Jars of Victory - the Forgotten Legend

Arabian legends of the great war of nomads. Successful entry to Jars of Clay competition.

There have been treasures to hunt in every age of the history. Some of them became unbelievable stories of desire and courage. The others remained hidden and have been forgotten.
Many years ago in the old Arabia there was a legend. It said about an ancient culture worshipping snakes. They were nomadic hermits, traveling across the desert and spreading fear and death in the villages under their flags of snakes.
Every day villagers worried that they would come to their villages, stealing food, jewels and lives. No man was brave enough to face them, no guards returned from journeys of explorations. Wealthy village chiefs tried to get on well with the nomads by valuable gifts and sacrifices. But this just brought nomads more power and more fear to spread. Nomad chiefs used to call themselves lords and lived in wealth.
Most villagers turned hopeless and decided to have nothing rather than to worry about what they have. They accepted nomad lords to rule their lives. Many of them became slaves, lost everything or both at once. The others ran away to rocks to hide. It was a great move.
Rijad and Kahud were just small boys, when their family left the village. They walked for three days and three nights to the shelter of rocks. The next day their village was burnt down.
The two boys had father who taught them everything. When other children went to play, they ran down to the river and learned how to catch fish. When little boys began to look after sheep, Rijad was training with the bow and Kahud hunted rabbits with a pike. Their father made warriors of them, because of days that were just coming.
One evening Rijad went with the father. “Remember this! See them, but don’t let them see you!” told father to Rijad. He went to the rocks and wanted Rijad to find him. But Rijad never saw his father anymore.
The days went worse and worse. Many men disappeared without a trace. The two brothers had no one to learn from, so they learned from each other. They fought with sticks and went hunting together. They ran up and down in the rocks and grew stronger.
And the world outside the rock shelters changed. Villages joined to three fellowships. Each fellowship built a fort that was big enough for all the villagers to live in and strong enough to keep their fears away.
Nomadic attacks stopped during the days and merchants traveled in peace. But during the night roads were never safe. Nobody could see them. People just kept dying, one by one. Every night nomads sneaked into the forts and continued frightening people by silent murders and nasty thefts. To stop them, the fellowships began to build armies.
Kahud put out the guard fire and hided behind a rock. He heard the noise of horses coming. When they came closer, Kahud reached for his knife. He had been seeing this day in his nightmares for years. He jumped from behind the rock with no sound and threw his knife.
Then he opened his mouth in a scream of fear. His own father fell to the ground with the knife in his chest.
“I hoped it will be you.” father sighed and closed his eyes forever. Later the other horsemen told Kahud the news. They went to talk to Rijad and decide what to do. Kahud wanted their whole family to move to the fort, but Rijad refused. “The roads are not safe now. If it is like they say, we won’t have better chance to survive within the walls of a fort.” he said. Now the two brothers led the family and had to take decisions for all of them. Before they divided, they put their hand together. “For father.” So Kahud went with the horsemen, Rijad stayed in the rocks with the family.
Every fellowship built its own army. Kahud joined the Easter army. By his abilities and power he was put into first line to lead warriors into the great battle. Three armies from the forts met on the plain of nomads, where nomads lived and hoped to be never found.
Nomads never agreed to surrender. They raised their flags with snakes and went against the great army of three fellowships. Many warriors were killed during the long days of fight, but nomads still resisted. Their warriors were quick, powerful and had no mercy. They fought for long years not to end during a few days.
The three armies together turned the nomads to run. They all turned and ran towards the rocks, where Kahud’s family had their hidden village.
Kahud took the fastest horsemen and rushed to stop nomads from entering the rock shelters. Once nomads forced his people to hide, now it all turned against them. People of forts liked it, but Kahud did not. The nomads ran for their lives and neither the fast horses nor the sharp swords were enough to stop them. Kahud fell trying to stop running nomads with a few horsemen and his brother, Rijad, was killed defending his hidden village.
Later, all the nomads were caught and punished. The menace of snakes was over. Forever, people hoped and believed.
As a sign of victory, there were three jars of clay and a snake in each of them. The Northern fellowship buried the snake in silver, for the moon guarding the horizon every night. The Western fellowship buried it in gold, for the sun bringing new days of freedom and the Eastern fellowship buried its snake in amber, for the wind bringing rain to the villagers of three forts.
The legend says that one of the snakes survived and is still waiting for the new nomad lord. But the jars lie deep under the three forts, which became great Arabian cities - Tehran, Baghdad and Shiraz.

Šťastie nosí smolu

Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom. Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je drobná šálka z porcelánu. Stačí silnejší náraz, a je po ňom. Zmiznem ja, ty sa možno takisto vytratíš... Kto tu zostane, šálku znova zlepí a život pôjde ďalej. Bez nášho šťastia. Bez nás.
Čo vlastne tvorí šťastie človeka? Sčasti si ho tvorí sám, sčasti mu ho dávajú ostatní, alebo ho má celé napísané v osude? Raz som dostal reťazovú správu, takú, čo si posielajú „skutoční“ priatelia. Jedna veta v nej znela: Čo keby po každej chvíli šťastia nasledovalo desať chvíľ smútku? Na jednu nekonečnú minútu mi na tvári zostal trpký úsmev. Tú vetu niekto vymyslel ako to najhoršie, čo sa môže človeku stať. Lenže ja som si uvedomil, že v mojom živote je úplne reálna.
Boli sme s kamarátmi hrať futbal. Bol krásny deň a všetci hráči plní síl. Vyhrali sme o osem bodov, ukázal som svoj najlepší výkon, užil si kopu zábavy...a stratil kľúče. Nikdy sa nenašli. Inokedy som slávil narodeniny. Prebiehala parádna oslava, všetci mi srdečne triasli rukou a trúsili vtipné poznámky, potom sme rozkrájali babkinu úžasnú tortu. A potom... celá rodina sa pustila do debaty o politike. Sadol som si do izby a počúval buchot dažďa za oknami až do večera. Písali sme písomku z chémie. Pri písaní okolo mňa lietali papieriky s prosbami o pomoc a odpoveďami. Bola to skvelá sranda... a z písomky som dostal štvorku.
Časom mi došlo, že nesmiem byť šťastný, lebo po tej chvíľke šťastia príde krutá smola a smútok. Veru, z vrcholu je cesta už len dole. Za každým sa opakuje rovnaký, neznesiteľne notorický cyklus. Je v tom kúsok smoly, kúsok zlomyseľne spísaného osudu, alebo moja večná slepota k riešeniam. Nechcem sa pýtať iných, ako sú na tom oni, pretože to by bola cesta von. Vyslobodenie by bolo sťastím a šťastie mi znova prinesie smolu. Zo všetkých bludných kruhov je tento asi najpevnejší.
Človek musí trpieť, aby sa mohol radovať. Musí vidieť tmu, aby bol schopný zazrieť svetlo. Musí vedieť, čo je to nič, aby raz mohol mať všetko. Ľudské šťastie je celkovo veľmi prchavé a akési nedosiahnuteľné. Nie som to len ja, kto dúfa v stále lepšie veci a prebíja sa cez čoraz horšie. Celé ľudstvo akoby sa vlastným šťastím, vlastnými snami o dokonalosti celkom neomylne hnalo ku skaze. Pod vlajkou jednoty sme stále rozdrobenejší, volajúc po láske sa čoraz viac nenávidíme. Nesnažím sa vidieť svet čierne, no nenasadzujem si ružové okuliare. Pozerám sa na svet a vidím ho taký, aký sa mi sám ukazuje.
Je to len drobná šálka. Každý si z nej z času na čas odchlipne, nikto ju nedokáže vypiť celú. To je naše jediné šťastie. Lenže šťastie prinesie smolu a čo potom? Bez nás...?

Smola nosí šťastie

Malá úvaha o dvoch veciach ktoré hádžu (nielen) mojím životom.
Svet je sviňa. Je plný nástrah, na ktoré vás nikto nepripraví. Jasné, všetci nimi už prešli. Ale koho to raz zabolí, dopraje tú bolesť aj ostatným. Veď prečo nie?
Každý má kdesi v sebe zapísanú dávku, ktorú znesie. A tesne za ňou, takým drobným, aby si ju nik nevšimol, tam má dávku, ktorú už neznesie. V skutočnosti sú obidve rovnaké. Záleží na tom, ktorej skôr uveríš. Deň života za sekundu bolesti, každý si ráta svoje chvíľky. Všetci sa narodíme s pevným miestom v rade. V poradovníku, v ktorom čakáme na svoje rany. Zaslúžené? Iste. Za čo? Ktovie...
Prvá polovica úderov nás ženie k myšlienke, aby sme sa snažili viac. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Presne v polovici je posledná stanica, posledná nádej. Výstupište. Kto to dokáže, vystúpi tam z radu a začne odznova. A tak sa celý život znova a znova prebíja prvou polovicou a nikdy sa nestratí.
Druhá polovica je iná. Sú to rany, ktoré nás tlačia k myšlienke, aby sme to vzdali. Lenže pravidlá sa za polčasom menia. Kto to vzdá, už sa nevráti na začiatok. Čo ťa nezabije, z toho neumrieš. Sakra... Zmeškal som svoju poslednú nádej. Na vrchole snahy prišla posledná stanica a mnohých nenapadlo vystúpiť. A rútime sa s ďalšími ranami ku koncu. Bolí to, ale nemôžme sa vzdať. Až úplne na konci.
Áno, takto to malo vyzerať. Svet sa rozdelí na tých, čo stihli vystúpiť a na tých, čo sa rútia bezhlavo ďalej. Bolo to v rovnováhe. Bolo to správne. Bol v tom systém.
Lenže každý systém sa časom rozsype. A tak sa prvá polovica začala miešať s druhou a my, čo sme nestihli vystúpiť, nachádzame po ceste kúsky šťastia. Možností pribúda, všetci sme dostali ďalšie šance. A vieš čo? Každý z tých kúskov vynahradí tisíc úderov. Matematická logika zvíťazila, nie je o čom sa presviedčať.
Ten kto chce, nepotrebuje nádej. Stačí pozorne loviť tie zrniečka, čo padajú z druhej strany. Zrniečka šťastia. Dajú sa pestovať! Ak im veríš, zostane ti iba čisté šťastie. Radosť vie sama dýchať, ak ju to naučíš. Narastie ti tak, že už neuvidíš zamračenú oblohu, ani temný obzor bez známych svetiel. Šťastie je nekonečné. Ak chceš, sprav si z neho krídla a uvidíš, ako vysoko sa s nimi dá dostať. Len treba pozorne hľadať a mať oči otvorené. Bojíš sa, že zrazu príde koniec? Neblázni, veď kruh nemá koniec.
Svet je sviňa. Dočerta s ním. Život je parádny.

Muffliato - the curse of silence

imagine living a world with no sound, no music and no spoken words. this is my entry and winning piece of Shakespeare's Memorial 2008. Enjoy :D


At Salmon Square it's the year’s last evening. It’s nearly midnight. Few friends ran out to add their own light to the show of this night.
-Hurry up, Nick!– the oldest ran to the middle with the box under his arm.
- It’s going to be a nice blow, guys! – He shouted back.
-Two minutes, Nick! – someone watched the time…
– Joy! Matches!! – Nick called.
-Now!! – Everyone stepped back, waiting until the fuse reaches its end. High above the sky flashed to all colors. First shots puffed and fell to the ground. But in the sky there was really amazing show to watch. Boys stood in the corner of the square. Everyone was frozen and amazed, staring in to the sky that turned into a shower of fire. One explosion followed another. The limb-shaking sounds and children’s laughter filled the air. But then another shot flew up and our box fell over.
Boys shouted and jumped aside. But one of them didn’t notice the last shot. He just stood at the spot; eyes wide open for the shower of stars that filled the sky.
Amazing light turned into darkness and the explosion died in silence.
-Alex…Alex!!
That name threw him off his sleep. The shout faded away, but he couldn’t get rid of the whispering noise that came with his name. Alex...
It wasn‘t the first time, actually. He‘s been hearing them shouting since that night. In his dreams he was falling to the silence again and again. Many days sounds avoided him. Words were no use to him. Music had no rhythm and no melody for him.
Alex’s dad - Kevin Peterson - worked at the airport. He often took him there to help him spend the difficult days. Alex stood against the huge windows of airport hall. With his fingertips on the glass he listened to the sounds he could not hear.
One day Alex was pushing him palm to the glass on the ground floor and staring out sadly. Steps and voices of people passed his fingers and useless ears. Alex closed his eyes and listened so careful... He believed he can hear.
Then someone knocked on the glass from outside. He nearly jumped away, but then he just opened his eyes. A girl smiled at him from behind the glass. Then she put her hand against Alex’s. He slowly smiled as the glass got warmer. –You’re so nice...- he said, but no voice came out. He was locked in the silence. - No matter. It is enough for her to see my lips move...- he thought to himself. But then the girl grabbed his bag and left without a glance back.
- Hi! – the waitress looked at Alex sitting in the empty airport bar, head resting on his hands. Alex just watched her lips talking. - Would you like something to drink? – the waitress asked. Alex wondered...he desired to know how her voice sounds. But he couldn’t even remember his own.
– I’m sorry. – he tried to say. Waitress laughed.
- Am I speaking too loud? Do I really speak? – Alex asked himself. – I’d like much to talk with you. But I can’t hear anything. – he said. Waitress sat next to him.
- Oh, you’re the Peterson’s boy...Alex! – she said. Alex’s head filled with the whispering noise of his name.
- Oh, so what? – he snapped back, fixing his eyes into the window. When he wasn’t watching, he wasn’t listening.
He didn’t hear the words that waitress told him. - I heard what happened to you. I want to help you. –
-Because I’m sure you hear! – Alex backed away from the waitress whispering loudly in his ear. The sudden breath shocked him and even when he wasn‘t watching, he heard.
With a whispering noise in his head he ran upstairs, punched in his father’s office and sat on the chair. Dad was somewhere as he always was. Alex wanted to wait for him to go home. He imagined the face of his father, angry with the word he always said first: - Listen...
- Enough of listening! I can’t listen!! – he shouted and walked up and down the room. The door opened, but that was only dad’s assistants. She glanced at Alex and then she started explaining something. She wasn’t speaking properly, but moving her hands quickly. The language of deaf...
- No!! I’m not so dependent on hands! – Alex shouted at her. He dropped into the chair and covered his face with hands. He left the airport alone. He hoped to escape the silence. It began to rain, but she walked the lane home.
Alex refused to learn the sign language. He believed silence will end and he will hear properly again. After escaping the airport he sat on a bench on the square. Salmon Square. He felt raindrops drumming on his back with no sound. He closed his eyes and shook with cold. He could only imagine the whisper of the rain. Tired of watching circles in the water in the silent square, he fell asleep.
Luckily his dad came after him quickly. A few days later, when Alex got better, they sat together.
- It is difficult for all of us. – father told him slowly, opening his mouth wide and moving his arms to make Alex understand. Alex just nodded. – Please... – father said, but then he went silent. He doesn’t know how to show Alex the words. So he just took a pencil and wrote them:
Don’t lose your faith. You still have hope.
Alex read them and looked at his father.
- No, dad. Not a bit! – he sighed.
- Sure you have, Alex! It will be better! It will be good! – his father cried, still moving his hands and showing.
- Then why you have to show me what are you saying?! Why are you speaking so slowly?! You speak to me even when I am deaf! Why, if I got hope?! – Alex shouted screamed at his father with no control of his voice. Then he left to his room until the next day.
- Alex! – he heard his name again. With a flash of green he glanced down. In the opposite corner of the square a girl screamed with fear. The whispering noise flew towards him and then the air around him filled with fire.
Alex woke up. His dad was standing near his bed and shaking him to life. – Alex, are you alright? -
- Leave it, I’m okay... – Alex said turning his face down, but father turned him back. – Do you want to go to work with me today? – father asked. He used his hands... like everyday since the accident. Alex refused and stayed home.
His mother – Alice - came in the afternoon. They played together, when father was away. Alice turned on the radio and put it on the table so Alex could feel the music.
- I like this one. – he laughed with a loud rock song. Then Alice took a piece of paper and they wrote notes to each other. It was much easier than trying to speak.
- Why didn’t father take you to work? – mum asked.
- I didn’t want to come with him. I don’t want to go with him anymore. It’s no use. – Alex wrote back. Alice wanted to know more. But then Kevin came.
- Hello, everyone! Hi, Alex! – he called, but no one answered. He came to the kitchen where Alice and Alex were sitting with a piece of paper. Alice took the pencil and wrote:
JOIN THE GAME
- Oh...Alice! I have no time for... – Kevin didn’t want to fall into silence with them. But Alice underlined the words. Kevin sat down and Alice passed the paper to him.
- Okay then... – he sighed, but Alice pushed her finger to her lips. Rules had to be kept. So Kevin took the pencil and wrote: Guess what, Alex...Samantha was asking for you. Then he passed it to Alex.
- Who is Samantha? – asked Alex.
- The waitress’s daughter. I thought you know each other. – wrote Kevin. Alex thought about the girl on the other side of the window. – She wanted to talk with you. –
- But does she know that I... that I can’t hear anything? – asked Alex.
- Yes, she knows. – Alex left his mouth open. Both his parents smiled at him in silence. He never thought it could be so nice.
The next time Alex came to the airport he met her. She was standing with her hand against the window as he did many times before.
- Samantha? – he said while coming to her. She turned to him and smiled. – Hi, Alex. – she said. Like every time, he heard the whispering noise of his name... but this time it was different. It was fine and gentle.
- Call me just Sam. – she said. With no hands, just with the look and slight nod of her head. And he understood. She kept her hand on the window and asked:
- What do you hear like this? –
Alex put his hand next to her.
- I hear planes. People. But... I just feel them. – he answered. They sat in the hall. Sam spoke and Alex watched her lips. She talked about her mother, her home, her school, her dog...and Alex listened. She didn’t use her hands even once. She told him everything with her lips and eyes, small nods and movements.
They were meeting in the airport hall nearly every day, talking. When she ended, he started. She listened to him. When he spoke too loud, she covered one of her ears. When he spoke too quiet, she leaned closer so he always knew how to talk.
They sat in the bar, playing with spoons, glasses and bottles of water, making something they could call music. Sometimes they made such huge noise that Sam’s mother told them to go away. Then they took a walk to the park. Alex was talking with Sam, remembering the sounds he used to hear and imaginating those he did not. Day after day Samantha added more and more sounds to his silent world.
- Airport security warning: Please do not leave any luggage unattended! Tink!! – she called with the voice of airport broadcast. Alex imagined how her voice sounds and laughed at the face she made.
- Pity you haven’t been to the airport before... – she said but then her smile vanished. She took his hand and looked at him. – I was there that night, Alex. I saw you. It was horrible. I’m so sorry. – she said and hugged him.
- No matter. – said Alex. – Now I can hear everything. –

strašidlo pod tvojou posteľou

pre deti, čo sa už neboja

Vidí ťa, hoci ty ho nevidíš.
Vedľa teba stojí, keď už spíš.

Vždy ťa počuje, keď nadávaš na svet.
Vykukne a znova zalezie naspäť.

Prštekmi sa vkráda do tvojich snov...
strašidlo pod tvojou posteľou.

Vie všetko o nociach prebdených.
O chvíľach, keď sedíš na zemi.

Aj dnes si na teba brúsi zuby.
Žiadny strach, zázrak môže ti slúbiť.

Prštekmi sa vkráda do tvojich snov...
strašidlo pod tvojou posteľou.

neodpustiteľné kliatby

...vysloví včas každý z nás
rád by som sa ťa dotkol ešte raz.

sme dvaja a mnohí ďalší
čo učíme sa lietať
buďme svoji, buďme naši
načo čakať na spasenie sveta...

neodpustiteľné kliatby
vysloví občas každý z nás
smútok nám stavia hradby
po chrbte zas behá mráz.

raz a navždy s tebou, lebo
vzlietneme a opustíme hniezda
máme čas kým sčernie nebo
kým zhasne posledná hviezda.

sme dvaja a mnohí ďalší
čo sme sa naučili lietať
ako slnko ráno mraky plaší
ako málo stačí na spasenie sveta...

neodpustiteľné kliatby
vysloví včas každý z nás
stále tak strašne rád by
som sa ťa dotkol ešte raz.

day of a million

pocit z dňa,ktorý je jeden z milióna.

Je to vzduch,
ktorý dýchaš.
Malý dom,
v ktorom bývaš.
Alebo tá,
čo ju...máš rád.
Cítiš ten
obrovský smrad.

Tých pár slov,
čo za deň povieš.
Tie vety čo
hovoria: ktovie.
Baobab.
Konské živice.
A inak
nadávok tisíce.

Oči už
dávno sú sýte.
Dávenie
sa ozýva v byte.
Žalúdok
sa stavia na odpor.
Trávenie
je občas ako mor.

Deň zrazu
zdá sa zbabraný.
Steny len
hrajú farbami.
Pavúk už
zbalil svoju sieť.
Fľaky aké
ešte nevidel svet!

Tail of the huge Fox

rozprávka o záhadnej sile prírody a líške, ktorá všetko zmenila...
Once upon a time deep in a great forest there was a cottage where a man called Mike lived. Mike was a lumberjack and spent whole his days in the wood. He always chose the tree to cut carefully. He chose big trees to get much wood.
One day he found a huge tree reaching up to the sky. He lifted his axe and began to cut, when he saw something run in the forest close to him. He looked over his shoulder and saw the thing again. It looked like a tail of fox running, but it was huge. Mike returned to the pile of wood he had gathered, forgetting about the huge tree he found.
Next day he went to the town to sell his wood. He went to meet his friend. He also met Steve the hunter. “You won believe what I’ve seen up in the wood, Steve.” He said, “I met a fox. It was huge. It had a tail of five feet!” Steve really didn’t believe him. When Mike asked him to lend him his gun, Steve refused. “You won’t shoot a beast that’s not there.” But Mike still couldn’t let him go. “Then come with me and see it yourself.”
So the two men came to the wood. Steve was holding his gun. He was looking at Mike with his face frown. They went to the huge tree. “Quiet.” whispered Mike.
They were waiting until evening, but the huge fox didn’t appear. Steve laughed sharply. “You see? It was just your imagination.” Before Steve returned to the town, he turned to Mike to give him advice. “Return to trees.”
So when the sun rose again, Mike grabbed his axe and went to the wood. Again he found the tallest tree and began to cut it down. In a moment the tail of the fox again flew across his eyesight. It was amazingly quick. Mike remembered Steve’s words. “It was just your imagination.” However, he turner his head and saw the fox.
The huge fox stared at Mike with great and somehow clever green eyes. It seemed to Mike like if it was as tall as he himself. He slowly moved towards the fox. It jumped and ran a few yards away. There it sat down again and stared at him. He continued to follow the fox and the fox continued to run away. Again and again it sat down and fixed its eyes on Mike until it ran away and disappeared in the dark forest. Then Mike turned around to see where he was. He stood just a few yards from his cottage. The sun was setting and evening came. If Mike stayed at the huge tree, he wouldn’t find his way back. Mike looked the way the fox had run away. “Thank you.”
That night he had a dream. He had a vision of the fox running through the forest. Then he saw a man lifting his gun. Mike heard the shot. The fox fell to the ground. “No!” cried Mike and he woke up.
Next week he went to the town with wood. He met Steve the hunter. “Mike, you we’re true!” he shouted happily. “I’ve got it! I’ve shot the huge fox!”
Since that day great storms began to come every day. The ground turned into mud and the river went wild. No one could go into the forest anymore. Steve didn’t hunted single animal. Mike stayed in the hills ever after. Every morning he went to the tallest tree, but with no axe in his hand. And beside him walked a huge fox.
The end

22.9.2008

báseň venovaná nesprávnej osobe - sorráč...

dal by som ti viac ako dúšok vzduchu krídlam
chcelo to o kus viac odvahy a význam
v klietke zavreté slnečné lúče
do sveta pre dvoch sú vždy len dva kľúče
všetko získať tak niečo treba stratiť
ľudia musia odísť aby sa mohli vrátiť
tvoj úsmev
ja topím sa ako vosk
a viem čo chcem – je to tvoj posledný...
tanec? a tak.

ROMBOID ...rozbité úlomky detských hier.

úvaha na motívy básne Laca Nomomeského... ale moderná samozrejme

Deti sú úžasné stvorenia. Majú ten najpriamejší prístup ku všetkým problémom, celkom iný uhol pohľadu na svet a tiež čosi, vďaka čomu ho dokážu každým dňom prekvapovať. Každé dieťa akoby malo svoj vlastný svet, len o trošku menší než ten, v ktorom žijeme všetci. Ich fantázia a neúnavná tvorivosť ich ženú v pred za poznaním, za skúsenosťami. Hoci sa detským hrám niekedy smejeme a zdajú sa nám nezmyselné, každá z nich má hlboko ukrytý vnútorný význam. A znova: aby sme ho videli, musíme mať pohľad detí. Lenže ten si udrží málokto.

Rodičia, učitelia a svojím spôsobom všetci ľudia, ktorých dlhou cestou detstvom stretneme, nás učia vedieť. A niektorí sa tiež snažia, aby sme pochopili. Dieťa môže vedieť, a pritom stále pozerať na svet naivnými detskými očami. Práve tými, ktorým nezostáva nič skryté a zlo sa zdá také malé. Ale dieťa, ktoré pochopí, prestáva byť dieťaťom a na miesto jeho menšieho, no dokonale vyváženého a okrúhleho sveta sa začne vnucovať čosi iné. Jeho svet sa začne závratne zväčšovať. Nie preto, lebo ho uvidí, alebo o ňom bude vedieť. Jednoducho preto, lebo pochopí, že tam je. Jeho pohľad na svet sa zdeformuje, popraská a stmavne, jednoducho stratí farby a zmaže z detskej tváre večný úsmev.
Na druhej strane, aj niektorí dospelí, zrelí ľudia majú nepravé pohľady na svet. Pozerajú naň cez rôzne farebné sklíčka, či cez obrazovky alebo zavrú oči a tápajú naslepo. Niektorí majú tak zahmlený zrak, že kráčajú len za šepotom „priateľov“ a iní zas vidia tak ostro, že sa im neodvážime pozrieť do očí. Všetci však hľadajú čriepky svojho vlastného okrúhleho sveta, ktorý ich kedysi vítal každé ráno za oknami. Každý má svoju vlastnú cestu, vlastný nápad, kde hľadať ďalší kúsok...a niektoré sú skutočne nepochopiteľné. Tých zopár vecí už nechce chápať nikto - keď v dlani zviera posledný ostrý črep svojho sveta a nechce ho stratiť.

Mladých ľudí (tých, čo už nie sú deťmi, no stále sa nestali dospelými) opisujú zvonka ako bledých a zachmúrených, podráždených, smutných. Skutočne tak vyzerajú tí, ktorí si na svoj nový svet ešte nezvykli. Niektorí sa budú zúfalo vracať do detstva, výskať, jašiť sa a stvárať veci, ktoré tak smiešne vyzerajú. Ďalší sa jednoducho zmieria s tým, čo ich prebudené oči vidia, a stanú sa čo najskôr dospelými. A ostatní zostanú s kamennými tvárami civieť do toho nechutného sveta, ktorý sa im zrazu vnútil a zobral im všetky detské radosti. Možno začnú hľadať iné radosti a zaplatia za to zdravím. Možno sa ich zmrznuté úsmevy nikdy nerozpustia a oni budú zachmúrení dokonca života. Alebo budú mlčky prosiť o zázrak, kým nepríde a potom budú žiť ako deti na večné časy.

...Osvietenský Absolutizmus...

arogantný referát


Tento výraz, ako vieme, je jeden z mnohých dôležitých výrazov histórie a dejepisu. Jedná sa o formu vlády, ktorá funguje na princípe absolútnej moci panovníka a zároveň podoporuje rozvoj tzv. osvietenských myšlienok. Mimo iného sa tiež dobre vyníma ako nadpis látky alebo titulok prednášky. K tomu sa vrátim neskôr. Slovami osvietenský absolutizmus môžme prípadne označiť aj obdobie, v ktorom mala vyššie uvedená forma vlády uplatnenie.
O.A. - význam:
Názov je významovo zložený z dvoch ďalších historických termínov:
Osvietenstvo: Označuje sa ako myšlienkový smer presadzujúci nové myšlienky a revolučné metódy chápania sveta, podporuje nové objavy, umenie a výskum v oblasti vedy a techniky. Väčšina osvietenských zástupcov konala v zmysle dobre známeho, no polemického príslovia: „Zmena je život.“ Niektorí si to možno ani neuvedomovali.
Absolutizmus: Politický systém, v ktorom všetku výkonnú aj zákonodárnu moc drží v rukách panovník, teda monarch (kráľ, prípadne cár alebo cisár). Je veľmi účinný na udržanie poriadku v krajine a často býval jediným riešením v čase nepokojov. Zakladá sa na jednoduchých princípoch egoizmu a zmyslu pre veľkosť vlastnej osoby, niekedy nazývaného megalománia. (Tento jav je v období osvietenského absolutizmu potlačený osvietenskou výchovou, ktorá dosiahla v priebehu dejín obrovský pokrok, no v súčasnosti znova upadá.)
Spojením týchto dvoch na pohľad protistojných, no spolu účinne fungujúcich princípov vznikol osvietenský absolutizmus. Uplatňuje sa v niekoľkých fázach:
1) Panovník s osvietenskou výchovou, dobrými predpokladmi pre vládu vo veľkej krajine a už spomínaným zmyslom pre veľkosť vlastnej osoby, navyše podporený zákonmi predchodcov, sa ujme vlády.
2) Za predpokladu, že má absolútnu moc, eliminuje problémy a konflikty s inými štátnymi útvarmi (resp. ich panovníkmi).
3) Po ukončení konfliktov vydá prvú reformu s dostatočne veľkým (kladným) dopadom na najväčšiu časť obyvateľstva a získa tým priestor pre ďalšie reformy.
4) Uskutoční čo najväčší počet reforiem s čo najmenším porušením rovnováhy vo vyšších vrstvách. Pozn.: niekedy bolo potrebné vydať „silnejšiu“ reformu aj za cenu negatívnej odozvy v kruhoch šľachty a duchovenstva.
5) Vo chvíli, keď sa proti nemu (nej) postavia vyššie vrsty, opustí politickú scénu. Pre vlastnú bezpečnosť odstúpi od menej podstatných reforiem.
6) Zomrie na ťažkú chorobu a prenechá vládu (podľa možnosti) rovnako osvietensky vychovanému nástupcovi.
Cyklus sa opakuje dovtedy, kým niektorý nástupca poruší princípy osvietenskej výchovy alebo úplne prevráti spôsob fungovania štátu.
Typickými reprezentantmi osvietenského absolutizmu na našom území boli Mária Terézia a jej syn Jozef II.

O.A. – slovo:
Samotný výraz osvietenský absolutizmus je zloženinou viacerých slov a prípon.
Osvietenský: úplné jadro výrazu tvorí sloveso osvietiť. V tomto prípade má metaforický význam a znamená približne toto: zasiahnuť vynikajúcou myšlienkou. Ďalšou fázou slovotvorného procesu bola premena na prídavné meno osvietený. Keďže výraz osvietený absolutizmus by znel absurdne, slovo osvietený bolo zmenené cez tvar osvietenec do konečnej podoby prídavného mena osvietenský. To znamená súvisiaci s osvietenými ľuďmi, čiže osvietencami.
Absolutizmus: toto slovo je celkom jasne a pochopiteľne odvodené od výrazu absolútna vláda. Slovo vláda je tak nezáživné a zbytočné, že bolo z konečného výrazu vypustené. K základu slova absolútna bola pridaná všeobecná prípona pre štýly a smery (či už politické, umelecké alebo iné) zmus. Týmto nám vzniká veľmi dobre znejúci výraz absolutizmus. Tento výraz presne vystihuje formu absolútnej vlády a svojím majestátnym zvukom pripomína silu takéhoto spôsobu panovania.
A nakoniec, spomínaný výraz je veľmi vďačným grafickým objektom. Je zložený z dvoch približne rovnakých slov, ktoré sa dajú umiestniť nad seba. Obidve slová tiež začínajú výraznými samohláskami, ktoré v niektorých z mála prípadov zabraňujú zakoktávaniu. Pomenovanie má tiež dostatok slabík, aby sa mohol zaradiť medzi odborné výrazy.Celkovo hodnotím tento výraz ako vhodný a esteticky správny.

Stratená Duša (nedokončené)

koniec si hádam domyslíte...

Na predmestie sa zniesol tichý večer. Za obzorom mizol posledný odlesk slnečných lúčov. Do ľahkých oceľovosivých mračien sa miešal tenký prúžok dymu z kotolne. Mierny vetrík sa pohrával s novinami, čo poletovali po trávniku v parku. Park bol skrytý za studenými stenami panelákov, rovnako pokojný ako vzduch nad celým sídliskom. Ulice nenápadne a zľahka potemneli. Na kraji parku sa rozsvietila pouličná lampa, ako každý večer. Jej svetlo vyhrýzlo do chodníka niekoľko dlhých tieňov.
-Je už dosť hodín, tak ja idem.
-A čo budeš doma robiť, Andy?
-Čo myslíš? Bude počítať fazuľky.
Partiou prebehol náznak smiechu. Andy si podráždene napravil okuliare, založil kapucňu na hlavu a zmizol v tieni múrov. Bola to partia obyčajných tínedžerov. Prišli k lavičke. Niektorí sa posadili, iní ostali postávať.
-No, Bobi. Tresni niečo. Čo bolo dneska?
-Ja ti viem? Jáj, jasne! Ričiho som stretol.
-Hej? A čo hovoril?
-Práve že nič. To mi prišlo čudné. Len kukol na mňa a vyparil sa.
Tak prebiehala väčšina ich debát. Bobi mal zážitok, Kales k tomu mal vždy čo povedať a Riči bol ten, koho ohovorili. Totiž ten nikdy nebol, ako sa povie, prítomný. Ešte s nimi bola Veronika. Tá to väčšinou uzatvárala.
-Niektorých nepochopím. Proste podivíni.
Vtom sa Kales obrátil na Bobiho, pohodlne usadeného na lavičke.
-Ešte si mi mal doniesť Kelvina.
-Jasne.
Bobi siahol do svojej abnormálne hrubej bundy, vylovil cédečko a podal ho Kalesovi. Ten ho chytil a obal sa mu v momente rozsypal v ruke.
-Bacha! - zahundral Bobi a zdvihol jeden kúsok. –Brat mi ho prisadol.
Partia sa schuti zachechtala. Vtom sa zdvihol vietor a rozvial Veronikine čierne vlasy. Zapla si bundu.
-Aj ja už idem. Je mi zima.
-No hej, maj sa.
-Majte sa. Čau zajtra.
Veronika vykročila k svojmu domu. Za chrbtom ešte niekoľkokrát začula rehot partie. Cédečko podľa všetkého nedopadlo dobre.
Keď prišla domov, bolo už dosť neskoro. Podľa hmatu našla kľúčovú dierku a odomkla. V obývačke svietila tlmená lampa, inak bol byt ponorený do tmy. Jej matka sedela v obývačke, začítaná do časopisu.
-Dobrý večer, slečna.
Vážne oslovenie pripomínalo Veronike problém, ale jej mama žartovala a Veronika to vedela. Hodila bundu do kúta, prisadla si k mame a chvíľu sa tvárila, že číta spolu s ňou.
-Ahoj.
-Ahoj. Ako bolo?– mama odložila časopis a pohladila Veroniku po hlave.
-Dobre, - zaklamala Veronika.
-Nechala si v izbe neporiadok.
Veronika vstala a zamierila do svojej izby.
-A zaves si tú bundu.
Veronika pozrela na bundu hodenú v kúte, vzdychla si a zavesila ju. Potom vošla do izby, posadila sa na posteľ a oddychovala. Často takto sedela a blúdila pohľadom po izbe. Cez žalúzie do izby prenikali pásiky tmavej oblohy, no tiež svetlo pouličnej lampy. V poličkách bez záujmu ležali knihy a rohy bielych stien sa strácali v tieňoch. Po dlhej chvíli Veronika vstala. Práve si išla do kuchyne pre veľký pohár minerálky, keď prišiel otec. Mal zdĺhavé a únavné povolanie – robil strážcu v sklade veľkej doručovateľskej firmy. Bežne sa vracal domov neskoro večer. Zavesil si kabát vedľa Veronikinej bundy, pohladil Veroniku tak ako predtým mama a pobozkal ju na vlasy.
-Ahoj, zlatko.
Veronika sa uškrnula. Stále ju volal zlatko, aj keď sa snažil toho zvyku zbaviť. Jeho ruky boli ako vždy studené po dlhej nočnej ceste. Otec sa šiel zvítať s mamou a Veronika strávila zvyšok večera vo svojej malej útulnej izbe.

Ráno bolo tiež rovnaké ako všetky ostatné. Mama prišla zobudiť Veroniku, zatiaľ čo otec ešte spal.
-Stráž si čas!
Veronika si mrzuto prikryla hlavu vankúšom. Mama sa usmiala a poškeklila ju. Veronika so smiechom vyletela z postele.
-Už som hore! A nemusíš ma kontrolovať. Ahoj.
-Pekný deň.
-Aj tebe.
-A daj si pozor aby si stihla školu!
-Stihnem. – odvetila nakoniec Veronika a mama spokojne odišla. Len čo sa za ňou zavreli dvere, Veronika pozrela na budík a zaúpela.
-Nestihnem!
Bleskovo vyletela z izby, umyla sa, prezliekla. Už sa obúvala, keď sa vo dverách spálne zjavila otcova prekvapená tvár.
-Čo robíš taký zhon?
-Nestíham! Ahoj. – odpovedala Veronika stručne, vlepila mu na líce nemotornú pusu, schmatla školskú tašku a už sa hrnula dole schodmi.

Do triedy doletela len pár sekúnd potom, ako tam vošiel profesor. Trapas. Pokúsila sa nenápadne prekĺznuť na svoje miesto. Márne. Ešte k tomu mala tú smolu, že mali hodinu s profesorom Karolíkom. Už len jeho pohľad smrdel horšie ako varená kapusta.
-Meno?
-Eh...
-Nevieš svoje meno?
-Marísková.
-To viem. Ako sa voláš menom?
-Veronika.
-Poď odpovedať.
Veronike skoro ovisla sánka. To bolo svinské! Nemôže ju len tak vyvolať k odpovedi, veď sotva prišla! Pohla sa k svojej lavici.
-Nebolo rozumieť? Odpovedať! Sem poď!
Veronika sa na profesora doslova oborila.
-Odložím si len tašku! Ani to nemôžem? Aj tak z toho neviem ani... slovo.
V poslednej chvíli sa zastavila a podráždene sa nadýchla. V počmáranej lavici pri stene sa zachechtal sprostý Patrik. Všetko mu prišlo strašne smiešne. Profesor Karolík to videl inak. Najskôr sa zatváril, akoby sa chystal vybuchnúť a potom nahodil ten najtvrdší, ozaj skysnutý výraz.
-Dobre, Marísková. Šance na opravu nedávam.
-Tak idem.
-Prosím?
-Idem odpovedať! – Veronike to liezlo na nervy. Fyziku neznášala. Vylovila z tašky zošit, plesla ho profesorovi na katedru a postavila sa pred tabuľu. V pamäti vylovila útržky posledného učiva. Ťažisko tuhého telesa...
-Tak prosím. Zákon zachovania energie. Môžeš začať.
Veronika stuhla. To bola hnusná zrada. Zo starších učív nevedela vôbec nič. Len pozerala do prázdna a bezradne si opakovala ten nadpis v hlave. Pomaly počítala. O desať bodov menej. S jej známkami bude mať šťastie ak chytí trojku. Vtom sa stalo čosi nečakané. Kým všetci napäto sledovali, čo z nej vylezie, Andy si čosi čarbal do zošita. Zrazu sa prudko narovnal a strelil.
-Tridsaťosem!
Celá trieda vybuchla v rehot. V zadnej lavici sa Bobi nahol ku Kalesovi.
-Hovorím, stále počíta fazuľky.
Andy bol známy tým, že si na každý voľný zdrap papiera kreslil malé postavičky v tvare fazuliek. Snažil sa ich nakresliť čo najviac a úplne sa v tom vyžíval. Teraz sa však zahanbene stiahol, pokrčil papier s fazuľkami a hodil ho do koša. Profesor Karolík sa naňho vrhol ako sup.
-Takže malý génius by chcel dostať slovo?! Nech sa páči!
Andy zdrvene vstal a postavil sa pred tabuľu miesto Veroniky. Tá s úľavou schmatla zošit z katedry a vrátila sa na miesto. Andy vypotil akú takú odpoveď a dostal osem bodov z desiatich. Potom profesor Karolík vstal a vrhol na Veroniku ten svoj odporný pohľad.
-Naposledy, Marísková. Takto sa ďaleko nedostaneš.
Veronika nahnevane otvorila ústa, no zozadu sa ozval Kales.
-Aspoň raz by si mu mohla dať za pravdu.
Veronika zvraštila tvár, akoby ju zobudili kýblom vody.
-Čo?!! – spýtala sa neveriacky.
-Čo? – spýtal sa Kales, lebo bol myšlienkami už úplne inde. Potom mu zaplo a zachechtal sa.
-Čo? – spýtal sa Patrik nahnutý k nim, ako keby mu ušiel nejaký vtip.
Veronika spustila hlavu do otvoreného zošita. Hlasno to buchlo. Pošepky sa zamýšľala na tým všetkým.
-Prečo, prečo, prečo sú všade okolo len samí magori??

Tá otázka ju nasledovala celý deň. Ten deň bol veľmi podobný ostatným. Na schodoch sa strhla tlačenica. Tí čo chceli ísť hore, blokovali tých čo mali namierené dole a naopak. Veronika sa chcela pretlačiť medzi mini. Ktosi ju drgol do pleca a ona stratila na schodoch rovnováhu. Už sa so strachom v očiach rútila dole, keď ju niekto zachytil.
-Si v pohode?
Veronika sa chabo uškrnula a vymanila sa z jeho zovretia. Potom naňho pozrela a úplne zabudla na ostrú odpoveď, čo sa jej drala na jazyk. Bol to chalan z vyššieho ročníka s vlasmi začesanými do čela a živými hnedými očami. Bože, prečo nie si v našej triede? pomyslela si Veronika.
-Áno...ahoj. - zamrmlala. Rýchlo, niečo vtipné! prikázala si, no márne.
-Teba si pamätám... Ako sa voláš? Ja som Dávid. – ozval sa zrazu.
-He...Veronika.
V tej chvíli ju niekto posotil hore, zatiaľ čo Dávid išiel dolu. Veronika bez slova vyšla na poschodie a zamierila do triedy na ďalšiu hodinu. Veronika si sadla. Oproti nej sa z ničoho nič usadila Kaja, jej spolužiačka.
-Spadol z neba v pravej chvíli, čo?
Veronika nepochopila. Nedalo sa to pochopiť.
-Vlastne nie, ty si tá čo spadla. Ale z neba to určite nebolo!
Kaja sa zachichotala. Veronika zlostne tresla dosky na lavicu.
-Neviem, čo to trepeš.
-Ale vieš... Dávidkovi si padla do oka! – zvolala Kaja naradostene, pričom zvlásť zdôraznila slovo padla. Kaja mala plnú hlavu lesklých sponiek. Veronika mala strašnú chuť ich zobrať a zacvaknúť nimi Kajine ústa. Bola nechutne klebetná a nikdy nič nemyslela dobre.
-No a?
-No a Dávidko...
-Nevolaj ho tak. Je to nechutné.
Kaja vstala a rozbehla sa na chodbu. Pritom škriekala: Veronike sa páči Dávidko! tak hlasno aby ju každý počul. Veronika len prevrátila oči. Magori, magori a magorky, vymleté decká... to sa jej ozývalo v hlave, kým ju prerušil zvonček.

Pomaly sa blížil víkend. Veronika naň čakala so značnou túžbou, v škole toho bolo na ňu príliš. Rozvrh bol odporný, každá hodina vyžadovala sústredenie a ona niečoho takého nebola schopná. Okrem toho myslela na Dávida, nemohla sa tomu ubrániť. Občas ho letmo zahliadla vo vestibule, ale inak nemali jedinú šancu sa stretnúť. Prišla posledná piatková hodina. Veronika kráčala domov a nevedela, čo si má myslieť. Týžďeň má za sebou, to áno. Ale rovnako za sebou nechala aj tých pár letmých pohľadov, čo si vymenilli v Dávidom.
-Ale no tak! Víkend je tu! – povedala si rozhodne Veronika a vytlačila tým z hlavy všetko, čo sa týkalo školy. Aj Dávida. Aspoň na víkend. Keď prišla domov, mama ju čakala s obedom.
-Tak ako sa ti vydaril tento týždeň?
-Strašne. Úplne nanič. To si ani nevieš predatviť.
-No samozrejme... – nadhodila mama so zdvuhnutým obočím a obe sa rozosmiali. Potom sa mama spýtala, tak ako zakaždým.
-Máš nejaký nápad? Čo budeme robiť cez víkend.
-Hm...mohli by sme ísť do kina.
-Hej, na nejaký pekný animovaný film?
-Nieee!
Znova sa smiali.
-Alebo dobre. Môže byť.
Veronika sa po obede zavrela do izby a vytiahla zo školskej tašky dosky. Potom obrátila tašku hore dnom a vysypala ju celú na koberec. Bol v nej strašný neporiadok. Hmlisto si vybavila rozvrh na ďalší deň. Síce ho mala kdesi napísaný, no nikdy sa nedostala k tomu, aby ho našla. Miesto toho po pamäti vyhrabala pár učebníc a vymenila si zošity. Našla nedojedenú desiatu. Medzitým v jej skrini povolila polica, čo ju mala zapratanú všetkým možným oblečením. To, čo malo byť rozdelené na troch policiach, bolo strčené na jednej, tak to nevydržala a spadla. Veronika zúrivým pohybom vrátila policu na pôvodné miesto a nahádzala späť veci.
-Neštvi ma! – prikázala jej rozhodne. Potom si pomenula, že má v ruke polovicu rožku z desiaty. Odhryzla si z neho a zistila, že je odporný. Šla ho vyhodiť. Potom sa vrátila do izby a znova zobrala do rúk dosky. Vybrala zošit, otvorila ho a pár sekúnd sústredene zazerala na zadanie domácej úlohy, akoby ho tým mohla zmazať. Zlostne si odfukla. Neznášala tie úlohy. Boli nechutne zložité a keď ich neurobila, vždy jej na to niekto prišiel. Do izby náhle vošla mama.
Veronika bleskovo zavrela zošit do skrine a vystrúhala neutrálny výraz.
-A kedy by si chcela do toho kina ísť?
-Hm... do kina... v sobotu. Hej, v sobotu večer. To by bolo výborné.
-Dobre, ešte to dohodnem s otcom, keď sa vráti.
Mama odišla a Veronika zo skrine začula rachot. Tá protivná polica znovu padla. Veronika začala vyhadzovať veci von a vtedy sa mama vrátila, aby sa pozrela, čo je tam za rozruch.
-Čo robíš? – spýtala sa pri pohľade na kopu zhužvaného oblečenia na koberci. Veronika bez slova vyhodila posledný pár ponožiek. Chytila policu, vytrhla ju zo skrine a vzápätí ju surovo zarazila na miesto. Ešte na ňu presvedčivo zavrčala. Mama sa medzitým začala hrabať medzi povyhadzovaným prádlom. Veronika si vzdychla.
-Nevieš si to poskladať? Potom zúriš, že ti padá polica. Máš to nahádzané ako seno!
-Dobre. – Veronika začala pchať oblečenie naspäť.
-Nie, to nie je dobre. Daj to sem, dám ti to oprať!
Veronika jej podala jedno zvlášť dokrčené tričko a potom sa beznádejne zvalila na stoličku. Hneď sa z nej zase zdvihla, ale to už mama držala v ruke jej zošit. Bol pokrčený ešte horšie ako jej veci.
-Toto nosíš do školy?
-Áno. – odvetila Veronika, vzala mame zošit a strčila si ho do tašky. Mama s povzdychom pozbierala prádlo a odniesla ho. Veronika za ňou čo najtichšie zavrela dvere, znova si sadla a otvorila zošit. Podľa nej bol v poriadku. Že bol trochu dokrčený a potrhaný, no dobre, ale mala v ňom všetko. Fyziku, chémiu, matematiku, čmáranice z dejepisu a starý ťahák na nemčinu. A tiež jednu neuveriteľne otravnú úlohu. Veronika zas dlho zazerala na zadanie. Keď odmietalo zmiznúť, Veronika sa rozhodla nájsť učebnicu a prečítať si samotnú úlohu.
Na hodine im nikdy nedali normálne zadanie, len stranu a číslo úlohy v knihe. Viacerým to liezlo na nervy a Veronike asi najviac. Natiahla sa k zásuvke, kde podľa všetkého mali odpočívať jej učebnice. Väčšinu z nich za celý školský rok nevytiahla ani raz. Chytila zásuvku a otvorila ju. V tom okamihu sa z nej všetky knihy vysypali. Zásuvka bola zasunutá hore dnom. Veronika prekvapene zažmurkala. Zásuvka bola znova zatvorená, na zemi neležala jediná kniha. Muselo sa jej niečo zdať. Po druhýkrát siahla na zásuvku.
-Je to druhýkrát? – pomyslela si. A čo keď je tá zásuvka skutočne obrátená? Veronika si ľahla na zem, aby videla na jej spodnú stranu a pomaly ju začala otvárať. Zásuvka bola v poriadku, tak ako má byť. Veronika si s hlúpym pocitom sadla a začala sa prehrabávať medzi knihami v zásuvke. Našla snáď všetky školské knihy, dokonca aj jednu z predošlého roka. Len nie zbierku úloh, ktorú hľadala. Zúrivo zavrela zásuvku a znova začala zazerať na zadanie v zošite. Napriek tomu, že chcela spraviť tú úlohu, vŕtala jej v hlave tá obrátená zásuvka. Jasne videla ako ju otvorila a knihy sa vysypali. Znova si to vybavila v hlave. Videla to úplne jasne. Knihy popadali na koberec a Veronike sa zdalo, že zbierka úloh ležala medzi nimi.
-Už mi z tej školy šibe. - povedala si rozhodne, zaklapla zošit a vrátila ho do dosiek. Úlohy sa predsa dajú aj opisovať. Vtom ktosi zazvonil pri dverách. Veronika nikoho nečakala, no aj tak zvedavo pribehla ku dverám a otvorila.
-Ahoj, zlatko.
-Ahoj. Čo ideš tak skoro? – spýtala sa Veronika otca a snažila sa aby to neznelo vyčítavo. Otec si najskôr zavesil kabát a vyzul topánky.
-Máme v robote nejaké zmeny. – odvetil. V tej chvíli sa z kúpeľne vynorila mama s rovnakou otázkou.
-Poď, poviem ti. – povedal otec a zaviedol mamu do kuchyne. Veronika zvedavo zamierila za nimi. Otec sa na ňu pozrel s úsmevom.
-Nie je to teda nič zaujímavé. Ani trochu.
-No dobre. – odvetila Veronika a obrátila sa späť do izby. Keď tatko nechce aby to počula, tak nemusí. Aj tak mal pravdu. Keď sa naposledy zhovárali o jeho práci, Veronika sa bavila lúskaním arašidov.
A tak znova sedela v izbe. Už nezazerala na zadanie v zošite ale na zásuvku s knihami, čo jej neustále behala po rozume. Skúsila ju ešte raz otvoriť, či nebude obrátená. Nebola. Zasmiala sa sama na sebe a znova zásuvku zatvorila. Potom odkiaľsi vylovila kus papiera a ceruzku. Nakreslila ovál, pod neho dve čiary a čosi, čo malo vyzerať ako ramená. Snažila sa nakresliť samú seba, hoci jej to veľmi nešlo. O pár minút bola postava hotová, chýbali len ústa. Z ničoho nič sa ceruzka zlomila. Veronika ju šmarila o zem a zobrala si inú. Na chvíľku sa zahľadela na svoju podobizeň. Celkom sa na ňu podobala. Dlhé čierne vlasy, rovnako čierne oči a trošku natiahnutá tvár boli také ako v skutošnosti. Ale bez úst na tej tvári nebol žiadny výraz. Veronika chytila ceruzku a dokreslila smutné pery so zvesenými kútikmi.
-Nie! – vykríkla v duchu, odložila ceruzku a začala hľadať gumu, aby to napravila. Gumu nenašla a tak len zúfalo pozrela na obrázok. Zostala naň civieť ako obarená. Jej papierová tvár bola tá istá ako pred sekundou, no ústa tam neboli.
-To sa nedá.
Veronika nevedela, čo si má myslieť. Celkom určite vedela, že ústa tam boli. Dokonca sa ich chystala vygumovať. Chytila sa za hlavu, zobrala do ruky ceruzku a dokreslila svojmu portrétu ústa. Podaril sa jej pekný, milý úsmev.

Veronika chvíľu len sedela a obťahovala obrysy svojho obrázku. Ten deň sa jej zdal akýsi príliš pokojný. Niečo jej tam chýbalo, no nevedela čo. Zdvihla sa a zamierila do kuchyne. Chcela zistiť či už rodičia skončili s debatou. Obaja sedeli za stolom, oproti sebe. Keď Veronika vošla do kuchyne, zmĺkli. Veronika si zobrala pohár, napustila ho vodou a chystala sa z neho odpiť, keď sa jej pohľad stretol s maminým. Zrazu sa jej pohár vyšmykol a padol na zem. S treskotom sa rozbil a voda sa rozliala po dlážke.
-Kristepane! Dávaj pozor! – skríkla mama a siahla po handre.
-Ja to utriem. – povedala Veronika, vzala jej handru. Utrela dlážku a vyzbierala črepy. Keď ich vyhodila, sadla si tiež za stôl.
-Hm... tak čo je nové? – spýtala sa, akoby sa nič nestalo. Mama sa zamračila. Pozrela na otca, potom na Veroniku.
-Otec ti to povie. – vzápätí sa zdvihla a odišla. Veronika za ňou chvíľu prekvapene pozerala. Obrátila sa na otca.
-Tak čo sa stalo? – spýtala sa, o dosť rýchlejšie než chcela.
-Mali ste s mamou plán na víkend? – vrátil jej otec otázku.
Veronika v duchu zaúpela. Tatko nemal vo zvyku vyhýbať sa odpovediam.
-No... áno. Mali.
-Vieš, z našej firmy...odišiel jeden šofér. Jeho miesto ponúkli mne. Mal by som kratšie smeny, skôr budem doma. To miesto mi dajú... ak doručím prvú dodávku. Tento víkend.
-Aha. – odvetila Veronika a zahľadela sa na jedno miesto na dlážke.
-Mrzí ma to. Ale za jeden večer, čo budem preč... budem potom každý večer doma. S vami. – usmial sa ňu otec.
-Dobre. Mne to nevadí.
Veronike to nevadilo. Trápilo ju to, ako sa tvárila mama. Keď sa na ňu pozrela, z jej tváre bolo cítiť napätie, bezmocnú zlosť. Inak by jej ten pohár nevypadol z ruky. Stále civela na podlahu. V tieni stola sa leskol drobulinký črep. Taký malý, že z iného uhla ho nebolo vidieť. Veronika ho nechala váľať sa pod stolom a vrátila sa do svojej izby. Na okamih zbadala mamu v obývačke. Sedela na gauči a zamračený pohľad upierala von oknom. Tvárila sa, že tam čosi sleduje, aj keď už bola vonku tma. Veroniku z ničoho nič striaslo, akoby bytom preletel ľadový prievan.

V sobotu ráno celé mesto zahalila ťažká sivá hmla. Veronika otvorila jedno oko a ponad vankúš si obzrela izbu. Jej pohľad sa skĺzol po zarosenom okne na hodiny. Pol desiatej.
-Taký ochrápaný deň...– pomyslela si Veronika znudene. Pár krát sa prevalila v posteli. Nechcelo sa jej vstať, hoci už necítila ani štipku únavy. To počasie ju z postele vôbec nelákalo. Nakoniec vstala, natiahla sa.
-Hm...tento víkend by mohol byť trochu iný. Dám si raňajky. – pomyslela si Veronika, no vzápätí znova pozrela na hodiny.
-Nie, nedám si raňajky. To bude desiata.
Vošla do kuchyne. Za stolom sedel jej otec, dokonca ešte v pyžame. Sedel čudne zhrbený, akoby znudený a na stole pred ním stála šálka.
-Dobré ráno. – ozvala sa Veronika. Otec zdvihol zrak od šálky.
-Dobré ráno, aj tebe. Vyspala si sa? – odvetil s jemným úsmevom. Prikývla. Napriek tomu úsmevu sa Veronike čosi nezdalo. Sledovala, ako otec krúži lyžičkou v šálke. Mal tam kávu. Zo šálky sa neparilo, vlastne to bola úplne studená káva. A otec ju aj tak zamyslene miešal. Veronika si z chladničky zobrala maslo a džem. Odrazu sa zdvihol aj otec. Veronika naňho pozrela s otázkou v očiach, no on iba otvoril špajzu a podal jej rožky. Veronika sa nad sebou pousmiala. Bol to nezvyk.
-Ďakujem. – zamrmlala a posadila sa. Otec jej podal tanier.
-Netrús.
-Jasné.
Potom zobral šálku, vylial celý jej obsah do drezu a odišiel. Keď Veronika dojedla rožok s maslom a džemom, umyla po sebe tanier a šla sa prezliecť. Otec bol v obývačke, pozeral televízor. Veronika si k nemu prisadla a pozerala s ním. On však držal v ruke ovládač a stále prepínal z jedného kanála na druhý.
-Myslíš že mi to odpustí? – spýtal sa zrazu.
-Ale áno. Veď potom už budeš s nami každý večer, nie?
-Áno, budem. – odpovedal jej a objal ju okolo pliec. –Len s vami.

Poobede šla Veronika do parku. Mama stále nebola doma, čo nebolo bežné, no dnes Veronika nič také nevnímala. Sídlisko bolo ponorené do otupných sivých odtieňov. Hmla stavala mliečnu stenu cez ktorú nebolo vidieť ani na jeden blok. Veronika pomaly kráčala chodníkom, ktorý viedol krížom cez park. V tom parku sa cítila ako doma, chodievala tam odjakživa. Ale dnes sa jej zdal akýsi cudzí. Stromy, čo so zimou bojovali o svoje posledné listy, vyzerali ako kamenné sochy. Ako sochy vytesané v obrovskej náhlivosti a strachu. Tu a tam medzi panelákmi zahučal nápor vetra, zašušťalo napadané lístie. Veronika stále kráčala. Medzitým hmla zhustla a viditeľnosť klesla na niekoľko krokov.
-... NORMÁLNY!
Koniec vety preletel vzduchom, odrazil sa niekoľko krát od stien domov a zanikol v hustej hmle. Veronika nevedela, z ktorej strany zvuk prišiel, no zastala. Bol to Kalesov hlas. Hmlou sa rýchlo priblížili bežiace kroky. Bežiaci chlapec sa obzeral cez plece. Veronika ho zbadala v poslednej chvíli. Vrazil do nej, spadli na zem. Zmätene na ňu pozrel.
-Prepáč. – pomohol jej vstať.
-Bobi, ty si strašný. Čo sa deje? – zahundrala Veronika. V okamihu k nim pribehol Kales, vydýchal sa a zasypal Bobiho nadávkami.
-Povie mi niekto čo sa deje?!
-Tento somár mu rozrezal gumy na aute! – vyštekol Kales a vytrčil ukazovák na Bobiho. Pritom mu skoro vypichol oko.
-Komu?
-Karolíkovi! Profesorovi Karolíkovi! Keď mu sám Karolík stál za chrbtom! – vrieskal Kales.
-Ty si...? – Veronika sa obrátila na Bobiho, no Kales ich postrčil.
-Preč!
Na rohu parku sa objavil starec v plášti, zadychčaný a rozčúlený. Všetci traja sa rozbehli na druhý koniec parku, zabehli za roh a bežali až k potravinám vedľa Kalesovho domu.
-Ty snáď nemáš rozum!
Bobi stále zazeral do zeme.
-Modli sa, aby ťa nespoznal, lebo sme všetci v háji. To je neuveriteľné!
Kales sa opieral o múr a ruku mal na čele. Oči mal vyvalené a na tvári skutočne zhrozený výraz.
-A ty...
Pozrel z ničoho nič na Veroniku. Snažil sa ovládnuť svoj divý výraz.
-Kde si bola včera? Vieš že v piatok sme tu všetci!
-Ja... doma. Akosi sa mi nechcelo.
Kales na ňu pozrel, akoby bola chorá.
-Nechcelo sa ti? Tebe sa nechcelo? Vždy si to ty, kto nás ťahá von! Ešte aj Riči tu bol a teba nikde... teda, som zmätený.
-Prepáč. Mala som taký sprostý deň.
Bobi konečne zdvihol hlavu.
-Ale mali sme zas niekoho navyše. – ozval sa. Vzápätí ho Kales prebodol vražedným pohľadom.
-Áno. Tá za to môže. Dofrasa, Bobi! A ty si ju musel počúvať!
-Koho?
Veronika začala ľutovať, že nešla v piatok von.
-Takú slizkú pijavicu. Ako sa len volá... – začal Kales.
-Luka. Zdalo sa mi, že je fajn. – dokončil Bobi.
-Budem hádať. Pekná. – pustila sa doňho Veronika.
-Áno. – priznal Bobi.
-Blondína. – pokračovala Veronika.
-Jasné. – odvrkol Kales. –Ale odfarbená. Vedela, čo robí.
-To je blbé.
-Úplne. Keď Bobi odchádzal, išla s ním. Vraj to má rovnakým smerom. A potom sa rozprávali o Karolíkovi. Všetko jej nápad. – vysvetlil Kales.
-Budem sa s ňou musieť porátať. – odvetila Veronika hrozivo a potom sa potichu rozišli.

Kým sa Veronika vrátila z prechádzky (trvalo jej to dlhšie, než plánovala, lebo sa musela vyhnúť parku), vonku sa zotmelo a lampy znova prebrali stráž nad tmavými uličkami. Veronika tíško vkĺzla do bytu. Mama spala oblečená na gauči v obývačke. Veronika ju chvíľku sledovala. Jej mama ležala na boku a zo spánku sa mračila. Ktovie, či sa s otcom dnes stretli? Veronika smutne privrela dvere a vošla do svojej izby. Teraz to bola malá tmavá kobka, žalúzie pripomínali mreže.
-Všetko sa zrazu tak kazí... – vzdychla si v duchu a hodila sa na posteľ. Na tmavom strope sa váľal fľak svetla v pouličnej lampy, rozkrájaný na pásiky tieňom žalúzií. Na chvíľku sa k nemu pridalo jasné biele svetlo auta. Veronika sa znova zdvihla a zamierila do kuchyne. Na tmavej chodbe do čohosi zakopla. Bola to jej bunda, hodená v kúte. Veronika pozrela na dvere obývačky, za ktorými oddychovala jej mama. Zdvihla bundu a zavesila si ju.
V rovnako tmavej kuchyni si zobrala veľký pohár, nahmatala fľašu s minerálkou. Pohľad jej zaletel pod stôl. Uprostred temného kúska podlahy žiaril sklenený črep. Veronika otvorila fľašku, naliala si z nej do pohára a odpila si. Znova pozrela na to miesto, kde nechala posledný črep. Nič tam už nežiarilo. Veronika sa zamračila. Potom položila pohár, zohla sa a prešla dlaňou tam, kde sa váľal črep. Nezacítila žiadny ostrý predmet. Vôbeč nič.
-Zvláštne.– povedala si a znova siahla za pohárom. Medzi prstami zovrela len vzduch. Prekvapene pozrela na miesto, kde mal byť pohár. Nebol tam. Pozrela späť pod stôl. Presne tam, kde bol predtým čriepok, stál teraz pohár s minerálkou. Veronika pokrútila hlavou.
-Šibe mi. To nie je možné.
Zohla sa za pohárom. Vzápätí sa udrela o hranu stola a zostala ubolene sedieť na zemi.
-Dočerta!
Vstala a zažla svetlo. Poobzerala sa po kuchyni. Pri svetle vyzerala o trochu menšia. Pohár stál na kredenci. Tam ho Veronika položila. Pozrela sa aj pod stôl, no črep nenašla.
-Hrozné.
Veronika si znova odpila z pohára. Potom si ho zobrala do izby. Pred dverami do izby zastala. Boli zavreté. Nikdy nezavtárala dvere.
-Tak dosť. Stačilo!
Nahnevane stlačila kľučku a otvorila tie dvere. Vzápätí spoza nich vyletel ohromný prievan a zhodil ju na zem.

Dva týždne predtým slávila Veronika pätnáste narodeniny. Nikdy nevedela, čo by mala k narodeninám chcieť. Praktické veci a oblečenie si kupovala v priebehu celého roka. Napriek tomu za ňou vždy prišla mama s tou istou otázkou.
-Čo by si chcela na narodeniny?
-Neviem. Len malé prekvapenie.
Keď bola malá, bolo to také isté. Miesto vymenúvania hračiek a iných darov jednoducho vyhlásila, že chce len malé prekvapenie. Postupne však prekvapenia prestali byť prekvapeniami a narodeniny už neboli sviatkom. Veroniku to netrápilo. Pre ňu boli sviatky tie dni, ktoré boli niečím iné. Nie tým, že je výročie jej narodenia, alebo že v obývačke svieti vianočný stromček. Jej sviatky nikto neslávil.
Keď sa blížili jej pätnáste narodeniny a mama sa jej spýtala tú starú známu otázku, dlho nevravela nič.
-Prekvapenia už na nič nie sú. Nechcem prekvapenie. – ozvalo sa v jej hlave. -Chcem niečo iné. Niečo čo ešte nepoznám. Ale tak, aby to nebolo prekvapenie...
Veroniky sa zmocnil zvláštny pocit. Kdesi vo svojom vnútri cítila jedno skutočné prianie. Celkom bežná vec. Ale...
-Niektoré priania si musím splniť sama. – povedala mame potichu.
-Prosím?
-Ale nič. Bude mi stačiť... malé prekvapenie.
Mama si vzdychla.
-Taká si náročná, a pritom nič nechceš.
Potom odišla a nechala Veroniku snívať.
-Čo to bolo za prianie? – spýtala sa sama seba Veronika. To jasné a zrozumiteľné želanie, čo jej znelo v duši... aj tak nevedela čo to je. Trochu zavrtela hlavou a pozrela sa z okna. To prianie bolo čosi zbytočné. Určite. Ako keď sa jej v lete nechcelo ísť von, až keď prišla búrka, dostala strašnú chuť vybehnúť do dažďa.
Do parapety začali bubnovať ťažké kvapky. Vonku bol svieži večer a dážď dával vzduchu úžasnú vôňu. Veronika sa zdvihla zo stoličky a otvorila okno. V byte sa strhol prievan a zabuchol dvere.

Veronika sa náhle trhla a vyletela zo spomienok. Ležala na zemi a v hlave mala desivé ticho. Skúsila otvoriť oči.
-Čo...?
Nevidela nič. Zdalo sa jej, že leží uprostred hustej hmly. Oprela sa rukou o podlahu, aby vstala. Nebol to koberec, aký má v izbe. Dlážka bolá sivá a studená.
-Som vonku? – položila si otázku a rýchlo vstala.
Nie, nebola vonku. Necítila žiadny chlad, ani poryvy vetra. Ale aj tak si pripadala ako vtedy v parku. Bola to presne taká istá hmla. Pomaly sa otáčala a hľadala niečo, čo by sa dalo v nepreniknuteľnej sivej clone vidieť. Po chvíli sa jej začalo zdať, že vidí obrysy niečoho obrovského, no to ju len miatli jej prekvapené oči. Vtom si znova spomenula na svoje narodeninové prianie. Teda na to, ktoré povedala mame.
-Chcela som prekvapenie. Tak tu je. – zamrmlala pochmúrne.
-Je to pekné, ale radšej by som sa vrátila domov! – zvolala nahlas, akoby to skutočne bol darček k narodeninám. Znovu sa rozhliadla. Spravila niekoľko krokov a nahmatala stenu. Mala rovnaký mŕtvy sivý odtieň, ako hmla okolo. Vôbec nebola vidieť.
Veronika šla pozdĺž steny a natrafila na roh. Kráčala ďalej, až našla v stene dlhú zvislú ryhu. Vedľa nej bola kľučka, no bez kľúčovej diery.
-Výborne. Dvere.
Veronika stlačila kľučku.
-Sú otvorené, otvorené, otvorené, prosím!
Otvorila dvere, prešla na druhú stranu a obrátila sa. Zavrela ich za sebou. Potom sa obzrela na priestor, do ktorého vošla. Kým stihla niečo zbadať, všetko okolo nej potemnelo. Veronika sa z náhlej tmy zapotácala a spadla. Takú tmu ešte nevidela. Aj pod zavretými viečkami je viac svetla. Zatvorila oči a znova ich otvorila.

Spoznala vzor na koberci, otvorený dokrčený zošit na stole a plyšáka bezvládne sediaceho na skrini. Bola zas vo svojej izbe. Ležala uprostred izby a jej pohľad zmätene lietal z jedného kúta do druhého.
-Čo to bolo...? Už mi načisto preskakuje. Mám vidiny.
Veronika sa prevrátila na chrbát a dlhú chvíľu nehybne civela do bieleho stropu. Vonku bola stále tma. Musela byť bez seba len chvíľku. Ale zdalo sa jej, že v tej studenej sivej miestnosti strávila kopu času. Vždy keď si na to spomenula, chytala ju triaška.
Mala pocit, akoby jej nikto vypláchol hlavu. Bola v tej miestnosti, otvorila dvere...ale čo bolo predtým? Na to si nevedela spomenúť. Vybavil sa jej rinkot rozbitého skla. Náhlivo otvorila dvere a pozrela na zem, kam predtým spadla. Nebol tam ani pohár, ani mokrý fľak od vody, nič.
-Mama to musela upratať. Ale...
Veronika nevedela, čo sa jej vlastne stalo. Riešila niečo s tým pohárom, a potom... potom už len tvrdla v tej sivej izbe.
-Ty teda vieš tráviť víkend. – ozvalo sa vyčítavo z obývačky. Mama si všimla, ako bezradne postáva na chodbe. Veroniku zamrazilo.
-Čo keď sa dozvedela o Bobim, o Kalesovi...? Alebo ju rozčúlil ten môj záchvat... - vravela si Veronika a opatrne vošla do obývačky.
-Hm, čo sa stalo? – spýtala sa krotko.
-Nič. Celý deň sa vyvaľuješ v posteli a potom tu chodíš ako mátoha. Mala by si športovať. – odvetila mama ponad stránku časopisu.
-Celý deň??
-Áno, celý deň.
-A aký je dnes deň?
-Nedeľa.
Veronika vyvalila oči a vzápätí sa obrátila, aby to mama nevidela. Nedeľa? Bola mimo skoro dvadsaťštyri hodín! A mama si to ani nevšimla.
-Preboha.- vydýchla Veronika, zavrela sa v izbe. Zvalila sa na stoličku a ponorila si tvár do dlaní. V tom momente jej zapípal mobil. Veronika ho šokovane schmatla. Prišla jej správa.
Keby si sa chcela stretnut...v pondelok po skole v parku.
-Dávid...- potešila sa Veronika a náhlivo odpísala.
Ano, pockam ta.
Odoslala správu a spokojne si oprela hlavu o dlane. Znova mohla na všetko zabudnúť a tešiť sa. Posadila sa na široký parapet pod oknom, otvorila žalúzie a sledovala pokojné večerné sídlisko.
Na parkovisko práve prišlo auto. Vystúpil z neho vysoký chudý chlapík, otvoril kufor a chystal sa niečo vyložiť. Vtom k nemu dobehol pes a začal sa mu motať pod nohami. Chlapík vybral z kufra veľkú krabicu a zároveň sa snažil psa odohnať. Krabica mu padla na nohu a po psíka si pribehlo malé dievčatko. Medzitým kdesi v diaľke hrmeli zoraďujúce sa vagóny vlaku a od niektorých susedov doliehal zvuk televízora. Toto bola Veronikina hudba. Hudbu väčšinou nepočúvala, ale keď sa potrebovala upokojiť, otvorila okno a počúvala tieto zvuky. Dávalo jej to pocit, že všetko okolo seba pozná. Ešte aj keď zaspávala, vonku šumela premávka na ceste a vietor vyhrával svoje obľúbené skladby.

MC De8IL freestyle

HELÁ, HELÁ, TO JE MELA! SALMONELA LETÍ Z TELA!...

- VOL.1 - SALMONELA
HEJ, PES! ČO CHCEŠ? DNES JE DNES, TAK HORE BEŽ, HORE BEZ! NO MÓRE, LEZ! BEŽ PO AZBEST! A ZBES...ZBES...ZBESILÝ BEH. NA PAPULI SNEH JE NEUVERITELNÝ PECH. ECH?! BER MECH A UŽ NECH TO FIČÍ! A KRIČÍ: TO MA ZNIČÍ, ALE ŠAK MÁM PIČI! TO JE NIČ, ZASE TYČ... JEDNA DVE TRI, KRIČ NA TRIČKO S VEVERIČKOU! ŽADNY VANISH, TO JE NA GAŠTANY! HAMI, HAMI, ANI SLANY MANÍK NA NICH NIČ NEZACHRANI! A ICH KLANY... MAMI, ZAŠI MI RANY! JÁÁÁÁU! ČREVO LEŽI MI VO VANI! SYSTÉM MOJ ČREVNÝ NENI PEVNÝ, KEĎ MI HO ŽERÚ ČERVY, MOJE NERVY!!! UŽ ASI NEDÁ PRE DEDA EDA VRECO NA PLECO... ALE PREČO GRCÁ LEČO? TO JE ČO? ČI UŠLO MI NIEČO? TO JE PRČA! GRCÁ A CELÝ SA RÚCA. SKRÚCA MU PLÚCA! A TIEŽ KUCKÁ! OBČASNÁ NEVOĽNOSŤ JE ĽUDSKÁ, ALE TO BUDE TÁ OSTROLÚCKA. NO LUCKA, UŽ MÁ Z UŠÍ ÚČKA, A TIEŽ Z NOSA. ČO STALO SA, DOSTALO SA VON A SPRUDKA! KRÚŤ KRUTÝ STRUK JAK SKRUTKA. TU PÁCHNE HORŠIE JAK KADIBUDKA. JE TU CÍTIŤ DŽÚSY, ČO V SEBE DUSIL. TO SÚ PRE NÁS NEVÍTANÉ PLUSY! ČO VŠETKO ZNÁŠAŤ MUSÍ... MÁŠ PRAVDU NA BRADU JE TU STRAŠNE SMRADU. PRIEVAN Z HLADU. ŽE RADŠEJ NEZOŽRAL TÚ MLADÚ, ZA TO MÁ TERAZ TROCHA POD NÁLADU. OZAJ LEN TROCHA, ALE OCHÁ A HÁDŽE PÓZY MRTVEHO HROCHA...NECHCE TOHO VELA. HELÁ, HELÁ, TO JE MELA! SALMONELA LETÍ Z TELA! STRELA AKO Z DELA A V KSICHTE CELÁ BIELA. BÉLA! TO ČO NA STROP VESIL?! NESIL TO, ŠAK JAK VTÁK AK NAPNEŠ PRASKNEŠ NA KNEŠ. VIEŠ? A STAČILO NA DNES!

- VOL. 2 - SMOLA NA PÄTÁCH
ŽE PRESTAŤ? TO SA MOŽE MNE STAŤ AJ NESTAŤ! TAKÉ SÚ DNESKA MESTÁ! CESTA A GESTÁ, ČO IM NECHCEŠ TLIESKAŤ! ANI VRIESKAŤ... TMAVÁ VRAVA, HLAVA HARAVARA A KRAVA ŤA DO RITI DÁVA? NAUČ SA V TOM PLÁVAŤ! NEBRAŤ ALE DÁVAŤ A DAVOM MÁVAŤ. BUDE ŤA MÁTAŤ, ČO NEMÁŠ A MÁŠ MAŤ? HLAVNE ŽE MÁŠ TRAŤ A Máš KAM SRAť! SA NESTRAŤ, SA NETRAS! LEBO TO, ČO ŤA STRIASA, MOŽE BYŤ TVOJA SPÁSA. KRÁSA A JEDINÁ SPRÁVNA TRASA! BUDE FASA AŽ SA CHYTÍŠ DO LASA, BUDEŠ KLASA. POTOM TO UŽ POJDE SAMO. ZOŽENIEŠ PAR KRÁMOV, KÁMOV. STANEŠ SA TVÁROU ZNÁMOU. SI NAD SNEHOM! TVOJ REHOT BEZ BREHOV MÁ KAŽDÉHO! Z TOHO VYŤAŽÍŠ, NAD ŠECKÝMI LUZERMI A BUZERMI ZVÍŤAZÍŠ, JEDNU PÁRTY PREMRDÁŠ A UŽ NEMRHÁŠ, UŽ NEVRHÁŠ TIEŇ LEN PRE BLBÝ SEN. PRE PEŇ, ČO PRIŠIEL O KOREŇ. UŽ TO LEN OKOREŇ A NA TRIKO PAPRIKOU NEŠETRI. NA SESTRY MOŽEŠ, AJ NA LETY V POVETRÍ! NEVETRI JAK DOGA ALE SMOGA SA NADÝCHNI A KÝCHNI. A PICHNI! NO ALE O NIEČOM I NOM JE TO POTOM. TVÁR SA TI SKROPÍ STUDENYM POTOM A KRČÍŠ SA ZA PLOTOM. LEBO JE TU DÉMON! TEN ČO SI HOVORÍ NEVOLAJ-MA-MENOM... ZATOČÍ S TEBOU JAK S VRCHNÁKOM NA TUBE S MRÉMOM. JE PROSTE SPROSTÉ, AK MÁŠ NIEČO PROTI JEHO GÉNOM. KEĎ ŤA RAZ ZAKRYJE SVOJÍM TIEŇOM...KONEC. NA PREDMESTÍ Z PÄSTÍ TREŠTÍ, ČO SA DOŇHO ZMESTÍ, TO ZNES TY! ZUBATÁ SI LEŠTÍ! PLEŠTÍ OČI DO NOCI...OCI, MÁM BLBÝ POCIT! POCÍŤ, JAK TO LETÍ! SMETI TMAVEJ PLETI, GANGY ZLÝCH DETÍ, TAK AKO JE TI? NEKONEČNÉ PLOTY A ZA NIMI S TÝMI INÝMI mi ZNEJÚ NOTY, NORÍM BOTY DO TEMNOTY, NO TY...! ACH, TEN PRACH V OČIACH STRACH A SMOLA NA PÄTÁCH, NAPÄTIA NABERÁ. NA PERÁCH, NA DVERÁCH, NA STENÁCH SLOVÁ: JE znova NOVÁ DOBA! TÁ VIE ĎOBAŤ, HLODAŤ, ČISTÁ ZLOBA, JAK CHOROBA. NA TO SA NEPODOBÁ. JE DOBA OBÁV. Z TOHO ČO JE A Z TOHO ČO BUDE. ČO PRÍDE PO NUDE? PO KĽUDE?! ČO BUDE V ĽUDE UŽ BUDÍ ĽUDÍ! ÚDY, OBLUDY A KDEKTO BLÚDI... ŠIJÚ SA BÚDY, JE ICH TREBA? KEĎ PRÍDE NA LÁMANIE CHLEBA: PRE MŇA A PRE SEBA. A TEBA MOŽEM JEBAŤ! TO TREBA VSTREBAŤ. A HLAVNE SA NEBÁŤ. KABÁT PREVRÁŤ A ĎALEJ ŽIJEŠ! PIJEŠ, SLABÝCH BIJEŠ A DO SILNÝCH HUSTÉ SLOVÁ ŠIJEŠ! A KEĎ JE ZLE NEVEŠAJ BIELU VLAJKU! ZAČNI VÁLKU! ŠAK NA TO MÁŠ PÁLKU A BANDU, ČO SA KLANIA TVOJMU ŠPALKU! A NA KAŽDÝ KSICHT, ČO VRAŽDÍŠ, NA OBÁLKU NEZABUDNI VLEPIŤ ZNÁMKU!

- VOL.3 – GANGSTA CHOROBA
POČÚVAJ bratu! na novinku: hoď sa na výrobnú linku, daj sa do kelímku! probiotik acid riedky, slabý na výsledky, ale má vitamíny všetky! a navrch že: zatrepať! sa kukni na seba! čistý tulák, výkon nula a len spotreba! fakt tu netreba tie tvoje ksichty kyslé. v istom zmysle si jak sysle. daj to mu systém, šak sme tu my a my sme mysle! my sme tu dnes a sme messy! žiadni češi stavaní na henesí! sme tí, čo ich neni treba kriesiť! sme tu, kde ty nie si! tvoja nemesis! a čosi puká...kukám že je konec tvojim šnúrkam. nemestíš sa do vlastných gatí! sa stratíš v spleti tratí. tam platí že už ti nepomože tati! si hrbatý jak ťaháš dráty. ale jak scvokneš sa, potkneš sa a už nepošleš si S.O.S. ale hrať mŕtvolu vieš, kopu toho zješ a všetko to z teba letí rýchlo prešš...a pleš máš! sa teš! hráš na paty, si z každej somariny nasratý a potom na špaty sa točíš ožratý. je v kýbli tvoj svet! v kope sena ihly hrot ti je na kokot a hľadáš odpoveď! koniec je vtedy až, keď ju zbadáš... ale padáš, ona ťa lízne a zmizne hneď... ráno ,večer ,či na obed, je stále vpred! kde tlačíš vred a šnupeš kúsky farebných kried. ani logopéd ti nedá cesty späť! už nič ti nikto nedá. iba počká kým skapeš, tvoje mandle predá. tvoj ksicht, tvoja tvár z hnoja a moja tiež tak bledá, ti napovedá: choroba sa liečiť nedá! kým nemáš pásik rovný, tak ešte hovníš. skladáš rýmy z nadávok a rýmy do nadávky. dávaš nával. plávať v sračke učíš svoje dávky. celý špitál, už sa spýtal. dáva stávky. to nebude iba nádcha... čo tu predvádzaš je solídna a čistokrvná zápcha! chacha! daj si bacha, lebo natrhneš si bracha. bude sprcha čosi vyprchá a z teba nezostane nič, len mrcha. a zas neni žiadna posteľ suchá...taký bordel si nechal, že naň nesadne ani mucha!

LLegenda o LLiazke

LoL...tribute to KiLLo.

LLEGENDA O LLIAZKE I
AKO SA LLANG NARODIL A PREŽIL
Kedysi dávno, keď na pravlasti československej ešte dohasínal socializmus, v kraji vysoko v horách, kde krabice s výhľadom do ulice išli na dračku, medzi prostými ľudmi Kultu LLiazky, narodil sa LLang.
Bolo to skoro zdravé dieťa, pýcha rodiny. Svojím zvučným „Luééé!“ zháňal každé ráno ovce na pašu, bol užitočný a obľúbený. Nažíval si vo veselosti a pokoji, až raz prišiel studený zimný deň a posvätná LLiazka primrzla. Rada starších sa zbehla a bola porada Najvyššej krabice.
Ako sa starší radili, LLang práve zháňal ovce z paše. Už neposlúchali jeho „Luééé!“ a to bolo zlé. Odkedy posvätná LLiazka zamrzla, nič nešlo tak, ako malo. Darmo LLang vyluéééával na ovce ,darmo ich fackoval po zmrznutých hlavách. Nakoniec to vzdal a vybehol na vrchol kopca, aby celej dedine zvestoval svoj neúspech. Ako otváral ústa na svoje „Luééé!“ osvietilo ho tisíc voltov a hneď mu bolo všetko jasné. Zbehol do dediny a prišiel medzi starších s myšlienkou hodnou LLanga: „Luééé!“
Rada starších sa k nemu obrátila a ustrnula v úžase. LLang len prišiel a vyriešil celý problém! Hŕstka tých, čo ustrnutie prežili, sa vyhrnula z Najvyššej krabice a obkolesila posvätnú LLiazku. Bol čas na LLiazkový zimný tanec.
Začal prapradedo LLanog. Spravil dva kroky k LLiazke, potom padol na zem a zamrzol. Po ňom pradedo Langič a pratetka LLama, vybrali sa ruka v ruke k LLiazke. Na polceste padli na zem a zamrzli. V tej chvíli vyrazil zo záveja prastrýc LLangol a rozbehol sa rezkým krokom k LLiazke. Prišiel ku dverám, výdatne po nich tresol a zlomil si zápästie. Krivkajúc naspäť sa potkol a zamrzol. Statný dedo LLoglong sa napriamil s takým praskotom, že to zhodilo pár primrznutých vrabcov z neďalekého stromu. Potom schytil svoje verné vidly a rozbehol sa proti dverám. Ľad z dverí nárazom spadol, dedo LLoglong sa prebodol svojimi vernými vidlami a zamrzol.
Posledný bol tatko Lang. Pozrel na syna LLanga a potom na LLiazku. Zas na LLanga a zas LLiazku. Na LLanga, na LLiazku, na LLanga, na LLiazku, na LLanga, až sa mu zakrútila hlava, spadol na zem a zamrzol. LLang sa tak rehotal, že si vyhodil hubu z pántov. Odvtedy sa tvári ako kríženec Pepka námorníka a šibnutého Kojota.
S týmto výrazom zobral tatkovi Langovi kľúče, preliezol zamrznutých predkov, s tým istým výrazom vypáčil vidly z deda LLoglonga, vidlami dvere z pántov a s tým istým výrazom naštartoval posvätnú Liazku. To ale nevedel, že zbytok dediny má na korbe.
Koniec 1. časti



LLEGENDA O LLIAZKE II
AKO LLANG NAŠIEL NOVÝ DOMOV
Z dediny viedla len jedna cesta a tá bola v studených zimných dňoch, ako bol tento, zasypaná snehom. Všade okolo bol ľad a vyradené krabice pre susednú dedinu. S tým si ale LLang hlavu nelámal.
Keď už LLiazka odmrzla natoľko, aby bola pojazdná, skúsil sa pohnúť z miesta. Posvätná LLiazka bola zaparkovaná krížom cez koryto potoka. Nikto nikdy neprišiel na to, aký to malo význam. Teda keď LLang zošliapol plyn, LLiazka vbehla zadnou nápravou do potoka a nešlo s ňou pohnúť. Zároveň z nej LLang vysypal svojich súdruhov. Nevšimol si to, len ďalej šliapal na plyn, aby sa pohol. Kolesá prešmykovali a zasypávali súdruhov hustým bahnom. Súdruhovia prišli na to, že ich posvätná LLiazka trestá. Museli sa jej odvďačiť. Tak sa teda dvadsať detí zaprelo do posvatnej LLiazky a postupne ju vytlačili z potoka.
LLang sa potešil, že sa LLiazka neprotiví jeho vôli ani plynovému pedálu. Pekne poslúchala a šinula sa vpred. Nevedel o tom, kto ho dostal z potoka na rozbitú dedinskú cestu. Zobral to rovno cez Llingovu krabicu s teniskami, chliev deda LLoglonga až hore na kopec, kde nechal ovce. „Luééé!“ skúsil na ne zavolať. Keď neodpovedali, pohol sa ďalej. Počas tej malej zastávky súdruhovia dohnali LLiazku a naskákali späť na korbu. LLang sa spustil s LLiazkou dole kopcom. Po zasneženej lúke sa LLiazka šmýkala ako poriadne namastený tuleň. V kabíne sa triaslo úplne všetko okrem Llangovho skrutkového výrazu. Vtom jedno z detí preletelo cez priečku až na sedadlo spolujazdca. LLang zatiahol ručnú brzdu, vytrhol ju a tresol ňou decko po hlave. To upadlo do bezvedomia a vypadlo vypáčenými dverami von. Keď to videli ostatné decká, chytila ich panika. Medzitým LLiazka poslúchla ručnú brzdu a šmykom zastala na križovatke pri hrádzi. Niektoré decká uprostred šmyku vyskočili a zaleteli až do jazera.
LLang vyskočil z LLiazky vyhrabal odkiaľsi lopatu a žačal odhadzovať čelné sklo. Kým zišli z lúky, nakopila sa na ňom hrubá vrstva snehu a blata. Ako tak odhadzoval, udrel mu do hlavy akýsi plech. Bola to značka. Šípka z nápisom BLAVA. Pôvodne stála na rohu križovatky, ale LLiazke nemohla odolať. Nechal čelné sklo tak a nasadol do LLiazky. Značku si zobral so sebou a sledoval všetky ostatné, čo sa na ňu podobali. Viezol sa nekonečne dlho, ignorujúc vreskot súdruhov. Nakoniec, a to bolo už dlho po polnoci, sa s LLiazkou vybúral na úpätí kopca. Našiel to. Bolo tam všetko ako v jeho rodnej dedine. Krabice, tenisky ale aj plno iných vecí. Vyliezol na kopec, tak ako doma, keď zháňal ovce. „Luééé!“ zavolal a videl že za ním idú súdruhovia. Založil novú dedinu. Na skládke blízko Blavy.
Koniec 2. časti



LLEGENDA O LLIAZKE III
SŤAHOVANIE NÁDOROV
LLangova krabicová dedina prekvitala. Súdruhovia prinášali stále ďalšie a ďalšie krabice, aj skrutiek bolo viac než dosť. Raz ráno LLang sedel v Novej Najvyššej krabici a pracoval. Zbieral skrutky, čo ležali kdekade okolo neho a skladal ich na kopu. Potom ich zoradil do radov, potom do stĺpcov a potom ich znova pozbieral. Robil to už dve hodiny. Od sústredenia vraštil tvár, až z nej bola úplná skrutka. Tú má LLang dodnes.
Neskôr sa LLang dostal cez kanál, sklad a zásielkovú službu až do ústavu na výskum biologických porúch v Innsbrucku. Vedci si dlho mysleli, že jeho skrutka je dedičná, lebo nevedeli o jeho práci. Ale keďže nevedeli ani o jeho rodine, zabudli na to a LLang im utiekol. Ale vráťme sa späť do Novej Najvyššej krabice. Ako sa tak LLang hral, teda pracoval, dostal nápad: „Luééé!“
Konečne prišiel na to, čo mu chýba. Doma predsa každé ráno zháňal ovce. Musel si nejaké zaobstarať. Vstal a na celú dedinu zvolal: „Luééé!“ A potom čakal, čo sa stane. Pár súdruhov zdvihlo hlavy od rozpučeného pavúka, ale inak nič. LLang čakal hodinu, dve, tri, čakal celú večnosť. Nakoniec na ovce zabudol a vrátil sa ku skrutkám. Po hodine skladania skrutiek sa mu nápad s ovcami vrátil odtiaľ, kde medzitým bol, a tresol ho pritom do hlavy. Vlastne to nebol ten nápad, ale zárubeň dverí, ktorú mal opretú o stenu.
Keď sa LLang po zásahu pozviechal a oprášil, vydal sa svoj veľkolepý nápad uskutočniť. Vybehol z krabice, rozhodil tlupu súdruhov nad pavúkom a vyskočil sa kopec. Predtým tam bol v noci, takže nevidel nič. Tentoraz vyvalil oči na strašne obrovský šedý oblak, čo sa vznášal veľmi nízko nad zemou a brutálne hučal – Bratislavu. Samozrejme ju nevidel celú, len časť, ktorú miestni volali Trnávka.
„Luééé...“ pomyslel si LLang ohúrene sa urobil krok do prázdna. Priamo pod ním sa otáčal bager a nakladal odpad na nákladiak. LLang sa zrútil z kopca a pristál rovno na streche jeho kabíny. Spod nej sa ozvala dlhá reťaz nadáviek. LLang bol očarený. Našiel stroje, ako bola jeho LLiazka! Našiel svojich bohov, dokonca na jednom z nich stál. Bager sa obrátil a zamieril za nákladiakom. Medzitým si súdruhovia v dedine všimli, že LLang odišiel. S panikou sa rozbehli za ním a padali z hory odpadu. LLang videl že idú za ním a potešil sa. Znova sa sťahovali.
LLang z bagra zoskočil až medzi domami. Tam ho dobehlo posledných osem súdruhov. Spolu preskočili plot a usadili sa v dome za ním. To bola ich nová dedina. LLang ma znovu šťastie a majitelia domu boli na dovolenke. Zobrali so sebou aj psa, teda LLang mal žrádla dosť na celú zimu.
Koniec 3. časti


LLEGENDA O POSVÄTNEJ LLIAZKE IV
VEĽKÉ JARNÉ UPRATOVANIE
LLang prežil zvyšok zimy z (na jeho pomery) hojných zásob novej dediny. Súdruhovia sa naučili spolupracovať na otváraní chladničky a iných dôležitých rituáloch, ktoré pri založení dediny vznikli. Okrem toho našiel LLang v garáži skrutky a pustil sa do práce. Postupne prišiel na to, že majú šesť hrán. O niekoľko dní neskôr sa mu z nich podarilo poskladať pravidelný šesťuholník. Bol naň náležite hrdý. Preto nechal dvoch súdruhov hliadkovať vonku pred garážou. Hoci o tom nevedel, bol to veľmi prefíkaný ťah.
Keď sa trochu oteplilo, súdruhovia pootvárali všetky okná a vyhodili jedným z nich skrinku z akváriom. Prišli na to, že to robí veľmi zvláštny zvuk. Ďalším z ich obrovských objavov bol splachovací záchod. Jeho zvuk bol úplne úžasný. Keby ste išli v tej dobe okolo, tak nepočujete nič, len splachovanie záchoda. To ale po troch dňoch začínalo liezť na nervy LLangovi.
Nabehol do kúpeľne, vyhodil súdruhov a zvnútra zatarasil dvere zubnou kefkou. Súdruhovia boli bezmocní a LLang ich spoza dverí nahlas vysmial: „Luááhahaha!“ Potom vyliezol vytlčeným oknom von a strepal sa na strechu garáže. Z ničoho nič začali dvaja súdruhovia na stráži pred garážou vrieskať a zutekali do psej búdy. Tretí súdruh, ktorý sa zabával vyťahovaním klincov práve z tej búdy, sa tiež zľakol a zaliezol dnu ku kamarátom. Búdka bola bez klincov veľmi labilná a behom niekoľkých sekúnd sa rozsypala. Súdruhovia sa rozvalili v kope dosiek a vyplašene civeli na to, čo ich tak vydesilo.
Kus plota z ničoho nič odskočil na bok a spoza neho sa na dvor vrútilo obrovské monštrum s náhonom na všetky štyri kolesá. Ukrutne zavrčalo, dosadlo na trávnik a potom stíchlo. LLang ho sledoval bezpečne vyvalený na streche garáže. „Luéé.“ povedal si a čakal, čo sa bude diať. To monštrum malo kolesá, kapotu a motor. Rovnako ako jeho LLiazka a stroje, s ktorými sa zoznámil v zime.
Vtom sa na tom monštre otvorili dvere a vysypal sa z nich maličký fúzatý chlapík. Hodil krátky pohľad na rozmlátené akvárium v tráve a na pootvárané okná. Potom pozrel na mŕtvu mačku zavesenú na dverách, na sáčky od žrádla pre psa a na to, čo zostalo z jeho búdy. Pomaly prekľučkoval pomedzi sklené črepy, granule, chumáče výstuže zo stoličiek a kúsky surových špagiet až k oknu do kuchyne. Stôl chýbal a kuchynský dres, inokedy vydrhnutý a naleštený, bol plný oleja a hrdzavého náradia z garáže. Zo zle zavretých dverí chladničky kvapkala čudne sfarbená hustá hmota podobná skazenému jogurtu. Okolo poslednej stoličky sa naháňali dve decká a striedavo sa mlátili po hlavách hrncom a panvicou.
Malý fúzatý chlapík zafučal a sťažka sa presunul k oknu do izby. Zbadal koberec súvisle pokrytý omrvinkami najrôznejších farieb a veľkostí. Posteľ bola vyklopená na stenu a z pootvorenej skrine sa ozývalo hlasné štikútanie. Zakaždým skriňa nadskočila a posunula sa o pár centimetrov. Veľký kvetináč, pôvodne položený na parapetnej doske, sa váľal v rohu a jeho obsah vypĺňal lampu na nočnom stolíku. Samotný nočný stolík na prvý pohľad nepôsobil poškodený, iba stál hore dnom.
Chlapík znovu nahlas zafučal a odvliekol sa späť k svojmu veľkému autu. Tam skoro vrazil do LLanga, ktorý medzitým zliezol z garáže a chcel si monštrum obzrieť zblízka. Keď zbadal, že malý fúzatý chlapík naňho pozerá, zdvihol ruku s pravítkom a nadšene ho pozdravil: „Luááá!“
Chlapík mu vytrhol pravítko z ruky, bleskovo zmizol v aute a čo najjemnejšie tresol dverami. Napriek tomu to LLangovi podlomilo kolená. Auto znova zavrčalo, asi päťkrát hlasnejšie než predtým. Potom vyletelo na ulicu a prehnalo sa polmetrovou medzerou medzi značkou a smetníkom. Smetník zletel do prostred cesty a skotúľal sa o tri bloky ďalej. Tam zabil poštára a dve babky, čo sa rozprávali ponad plot. LLang si nahádzal skrutky do vrecka a vybral sa hore ulicou, kde sa monštrum šmykom predralo cez zákrutu a zmizlo mu z dohľadu.
Koniec 4. časti






LLEGENDA O LLIAZKE V
PRVÝ A DRUHÝ
Ako LLang sledoval monštrum, dostal sa ďaleko od rozmláteného domu a keď mu konečne ušlo, dostal sa ďaleko aj od malého fúzatého chlapíka. Ale jedno ráno, keď sa podľa zvyku prebudil v krabici a vyliezol von, znovu ho videl. Veľké, čierne, vrčiace a na štyroch kolesách. Rýchlo vstal a pohol sa smerom k nemu. Mal však tú smolu, že spal pri kanáli a práve v ten deň ho údržbári otvorili. V momente, keď vybehol na cestu, stúpil na miesto, kde mal byť podľa neho pevný kovový dekel. Ale nebol tam. LLang zletel do kanála a zachytil sa na rebríku len pár centimetrov nad vodou.
„Luééé!“ zareval a skúsil sa vytiahnuť naspäť. Priečka sa mu pod rukami najprv ohla a potom zletela aj s ním do špinavého prúdu. LLanga odnieslo dlhým kľukatým potrubím až do skladu. Vykotúľal sa z rúry, prepálil stenu kartónovej krabice a uviazol v nej. Všetko čo trčalo, boli jeho tenisky. Kúsok odtiaľ sa potácali dvaja skladníci. Ten chudší mal dobrých deväťdesiat kíl a oboja mali statočne vypité.
Odrazu sa jeden natiahol a udrel toho druhého do pleca. Potom sa neskutočne sprostým spôsobom zarehotal. Ten druhý sa po náraze oprel o kopu bedničiek. Bedničky sa s rachotom zosypali. Ten prvý sa zarehotal ešte sprostejšie. Kým druhému došlo na čom sa tak rehlí, prvý ho znova tresol do pleca.
LLang po pár minútach otvoril oči. „Lué.“ Pomyslel si a skúsil sa pohnúť. Nešlo to. Zakopal nohami. Nešlo to. Zrazu začul hlasný krátky zvuk: „Huáha!“ To sa ozvalo kdesi z tmy, ktorú mal všade okolo seba. Rozhodol sa,že vstane a pôjde sa za tým zvukom pozrieť. Ozval sa rachot a znova ten zvuk. LLang sa prevážil a krabica sa prevážila s ním. Vzápätí mu čosi kvaclo na tvár. Bol to čučoriedkový džem. Z ničoho nič do krabice čosi vrazilo a LLang znova skončil v bezvedomí.
Po ďalšej rane sa už Druhý nemal o čo oprieť, tak sa tvrdo sklátil medzi bedničky. Pri tom zakopol o kartónovú škatuľu, čo sa tam nečinne váľala a nahlas na ňu zanadával, že neuhla. Keď sa Prvý zarehotal do tretice a tentokrát totálne dementne, Druhý zdvihol krabicu. Bola naňho ťažká. Napoly z hnevu, napoly od prekvapenia ju šmaril na Prvého. A že bol Prvý ten chudší, nespravil nič, len krabicu s ťažkým žuchnutím presmeroval na pás a zložil sa na zem. Zarehotal sa Druhý. Znelo to tak idiotsky ako všetky tri rehoty Prvého dokopy. Krabica sa po páse prisunula až do kamióna a kamión ju odviezol neuveriteľne ďaleko. Vyložili ho za jedným z veľkých obchodných centier v Innsbrucku.
Koniec 5. časti





LLEGENDA O LLIAZKE 6
VIGVAM INNSBRUCK
LLang sa prebral na to, že sa s ním už vyše hodiny nič nedialo. Vyvalil oči priamo pred seba a potom sa posadil. „Lué.“ povedal si. Sedel vo svetle silnej lampy na akejsi bielej kocke. Pred ním bola obrovská kartotéka a hore na nej odložený plastový pohár s kávou. LLang otočil hlavu kúsok doľava. Tam boli dvere s veľkou zelenou nálepkou EXIT. LLang otáčal hlavu ďalej, až mu náhle zapraskalo v krku. Zvuk sa pár krát ozval okolo neho. „Lué...“ zahundral LLang a sklátil sa späť na zem. Takto toho videl viac. Skrinku, na nej klietku a v klietke bielu myš. Tá myš zúrivo behala v drôtenom kolese. LLang jej závidel. Vstal, podišiel k nej a rozpleštil sa o stenu z plexiskla.
Odlepil sa od steny, no jazyk mu tam stále držal. Zatiahol. Jazyk ho pritiahol naspäť. Znova zatiahol a znova sa tresol o stenu. „Luéé.“ pomyslel si podráždene a založil si ruky. Oprel sa do vdzuchu s tým, že jazyk snáď jeho váhu neudrží a odlepí sa.
Po dvoch hodinách LLang stále visel a jeho jazyk bol dvakrát taký dlhý ako predtým. Práve si zmyslel, že s tým niečo urobí, keď sa mu jazyk odlepil od steny a on sa znova strepal na podlahu. Po chvíli do miestnosti prišli dvaja doktori v bielych plášťoch. LLang ostal ležať na zemi, len sa prikotúľal smerom k nim a zaškúlil na nich.
Vytiahli ho z plexiskla, posadili do kresla a začali ho testovať. Medzitým jeden z doktorov zobral pohár z kávou, čo ležal hore na kartotéke. Odchlipol si z nej a potom ju vyšplechol na stenu. Keď odchádzal, LLang zaštikútal. Doktor od šoku vyskočil a treskol sa o zárubeň dverí. Schuti zanadával a odišiel. O chvíľu bol späť s druhým pohárom. Káva bola horúca a tak pohár postavil na kartotéku, kde bol predtým prvý.
Obaja doktori pozerali na LLanga, pripájali naňho rôzne prístroje, sledovali prastaré monitory maličké a potichu hundrali. Vtom LLang znova zaštikútal.
Doktor odskočil a vrazil chrbtom do katotéky. Pohár s kávou mu zletel na plešatú hlavu. Doktor zavrešťal. Zamával rukami, vrazil do dverí odrazil sa od zárubne, potom do nich vrazil znova a zmizol na chodbe. Druhý doktor vyšiel za ním. LLang vstal, schmatol klietku s myšou a rozbehol sa po chodbe opačným smerom. Na druhej strane boli dvere z ápisom EXIT. LLang sa do nich rozbehol a zvalil sa na zem. Neboli otvorené.
LLang položil klietku s myšou, otvoril dvere a vybehol. Potom sa vrátil po klietku a znova vybehol. Zase sa vrátil a zhasol na hodbe svetlo. Kdesi sa ozvali výkriky doktorov. „Luáá.“ povedal si LLang a vybehol na ulicu. Klietka mu vypadla, zletela pod auto. Auto zabrzdilo a LLang cúvol z cesty. Bol tam hrozný hluk, strašný rev. LLang si zapchal uši a odbehol.
Hlavou vyrazil dvere a skočil do krabice. Zo skladiska ho odviezli späť do Blavy, kde je dodnes a pácha ďalšie nehorázne LLcoviny.

Koniec LLegendy.

Jazykové okienko.

Velmi silno uderená jazykovedná práca.

Čevapčiči
Slovo čevapčiči označuje starý rod afroeurópskych miešancov. Základ tohto slova sa používalo ako prípona k menám rodových príslušníkov.
Mená príslušníkov boli tvorené jednoducho. Prapôvodné (krstné) meno príslušníka bolo upravené tak, aby končilo hláskou i a pridala sa prípona -vapčiči. Napríklad: Stani-vapčiči, Boni-vapčiči, Kri-vapčiči.
Najslávnejším príslušníkom rodu bola náčelníčka Zavšivapčiči, pôvodným menom Bašivapčiči. Práve ona založila spomínanú tradíciu tvorenia mien. Kedže vo raných fázach vývoja rodu čevapčiči mala mnoho odporcov, jej meno sa stalo heslom celého rodu v novom znení ako Baši-ma-v-p.či.
Mimo iného sa slovo čevapčiči v súčasnosti využíva na pomenovanie istého druhu jedla a v skrátenej forme ako citoslovce kýchania.

Odvodzovanie rozbíjaním
Táto metóda tvorenia slov je veľmi zložitá, preto väčšina jej výsledkov vzniká náhodne. Jej princíp spočíva v rozfranforcovaní dvoch podobných, no nezávislých slov a zošívaní ich častí. Výsledné slovo musí zodpovedať zlúčenine významov pôvodných slov.
Napríklad:
Kurátko + Kurátorka " Kurátkorka.
(V konečnom znení Akurát kôrka. Príklad je zjednodušený. Vo väčšine prípadov sa rozbíjaním odvodzujú oveľa zložitejšie a menej podobné výrazy, niekedy dokonca slovné spojenia.)
Výsledné slovo je významovou zlúčeninou pôvodných slov. Tvorenie významových zlúčenín je veľmi zdĺhavý a nepresný proces, preto sú výsledky odvodzovania rozbíjaním takmer nekonečne rôznorodé.

Krížový výplach
Slová sú lepšie ako plastelína.
Štrkáče.
Štrkáče poznáme ako druh hadov, charakteristických výrazným štrkaním za pomoci orgánu na chovste. Toto slovo je teda odvodené od slovesa štrkať. Teraz sa pozrieme na dané slovo pod krížovým výplachom, teda viacsmerným odpaľovaním niektorých jeho drobných častí. Jednou z najmenších častí je mäkčeň na písmene Š. Skúsime ho odstrániť.
Strkáče.
Nuž, slovo naberá o dosť iný význam. Totiž strkáč je niekto, kto niečo niekam strká. Skúsime pokračovať odpálením o trošku väčšieho kúsku, napríklad písmenka t.
Srkáče.
Opäť sa nám dramaticky zmenil význam. Ale pozor,...vraciame sa do skupiny zvukov! Zaujímavá zhoda... Skúsme zobrať ťažký tupý predmet a klepnúť do tohto slova z ľavej strany. Písmeno S, hoci je veľké a pôsobí neohrozeným dojmom, sa po náraze rozpadne a nebude nás už zaujímať. Medzitým písmeno r, ktoré má očividne vyvinutý pud sebazáchovy, utečie na opačný koniec slova.
káčer.
sme znova úplne inde... no všimnime si, káčer je rovnako ako štrkáč ZVIERA! Myslíte že je to náhoda?
Skúsme sa teda vrátiť ku slovu Strkáče a odpaľovať kúsky z druhej strany krížového výplachu.
Štrkáče.
Znova uchopíme spomínaný ťažký tupý predmet a upravíme slovo nárazom sprava. Je zrejmé, že drobné písmenko e nemá šancu. Hneď za ním je č. Toto písmeno je tiež malé, no jeho zvuk je veľký. č je druhé najvýraznejšie písmeno slova, je veľmi prízvučné. Vďaka tomu odolá nárazu a presúva energiu ďalej. Hláska á je veľmi slabá. Dokonca tak, že prepustí všetku silu nárazu bez poškodenia. To už sa nedá povedať o písmene k. Káčko so svojimi ostrými hranami a vytŕčajúcou stopkou schytá celý úder a rozpadne sa, podobne ako e.
Štráč.
Toto slovo je nepochybne jedným z mnohých zastaraných výrazov, už stratilo význam. Jediné riešenie je zobrať trošku plastickej trhaviny a aplikovať ju pod písmenko t. Po odpálení rozbušky sa úbohé t vyparí a rázová vlna zničí mäkčeň na písmene Š.
Sráč.
A sme doma...
Ponaučenie: Hraj sa radšej s plastelínou.

Krížový výplach II
anatómia.
... Skúsime najprv slovo jednoducho ostreľovať z oboch strán. Pod paľbou postupne zmiznú koncové písmená, teda prvé a posledné a, ďalej písmenko n a písmenko i.
atóm.
Veru, dostali sme sa k najmenšej častici látky. Ako vieme, ostreľovaním atómu nič prospešné nezískame, takže budeme pokračovať druhým experimentom s pôvodným slovom.
anatómia.
Miesto surového odstreľovania skúsime aplikovať trochu nostalgie a vrátiť písmenám,čo stratili. Začiatok slova pripomína ženské meno, hoci neúplné. Môžeme ho doplniť pridaním mäkčeňa.
aňatómia.
Pri experimentoch tohto typu sa často stávajú nehody. V tomto prípade treba vziať do úvahy, že mäkčeň má veľmi ostrý spodný okraj. Dopad na nevýrazné a jemné písmeno n bude mať o to väčšie následky. Ostrý mäkčen prereže písmeno n, ktoré zo slova vypadne a stiahne zo sebou aj ľahké hlásky a po oboch stranách. Celá Aňa tým pádom zmizla.
tómia.
Je čas zapojiť ťažsiu techniku. Tým sa myslí elektronika. Pod písmeno m zapojíme zdroj elektrického prúdu. Písmenko m sa stáva elektrickou cievkou. Susediace písmená ó a i sa stanú kladnou a zápornou elektródou. Dĺžeň a bodka tu pôsobia ako konce vodičov. V momente, keď sa cievka preťaží prúdom, oba konce sa zoskratujú a zhoria. Hlásky ó a i teda prehoria až na samotnú cievku, teda písmeno m. A všetko, čo po elektrickom požiari zostane...
tma.

DroBec.

Bol maličký pre more,
No veľký v rybníku,
Tento svet a ďalšie niektoré,
bránili mu vyniknúť.

Bol vždy viac, než vedel chcieť,
No menej, než kým sa mohol stať,
Občas mu vietor zavial do plachiet,
Zas inokedy fúkol do karát.

Nenápadný zdal sa, ako prach,
Ale bol tajomným tieňom v pozadí,
Hoci nie tým, čo máta po nociach,
Predposledným v obrátenom poradí.

Sfúknutý ako plameň sviečky,
Bezmenný pastier bez ovečky,
V zrkadle navždy pohľad detský.

V duši sny o vetre a slnko v dlani,
Stratil ho na ceste za poznaním,
Márne sa potom obzeral za ním.

Ostala mu len hudba dažďa,
Premočená nota každá,
V kolotoči prvá a posledná jazda.

Treba zametať pravdou, keď nie je čím,
Každý môže povedať: to sa naučím,
Ľudí zahodím a vrátim sa zas k nim.

Čosi vo vzduCHu

Krídla mi vzala, ona krídla mi vzala,
kde dvere sú dokorán, no nádej malá,
pošepky hľadela na verše skryté,
už nie som viac, tak pokojne spite.

Nevidím už všade zázraky,
nepočujem už v oblakoch draky,
nevraciam už sa do tieňov vecí,
zas chyby napraviť a rany zliečiť.

I tak osud ma neprestáva trestať,
motýľ som stále, čo nemá kde prespať,
slová o ktoré oprieť sa môžem,
tam zaspím, ony rozbijú sa o zem,

Zas nesú ma jedine krídla vlastné,
za svetielkom letím, nech len zhasne.
nech zhorí v ohni vlastnej vášne,
zas bude mi jeden okamih krásne.

svet si ty

svet sa zblbol, je nás väčší výskyt
na dnešok si všetci kupujú lístky
pred okienkom už stojí zástup
slnko kúpilo si zubnú pastu

tvoj úsmev ti už nechce závidieť
vietor zas šepol pár múdrych viet
o tom že každá hviezda raz zhasne
nepočúva ho nikto, veď je to jasné

ty si tá hviezda, plná sála na teba čaká
chcú svetlo a zvuk, z polystyrénu draka
že neprídeš, tak to už sa stáva
zajtra iní za uvidia čo je to sláva

prídu k prázdnemu pódiu ruky dávať
a o pár čísel zatiaľ vyrastie tráva
to nie je nič, veď ty si hviezda
pravda tu je, hoci sa nezdá

počúva svoju hudbu a sedí v rohu
v počmáranej sádre má umelú nohu
no predsa vstane a pozrie do neba
vstane a pôjde si kúpiť lístok na teba

pozeraj sa a počúvaj, lebo svet si ty
na krídlach širokých či pod zemou zašitý
uvidíš že pred tebou skladajú masky
lebo tiež chýba im ten kúsok lásky

nekráčaj slepo, svet si ty jediná
si súmrak, posledná večerná hodina
svetlo, čo rozoznie sa v očiach detí
to všetko si ty, tak ako je ti?

TMA

Keď čítaš knihu a ktosi zrazu zhasne svetlo, riadky ti ešte celé sekundy žiaria odtlačené na sietnici. Ale zmiznú. Všetko po čase zmizne a unikne pozornosti.
Nauč sa v tme hľadať. Nájdi slová vyryté v tvojich očiach. Nauč sa počúvať to ticho, ktoré ti tma šepká. Rozumieš jej? Tento svet môže byť oveľa väčší, než aký ho vidíš. Choď za ním, akokoľvek sa snaží ujsť. Nauč sa v tme čítať. Hocičo ti unikne, skús to znova nájsť. Ak sa vzdáš s tým že nevidíš, nič sa nedozvieš.
Nauč sa v tme vidieť. A aj tento príbeh bude oveľa jasnejší.

“Bež sa schovať. Utekaj.“ Slovo ako facka. Drsná ruka ťa odstrčí von z tieňa. „Choď domov, tu nemáš čo robiť!“ Nechceš počúvať toho veľkého chlapa v čiernej bunde. On je...nič, len... proste hrozba. Nepustí ťa do tmy. Tadiaľto nie.
„Je to jedno.“ Obrátiš sa. Ciest je viac a ty vieš. Kdesi hlboko v sebe vieš, že tma si ťa nájde sama. Tak ako si našla jeho. Pol dvanástej. Tvoje nohy sa neponáhľajú, ani keď sa pod nimi zrazu zrodí kruh svetla a tvoj dlhý tieň zablúdi medzi múry starého sídliska. Tiene sa pomaly rozlievajú. Myslíš si, že keď sa nadýchneš, zacítiš ich. Nie, to je len fabrika. Ďalšia smena končí, ďalší autobus odhrmotal zo zastávky. Pôjde ešte jeden. Potom už budeš sama.
Míňaš prázdnu zastávku. Ďalšia lampa, ďalší kúsok svetla. Zastavíš sa. Kroky, ktoré neviedli nikam, zrazu utíchnu a vnáraš sa do nočného šumu tejto špinavej štvrte. Kdesi za tebou, takmer z dosluchu, cítiš hukot komína. Dnes hučí naposledy. Popri ceste sa prehnala vlna jemného šuchotu. Zavrieš oči a predstavuješ si lístie. Košaté agáty ho tento rok zhodili skoro...až príliš. Nie sú to listy. Je august, a v ulici šuštia len smeti. Toľko sa toho zmenilo. Dnes už ani neskloníš hlavu od smútku. Tvoje slzy vedia rovnako ako ty, že sú zbytočné. Napriek tomu sa v tvojich očiach odrazia posledné svetielka tak jasne, akoby boli tvoje vlastné. Tvoje polnočne čierne oči.
Už bude dvanásť. Vietor sa vzdal ďalšieho pokusu zdvihnúť cíp tvojej bundy. Je úbohý. Úbohejší než kedykoľvek predtým. Stojíš v kruhu svetla a okolo teba tma pomaly hustne.
„Pohni sa.“ Po dlhej dobe sa vrátil. Tvoj vnútorný hlas. Máš pocit, že nie je o nič tichší ako ten skutočný. Pohni sa, kým ťa tma zhltne. Zdvihneš hlavu. Tvoja tmavá postava vyhrýza do kužeľa svetla neforemný fľak. Lampa na chvíľu zažiari v tvojich očiach. Zazeráš na ňu, tak ako na všetko už niekoľko dní.
„Keby to len mohlo skončiť. Len tak...z ničoho nič...teraz.“ Tvoja myšlienka sa zdvihla ako malátny netopier, nemusela letieť ďaleko. Lampa zhasla a ty si zmizla v náhlej tme. Tvoj výdych nikto nepočul. Mesiac ani hviezdy ťa nevidia. Zazeráš na zamračené nebo.
Nečakala si, kým znova uvidíš. Dobre si vedela, kam vedie cesta. Dnes budeš musieť prejsť ešte krokov. Veľa temných rohov a zákutí. Ktovie koľko z nich budú strážiť. A koľko z nich vôbec vedie k nemu. Oprieš sa od múr naľavo. Tvoj prsteň tíško cinkol o tehlu. Nemusí sa lesknúť, aby si vedela, že je tam.
„Neskončí to.“ Nenávidela si ten hlas. Chceš zostať silná, no takto to nešlo. Privrela si oči. Aj tak nič nevideli. Prvá slza sa ti skotúľala z líca celkom bez prekážky. Padala dlho. Tak hrozne dlho. Celé tie dni si čakala na jedinú slzu. „Je to tu. Moment, keď padneš do kolien.“ Nepadla si. Držala si sa steny a tvoj dych sa pomaly, postupne uvoľnil.
Nezreteľný bzukot stíchol a kruh svetla ďaleko za tvojím chrbtom sa vrátil na svoje miesto. Utrela si si slzu a obzrela si sa. Na zastávku sa došuchtali robotníci. Unavení a otrávení, vracali sa domov k rodinám. Zatrasieš hlavou. Na to slovo si nechcela pomyslieť. Zvlášť dnes. Kužeľ svetla vpíjal tvoj pohľad a ťahal tvoje oči. Za chvíľu príde posledný autobus. Doma ťa čakajú.
„Nie!!!“ Rozbehla si sa do tmy. Nemôžeš sa vrátiť. Po chvíli, s rukami na chladnej stene a srdcom, čo ti bolestivo mlátilo o rebrá, si zastala. Bolo to... celkom ľahké, no nie? Nadýchala si sa tmy. Strach zmizol, vzduch bol čistý. Čistý. Vietor sa náhle oprel o tvoj chrbát. Odopnutá bunda sa zatrepotala do vzduchu a pod tričkom ťa prepadol chladný vzduch. A hneď po ňom ozrutný škripot len pár krokov od teba.
„Pomoc!“ zjačal tvoj vnútorný hlas, no skutočné pery si pevne stisla. Oči vyvalené do tmy, odkiaľ na teba škriekal ozrutný strach. Drobné telo sa triaslo, prilepené na múr. Pripadala si si taká malá. Škripot ti naplnil hlavu. Odvrátila si tvár pred tým, čo sa k tebe s ostrým rachotom plížilo z tieňa. „Tu nesmiem skončiť!“ Spojila si ruky. „Prosím.“
Po chvíľke vietor nechal značku na pokoji a zavládol opäť len tichý šum. Tvoje spojené ruky sa stratili. Stála si v tuhom objatí vlastných ramien. Pramene tmavých vlasov stále poletovali v závanoch opatrného vánku, čo sa dral popri múre dolu ulicou. Vytiahla si si zips pod bradu. Už nikdy nepôjdeš s bundou rozopnutou. Nikdy.
Zahneš za roh a pery sa ti stále trasú. Pár krokov - víta ťa lampa. Slabo sa usmeješ a postavíš sa do kruhu svetla. Si tam v bezpečí. Aspoň na chvíľku, než sa vydáš ďalej. Tvoja cesta ešte ani poriadne nezačala.
Za dve minúty je polnoc. Stále stojíš pod vľúdnou lampou. Okolo teba sa vznáša prach. Zlatistým svetlom nabité chumáčiky krúžia vzduchom ako páperie strážneho anjela. Ruky máš opäť spojené. Tentoraz neprosíš o ochranu. Nemodlíš sa. Tvoje prsty sa stretajú na prsteni. Nikdy si nechcela nosiť prstene. Až do toho dňa. Navždy si to budeš pamätať. Ani nevedel, že máš narodeniny - len prišiel, dal ti pusu a tú malú krabičku. Tak ako vtedy, aj tu pod lampou ti perami preletí úsmev. Plachý úsmev. Neskúsené vtáča, pred ktorým stojí pridlhá cesta.
Tvoje oči opäť pátrajú hlboko v tme. Obkrúca sa okolo teba, chce ťa znova pohltiť. Oceán neblahých predstáv. Stojíš na okraji svetla. Jediný krok ťa posunie preč z dosahu ochranných krídel.
Nemáš sa kam obzrieť. Zastávka je za rohom a posledný autobus už určite odišiel.
„Jediná cesta je ďalej.“ Ostávajú ti ešte tri bloky. Park. Bol tvojím útočiskom, kým si nemala osem. Dodnes presne vieš, kde má Beny svoj malý hrobček. Keby sa vtedy neodtrhol z vodítka, mohol byť dnes s tebou. Mohol byť veľkým psom, tvojím ozajstným strážnym anjelom. Potrasieš hlavou. Si na to sama. Na tom už nikto nič nezmení. Dnes ťa čaká ešte veľa krokov.
„Vlastne nie. Dnes už nebude nič.“ Všetky hodiny v meste sa vynulovali. Je polnoc. Vykročíš do tmy. „Dnes už je zajtra.“ Kráčaš popri plote parku. Toľko spomienok skrýval zelený štvorec na mape mesta... niektoré sa vznášali vo vzduchu, iné viseli zo stromov. Zopár ich bolo napísaných na lavičkách a jedna jediná ležala pochovaná pod veľkým kameňom.
Napadlo ťa, ako dlho si tam nebola. Bolo to veľmi dlho. Vlastne už celé roky. Pri bránke sa zastavíš. Na toto nemáš čas. Na to druhé však nemáš odvahu. „Krava.“ Tvoj vnútorný hlas si koleduje o facku. Aká smola...
Preskočíš bránku a vlhká tráva ti nečujne šuští pod teniskami. Rifle máš za chvíľu celkom mokré, ale to je fuk. Tvoje kroky sú čoraz meravejšie. Tie dva stromy. Jediné dva stromy v parku, ktoré sú staršie ako ty. V strede medzi nimi si pochovala kúsok svojho srdca.
„Ahoj, Beny.“ Pohladíš plochý kameň, tak ako pred rokmi. Pichne ťa výčitka - fixkou napísané meno už je sotva vidieť. „Viem že si si ma nikdy neobľúbil. Teraz už aj viem prečo,“ šepkala si potichu studenému kameňu a s vedomím, že mu to opakuješ zakaždým, si dodala: „Prepáč mi to.“ Znova počuješ jeho nadšené štekanie. Videla ho pobiehať medzi stromami ako hnedo-bielu čmuhu, malé šteňa, čo vrčalo na holuby. Ako sa svet dokázal zmeniť. Všetko by si vrátila, keby si mohla. Všetko. Park bol každý deň plný ľudí, milá starenka sedela na lavičke uprostred obklopená kŕdľom vtákov a akési dieťa sa preháňalo okolo plota s palicou. Bubnovalo na latky a smialo sa spolu s hlasným rapotaním...
Ta-ta-ta-ta-ta! Strhla si sa zo spomienok. Klepotanie palice o latky bolo skutočné. Ktosi kráčal popri plote. Nevydal ani hláska, no ten zvuk ti trhal uši. V nepreniknuteľnej tme si sa pritisla v jednému zo stromov. Najstarší zo stromov bol tvojou jedinou ochranou pred trieskaním na drevený plot. Blížil sa. Klepotanie zabočilo na druhú stranu parku a prešlo popri tebe.
Držíš si hlavu v tesnom objatí, tvoja duša kvíli od strachu a bolesti. No ty držíš pery pevne stisnuté. Celé hrdlo sa ti trasie, naprázdno prehĺtaš a rifle ti pomaly namokajú od vlhkej zeme.
Zavládlo ticho. Do trávy na druhej strane parku dopadla palica a kroky sa vytratili v tme kdesi ďaleko za plotom. Nútiš sa vstať, no tvoje telo zachvátila triaška. Opieraš sa o strom, s posledným pohľadom na Benyho hrobček sa tackáš preč.
Vďačíš mu za záchranu. Vraciaš sa na ulicu, dopraješ svojej roztrasenej duši chvíľku... Musíš ísť ďalej. Ešte dva bloky. Na rohu znovu zastaneš a zdvihneš hlavu. Lampa nesvieti. Cesta ďalej je tmavá a pôjdeš ňou bez ochrany. Náhle sa smutne zasmeješ. „Bez ochrany. No nič.“ Kráčaš ďalej popri starých domoch. Minieš prvú bránu. Do steny je pribitá ceduľa, zhrdzavená od všetkých dažďov z toľkých rokov. Sotva sa dá rozoznať číslo 143.
Nikdy si netušila, aká je táto ulica dlhá. Nikdy si nebola na konci. To sa možno čoskoro zmení. Ktovie, či on musel dôjsť až na koniec... Znova zastaneš a potrasieš hlavou. Nie, takto to nejde. „Vyhoď si ho z hlavy.“ Zabudni naňho, až kým ho neuvidíš. Bude to... bude to lepšie. Určite.
Meravo civíš na prsteň na svojej ľavej ruke. Sotva si na ňu vidíš, no vieš že tam je. Nie, nedáš si ho dole. Nezabudneš na neho. „Ani náhodou.“ On je dôvod, od je tvoja motivácia, tvoje odhodlanie a odvaha, on je všetko. On je tvoj posledný a jediný anjel.
Vykročíš ďalej. Druhá brána, ďalšie desiatky okien. Niektoré zhasli pred hodinami, iné pred dňami a niektoré už pred rokmi. Prvé poschodie malo okná zabednené doskami, navždy opustené, zakliate a nežiaduce.
Domy neboli vysoké, no ich tiene v noci tvorili dokonalú tmu. Nevidela si tam ani na špičku nosa. Medzi zvlhnutými múrmi previeva chladný vietor, miestami sa na teba škeria spod omietky tehly, diery sú ako večne nezahojené jazvy. Asfalt končí.
Pery sa ti trasú s každým krokom viac. Pod nohami cítiš blato a od zeme stúpa zvláštny pach. Dýchaš čo najmenej, no tvoje srdce sa tým len viac rozbúcha. Vo tme každú chvíľu strácaš rovnováhu, hlava sa ti krúti z každého pohybu, ktorý urobíš. Tma medzi domami a blatistý prechod sa zdajú bez konca a miesto vlastných výdychov zrazu počuješ vzlyky.
Blato sa ti podkĺzne pod opatrným krokom. Padáš na kolená. Ani si nezbadala, že si o meter nižšie. Pripomenul ti to len čvachtavý zvuk. Smrad je hrozný, neznesiteľný. Nechceš dýchať. Ale musíš, inak to nejde. Pomaly vstávaš, ruka na tiahnutá do tmy pred sebou. Nevidíš to, ale prsty sa ti trasú, bez kontroly. Znova stojíš na nohách. Rifle sa na teba od kolien dole nechutne lepia. Znova sa snažíš vykročiť, no hlava sa ti stále krúti. Nemôžeš sa pozrieť kam stúpaš, nevidíš na zem. Nevidíš nič. Až zrazu...
„Tam je...anjel.“ Osamelá lampa na rohu ulice ti vliala do žíl nové sily. Vykročila si za jej zlatistým svetlom. Tvoje oči sa stále mihajú. „To je blbé.“ zavrčal tvoj vnútorný hlas. Svetlo lampy sa v tvojich očiach rozlialo na stovky ilúzií. Zo všetkých síl držíš smer. Svetlo sa ti rozplýva, no ty si ho držíš aspoň v pamäti. Kráčaš k nemu, tackavo, s rukami pred sebou ako slepec. Teniska sa ti zakvačila o tvrdú hranu a svetlo v tvojich očiach zmizlo. Nahradil ho jeden jasný záblesk a potom tma.
Všetko ťa bolí. Prevalíš sa na bok. Na kolenách, lakťoch, na brade a na perách...skoro všade ťa pália čerstvé rany. Z hrdla sa ti derú bolestivé pazvuky. Oblizneš si pery. „Krv?“ Prepadne sa strach. Rozbité kolená a lakte si objímaš studenými dlaňami a roztrasená sedíš na schodoch.
Schody. Potkla si sa a spadla na schody. Aké hlúpe. Ústa si utrieš do rukáva. Fakt silno krvácajú. „Sakra!“ Vylezieš po schodoch, sotva sa držíš na rozbitých kolenách. Celá doráňaná sa plazíš k anjelovi. Konečne dosiahneš kruh svetla. Oprieš sa o lampu a stále si objímaš odreniny.
Krv. Márne sa utieraš rukami, červené fľaky ti nemiznú z prstov a je ich čoraz viac. Si celá krvavá, takto sa nikam nedostaneš. Založíš si na hlavu kapucňu. Ty nevidíš nikoho, nikto neuvidí teba. Sedíš v strede svetla lampy, stískaš si krvácajúce rany. Dýcha sa ti ťažko, bolí to. Na chvíľu zmizol celý svet. Si len ty, skrytá pod kapucňou a nad tebou tvoj strážny anjel.

Aký krásny bol svet predtým. Tá malá postavička s vodopádom čiernych vlasov, čo bežala k veľkej bráne. Za bránou sa schádzali skupinky detí. Celkom malých detí, ako ty. Tvoj prvý deň v škole. Zrazu si zastala a otočila sa späť.
„Mami?“ Tvoja mama sa usmieva niekoľko krokov za tebou. Z jej očí sála to pokojné šťastie a ty už nepotrebuješ zavolať otázku, čo si chcela. Len jej zakývaš a obrátiš sa znovu k ostatným deťom. Tvoje drobné detské kroky ťapkajú po chodníku a postupne spomaľujú. Jediným okamihom sa do tvojho sveta vnorí stovka nových tvárí. Posledné kroky ťa delia od nových priateľov. Klop. Už vieš, že ťa budú mať radi. Klop. Tak to aj bolo. Celých šesť rokov. Klop. Kroky zastali. Tvoj krásny svet zatienil veľký mrak a na plece ti dopadla ruka.

„Si v poriadku?“ Tento hlas nepoznáš. Mykneš sa, len čo najrýchlejšie z jeho dosahu. Čupel pri tebe starý muž, jeho krivým nohám pomáhala palica a hlboko vyryté vrásky sa mu zbiehali okolo sivých očí. Hrčovitú ruku stále naťahuje k tebe. Tvoj strach ťa ťahá ďalej od neho, no ty vieš, že za tebou je už len tma. Na zemi sa leskne tenká červená stopa. Aj starec si ju všimol. Zrazu máš jeho rameno pod pazuchou a tackáš sa kamsi do tmy. Sotva sa ti podarí obzrieť sa späť na lampu.
„Poď, pomôžem ti.“ prihovára sa ti potichu. Držíš ústa pevne stisnuté, strach ti nedovolí premýšľať. Kam ťa to vlečie? Zakvačená v záhyboch jeho hrubého kabáta nevidíš na cestu. Bude ťažké sa dostať späť. Tak kam? Dozvedela si sa to rýchlo, bez opýtania. Priviedol ťa k domu. Jeho voľná ruka kamsi zaletela a nad vašimi hlavami ožilo svetlo. Stojíte pred bránou. Obzeráš sa, zúfalo, lapajúc po poslednej šanci. Naťahuješ chudý krk, kým starec loví vo vrecku kľúče. Tabuľka s číslom je rozpadnutá. Všetko čo vidíš, je číslo 51. Tak ďaleko ste predsa nezašli...je to 151. Dom číslo 151, zapisuješ si to do pamäti a starec ťa vedie dnu. Hore po schodoch, býva na prvom. Znova zastavíte, skúšaš sa postaviť na vlastné. Kolená sa ti trasú, stále bolia a krvavá škvrna sa ti plazí dolu po rifliach. Konečne odomkol. Cez úzku chodbičku ťa vtiahol do veľkej izby. V kúte horí petrolejka, nič iné nevnímaš. Ani nemôžeš, keď ťa uloží na gauč a bezvládne civíš do stropu. Vyhrnul ti rukáv a ohmatáva ti lakeť. Je to hnusné, vytrhneš sa mu. „Nie, takto som dopadnúť nechcela. Nechcela!“ ozýva sa ti stále v hlave, na nič iné nedokážeš myslieť. Tu to neskončí. Starec sa ti prihovára.
„Musím ti to ošetriť, si celá poodieraná.“ poznamenal mierne. Zatiaľ ťa šetrí od otázky, čo si robila tak neskoro vonku. Dobre. Hrkotavé zvuky ti prezrádzajú, čo sa bude diať. Priniesol lekárničku. Chvíľku len ležíš...
Neznesiteľné pálenie! Chceš vyskočiť s kože, vytrhnúť sa zo starcových rúk, no drží ťa pevne. Čo ti to priložil na ranu, lieh? Jód? Bolestivé syčanie ti po chvíľke zanikne v hrdle. Už si skoro zabudla, čo to je, ošetrovať si rany.
O niekoľko minút sedíš na gauči a neprítomne civíš na pohár vody, čo pred teba postavil. Obväzy máš zakryté oblečením a krv je preč, no stále ťa to bolí. Hocikedy sa pohneš, doráňané končatiny ti tŕpnu. Starec sedí oproti tebe. Hádže po tebe pozorné pohľady, keď si myslí, že sa nepozeráš. Zakaždým otvoríš ústa, no potom ich zas zavrieš a na prázdno prehltneš. Hrozne dlho trvalo, kým si zo seba vytlačila tiché „Ďakujem.“ Civíš na pohár a s každou sekundou ti hrdlo viac vysychá. Nechceš si ho zobrať. Vyzerá to ako voda, ale človek nikdy nevie.
Krútiš prsteňom na svojej ruke. Aspoň kým starec nestratí pozornosť a neodíde z izby. Potom zdvihneš pohár a napiješ sa. Pomaly, s nedôverou. Svet ťa nenaučil veriť ľudom. A už vôbec nie cudzím.
„Bývaš ďaleko?“ Jeho hlas sa vrátil, hoci on bol ešte preč. A je to tu. Výsluch. Starec sa vrátil. Je čo najzdvorilejší, nesadá si priamo oproti tebe, ale bokom. Na jeho prvú otázku prikývneš. Kým neotvoríš ústa, veľa nezistí.
„Čo sa ti stalo?“ No zbohom. S prikyvovaním končíš. Pozeráš do zeme, zatiaľ čo jeho pohľad sa snaží prevŕtať cez závoj čiernych vlasov až na tvoju tvár.
„Po- potkla som sa.“ Povedala si to tak potichu...počul to vôbec? Asi áno. Prikývol. Hral sa na stelesnené pochopenie. Tvoje druhé ja kdesi vnútri sa uškrnulo. Rýchlo si sa napila, aby to nevidel. Vedela si, čo povie. Každý to hovoril.
„Potulovať sa v noci vonku je nebezpečné. O tom si sa práve presvedčila.“ Zo slušnosti prikyvuješ, no tvoj pohľad zostáva zavŕtaný do tmavého koberca. „Rodičia sa o teba určite boja. Vieš číslo domov?“ Zlostne prižmúriš oči. Áno, vieš to číslo až príliš dobre. Ale nemôžeš zavolať domov. Nemôžeš ich zobudiť a povedať im, kde si. Nech len pokojne spia. Pokrútila si hlavou. „Adresu? Určite vieš, kde bývaš!“ Starec zakrýva prekvapenie, keď neprestávaš krútiť hlavou. „Nemôžem sa vrátiť.“ vykĺzlo ti to z pier skôr, než si si to uvedomila. Zdvihla si pohľad naňho. Malé dievčatko so zafačovanými lakťami a starec, čo ju vytiahol z tmy, na seba dlho pozerali. Teraz sa snáď nerozplačeš! Tvoje oči sa znova zasekli na podlahe.
Starec na teba civí, zarazený, celé minúty neschopný reagovať.
„No...tak tu môžeš dnes prespať.“ ozval sa nakoniec. „To iste.“ Ten hlas v tvojej hlave...bol horší než hociktorá otrava zo školy. „Uloží ťa ako najlepší tatko, počká kým zaspíš, poviaže ťa, zapchá ti ústa a...“ Pomaly si prikývla, no zároveň tak energicky, aby si to vo vnútri umlčala a aby nevidel, ako ťa striaslo. Starec priniesol deku. Petrolejka o chvíľu zhasla a on za sebou opatrne zatvoril dvere. „Nie, spravíme to opačne.“ povedala si si zrazu. Pekne počkáš, kým zaspí. A ráno už si s tebou nemusí lámať hlavu.
Pomaly sa zdvihneš spod deky, no okamžite zas zaľahneš. Za dverami sa motajú jeho ťažkopádne kroky. Po chvíli stíchli, no znova sa ozvali na ceste späť. Striaslo ťa. „Čo ak skutočne čaká?!“ Nejasná zhrbená silueta zmizla v tmavom byte. Budeš musieť proste vypadnúť. Opatrne vstávaš. Čo najtichšie, inak ťa chytí a stráviš tu noc...
Znova ťa striaslo. Bez ochrany. Nahmatala si rám okna. Vonku je rovnaká tma ako vnútri. Obloha je kompletne zamračená, celé mesto je utopené v tej najhlbšej tme. Konečne, tvoje prsty narazili na kľučku. Je už na dotyk ťažká, starodávna. Máš len jeden pokus. To staré okno sa len tak neotvorí. Raz, dva...
Stojí za dverami! Hodila si sa k zemi, hoci ťa nemohol vidieť. Stál tam vyše minútu, pre teba to bola večnosť. Postával tam ako prízrak. Po chvíli si začula aj jeho chrapľavý dych. Stál tam a odolával pokušeniu, čo? „Zabudni.“ zavrčal tvoj vnútorný hlas a v tej chvíli sa starec odvrátil od dverí. Znova si vstala, nervózne sa obzeráš. Kľučku máš znova v rukách, pripravená zatiahnuť. Raz, dva, teraz!
Trhla si z celej sily. Rám okna hlasno zaprašťal, no kľučka sa ani nepohla. „Sakra!“ Trháš ňou znova a znova, okno hlasno protestuje a starec to už iste počul! Dvere sa otvorili. Kľučka sa pohla. „Hej!“ skríkol starec, no to už bolo okno otvorené a letela si z prvého poschodia do hustých kríkov. Praskanie vetvičiek bolo všade okolo teba, až si sa chrbtom zaryla do zeme. Starec sa vyklonil z okna. Už podľa dychčania musel vedieť kde si. Pôjde za tebou, určite. Snažíš sa vstať. Bolí to, ale musíš odtiaľ preč. „Zdrhaj!“ vrieska po tebe tvoj pud sebazáchovy. Ako to, že doteraz nič nenamietal? Starec už zmizol z okna, vezme si kabát a za chvíľu je pri tebe. Zdvihla si sa aspoň na štyri a plazíš sa von z kríkov. Kolená máš ako v ohni, no so zatnutými zubami sa chytíš steny a vstávaš. Nútiš svoje nohy držať tvoju váhu. Nedokážu to. Zviezla si sa popri stene. Ešte raz sa zaprieš, podarilo sa ti prejsť dva kroky. Len podľa hmatu vnímaš vedľa seba stenu a v nej malý výklenok. Zvalíš sa doň a spoza rohu sa už ponáhľajú ťažké kroky. Stiahneš zničené nohy k sebe a schúliš sa vo svojom úkryte. Starec to o chvíľu vzdá, len bude ešte hľadať.
Krčíš sa vo výklenku a splývaš s tmou. Je jedno, či máš oči otvorené alebo nie. Ty si kúsok tmy a tma je kúsok teba. Z pachu krvi na tvojich kolenách sa ti dvíha žalúdok, no neodvážiš sa ani pohnúť.
Konečne zmizol. Už je to dlhá chvíľa, čo sa kdesi nad tebou zaklaplo ťažké okno. Úplne stuhnutá sa derieš na nohy. Je čas vrátiť sa na cestu. K lampe medzi domami 143 a 151. Pomaly nútiš svoje nohy poslúchať. Potácaš sa popri stene, inak by si stratila smer.
Tvoje prsty už len cupitajú po stene. Nie je to také hrozné, veď takmer normálne chodíš. „Au!“ zakríkla si to. Kľačíš na štyroch a slzy novej bolesti cítiš na prstoch. „No vstávaj.“ Nie je to tak zlé. Obišla si dva rohy. Ak to bolo správne... Mala by si byť pri bráne. Už len kúsok. Krívaš ďalej a stále nič. Míňaš len samé zabednené okná, omietka pod prstami ťa nikam nevedie. Znova obídeš dva rohy. Brána musí byť na tejto strane. Minula si výklenok. „To nie, nemohla som to ešte obísť.“ Si znova pri výklenku, v ktorom si sa krčila, no brána nikde. Musí tam byť - niekde. Ideš ďalej. Po pár krokoch tvoje cupitajúce prsty na omietke spomaľujú, pátrajú hore aj dole. Natrafila si na plastový štvorček a na ňom ešte jeden menší. Vypínač! S nádejou doňho ďobneš a svetlo ťa načisto oslepí. „Paráda.“ povieš si a na chvíľku si sadáš ku bráne.
„Aha, tam je!“ Vidíš dokonca aj lampu, vidíš cestu ďalej. Ide to dobre. Kolená ťa bolia, ale to si odmyslíš. Bleskovo si vstala a čo najrýchlejším krokom sa tackáš ku lampe. Stratila si tu priveľa času!
Odvahu! Tento krát prejdeš. Cez kotúč svetla z lampy si sa mihla popri stene ďalej. Nebolo to ani sto krokov a zazerajú na teba dve studené modré neónky z budovy klubu. Tie nikdy nespia. Tam, kúsok za nimi, je úzka dlhá ulička. V polovici je bránka. Bude zamknutá, ale ty už ju vieš preliezť. Aj to ťa naučil. Venuješ mu ďalší úsmev a schováš sa za zábradlie. Modré svetlo neóniek preťal tieň a ponáhľal sa preč. Jedna hodina - klub zatvára.
Z uličky na teba cerí zuby ostrý prievan, no ty mu vzdorovito stojíš v ceste. Len pár okamihov zbieraš odvahu, ktorú vyburcovali modré neónky. Tma v uličke je však oveľa silnejšia. Oceán, v ktorom sa ľahko utopíš. Raz tam skočíš a stratíš sa v nenávratne. „Bez ochrany...“ z tvojho hrdla z ničoho nič vystrelil hlasný smiech. Vnorila si sa do temnej uličky. S hlavou hrdinsky vztýčenou si sa predierala ostrým vetrom. Ruky rozpažené ako krídla, oči vo tme privreté. Letíš, až kým neprídeš ku bránke. Šum vetra je stále rovnaký a pod tvojimi viečkami sa mihá ohromná scenéria.
Bez mávnutia krídel plachtíš nad šírym oceánom, hladina sa čerí hlboko pod tebou a až na obzor nie je v dohľade žiadna zem. Je tam len nekonečný oceán, obloha a medzi nimi ty... a slnko. Zrazu vyšlo a zalialo ťa mäkkým svetlom. Niečo sa ti nezdá. Svetlo je príliš bledé, príliš studené na slnečný svit. Tvoj let sa skončil, otvoríš oči.
Stojíš uprostred uličky, cez tenký pás oblohy nad tebou presakuje slabý svit. Vyšiel mesiac. Po nekonečnej tme sa odrazu cítiš zaliata svetlom. Vzduch sa mihá nepatrnými odleskami. Zrnká prachu sa vo vzduchu okolo teba prízračne ligocú a tancujú v prievane. A takmer na dosah ruky od teba žiari bránka. Natiahneš k nej bledú ruku, takú bledú ako ruka ducha. Bránka je zamknutá.
V ligotavom vzduchu sa škriabeš hore. Jednou nohou opretá o stenu, tou druhou stojíš zakvačená medzi tyčami bránky. Napneš všetky sily a ťaháš sa hore. Po skrivenej tvári sa ti kotúľajú kvapky potu a do vetra sa mieša tvoje hlasné dychčanie, no nemieniš sa vzdať. Konečne si hore. Preložíš si nohu na druhú stranu a zrazu sa topíš v tme.
Mesiac znova zašiel. Tvoje ruky sa mykli a bránka sa nebezpečne zakolísala. Kŕčovito sa jej držíš a vyvaľuješ oči do tmy. Znova nič nevidia. Smola...
Púšťaš sa pomaly dole. Chceš zoskočiť, no v tej chvíli sa ozve trhanie látky a prevraciaš sa dolu hlavou. Padla si na zem, no tvoje ruky boli našťastie rýchlejšie. Zvládla si to, si na druhej strane. No tvoja bunda zostala zaseknutá na bránke. „No nič. Nevadí. Možno cestou späť...“ stíchla si. Kašlať na bundu, aj tak už nebola najnovšia. Treba ísť ďalej. A tak znova privrieš oči a ponáhľaš sa na koniec uličky.

Bol to pekný utorok. Pár týždňov už odvtedy ubehlo, no ty si ho stále pamätáš, akoby ťa od neho delilo len pár hodín. Sedela si pri drevenom stole za školou, skrytá pred okolnými ulicami vysokým plotom a pred očami spolužiakov hrubou roletou na okne. A on sedel oproti tebe.
Pod stolom sa váľala fľaška od limonády, už dávno vyradená z hry a popoludňajšie slnko ti hrialo chrbát. Prišla si za ním znova s tým istým nezmyselným problémom. „Nemala by si byť taká smutná,“ povedal ti už viac ako tucet ráz. Ten hlas bol dážď malých zrniečok radosti. Príjemne šumel v tvojich ušiach a rozumel ti, ako si ty rozumela melódii kvapiek na chodníku. Vlastne si nebola smutná, ale schovala si svoje vlastné šťastie, aby ti dal trochu toho svojho. Vždy vedel všetko v tvojej drobnej duši urovnať, ukázať ti ďalšiu cestu a mohla si byť pri ňom. Počúvať ho. Sledovať ho. Hrať sa. Tancovať v tom daždi a zabudnúť na skutočnosť.
Vybral z vrecka starú mincu. „Aj tak nemôžeš vedieť všetko. Svet má dve strany. Pozri,“ ukázal ti ju. „Tú ktorú vidíš,“ Na minci bol vyrazený kôň. „A tú ktorú nevidíš,“ poklopal nechtom na odvrátenú stranu. Zobrala si mincu do rúk a začala si ju obracať medzi prstami. A on ťa pozorne sledoval. Nespustil oči z tvojich rúk, z tvojej tváre. Vymyslel si to. Tento nezmysel. A ty si jeho nezmyslom nevedela odolať. Zakaždým si chcela rozlúsknuť ďalšiu jeho hádanku. A on ťa sledoval. „Som všetko, všetko čo vidí,“ hovoríš si šťastne, „Som správna strana mince.“
„Vidíš? Musíš si vybrať.“ ozval sa. Na druhej strane mince bol jazdec, ktorý na koňovi chýbal. Buď jazdec, alebo kôň. Postavila si mincu na hranu a frčkou rozkrútila. Tvoj úsmev sa odrazil na jeho tvári a potom ho vystriedal nemý úžas. Obrázok koňa a jazdca sa zliali do jedného, jeho rozprávka o dvoch stranách sa rozpadla. „Teraz ich vidím obe.“ zasmiala si sa. Ďalšia hádanka je vyriešená. Minca s cinknutím znehybnela a zo školy sa ozval zvonček. Zdvihla si mincu zo stola. Jeho prsty sa mihli ako nočný motýľ na tvojej dlani. A vtom bol preč. „Už musím ísť. Ale zas prídem, kedy budeš chcieť!“ Klamár.

Len čo si vykročila z tieňa úzkej uličky, prepadol ťa studený prievan. Tvoje kroky spomalili. Vyvaľuješ oči to bludiska potrubí v priemyselnom parku a tvoj cieľ sa ti zrazu rozplýva. Cesta, ktorá bola doteraz tak jasná... „Kde som to?“ pýtaš sa sama seba. Stojíš na kraji ohromnej spleti rúr, plotov a konštrukcií, hľadáš stratený chodník ktorý ťa až sem viedol. Je všade a nikde. Tvoja cesta ďalej sa tu rozdrobila na stovky tmavých zákutí.
Opatrne sa vkrádaš medzi tiene. Do hrubej vrstvy prachu vyhrýzajú štvorce rôznych odtieňov šedej. Obzeráš sa okolo a tvoje pomýlené oči sa držia liniek ktoré sú iba zo svetla a tmy. Odrazu tvoja noha našla iba vzduch a svet sa ti zrútil.
S výkrikom si sa zakvačila o oceľovú tyč. Hlboko pod tebou doznieva rinčanie kusov kovu, ktoré sa pod tebou prepadli. Nad tebou sa ako konáre stromu križujú ťažké konštrukcie a pomedzi ne preblikáva strieborný lesk mračien, čo usilovne ukrývali mesiac. Vytriešťaš oči na nohy, ktoré sa pod tebou márne hompáľajú. So žmurknutím letí dolu ďalšia tvoja slza. Neúprosný chlad sa ti prehrýza dlaňami z tyče, na ktorej zúfalo visíš. „Stálo ti to za to? Stál on niekedy za to?!“ Samozrejme. Vždy stál za to.
Skúsiš sa vytiahnuť. Ľadová bolesť ti takmer povolí prsty. Nepôjde to. Jediný pokus a ty už dychčíš ako naposledy. „No tak...“ zatínaš zuby a ťaháš sa hore. Ešte kúsok!
Slzy, triaška, bolesť a zúfalé zvuky, čo sa ti drali z hrdla po chvíli prestali. Došlo ti to. Toto je koniec.
Tyč ti vykĺzla spomedzi skrehnutých prstov. Neobzrela si sa na tmu pod sebou. Len si privrela utrápené oči a letela chrbtom do jej náručia.

Fľaša postupne spomalila a ukázala na teba. V kruhu sa mihlo niekoľko zákerných úsmevov. Ach, tá ich škodoradosť! Neznášala si tú hru. „Pravda či odvaha?“ Zachmúrene mlčíš, a ich lačný kruh sa uzatvára okolo teba ako chvost hada. „Tak pravda či odvaha?!“ Objímaš si kolená, ako svoj štít proti nim a pohľad máš neochvejne upretý do parkiet. Nevedela si čo bude nepríjemnejšie. Otázka alebo úloha... ich vynaliezavosť nemala hranice. Boli to odporné decká. Hlavne k tebe. Vždy k tebe. „Odvaha.“ Zajasali a začali vymýšľať.
„Čo pivnica?“ „Staré...“ „A keby sa vyzliekla?“ Zaznela presná facka. „Nech ide na prízemie po tme!“ Po tme...nie! Nespokojne sa zamrvíš, ale viac nič. Je to hra, musíš sa podriadiť. „Ale ako zistíme že zišla až dole?“ „Je tam výťah. Nepočul som ho ísť hore. Takže zíde dolu a späť príde výťahom. Teda, ak sa odváži.“ Všetky tie zákerné tváre sa znova obrátili na teba. Vzápätí ťa odprevadili ku dverám. Z piateho až na prízemie, to bola tvoja úloha.
„Nezabudni, nesmieš si zasvietiť!“ Smiech o chvíľu utíchol a kráčaš dolu tmavým schodiskom. Neobzrieš sa. Za tebou nie je žiadna útecha. Prišla si až na poslednú hranu svetla, ktoré sa lenivo lialo z pootvorených dverí. Odtiaľ zhora na teba lačne civelo niekoľko párov očí. Zmizla si do tmy na štvrtom poschodí a oni čakali už len tvoj výkrik. Neprišiel.
Pomaly, schod za schodom. S dlaňou na stene klesáš k prízemiu a tento panelák ti pripadá ako priepasť. Obišla si dva rohy, dva prahy, dvere výťahu s číslom štyri. O poschodie nižšie už je jedno či sa pozeráš alebo nie. Popri tvojom splašenom dychu občas zašumí vodovodné potrubie, na treťom z diaľky počuješ hádku z televízora. Nič ti nevošlo do cesty, až kým si zastala pred ktorýmisi dverami. Za kopla si o niečo mäkké a ramená sa ti nevdojak otriasli.
Pomaly sa zohneš, skúmaš tú vec prstami. Znova ťa striaslo. Vlhká kožušina. Celkom taká akú mal Beny, keď zmokol a ty si ho márne sušila vreckovkou. Ibaže v tejto nebolo nič živé. „To nie... chúďatko...“ Ako ho mohol niekto len tak nechať pred dverami?
Obrátila si to zvieratko v rukách a nahmatala podrážku. Bola to čižma.
Prekvapene si sa nadýchla. „Hlupaňa...“ vravíš si. Tvoja nenormálna predstavivosť. Kde by sa už tu na schodisku vzal mŕtvy pes...
„HAF!! HAFHAF!!!“
Jediné, na čo si v skoku dočiahla bolo zábradlie. Popri ňom si sa zviezla až do rohu na medziposchodí. Ten zúrivý štekot ťa prepadol spoza dverí horšie ako nečakaná rana do žalúdka. Pristála si v motanici vetvičiek a listov a niekde vysoko hore sa ozývalo ich chechtanie. „Už nikdy...“ už nikdy s nimi nebudeš hrať takú sprostú hru. Už nikdy nepôjdeš na oslavu aby sa bavili na tvoj účet. Mrzuto si sa zdvihla z kvetináča. Posledné poschodie. Už žiadne prekvapenia.
Pri dverách výťahu sa pohla obrovská tmavá postava. Zo všetkých síl z hlavy vytláčaš desivé predstavy a pomaly schádzaš posledné schody. Ten chlap zrazu natiahol ruku a zažal svetlo. Nestihla si ani žmurknúť.
Z piateho sa ozval víťazný krik a ty si ho nemohla zniesť. Prehrala si.

Krik sa pomaly rozplynul a omámene si pootvorila oči. Oproti tebe na lavičku dopadla karta. Bolo ich tam viac. Padali jedna na druhú s ťažkým hrmotom, ako utíchajúca búrka.
„Hej, už je hore.“ Zahrmel hlas, kývol jej a hodil ďalšiu kartu. Sedel na konci lavičky a hral karty s druhým, čo mal okolo hlavy mračno a takisto hrmel.
„V pohode?“
Tento hlas bol iný. Trochu šumel ako dážď, no bolo mu rozumieť. A ten rytmus... celkom ako kvapky. „Padla si z dobrej výšky, nič ťa nebolí?“ Iba pozeráš do jeho hnedých očí a usmievaš sa. Bez slova, ako retard. Tvoje dotrhané vedomie pátralo po týchto troch neznámych. „Bohovia búrky.“ Zaškeril sa tvoj vnútorný hlas. Úškrn si vykĺzol na pery a ten s mračnom okolo hlavy sa rozosmial: „Pozri, tá neni kompletná! Škerí sa na teba. Nechápem načo si ju bral so sebou.“
Otvorila si ústa, no príliš veľa otázok bojovalo o tvoj jazyk. „Kde sa? Kam? ... Vy si? Ach...“ Bolo to márne. Prehltla si nemotorné klbko slov a začala odznova. „Kde to sme? Kto ste vy?“
„Sme na stanici.“ Odvetil dažďový hlas. „A kto sme...kto sme?“ obrátil sa na svojich kamarátov, zabratých do novej búrky. Na chvíľu stíchli. „Tuláci.“ Zahrmel jeden. „Zatiaľ.“ Pridal druhý a znova si skryl hlavu do mračna. „Hľadáme svoje mesto.“
Zdvihla si hlavu. „Ja hľadám svojho...“ Svojho koho? Kamaráta? Nevlastného brata? Priateľa? Nevedela si o ňom nič. Len jednu vec. Jedinú vec, ktorú ti nikdy nepovedal. Tú, pre ktorú si prišla až sem. Že bol tvoj.

Obloha bola zamračená a tmavá. Podľa všetkého sa už slnko chystalo zapadnúť. Pozrela si do jeho hnedých očí a hľadala si pokoj, ktorý tam vždy býval. Dnes tam nebol. „Počúvaj ma. Tento rok sa niečo zmení.“ Tvoj úsmev, ten bol iba pre neho. Teraz však zmizol. „Neboj sa. Iba nechcem, aby si urobila nejakú hlúposť. Ja raz odídem.“ Ostala si zamračená ako obloha nad vami. Čo chce povedať? Kam odíde? Tak kam?? „Nebudeš vedieť kedy, ani ja to neviem, ale príde čas...a ja potom už neprídem.“ Tvoje oči teraz behali v kruhu okolo jeho topánok. „Ale sľúb mi že za mnou nepôjdeš.“ Pomaly si pokrútila hlavou. „Ale kam? Kam pôjdeš?“ nebol to zúfalo naliehavý tón, aký si mala na mysli. Bol pochybovačný. Neverila si mu. Aj on sa teraz na chvíľu zahľadel do zeme. Z oblakov začali prskať drobné kvapky.
„Pôjdem do tmy. A keď bude ráno, už ma nenájdeš.“ Už vôbec, ani trochu si mu nerozumela. „Prečo?“
„To je moja cesta. Tam kdesi...“ vyhodil rukou kamsi za seba a ty si si pevne zaryla do pamäti jej smer. „Tam kdesi je tma. Oveľa ďalej, než kam si kedy zašla. Ale ty si musíš nájsť lepšiu cestu.“ Tak on sa vydá do tmy a nechá ťa tu? Nehrozí. Už si s ním zašla dosť ďaleko, tak za ním pôjdeš aj ďalej. Jeho hlas sa rozplynul ako dúha v mrholení a znova bol preč. A nenechal ti ani kúsok šťastia ako inokedy.

Dažďový hlas vedľa teba ti položil ruku na plece. Prekvapivo ťažkú a silnú ruku. „Počúvaj ma.“ Tvoja duša sa rozrušene zachvela. Tie dve slová, presne tak si ich počula predtým. Zrazu sa stanicou preplazilo ohlušujúce kvílenie a sykot.
„Hej! Už prichádza!“ Hrmotajúci chlap si strkal karty do vrecka a ten druhý zahodil cigaretu. Zdvihli veľké čierne batohy a kývali na kamaráta, čo s tebou sedel na lavičke. „Pohni sa, nepočká na nás!“
Obrátil sa k nim, no potom sa na teba pozrel a zovrel ti plece. „Nech hľadáš hocikoho, nikdy za ním nechoď do tmy. Nájdi si lepšiu cestu!“ Jeho ruka zmizla. Takisto jeho dažďový hlas a hnedé oči. Nestihla si mu dať ani zbohom. Skryl sa za svoj čierny batoh a utekal k vlaku. Stroj znova zakvílil, keď tri veľké postavy zmizli vo dverách vagóna. Osamela si na lavičke uprostred stanice a obloha začala pomaly blednúť.

Epilóg

Vyšla zo stanice na ulicu, kde sa trúsili húfy ľudí. Slnko sa odrážalo od jej skleneného priečelia a vo vzduchu bolo cítiť napätie z nového dňa. Kráčala si pozdĺž ulice s rukami vo vreckách a dýchala vzduch plný svetla. A každým nádychom si prehltla kúsok šťastia... už ho nebudeš skrývať. Ani potrebovať od iných.
Prišla si až na koniec ulice. Nový dom zo svetlozelenou fasádou mal číslo 308. Táto ulica vlastne nemá koniec. Stále bude rásť. Ešte máte všetko pred sebou. Ešte nie je koniec.