa vzdať. Až úplne na konci.
Áno, takto to malo vyzerať. Svet sa rozdelí na tých, čo stihli vystúpiť a na tých, čo sa rútia bezhlavo ďalej. Bolo to v rovnováhe. Bolo to správne. Bol v tom systém.
Lenže každý systém sa časom rozsype. A tak sa prvá polovica začala miešať s druhou a my, čo sme nestihli vystúpiť, nachádzame po ceste kúsky šťastia. Možností pribúda, všetci sme dostali ďalšie šance. A vieš čo? Každý z tých kúskov vynahradí tisíc úderov. Matematická logika zvíťazila, nie je o čom sa presviedčať.
Ten kto chce, nepotrebuje nádej. Stačí pozorne loviť tie zrniečka, čo padajú z druhej strany. Zrniečka šťastia. Dajú sa pestovať! Ak im veríš, zostane ti iba čisté šťastie. Radosť vie sama dýchať, ak ju to naučíš. Narastie ti tak, že už neuvidíš zamračenú oblohu, ani temný obzor bez známych svetiel. Šťastie je nekonečné. Ak chceš, sprav si z neho krídla a uvidíš, ako vysoko sa s nimi dá dostať. Len treba pozorne hľadať a mať oči otvorené. Bojíš sa, že zrazu príde koniec? Neblázni, veď kruh nemá koniec.
Svet je sviňa. Dočerta s ním. Život je parádny.

Muffliato - the curse of silence

imagine living a world with no sound, no music and no spoken words. this is my entry and winning piece of Shakespeare's Memorial 2008. Enjoy :D


At Salmon Square it's the year’s last evening. It’s nearly midnight. Few friends ran out to add their own light to the show of this night.
-Hurry up, Nick!– the oldest ran to the middle with the box under his arm.
- It’s going to be a nice blow, guys! – He shouted back.
-Two minutes, Nick! – someone watched the time…
– Joy! Matches!! – Nick called.
-Now!! – Everyone stepped back, waiting until the fuse reaches its end. High above the sky flashed to all colors. First shots puffed and fell to the ground. But in the sky there was really amazing show to watch. Boys stood in the corner of the square. Everyone was frozen and amazed, staring in to the sky that turned into a shower of fire. One explosion followed another. The limb-shaking sounds and children’s laughter filled the air. But then another shot flew up and our box fell over.
Boys shouted and jumped aside. But one of them didn’t notice the last shot. He just stood at the spot; eyes wide open for the shower of stars that filled the sky.
Amazing light turned into darkness and the explosion died in silence.
-Alex…Alex!!
That name threw him off his sleep. The shout faded away, but he couldn’t get rid of the whispering noise that came with his name. Alex...
It wasn‘t the first time, actually. He‘s been hearing them shouting since that night. In his dreams he was falling to the silence again and again. Many days sounds avoided him. Words were no use to him. Music had no rhythm and no melody for him.
Alex’s dad - Kevin Peterson - worked at the airport. He often took him there to help him spend the difficult days. Alex stood against the huge windows of airport hall. With his fingertips on the glass he listened to the sounds he could not hear.
One day Alex was pushing him palm to the glass on the ground floor and staring out sadly. Steps and voices of people passed his fingers and useless ears. Alex closed his eyes and listened so careful... He believed he can hear.
Then someone knocked on the glass from outside. He nearly jumped away, but then he just opened his eyes. A girl smiled at him from behind the glass. Then she put her hand against Alex’s. He slowly smiled as the glass got warmer. –You’re so nice...- he said, but no voice came out. He was locked in the silence. - No matter. It is enough for her to see my lips move...- he thought to himself. But then the girl grabbed his bag and left without a glance back.
- Hi! – the waitress looked at Alex sitting in the empty airport bar, head resting on his hands. Alex just watched her lips talking. - Would you like something to drink? – the waitress asked. Alex wondered...he desired to know how her voice sounds. But he couldn’t even remember his own.
– I’m sorry. – he tried to say. Waitress laughed.
- Am I speaking too loud? Do I really speak? – Alex asked himself. – I’d like much to talk with you. But I can’t hear anything. – he said. Waitress sat next to him.
- Oh, you’re the Peterson’s boy...Alex! – she said. Alex’s head filled with the whispering noise of his name.
- Oh, so what? – he snapped back, fixing his eyes into the window. When he wasn’t watching, he wasn’t listening.
He didn’t hear the words that waitress told him. - I heard what happened to you. I want to help you. –
-Because I’m sure you hear! – Alex backed away from the waitress whispering loudly in his ear. The sudden breath shocked him and even when he wasn‘t watching, he heard.
With a whispering noise in his head he ran upstairs, punched in his father’s office and sat on the chair. Dad was somewhere as he always was. Alex wanted to wait for him to go home. He imagined the face of his father, angry with the word he always said first: - Listen...
- Enough of listening! I can’t listen!! – he shouted and walked up and down the room. The door opened, but that was only dad’s assistants. She glanced at Alex and then she started explaining something. She wasn’t speaking properly, but moving her hands quickly. The language of deaf...
- No!! I’m not so dependent on hands! – Alex shouted at her. He dropped into the chair and covered his face with hands. He left the airport alone. He hoped to escape the silence. It began to rain, but she walked the lane home.
Alex refused to learn the sign language. He believed silence will end and he will hear properly again. After escaping the airport he sat on a bench on the square. Salmon Square. He felt raindrops drumming on his back with no sound. He closed his eyes and shook with cold. He could only imagine the whisper of the rain. Tired of watching circles in the water in the silent square, he fell asleep.
Luckily his dad came after him quickly. A few days later, when Alex got better, they sat together.
- It is difficult for all of us. – father told him slowly, opening his mouth wide and moving his arms to make Alex understand. Alex just nodded. – Please... – father said, but then he went silent. He doesn’t know how to show Alex the words. So he just took a pencil and wrote them:
Don’t lose your faith. You still have hope.
Alex read them and looked at his father.
- No, dad. Not a bit! – he sighed.
- Sure you have, Alex! It will be better! It will be good! – his father cried, still moving his hands and showing.
- Then why you have to show me what are you saying?! Why are you speaking so slowly?! You speak to me even when I am deaf! Why, if I got hope?! – Alex shouted screamed at his father with no control of his voice. Then he left to his room until the next day.
- Alex! – he heard his name again. With a flash of green he glanced down. In the opposite corner of the square a girl screamed with fear. The whispering noise flew towards him and then the air around him filled with fire.
Alex woke up. His dad was standing near his bed and shaking him to life. – Alex, are you alright? -
- Leave it, I’m okay... – Alex said turning his face down, but father turned him back. – Do you want to go to work with me today? – father asked. He used his hands... like everyday since the accident. Alex refused and stayed home.
His mother – Alice - came in the afternoon. They played together, when father was away. Alice turned on the radio and put it on the table so Alex could feel the music.
- I like this one. – he laughed with a loud rock song. Then Alice took a piece of paper and they wrote notes to each other. It was much easier than trying to speak.
- Why didn’t father take you to work? – mum asked.
- I didn’t want to come with him. I don’t want to go with him anymore. It’s no use. – Alex wrote back. Alice wanted to know more. But then Kevin came.
- Hello, everyone! Hi, Alex! – he called, but no one answered. He came to the kitchen where Alice and Alex were sitting with a piece of paper. Alice took the pencil and wrote:
JOIN THE GAME
- Oh...Alice! I have no time for... – Kevin didn’t want to fall into silence with them. But Alice underlined the words. Kevin sat down and Alice passed the paper to him.
- Okay then... – he sighed, but Alice pushed her finger to her lips. Rules had to be kept. So Kevin took the pencil and wrote: Guess what, Alex...Samantha was asking for you. Then he passed it to Alex.
- Who is Samantha? – asked Alex.
- The waitress’s daughter. I thought you know each other. – wrote Kevin. Alex thought about the girl on the other side of the window. – She wanted to talk with you. –
- But does she know that I... that I can’t hear anything? – asked Alex.
- Yes, she knows. – Alex left his mouth open. Both his parents smiled at him in silence. He never thought it could be so nice.
The next time Alex came to the airport he met her. She was standing with her hand against the window as he did many times before.
- Samantha? – he said while coming to her. She turned to him and smiled. – Hi, Alex. – she said. Like every time, he heard the whispering noise of his name... but this time it was different. It was fine and gentle.
- Call me just Sam. – she said. With no hands, just with the look and slight nod of her head. And he understood. She kept her hand on the window and asked:
- What do you hear like this? –
Alex put his hand next to her.
- I hear planes. People. But... I just feel them. – he answered. They sat in the hall. Sam spoke and Alex watched her lips. She talked about her mother, her home, her school, her dog...and Alex listened. She didn’t use her hands even once. She told him everything with her lips and eyes, small nods and movements.
They were meeting in the airport hall nearly every day, talking. When she ended, he started. She listened to him. When he spoke too loud, she covered one of her ears. When he spoke too quiet, she leaned closer so he always knew how to talk.
They sat in the bar, playing with spoons, glasses and bottles of water, making something they could call music. Sometimes they made such huge noise that Sam’s mother told them to go away. Then they took a walk to the park. Alex was talking with Sam, remembering the sounds he used to hear and imaginating those he did not. Day after day Samantha added more and more sounds to his silent world.
- Airport security warning: Please do not leave any luggage unattended! Tink!! – she called with the voice of airport broadcast. Alex imagined how her voice sounds and laughed at the face she made.
- Pity you haven’t been to the airport before... – she said but then her smile vanished. She took his hand and looked at him. – I was there that night, Alex. I saw you. It was horrible. I’m so sorry. – she said and hugged him.
- No matter. – said Alex. – Now I can hear everything. –

strašidlo pod tvojou posteľou

pre deti, čo sa už neboja

Vidí ťa, hoci ty ho nevidíš.
Vedľa teba stojí, keď už spíš.

Vždy ťa počuje, keď nadávaš na svet.
Vykukne a znova zalezie naspäť.

Prštekmi sa vkráda do tvojich snov...
strašidlo pod tvojou posteľou.

Vie všetko o nociach prebdených.
O chvíľach, keď sedíš na zemi.

Aj dnes si na teba brúsi zuby.
Žiadny strach, zázrak môže ti slúbiť.

Prštekmi sa vkráda do tvojich snov...
strašidlo pod tvojou posteľou.

neodpustiteľné kliatby

...vysloví včas každý z nás
rád by som sa ťa dotkol ešte raz.

sme dvaja a mnohí ďalší
čo učíme sa lietať
buďme svoji, buďme naši
načo čakať na spasenie sveta...

neodpustiteľné kliatby
vysloví občas každý z nás
smútok nám stavia hradby
po chrbte zas behá mráz.

raz a navždy s tebou, lebo
vzlietneme a opustíme hniezda
máme čas kým sčernie nebo
kým zhasne posledná hviezda.

sme dvaja a mnohí ďalší
čo sme sa naučili lietať
ako slnko ráno mraky plaší
ako málo stačí na spasenie sveta...

neodpustiteľné kliatby
vysloví včas každý z nás
stále tak strašne rád by
som sa ťa dotkol ešte raz.

day of a million

pocit z dňa,ktorý je jeden z milióna.

Je to vzduch,
ktorý dýchaš.
Malý dom,
v ktorom bývaš.
Alebo tá,
čo ju...máš rád.
Cítiš ten
obrovský smrad.

Tých pár slov,
čo za deň povieš.
Tie vety čo
hovoria: ktovie.
Baobab.
Konské živice.
A inak
nadávok tisíce.

Oči už
dávno sú sýte.
Dávenie
sa ozýva v byte.
Žalúdok
sa stavia na odpor.
Trávenie
je občas ako mor.

Deň zrazu
zdá sa zbabraný.
Steny len
hrajú farbami.
Pavúk už
zbalil svoju sieť.
Fľaky aké
ešte nevidel svet!

Tail of the huge Fox

rozprávka o záhadnej sile prírody a líške, ktorá všetko zmenila...
Once upon a time deep in a great forest there was a cottage where a man called Mike lived. Mike was a lumberjack and spent whole his days in the wood. He always chose the tree to cut carefully. He chose big trees to get much wood.
One day he found a huge tree reaching up to the sky. He lifted his axe and began to cut, when he saw something run in the forest close to him. He looked over his shoulder and saw the thing again. It looked like a tail of fox running, but it was huge. Mike returned to the pile of wood he had gathered, forgetting about the huge tree he found.
Next day he went to the town to sell his wood. He went to meet his friend. He also met Steve the hunter. “You won believe what I’ve seen up in the wood, Steve.” He said, “I met a fox. It was huge. It had a tail of five feet!” Steve really didn’t believe him. When Mike asked him to lend him his gun, Steve refused. “You won’t shoot a beast that’s not there.” But Mike still couldn’t let him go. “Then come with me and see it yourself.”
So the two men came to the wood. Steve was holding his gun. He was looking at Mike with his face frown. They went to the huge tree. “Quiet.” whispered Mike.
They were waiting until evening, but the huge fox didn’t appear. Steve laughed sharply. “You see? It was just your imagination.” Before Steve returned to the town, he turned to Mike to give him advice. “Return to trees.”
So when the sun rose again, Mike grabbed his axe and went to the wood. Again he found the tallest tree and began to cut it down. In a moment the tail of the fox again flew across his eyesight. It was amazingly quick. Mike remembered Steve’s words. “It was just your imagination.” However, he turner his head and saw the fox.
The huge fox stared at Mike with great and somehow clever green eyes. It seemed to Mike like if it was as tall as he himself. He slowly moved towards the fox. It jumped and ran a few yards away. There it sat down again and stared at him. He continued to follow the fox and the fox continued to run away. Again and again it sat down and fixed its eyes on Mike until it ran away and disappeared in the dark forest. Then Mike turned around to see where he was. He stood just a few yards from his cottage. The sun was setting and evening came. If Mike stayed at the huge tree, he wouldn’t find his way back. Mike looked the way the fox had run away. “Thank you.”
That night he had a dream. He had a vision of the fox running through the forest. Then he saw a man lifting his gun. Mike heard the shot. The fox fell to the ground. “No!” cried Mike and he woke up.
Next week he went to the town with wood. He met Steve the hunter. “Mike, you we’re true!” he shouted happily. “I’ve got it! I’ve shot the huge fox!”
Since that day great storms began to come every day. The ground turned into mud and the river went wild. No one could go into the forest anymore. Steve didn’t hunted single animal. Mike stayed in the hills ever after. Every morning he went to the tallest tree, but with no axe in his hand. And beside him walked a huge fox.
The end

22.9.2008

báseň venovaná nesprávnej osobe - sorráč...

dal by som ti viac ako dúšok vzduchu krídlam
chcelo to o kus viac odvahy a význam
v klietke zavreté slnečné lúče
do sveta pre dvoch sú vždy len dva kľúče
všetko získať tak niečo treba stratiť
ľudia musia odísť aby sa mohli vrátiť
tvoj úsmev
ja topím sa ako vosk
a viem čo chcem – je to tvoj posledný...
tanec? a tak.

ROMBOID ...rozbité úlomky detských hier.

úvaha na motívy básne Laca Nomomeského... ale moderná samozrejme

Deti sú úžasné stvorenia. Majú ten najpriamejší prístup ku všetkým problémom, celkom iný uhol pohľadu na svet a tiež čosi, vďaka čomu ho dokážu každým dňom prekvapovať. Každé dieťa akoby malo svoj vlastný svet, len o trošku menší než ten, v ktorom žijeme všetci. Ich fantázia a neúnavná tvorivosť ich ženú v pred za poznaním, za skúsenosťami. Hoci sa detským hrám niekedy smejeme a zdajú sa nám nezmyselné, každá z nich má hlboko ukrytý vnútorný význam. A znova: aby sme ho videli, musíme mať pohľad detí. Lenže ten si udrží málokto.

Rodičia, učitelia a svojím spôsobom všetci ľudia, ktorých dlhou cestou detstvom stretneme, nás učia vedieť. A niektorí sa tiež snažia, aby sme pochopili. Dieťa môže vedieť, a pritom stále pozerať na svet naivnými detskými očami. Práve tými, ktorým nezostáva nič skryté a zlo sa zdá také malé. Ale dieťa, ktoré pochopí, prestáva byť dieťaťom a na miesto jeho menšieho, no dokonale vyváženého a okrúhleho sveta sa začne vnucovať čosi iné. Jeho svet sa začne závratne zväčšovať. Nie preto, lebo ho uvidí, alebo o ňom bude vedieť. Jednoducho preto, lebo pochopí, že tam je. Jeho pohľad na svet sa zdeformuje, popraská a stmavne, jednoducho stratí farby a zmaže z detskej tváre večný úsmev.
Na druhej strane, aj niektorí dospelí, zrelí ľudia majú nepravé pohľady na svet. Pozerajú naň cez rôzne farebné sklíčka, či cez obrazovky alebo zavrú oči a tápajú naslepo. Niektorí majú tak zahmlený zrak, že kráčajú len za šepotom „priateľov“ a iní zas vidia tak ostro, že sa im neodvážime pozrieť do očí. Všetci však hľadajú čriepky svojho vlastného okrúhleho sveta, ktorý ich kedysi vítal každé ráno za oknami. Každý má svoju vlastnú cestu, vlastný nápad, kde hľadať ďalší kúsok...a niektoré sú skutočne nepochopiteľné. Tých zopár vecí už nechce chápať nikto - keď v dlani zviera posledný ostrý črep svojho sveta a nechce ho stratiť.

Mladých ľudí (tých, čo už nie sú deťmi, no stále sa nestali dospelými) opisujú zvonka ako bledých a zachmúrených, podráždených, smutných. Skutočne tak vyzerajú tí, ktorí si na svoj nový svet ešte nezvykli. Niektorí sa budú zúfalo vracať do detstva, výskať, jašiť sa a stvárať veci, ktoré tak smiešne vyzerajú. Ďalší sa jednoducho zmieria s tým, čo ich prebudené oči vidia, a stanú sa čo najskôr dospelými. A ostatní zostanú s kamennými tvárami civieť do toho nechutného sveta, ktorý sa im zrazu vnútil a zobral im všetky detské radosti. Možno začnú hľadať iné radosti a zaplatia za to zdravím. Možno sa ich zmrznuté úsmevy nikdy nerozpustia a oni budú zachmúrení dokonca života. Alebo budú mlčky prosiť o zázrak, kým nepríde a potom budú žiť ako deti na večné časy.

...Osvietenský Absolutizmus...

arogantný referát


Tento výraz, ako vieme, je jeden z mnohých dôležitých výrazov histórie a dejepisu. Jedná sa o formu vlády, ktorá funguje na princípe absolútnej moci panovníka a zároveň podoporuje rozvoj tzv. osvietenských myšlienok. Mimo iného sa tiež dobre vyníma ako nadpis látky alebo titulok prednášky. K tomu sa vrátim neskôr. Slovami osvietenský absolutizmus môžme prípadne označiť aj obdobie, v ktorom mala vyššie uvedená forma vlády uplatnenie.
O.A. - význam:
Názov je významovo zložený z dvoch ďalších historických termínov:
Osvietenstvo: Označuje sa ako myšlienkový smer presadzujúci nové myšlienky a revolučné metódy chápania sveta, podporuje nové objavy, umenie a výskum v oblasti vedy a techniky. Väčšina osvietenských zástupcov konala v zmysle dobre známeho, no polemického príslovia: „Zmena je život.“ Niektorí si to možno ani neuvedomovali.
Absolutizmus: Politický systém, v ktorom všetku výkonnú aj zákonodárnu moc drží v rukách panovník, teda monarch (kráľ, prípadne cár alebo cisár). Je veľmi účinný na udržanie poriadku v krajine a často býval jediným riešením v čase nepokojov. Zakladá sa na jednoduchých princípoch egoizmu a zmyslu pre veľkosť vlastnej osoby, niekedy nazývaného megalománia. (Tento jav je v období osvietenského absolutizmu potlačený osvietenskou výchovou, ktorá dosiahla v priebehu dejín obrovský pokrok, no v súčasnosti znova upadá.)
Spojením týchto dvoch na pohľad protistojných, no spolu účinne fungujúcich princípov vznikol osvietenský absolutizmus. Uplatňuje sa v niekoľkých fázach:
1) Panovník s osvietenskou výchovou, dobrými predpokladmi pre vládu vo veľkej krajine a už spomínaným zmyslom pre veľkosť vlastnej osoby, navyše podporený zákonmi predchodcov, sa ujme vlády.
2) Za predpokladu, že má absolútnu moc, eliminuje problémy a konflikty s inými štátnymi útvarmi (resp. ich panovníkmi).
3) Po ukončení konfliktov vydá prvú reformu s dostatočne veľkým (kladným) dopadom na najväčšiu časť obyvateľstva a získa tým priestor pre ďalšie reformy.
4) Uskutoční čo najväčší počet reforiem s čo najmenším porušením rovnováhy vo vyšších vrstvách. Pozn.: niekedy bolo potrebné vydať „silnejšiu“ reformu aj za cenu negatívnej odozvy v kruhoch šľachty a duchovenstva.
5) Vo chvíli, keď sa proti nemu (nej) postavia vyššie vrsty, opustí politickú scénu. Pre vlastnú bezpečnosť odstúpi od menej podstatných reforiem.
6) Zomrie na ťažkú chorobu a prenechá vládu (podľa možnosti) rovnako osvietensky vychovanému nástupcovi.
Cyklus sa opakuje dovtedy, kým niektorý nástupca poruší princípy osvietenskej výchovy alebo úplne prevráti spôsob fungovania štátu.
Typickými reprezentantmi osvietenského absolutizmu na našom území boli Mária Terézia a jej syn Jozef II.

O.A. – slovo:
Samotný výraz osvietenský absolutizmus je zloženinou viacerých slov a prípon.
Osvietenský: úplné jadro výrazu tvorí sloveso osvietiť. V tomto prípade má metaforický význam a znamená približne toto: zasiahnuť vynikajúcou myšlienkou. Ďalšou fázou slovotvorného procesu bola premena na prídavné meno osvietený. Keďže výraz osvietený absolutizmus by znel absurdne, slovo osvietený bolo zmenené cez tvar osvietenec do konečnej podoby prídavného mena osvietenský. To znamená súvisiaci s osvietenými ľuďmi, čiže osvietencami.
Absolutizmus: toto slovo je celkom jasne a pochopiteľne odvodené od výrazu absolútna vláda. Slovo vláda je tak nezáživné a zbytočné, že bolo z konečného výrazu vypustené. K základu slova absolútna bola pridaná všeobecná prípona pre štýly a smery (či už politické, umelecké alebo iné) zmus. Týmto nám vzniká veľmi dobre znejúci výraz absolutizmus. Tento výraz presne vystihuje formu absolútnej vlády a svojím majestátnym zvukom pripomína silu takéhoto spôsobu panovania.
A nakoniec, spomínaný výraz je veľmi vďačným grafickým objektom. Je zložený z dvoch približne rovnakých slov, ktoré sa dajú umiestniť nad seba. Obidve slová tiež začínajú výraznými samohláskami, ktoré v niektorých z mála prípadov zabraňujú zakoktávaniu. Pomenovanie má tiež dostatok slabík, aby sa mohol zaradiť medzi odborné výrazy.Celkovo hodnotím tento výraz ako vhodný a esteticky správny.

Stratená Duša (nedokončené)

koniec si hádam domyslíte...

Na predmestie sa zniesol tichý večer. Za obzorom mizol posledný odlesk slnečných lúčov. Do ľahkých oceľovosivých mračien sa miešal tenký prúžok dymu z kotolne. Mierny vetrík sa pohrával s novinami, čo poletovali po trávniku v parku. Park bol skrytý za studenými stenami panelákov, rovnako pokojný ako vzduch nad celým sídliskom. Ulice nenápadne a zľahka potemneli. Na kraji parku sa rozsvietila pouličná lampa, ako každý večer. Jej svetlo vyhrýzlo do chodníka niekoľko dlhých tieňov.
-Je už dosť hodín, tak ja idem.
-A čo budeš doma robiť, Andy?
-Čo myslíš? Bude počítať fazuľky.
Partiou prebehol náznak smiechu. Andy si podráždene napravil okuliare, založil kapucňu na hlavu a zmizol v tieni múrov. Bola to partia obyčajných tínedžerov. Prišli k lavičke. Niektorí sa posadili, iní ostali postávať.
-No, Bobi. Tresni niečo. Čo bolo dneska?
-Ja ti viem? Jáj, jasne! Ričiho som stretol.
-Hej? A čo hovoril?
-Práve že nič. To mi prišlo čudné. Len kukol na mňa a vyparil sa.
Tak prebiehala väčšina ich debát. Bobi mal zážitok, Kales k tomu mal vždy čo povedať a Riči bol ten, koho ohovorili. Totiž ten nikdy nebol, ako sa povie, prítomný. Ešte s nimi bola Veronika. Tá to väčšinou uzatvárala.
-Niektorých nepochopím. Proste podivíni.
Vtom sa Kales obrátil na Bobiho, pohodlne usadeného na lavičke.
-Ešte si mi mal doniesť Kelvina.
-Jasne.
Bobi siahol do svojej abnormálne hrubej bundy, vylovil cédečko a podal ho Kalesovi. Ten ho chytil a obal sa mu v momente rozsypal v ruke.
-Bacha! - zahundral Bobi a zdvihol jeden kúsok. –Brat mi ho prisadol.
Partia sa schuti zachechtala. Vtom sa zdvihol vietor a rozvial Veronikine čierne vlasy. Zapla si bundu.
-Aj ja už idem. Je mi zima.
-No hej, maj sa.
-Majte sa. Čau zajtra.
Veronika vykročila k svojmu domu. Za chrbtom ešte niekoľkokrát začula rehot partie. Cédečko podľa všetkého nedopadlo dobre.
Keď prišla domov, bolo už dosť neskoro. Podľa hmatu našla kľúčovú dierku a odomkla. V obývačke svietila tlmená lampa, inak bol byt ponorený do tmy. Jej matka sedela v obývačke, začítaná do časopisu.
-Dobrý večer, slečna.
Vážne oslovenie pripomínalo Veronike problém, ale jej mama žartovala a Veronika to vedela. Hodila bundu do kúta, prisadla si k mame a chvíľu sa tvárila, že číta spolu s ňou.
-Ahoj.
-Ahoj. Ako bolo?– mama odložila časopis a pohladila Veroniku po hlave.
-Dobre, - zaklamala Veronika.
-Nechala si v izbe neporiadok.
Veronika vstala a zamierila do svojej izby.
-A zaves si tú bundu.
Veronika pozrela na bundu hodenú v kúte, vzdychla si a zavesila ju. Potom vošla do izby, posadila sa na posteľ a oddychovala. Často takto sedela a blúdila pohľadom po izbe. Cez žalúzie do izby prenikali pásiky tmavej oblohy, no tiež svetlo pouličnej lampy. V poličkách bez záujmu ležali knihy a rohy bielych stien sa strácali v tieňoch. Po dlhej chvíli Veronika vstala. Práve si išla do kuchyne pre veľký pohár minerálky, keď prišiel otec. Mal zdĺhavé a únavné povolanie – robil strážcu v sklade veľkej doručovateľskej firmy. Bežne sa vracal domov neskoro večer. Zavesil si kabát vedľa Veronikinej bundy, pohladil Veroniku tak ako predtým mama a pobozkal ju na vlasy.
-Ahoj, zlatko.
Veronika sa uškrnula. Stále ju volal zlatko, aj keď sa snažil toho zvyku zbaviť. Jeho ruky boli ako vždy studené po dlhej nočnej ceste. Otec sa šiel zvítať s mamou a Veronika strávila zvyšok večera vo svojej malej útulnej izbe.

Ráno bolo tiež rovnaké ako všetky ostatné. Mama prišla zobudiť Veroniku, zatiaľ čo otec ešte spal.
-Stráž si čas!
Veronika si mrzuto prikryla hlavu vankúšom. Mama sa usmiala a poškeklila ju. Veronika so smiechom vyletela z postele.
-Už som hore! A nemusíš ma kontrolovať. Ahoj.
-Pekný deň.
-Aj tebe.
-A daj si pozor aby si stihla školu!
-Stihnem. – odvetila nakoniec Veronika a mama spokojne odišla. Len čo sa za ňou zavreli dvere, Veronika pozrela na budík a zaúpela.
-Nestihnem!
Bleskovo vyletela z izby, umyla sa, prezliekla. Už sa obúvala, keď sa vo dverách spálne zjavila otcova prekvapená tvár.
-Čo robíš taký zhon?
-Nestíham! Ahoj. – odpovedala Veronika stručne, vlepila mu na líce nemotornú pusu, schmatla školskú tašku a už sa hrnula dole schodmi.

Do triedy doletela len pár sekúnd potom, ako tam vošiel profesor. Trapas. Pokúsila sa nenápadne prekĺznuť na svoje miesto. Márne. Ešte k tomu mala tú smolu, že mali hodinu s profesorom Karolíkom. Už len jeho pohľad smrdel horšie ako varená kapusta.
-Meno?
-Eh...
-Nevieš svoje meno?
-Marísková.
-To viem. Ako sa voláš menom?
-Veronika.
-Poď odpovedať.
Veronike skoro ovisla sánka. To bolo svinské! Nemôže ju len tak vyvolať k odpovedi, veď sotva prišla! Pohla sa k svojej lavici.
-Nebolo rozumieť? Odpovedať! Sem poď!
Veronika sa na profesora doslova oborila.
-Odložím si len tašku! Ani to nemôžem? Aj tak z toho neviem ani... slovo.
V poslednej chvíli sa zastavila a podráždene sa nadýchla. V počmáranej lavici pri stene sa zachechtal sprostý Patrik. Všetko mu prišlo strašne smiešne. Profesor Karolík to videl inak. Najskôr sa zatváril, akoby sa chystal vybuchnúť a potom nahodil ten najtvrdší, ozaj skysnutý výraz.
-Dobre, Marísková. Šance na opravu nedávam.
-Tak idem.
-Prosím?
-Idem odpovedať! – Veronike to liezlo na nervy. Fyziku neznášala. Vylovila z tašky zošit, plesla ho profesorovi na katedru a postavila sa pred tabuľu. V pamäti vylovila útržky posledného učiva. Ťažisko tuhého telesa...
-Tak prosím. Zákon zachovania energie. Môžeš začať.
Veronika stuhla. To bola hnusná zrada. Zo starších učív nevedela vôbec nič. Len pozerala do prázdna a bezradne si opakovala ten nadpis v hlave. Pomaly počítala. O desať bodov menej. S jej známkami bude mať šťastie ak chytí trojku. Vtom sa stalo čosi nečakané. Kým všetci napäto sledovali, čo z nej vylezie, Andy si čosi čarbal do zošita. Zrazu sa prudko narovnal a strelil.
-Tridsaťosem!
Celá trieda vybuchla v rehot. V zadnej lavici sa Bobi nahol ku Kalesovi.
-Hovorím, stále počíta fazuľky.
Andy bol známy tým, že si na každý voľný zdrap papiera kreslil malé postavičky v tvare fazuliek. Snažil sa ich nakresliť čo najviac a úplne sa v tom vyžíval. Teraz sa však zahanbene stiahol, pokrčil papier s fazuľkami a hodil ho do koša. Profesor Karolík sa naňho vrhol ako sup.
-Takže malý génius by chcel dostať slovo?! Nech sa páči!
Andy zdrvene vstal a postavil sa pred tabuľu miesto Veroniky. Tá s úľavou schmatla zošit z katedry a vrátila sa na miesto. Andy vypotil akú takú odpoveď a dostal osem bodov z desiatich. Potom profesor Karolík vstal a vrhol na Veroniku ten svoj odporný pohľad.
-Naposledy, Marísková. Takto sa ďaleko nedostaneš.
Veronika nahnevane otvorila ústa, no zozadu sa ozval Kales.
-Aspoň raz by si mu mohla dať za pravdu.
Veronika zvraštila tvár, akoby ju zobudili kýblom vody.
-Čo?!! – spýtala sa neveriacky.
-Čo? – spýtal sa Kales, lebo bol myšlienkami už úplne inde. Potom mu zaplo a zachechtal sa.
-Čo? – spýtal sa Patrik nahnutý k nim, ako keby mu ušiel nejaký vtip.
Veronika spustila hlavu do otvoreného zošita. Hlasno to buchlo. Pošepky sa zamýšľala na tým všetkým.
-Prečo, prečo, prečo sú všade okolo len samí magori??

Tá otázka ju nasledovala celý deň. Ten deň bol veľmi podobný ostatným. Na schodoch sa strhla tlačenica. Tí čo chceli ísť hore, blokovali tých čo mali namierené dole a naopak. Veronika sa chcela pretlačiť medzi mini. Ktosi ju drgol do pleca a ona stratila na schodoch rovnováhu. Už sa so strachom v očiach rútila dole, keď ju niekto zachytil.
-Si v pohode?
Veronika sa chabo uškrnula a vymanila sa z jeho zovretia. Potom naňho pozrela a úplne zabudla na ostrú odpoveď, čo sa jej drala na jazyk. Bol to chalan z vyššieho ročníka s vlasmi začesanými do čela a živými hnedými očami. Bože, prečo nie si v našej triede? pomyslela si Veronika.
-Áno...ahoj. - zamrmlala. Rýchlo, niečo vtipné! prikázala si, no márne.
-Teba si pamätám... Ako sa voláš? Ja som Dávid. – ozval sa zrazu.
-He...Veronika.
V tej chvíli ju niekto posotil hore, zatiaľ čo Dávid išiel dolu. Veronika bez slova vyšla na poschodie a zamierila do triedy na ďalšiu hodinu. Veronika si sadla. Oproti nej sa z ničoho nič usadila Kaja, jej spolužiačka.
-Spadol z neba v pravej chvíli, čo?
Veronika nepochopila. Nedalo sa to pochopiť.
-Vlastne nie, ty si tá čo spadla. Ale z neba to určite nebolo!
Kaja sa zachichotala. Veronika zlostne tresla dosky na lavicu.
-Neviem, čo to trepeš.
-Ale vieš... Dávidkovi si padla do oka! – zvolala Kaja naradostene, pričom zvlásť zdôraznila slovo padla. Kaja mala plnú hlavu lesklých sponiek. Veronika mala strašnú chuť ich zobrať a zacvaknúť nimi Kajine ústa. Bola nechutne klebetná a nikdy nič nemyslela dobre.
-No a?
-No a Dávidko...
-Nevolaj ho tak. Je to nechutné.
Kaja vstala a rozbehla sa na chodbu. Pritom škriekala: Veronike sa páči Dávidko! tak hlasno aby ju každý počul. Veronika len prevrátila oči. Magori, magori a magorky, vymleté decká... to sa jej ozývalo v hlave, kým ju prerušil zvonček.

Pomaly sa blížil víkend. Veronika naň čakala so značnou túžbou, v škole toho bolo na ňu príliš. Rozvrh bol odporný, každá hodina vyžadovala sústredenie a ona niečoho takého nebola schopná. Okrem toho myslela na Dávida, nemohla sa tomu ubrániť. Občas ho letmo zahliadla vo vestibule, ale inak nemali jedinú šancu sa stretnúť. Prišla posledná piatková hodina. Veronika kráčala domov a nevedela, čo si má myslieť. Týžďeň má za sebou, to áno. Ale rovnako za sebou nechala aj tých pár letmých pohľadov, čo si vymenilli v Dávidom.
-Ale no tak! Víkend je tu! – povedala si rozhodne Veronika a vytlačila tým z hlavy všetko, čo sa týkalo školy. Aj Dávida. Aspoň na víkend. Keď prišla domov, mama ju čakala s obedom.
-Tak ako sa ti vydaril tento týždeň?
-Strašne. Úplne nanič. To si ani nevieš predatviť.
-No samozrejme... – nadhodila mama so zdvuhnutým obočím a obe sa rozosmiali. Potom sa mama spýtala, tak ako zakaždým.
-Máš nejaký nápad? Čo budeme robiť cez víkend.
-Hm...mohli by sme ísť do kina.
-Hej, na nejaký pekný animovaný film?
-Nieee!
Znova sa smiali.
-Alebo dobre. Môže byť.
Veronika sa po obede zavrela do izby a vytiahla zo školskej tašky dosky. Potom obrátila tašku hore dnom a vysypala ju celú na koberec. Bol v nej strašný neporiadok. Hmlisto si vybavila rozvrh na ďalší deň. Síce ho mala kdesi napísaný, no nikdy sa nedostala k tomu, aby ho našla. Miesto toho po pamäti vyhrabala pár učebníc a vymenila si zošity. Našla nedojedenú desiatu. Medzitým v jej skrini povolila polica, čo ju mala zapratanú všetkým možným oblečením. To, čo malo byť rozdelené na troch policiach, bolo strčené na jednej, tak to nevydržala a spadla. Veronika zúrivým pohybom vrátila policu na pôvodné miesto a nahádzala späť veci.
-Neštvi ma! – prikázala jej rozhodne. Potom si pomenula, že má v ruke polovicu rožku z desiaty. Odhryzla si z neho a zistila, že je odporný. Šla ho vyhodiť. Potom sa vrátila do izby a znova zobrala do rúk dosky. Vybrala zošit, otvorila ho a pár sekúnd sústredene zazerala na zadanie domácej úlohy, akoby ho tým mohla zmazať. Zlostne si odfukla. Neznášala tie úlohy. Boli nechutne zložité a keď ich neurobila, vždy jej na to niekto prišiel. Do izby náhle vošla mama.
Veronika bleskovo zavrela zošit do skrine a vystrúhala neutrálny výraz.
-A kedy by si chcela do toho kina ísť?
-Hm... do kina... v sobotu. Hej, v sobotu večer. To by bolo výborné.
-Dobre, ešte to dohodnem s otcom, keď sa vráti.
Mama odišla a Veronika zo skrine začula rachot. Tá protivná polica znovu padla. Veronika začala vyhadzovať veci von a vtedy sa mama vrátila, aby sa pozrela, čo je tam za rozruch.
-Čo robíš? – spýtala sa pri pohľade na kopu zhužvaného oblečenia na koberci. Veronika bez slova vyhodila posledný pár ponožiek. Chytila policu, vytrhla ju zo skrine a vzápätí ju surovo zarazila na miesto. Ešte na ňu presvedčivo zavrčala. Mama sa medzitým začala hrabať medzi povyhadzovaným prádlom. Veronika si vzdychla.
-Nevieš si to poskladať? Potom zúriš, že ti padá polica. Máš to nahádzané ako seno!
-Dobre. – Veronika začala pchať oblečenie naspäť.
-Nie, to nie je dobre. Daj to sem, dám ti to oprať!
Veronika jej podala jedno zvlášť dokrčené tričko a potom sa beznádejne zvalila na stoličku. Hneď sa z nej zase zdvihla, ale to už mama držala v ruke jej zošit. Bol pokrčený ešte horšie ako jej veci.
-Toto nosíš do školy?
-Áno. – odvetila Veronika, vzala mame zošit a strčila si ho do tašky. Mama s povzdychom pozbierala prádlo a odniesla ho. Veronika za ňou čo najtichšie zavrela dvere, znova si sadla a otvorila zošit. Podľa nej bol v poriadku. Že bol trochu dokrčený a potrhaný, no dobre, ale mala v ňom všetko. Fyziku, chémiu, matematiku, čmáranice z dejepisu a starý ťahák na nemčinu. A tiež jednu neuveriteľne otravnú úlohu. Veronika zas dlho zazerala na zadanie. Keď odmietalo zmiznúť, Veronika sa rozhodla nájsť učebnicu a prečítať si samotnú úlohu.
Na hodine im nikdy nedali normálne zadanie, len stranu a číslo úlohy v knihe. Viacerým to liezlo na nervy a Veronike asi najviac. Natiahla sa k zásuvke, kde podľa všetkého mali odpočívať jej učebnice. Väčšinu z nich za celý školský rok nevytiahla ani raz. Chytila zásuvku a otvorila ju. V tom okamihu sa z nej všetky knihy vysypali. Zásuvka bola zasunutá hore dnom. Veronika prekvapene zažmurkala. Zásuvka bola znova zatvorená, na zemi neležala jediná kniha. Muselo sa jej niečo zdať. Po druhýkrát siahla na zásuvku.
-Je to druhýkrát? – pomyslela si. A čo keď je tá zásuvka skutočne obrátená? Veronika si ľahla na zem, aby videla na jej spodnú stranu a pomaly ju začala otvárať. Zásuvka bola v poriadku, tak ako má byť. Veronika si s hlúpym pocitom sadla a začala sa prehrabávať medzi knihami v zásuvke. Našla snáď všetky školské knihy, dokonca aj jednu z predošlého roka. Len nie zbierku úloh, ktorú hľadala. Zúrivo zavrela zásuvku a znova začala zazerať na zadanie v zošite. Napriek tomu, že chcela spraviť tú úlohu, vŕtala jej v hlave tá obrátená zásuvka. Jasne videla ako ju otvorila a knihy sa vysypali. Znova si to vybavila v hlave. Videla to úplne jasne. Knihy popadali na koberec a Veronike sa zdalo, že zbierka úloh ležala medzi nimi.
-Už mi z tej školy šibe. - povedala si rozhodne, zaklapla zošit a vrátila ho do dosiek. Úlohy sa predsa dajú aj opisovať. Vtom ktosi zazvonil pri dverách. Veronika nikoho nečakala, no aj tak zvedavo pribehla ku dverám a otvorila.
-Ahoj, zlatko.
-Ahoj. Čo ideš tak skoro? – spýtala sa Veronika otca a snažila sa aby to neznelo vyčítavo. Otec si najskôr zavesil kabát a vyzul topánky.
-Máme v robote nejaké zmeny. – odvetil. V tej chvíli sa z kúpeľne vynorila mama s rovnakou otázkou.
-Poď, poviem ti. – povedal otec a zaviedol mamu do kuchyne. Veronika zvedavo zamierila za nimi. Otec sa na ňu pozrel s úsmevom.
-Nie je to teda nič zaujímavé. Ani trochu.
-No dobre. – odvetila Veronika a obrátila sa späť do izby. Keď tatko nechce aby to počula, tak nemusí. Aj tak mal pravdu. Keď sa naposledy zhovárali o jeho práci, Veronika sa bavila lúskaním arašidov.
A tak znova sedela v izbe. Už nezazerala na zadanie v zošite ale na zásuvku s knihami, čo jej neustále behala po rozume. Skúsila ju ešte raz otvoriť, či nebude obrátená. Nebola. Zasmiala sa sama na sebe a znova zásuvku zatvorila. Potom odkiaľsi vylovila kus papiera a ceruzku. Nakreslila ovál, pod neho dve čiary a čosi, čo malo vyzerať ako ramená. Snažila sa nakresliť samú seba, hoci jej to veľmi nešlo. O pár minút bola postava hotová, chýbali len ústa. Z ničoho nič sa ceruzka zlomila. Veronika ju šmarila o zem a zobrala si inú. Na chvíľku sa zahľadela na svoju podobizeň. Celkom sa na ňu podobala. Dlhé čierne vlasy, rovnako čierne oči a trošku natiahnutá tvár boli také ako v skutošnosti. Ale bez úst na tej tvári nebol žiadny výraz. Veronika chytila ceruzku a dokreslila smutné pery so zvesenými kútikmi.
-Nie! – vykríkla v duchu, odložila ceruzku a začala hľadať gumu, aby to napravila. Gumu nenašla a tak len zúfalo pozrela na obrázok. Zostala naň civieť ako obarená. Jej papierová tvár bola tá istá ako pred sekundou, no ústa tam neboli.
-To sa nedá.
Veronika nevedela, čo si má myslieť. Celkom určite vedela, že ústa tam boli. Dokonca sa ich chystala vygumovať. Chytila sa za hlavu, zobrala do ruky ceruzku a dokreslila svojmu portrétu ústa. Podaril sa jej pekný, milý úsmev.

Veronika chvíľu len sedela a obťahovala obrysy svojho obrázku. Ten deň sa jej zdal akýsi príliš pokojný. Niečo jej tam chýbalo, no nevedela čo. Zdvihla sa a zamierila do kuchyne. Chcela zistiť či už rodičia skončili s debatou. Obaja sedeli za stolom, oproti sebe. Keď Veronika vošla do kuchyne, zmĺkli. Veronika si zobrala pohár, napustila ho vodou a chystala sa z neho odpiť, keď sa jej pohľad stretol s maminým. Zrazu sa jej pohár vyšmykol a padol na zem. S treskotom sa rozbil a voda sa rozliala po dlážke.
-Kristepane! Dávaj pozor! – skríkla mama a siahla po handre.
-Ja to utriem. – povedala Veronika, vzala jej handru. Utrela dlážku a vyzbierala črepy. Keď ich vyhodila, sadla si tiež za stôl.
-Hm... tak čo je nové? – spýtala sa, akoby sa nič nestalo. Mama sa zamračila. Pozrela na otca, potom na Veroniku.
-Otec ti to povie. – vzápätí sa zdvihla a odišla. Veronika za ňou chvíľu prekvapene pozerala. Obrátila sa na otca.
-Tak čo sa stalo? – spýtala sa, o dosť rýchlejšie než chcela.
-Mali ste s mamou plán na víkend? – vrátil jej otec otázku.
Veronika v duchu zaúpela. Tatko nemal vo zvyku vyhýbať sa odpovediam.
-No... áno. Mali.
-Vieš, z našej firmy...odišiel jeden šofér. Jeho miesto ponúkli mne. Mal by som kratšie smeny, skôr budem doma. To miesto mi dajú... ak doručím prvú dodávku. Tento víkend.
-Aha. – odvetila Veronika a zahľadela sa na jedno miesto na dlážke.
-Mrzí ma to. Ale za jeden večer, čo budem preč... budem potom každý večer doma. S vami. – usmial sa ňu otec.
-Dobre. Mne to nevadí.
Veronike to nevadilo. Trápilo ju to, ako sa tvárila mama. Keď sa na ňu pozrela, z jej tváre bolo cítiť napätie, bezmocnú zlosť. Inak by jej ten pohár nevypadol z ruky. Stále civela na podlahu. V tieni stola sa leskol drobulinký črep. Taký malý, že z iného uhla ho nebolo vidieť. Veronika ho nechala váľať sa pod stolom a vrátila sa do svojej izby. Na okamih zbadala mamu v obývačke. Sedela na gauči a zamračený pohľad upierala von oknom. Tvárila sa, že tam čosi sleduje, aj keď už bola vonku tma. Veroniku z ničoho nič striaslo, akoby bytom preletel ľadový prievan.

V sobotu ráno celé mesto zahalila ťažká sivá hmla. Veronika otvorila jedno oko a ponad vankúš si obzrela izbu. Jej pohľad sa skĺzol po zarosenom okne na hodiny. Pol desiatej.
-Taký ochrápaný deň...– pomyslela si Veronika znudene. Pár krát sa prevalila v posteli. Nechcelo sa jej vstať, hoci už necítila ani štipku únavy. To počasie ju z postele vôbec nelákalo. Nakoniec vstala, natiahla sa.
-Hm...tento víkend by mohol byť trochu iný. Dám si raňajky. – pomyslela si Veronika, no vzápätí znova pozrela na hodiny.
-Nie, nedám si raňajky. To bude desiata.
Vošla do kuchyne. Za stolom sedel jej otec, dokonca ešte v pyžame. Sedel čudne zhrbený, akoby znudený a na stole pred ním stála šálka.
-Dobré ráno. – ozvala sa Veronika. Otec zdvihol zrak od šálky.
-Dobré ráno, aj tebe. Vyspala si sa? – odvetil s jemným úsmevom. Prikývla. Napriek tomu úsmevu sa Veronike čosi nezdalo. Sledovala, ako otec krúži lyžičkou v šálke. Mal tam kávu. Zo šálky sa neparilo, vlastne to bola úplne studená káva. A otec ju aj tak zamyslene miešal. Veronika si z chladničky zobrala maslo a džem. Odrazu sa zdvihol aj otec. Veronika naňho pozrela s otázkou v očiach, no on iba otvoril špajzu a podal jej rožky. Veronika sa nad sebou pousmiala. Bol to nezvyk.
-Ďakujem. – zamrmlala a posadila sa. Otec jej podal tanier.
-Netrús.
-Jasné.
Potom zobral šálku, vylial celý jej obsah do drezu a odišiel. Keď Veronika dojedla rožok s maslom a džemom, umyla po sebe tanier a šla sa prezliecť. Otec bol v obývačke, pozeral televízor. Veronika si k nemu prisadla a pozerala s ním. On však držal v ruke ovládač a stále prepínal z jedného kanála na druhý.
-Myslíš že mi to odpustí? – spýtal sa zrazu.
-Ale áno. Veď potom už budeš s nami každý večer, nie?
-Áno, budem. – odpovedal jej a objal ju okolo pliec. –Len s vami.

Poobede šla Veronika do parku. Mama stále nebola doma, čo nebolo bežné, no dnes Veronika nič také nevnímala. Sídlisko bolo ponorené do otupných sivých odtieňov. Hmla stavala mliečnu stenu cez ktorú nebolo vidieť ani na jeden blok. Veronika pomaly kráčala chodníkom, ktorý viedol krížom cez park. V tom parku sa cítila ako doma, chodievala tam odjakživa. Ale dnes sa jej zdal akýsi cudzí. Stromy, čo so zimou bojovali o svoje posledné listy, vyzerali ako kamenné sochy. Ako sochy vytesané v obrovskej náhlivosti a strachu. Tu a tam medzi panelákmi zahučal nápor vetra, zašušťalo napadané lístie. Veronika stále kráčala. Medzitým hmla zhustla a viditeľnosť klesla na niekoľko krokov.
-... NORMÁLNY!
Koniec vety preletel vzduchom, odrazil sa niekoľko krát od stien domov a zanikol v hustej hmle. Veronika nevedela, z ktorej strany zvuk prišiel, no zastala. Bol to Kalesov hlas. Hmlou sa rýchlo priblížili bežiace kroky. Bežiaci chlapec sa obzeral cez plece. Veronika ho zbadala v poslednej chvíli. Vrazil do nej, spadli na zem. Zmätene na ňu pozrel.
-Prepáč. – pomohol jej vstať.
-Bobi, ty si strašný. Čo sa deje? – zahundrala Veronika. V okamihu k nim pribehol Kales, vydýchal sa a zasypal Bobiho nadávkami.
-Povie mi niekto čo sa deje?!
-Tento somár mu rozrezal gumy na aute! – vyštekol Kales a vytrčil ukazovák na Bobiho. Pritom mu skoro vypichol oko.
-Komu?
-Karolíkovi! Profesorovi Karolíkovi! Keď mu sám Karolík stál za chrbtom! – vrieskal Kales.
-Ty si...? – Veronika sa obrátila na Bobiho, no Kales ich postrčil.
-Preč!
Na rohu parku sa objavil starec v plášti, zadychčaný a rozčúlený. Všetci traja sa rozbehli na druhý koniec parku, zabehli za roh a bežali až k potravinám vedľa Kalesovho domu.
-Ty snáď nemáš rozum!
Bobi stále zazeral do zeme.
-Modli sa, aby ťa nespoznal, lebo sme všetci v háji. To je neuveriteľné!
Kales sa opieral o múr a ruku mal na čele. Oči mal vyvalené a na tvári skutočne zhrozený výraz.
-A ty...
Pozrel z ničoho nič na Veroniku. Snažil sa ovládnuť svoj divý výraz.
-Kde si bola včera? Vieš že v piatok sme tu všetci!
-Ja... doma. Akosi sa mi nechcelo.
Kales na ňu pozrel, akoby bola chorá.
-Nechcelo sa ti? Tebe sa nechcelo? Vždy si to ty, kto nás ťahá von! Ešte aj Riči tu bol a teba nikde... teda, som zmätený.
-Prepáč. Mala som taký sprostý deň.
Bobi konečne zdvihol hlavu.
-Ale mali sme zas niekoho navyše. – ozval sa. Vzápätí ho Kales prebodol vražedným pohľadom.
-Áno. Tá za to môže. Dofrasa, Bobi! A ty si ju musel počúvať!
-Koho?
Veronika začala ľutovať, že nešla v piatok von.
-Takú slizkú pijavicu. Ako sa len volá... – začal Kales.
-Luka. Zdalo sa mi, že je fajn. – dokončil Bobi.
-Budem hádať. Pekná. – pustila sa doňho Veronika.
-Áno. – priznal Bobi.
-Blondína. – pokračovala Veronika.
-Jasné. – odvrkol Kales. –Ale odfarbená. Vedela, čo robí.
-To je blbé.
-Úplne. Keď Bobi odchádzal, išla s ním. Vraj to má rovnakým smerom. A potom sa rozprávali o Karolíkovi. Všetko jej nápad. – vysvetlil Kales.
-Budem sa s ňou musieť porátať. – odvetila Veronika hrozivo a potom sa potichu rozišli.

Kým sa Veronika vrátila z prechádzky (trvalo jej to dlhšie, než plánovala, lebo sa musela vyhnúť parku), vonku sa zotmelo a lampy znova prebrali stráž nad tmavými uličkami. Veronika tíško vkĺzla do bytu. Mama spala oblečená na gauči v obývačke. Veronika ju chvíľku sledovala. Jej mama ležala na boku a zo spánku sa mračila. Ktovie, či sa s otcom dnes stretli? Veronika smutne privrela dvere a vošla do svojej izby. Teraz to bola malá tmavá kobka, žalúzie pripomínali mreže.
-Všetko sa zrazu tak kazí... – vzdychla si v duchu a hodila sa na posteľ. Na tmavom strope sa váľal fľak svetla v pouličnej lampy, rozkrájaný na pásiky tieňom žalúzií. Na chvíľku sa k nemu pridalo jasné biele svetlo auta. Veronika sa znova zdvihla a zamierila do kuchyne. Na tmavej chodbe do čohosi zakopla. Bola to jej bunda, hodená v kúte. Veronika pozrela na dvere obývačky, za ktorými oddychovala jej mama. Zdvihla bundu a zavesila si ju.
V rovnako tmavej kuchyni si zobrala veľký pohár, nahmatala fľašu s minerálkou. Pohľad jej zaletel pod stôl. Uprostred temného kúska podlahy žiaril sklenený črep. Veronika otvorila fľašku, naliala si z nej do pohára a odpila si. Znova pozrela na to miesto, kde nechala posledný črep. Nič tam už nežiarilo. Veronika sa zamračila. Potom položila pohár, zohla sa a prešla dlaňou tam, kde sa váľal črep. Nezacítila žiadny ostrý predmet. Vôbeč nič.
-Zvláštne.– povedala si a znova siahla za pohárom. Medzi prstami zovrela len vzduch. Prekvapene pozrela na miesto, kde mal byť pohár. Nebol tam. Pozrela späť pod stôl. Presne tam, kde bol predtým čriepok, stál teraz pohár s minerálkou. Veronika pokrútila hlavou.
-Šibe mi. To nie je možné.
Zohla sa za pohárom. Vzápätí sa udrela o hranu stola a zostala ubolene sedieť na zemi.
-Dočerta!
Vstala a zažla svetlo. Poobzerala sa po kuchyni. Pri svetle vyzerala o trochu menšia. Pohár stál na kredenci. Tam ho Veronika položila. Pozrela sa aj pod stôl, no črep nenašla.
-Hrozné.
Veronika si znova odpila z pohára. Potom si ho zobrala do izby. Pred dverami do izby zastala. Boli zavreté. Nikdy nezavtárala dvere.
-Tak dosť. Stačilo!
Nahnevane stlačila kľučku a otvorila tie dvere. Vzápätí spoza nich vyletel ohromný prievan a zhodil ju na zem.

Dva týždne predtým slávila Veronika pätnáste narodeniny. Nikdy nevedela, čo by mala k narodeninám chcieť. Praktické veci a oblečenie si kupovala v priebehu celého roka. Napriek tomu za ňou vždy prišla mama s tou istou otázkou.
-Čo by si chcela na narodeniny?
-Neviem. Len malé prekvapenie.
Keď bola malá, bolo to také isté. Miesto vymenúvania hračiek a iných darov jednoducho vyhlásila, že chce len malé prekvapenie. Postupne však prekvapenia prestali byť prekvapeniami a narodeniny už neboli sviatkom. Veroniku to netrápilo. Pre ňu boli sviatky tie dni, ktoré boli niečím iné. Nie tým, že je výročie jej narodenia, alebo že v obývačke svieti vianočný stromček. Jej sviatky nikto neslávil.
Keď sa blížili jej pätnáste narodeniny a mama sa jej spýtala tú starú známu otázku, dlho nevravela nič.
-Prekvapenia už na nič nie sú. Nechcem prekvapenie. – ozvalo sa v jej hlave. -Chcem niečo iné. Niečo čo ešte nepoznám. Ale tak, aby to nebolo prekvapenie...
Veroniky sa zmocnil zvláštny pocit. Kdesi vo svojom vnútri cítila jedno skutočné prianie. Celkom bežná vec. Ale...
-Niektoré priania si musím splniť sama. – povedala mame potichu.
-Prosím?
-Ale nič. Bude mi stačiť... malé prekvapenie.
Mama si vzdychla.
-Taká si náročná, a pritom nič nechceš.
Potom odišla a nechala Veroniku snívať.
-Čo to bolo za prianie? – spýtala sa sama seba Veronika. To jasné a zrozumiteľné želanie, čo jej znelo v duši... aj tak nevedela čo to je. Trochu zavrtela hlavou a pozrela sa z okna. To prianie bolo čosi zbytočné. Určite. Ako keď sa jej v lete nechcelo ísť von, až keď prišla búrka, dostala strašnú chuť vybehnúť do dažďa.
Do parapety začali bubnovať ťažké kvapky. Vonku bol svieži večer a dážď dával vzduchu úžasnú vôňu. Veronika sa zdvihla zo stoličky a otvorila okno. V byte sa strhol prievan a zabuchol dvere.

Veronika sa náhle trhla a vyletela zo spomienok. Ležala na zemi a v hlave mala desivé ticho. Skúsila otvoriť oči.
-Čo...?
Nevidela nič. Zdalo sa jej, že leží uprostred hustej hmly. Oprela sa rukou o podlahu, aby vstala. Nebol to koberec, aký má v izbe. Dlážka bolá sivá a studená.
-Som vonku? – položila si otázku a rýchlo vstala.
Nie, nebola vonku. Necítila žiadny chlad, ani poryvy vetra. Ale aj tak si pripadala ako vtedy v parku. Bola to presne taká istá hmla. Pomaly sa otáčala a hľadala niečo, čo by sa dalo v nepreniknuteľnej sivej clone vidieť. Po chvíli sa jej začalo zdať, že vidí obrysy niečoho obrovského, no to ju len miatli jej prekvapené oči. Vtom si znova spomenula na svoje narodeninové prianie. Teda na to, ktoré povedala mame.
-Chcela som prekvapenie. Tak tu je. – zamrmlala pochmúrne.
-Je to pekné, ale radšej by som sa vrátila domov! – zvolala nahlas, akoby to skutočne bol darček k narodeninám. Znovu sa rozhliadla. Spravila niekoľko krokov a nahmatala stenu. Mala rovnaký mŕtvy sivý odtieň, ako hmla okolo. Vôbec nebola vidieť.
Veronika šla pozdĺž steny a natrafila na roh. Kráčala ďalej, až našla v stene dlhú zvislú ryhu. Vedľa nej bola kľučka, no bez kľúčovej diery.
-Výborne. Dvere.
Veronika stlačila kľučku.
-Sú otvorené, otvorené, otvorené, prosím!
Otvorila dvere, prešla na druhú stranu a obrátila sa. Zavrela ich za sebou. Potom sa obzrela na priestor, do ktorého vošla. Kým stihla niečo zbadať, všetko okolo nej potemnelo. Veronika sa z náhlej tmy zapotácala a spadla. Takú tmu ešte nevidela. Aj pod zavretými viečkami je viac svetla. Zatvorila oči a znova ich otvorila.

Spoznala vzor na koberci, otvorený dokrčený zošit na stole a plyšáka bezvládne sediaceho na skrini. Bola zas vo svojej izbe. Ležala uprostred izby a jej pohľad zmätene lietal z jedného kúta do druhého.
-Čo to bolo...? Už mi načisto preskakuje. Mám vidiny.
Veronika sa prevrátila na chrbát a dlhú chvíľu nehybne civela do bieleho stropu. Vonku bola stále tma. Musela byť bez seba len chvíľku. Ale zdalo sa jej, že v tej studenej sivej miestnosti strávila kopu času. Vždy keď si na to spomenula, chytala ju triaška.
Mala pocit, akoby jej nikto vypláchol hlavu. Bola v tej miestnosti, otvorila dvere...ale čo bolo predtým? Na to si nevedela spomenúť. Vybavil sa jej rinkot rozbitého skla. Náhlivo otvorila dvere a pozrela na zem, kam predtým spadla. Nebol tam ani pohár, ani mokrý fľak od vody, nič.
-Mama to musela upratať. Ale...
Veronika nevedela, čo sa jej vlastne stalo. Riešila niečo s tým pohárom, a potom... potom už len tvrdla v tej sivej izbe.
-Ty teda vieš tráviť víkend. – ozvalo sa vyčítavo z obývačky. Mama si všimla, ako bezradne postáva na chodbe. Veroniku zamrazilo.
-Čo keď sa dozvedela o Bobim, o Kalesovi...? Alebo ju rozčúlil ten môj záchvat... - vravela si Veronika a opatrne vošla do obývačky.
-Hm, čo sa stalo? – spýtala sa krotko.
-Nič. Celý deň sa vyvaľuješ v posteli a potom tu chodíš ako mátoha. Mala by si športovať. – odvetila mama ponad stránku časopisu.
-Celý deň??
-Áno, celý deň.
-A aký je dnes deň?
-Nedeľa.
Veronika vyvalila oči a vzápätí sa obrátila, aby to mama nevidela. Nedeľa? Bola mimo skoro dvadsaťštyri hodín! A mama si to ani nevšimla.
-Preboha.- vydýchla Veronika, zavrela sa v izbe. Zvalila sa na stoličku a ponorila si tvár do dlaní. V tom momente jej zapípal mobil. Veronika ho šokovane schmatla. Prišla jej správa.
Keby si sa chcela stretnut...v pondelok po skole v parku.
-Dávid...- potešila sa Veronika a náhlivo odpísala.
Ano, pockam ta.
Odoslala správu a spokojne si oprela hlavu o dlane. Znova mohla na všetko zabudnúť a tešiť sa. Posadila sa na široký parapet pod oknom, otvorila žalúzie a sledovala pokojné večerné sídlisko.
Na parkovisko práve prišlo auto. Vystúpil z neho vysoký chudý chlapík, otvoril kufor a chystal sa niečo vyložiť. Vtom k nemu dobehol pes a začal sa mu motať pod nohami. Chlapík vybral z kufra veľkú krabicu a zároveň sa snažil psa odohnať. Krabica mu padla na nohu a po psíka si pribehlo malé dievčatko. Medzitým kdesi v diaľke hrmeli zoraďujúce sa vagóny vlaku a od niektorých susedov doliehal zvuk televízora. Toto bola Veronikina hudba. Hudbu väčšinou nepočúvala, ale keď sa potrebovala upokojiť, otvorila okno a počúvala tieto zvuky. Dávalo jej to pocit, že všetko okolo seba pozná. Ešte aj keď zaspávala, vonku šumela premávka na ceste a vietor vyhrával svoje obľúbené skladby.