miniatúrky (1)

v snehu iskier pár
(je ich tam pár miliárd ale)
všetky naraz nikdy neuvidíš
ak nechceš o zrak prísť
lebo pod modrým nebom majú skrýš

závidia hviezdam ako my
že ich slnko hladí každý deň
(ku každej z nich sa nakloní
len my to nevidíme)
tak zblízka ako nikoho.

všetky naraz nikdy neuvidíš
nech môžeš vidieť vždy aspoň niektoré
a ony budú tvoje
najkrajšie...

fantasmagória!

obzory a životy iných
klamné ciele, ambície, plány v kalendári
zmizli za pár hodín
iba tak

oslepivá biela
len mrak netušených
studených miliónov slepých ciest
kam dovidíš keď
zavrieš oči

hlboko pod nulou
iskra, nádych, chvenie
čakanie na prvý akord
teraz
to príde.

áno!

späť na vzduch
filmový vietor vo vlasoch
znova ten istý nový príbeh
o verných pánoch a ich psoch
a šanca čosi zmeniť

aplauz krídel vrán
veľmi dlhé schody čo končia...
_____________________vo vzduchu
autogram na štvrtý pokus
písmenká z knihy stále snežia
sypú sa a padajú

pod hmlou sa skryli
za pár hodín

pocestní

mŕtvy les železných pút a pascí
časostroj ozubených povestí
popri rieke, snáď sa nestratím
kým hľadám svojich obľúbených pocestných

lucerna na sny
každým krokom páli viac
slzotvorných horľavín

prosím...nechcem
o celý svoj svet prísť
a len črep vrátiť, požičaný

nebyť teba, nie som sám, moja drahá
nepochopiteľná
počítaš, starneš, zabúdaš
večná a šťastná ako sama náhoda

horúčavou rozochvený
opitý z tvojich pier sa brodím
stále bližšie k slávnemu veľkému
ničomu

lucerna na sny
žijem, kým bdiem, kým plápolá
na kolenách zrnká popola...

nekonečný spánok
pod snehom čo sa netopí
tam kde slnko hreje
len svojich obľúbených...

destiny's grins

heh heh heh...

you can't sweep
the scars that ran too deep,
you breathe hard in your sleep
the dragon's in you - waiting
toss and turn,
while you burn,
hopefully dreaming of desire,
spitting the fire
on what you do, blazing it to ashes –
time crashes
the things you was used to ...
they never return.

your soul lying on the bed,
pretending to be dead
and hanging to the life by thread,
by the chain with one defect link,
weakening...
then it breaks awake in a blink,
left forever wondering,
which was the right thing
to make
and which was mistake
crashing down in violent quake
breaks awake
from another dream
the one that real have seen
new world lets you in

yeah it makes me live my life quite high...
turns up the light
and everything turns out alright,
no fight -man- no fight,
yeah, friends - tonight
we’re just gonna eat the beat
and breathe so sweet,
feel your soul keeps fit
and all is in it !!! h_h

...

Panorama’s

for no reply.


bare handed, I took all your fear
warped it into light
you thought it was just me – near
and dreamt of it by night

I told you what has to be done
to see where you belong
but you saw the only one
and got it all wrong

no rewards came
you wanted more
got bored by the same
sniffed after war

struggling and spinning
trying to get the most
under feel of winning
you have actually lost

now finally see, unbinded
wanting what’s not yours
while you stay blinded
you'll have nothing, of course.

Kapitola 6 – Mirnix Dyrnix

-Akože kto som? Volám sa Erika, stretávame sa vonku, chodíme spolu do školy. – vošla do bytu. Nero jej neprítomne podal papierové vrecko. Prekĺzla do kuchyne a začala vykladať. Gigantickú kolu, nejaké čipsy a cukríky. Nero si vyzliekol bundu a postával v predsieni.
Bola to malá tmavá miestnosť, prispelo aj zamračené počasie a kopa kabátov zavesených na vešiakoch. Nerova premočená bunda drzo visela a kvapkala na dlážku. Už tu niekedy bol. Celkom jasne si spomínal na detaily, akoby tu kedysi býval. Nero sa pohol k Erike. - No áno, jasné že si Erika... -
-Ale myslel som... - Nerovi sa to zdalo každým slovom hlúpejšie. Vzdal to. Je to jedno.
-Čo si myslel? - Erika sa chichotala, ako postáva uprostred predsiene a obzerá sa ako v kostole.
-Nerozmýšľaj. - spomenul si. Medzitým mu Erika vytrhla z ruky bundu a poslala ho do obývačky.
-Tam sadaj. Dám to usušiť. –
Dlhý gauč zakrýval celú jednu stenu. Oproti nemu boli police plné kníh, medzi ktorými previnilo čupel televízor. V strede obývačky trónil maličký stolík, akoby pripravený rozkúsať každého, kto si dovolí naň vyložiť nohy. Pod oknami bol rad kvetináčov a v každom z nich krpatá palma.
Nero neprítomne civel do okna a počúval šum dažďa tam vonku. Erika s niekým v kuchyni telefonovala alebo tak... Kocúr v jeho hlave chodil v kruhu a obzeral sa. Nemal tu byť. Mal prísť trochu neskôr než načas, a banda detí mu mala spôsobiť infarkt pri dverách. Nič nebude.
Vstal a začal opisovať neforemné trasy popri oknách. Erika skončila jeden telefonát, vzdychla si a volala ďalšiemu. Nemal tu byť! Kocúr sa hrýzol do chvosta a dávil chuchvalce fialových chlpov. Každou minútou sa situácia deformovala viac k bizarnému snu.
-Huch! – z kuchyne priletel podráždený výdych. Nero sa usilovne zahľadel do okna. Stál úplne nehybne a civel do dažďom zmáčaných ulíc. Ľudia pobiehali medzi prístreškami stánkov a zastávkami autobusov, vchodmi do bytoviek a prítulnými obchodíkmi, kým iní zápasili s dáždnikmi.
Do miestnosti pricupitalo mihavé svetielko a zastalo za Nerovým chrbtom. Obrátil sa, len čo si ho všimol.
-Ehm... – Erika stála pred ním, v rukách tácku s prudko farebnou tortou. Na torte blikotala sviečka v objatí všetkých možných druhov ovocia.
Erika kývla hlavou, usmiala sa. Nero sa bál žmurknúť, aby sa z tohto sna neprebudil. Na oslavu teda nikto nepríde.
Previnilo zapískala melódiu Happy Birthday a otrčila mu tortu.
-Všetko najlepšie. – šepla ponad plamienok sviečky. Vonku sa zotmelo. Počuli ako vietor rozháňa kvapky pred búrkou. Plamienky sa odrážali v jej očiach a horúci kruh svetla akoby ju hladkal po lícach. Kocúr si sadol, stočil chvost a udivene to sledoval.
-Tak už ju sfúkni, – ozvala sa. Nadýchol sa.
-A želaj si, čo chceš. -
Nero privrel oči a fúkol do sviečky. Keď otvoril oči, nevidel takmer nič, no cítil, že sa naňho Erika usmieva.
-Tak? Čo to bolo? - spýtala sa. Nero sa jej zahľadel do očí. Mala krásne sivé oči. Veselé, občas divoké a inokedy krotké. Každý pohľad, čo od nej priletel, ním hýbal. Ale tentokrát ňou pohol on. Zreničky sa jej rozšírili.
-A viem ja? – pokrčil plecami, žmurkol a jej oči sa zasmiali. Bola to radosť, ktorej už skoro neverila. Líca jej nenápadne očerveneli. Zacítila to.
-Rozkrojíš ju? – zložila tortu na maličký stolík. Vzápätí sa im ruky zrazili nad sviečkou. Nemotorne sa obišli pohľadmi. Nerovi ostala medzi prstami sviečka, Erike trocha krému. Oblizla si ho.
Keď videla ako sa Nero tvári, zaškerila sa a rýchlo mu podala nôž.
Keď si dali po jednom kúsku torty, nastala chvíľka ticha. Vonku narastalo dusno a po oblohe sa plazil desivo veľký búrkový oblak. Pozerali na načatú tortu. Ušlo by sa z nej viacerým. Erika na okamih pozrela na neho.
-Už ti to asi došlo...- Mala pravdu.
-Hej. – odvetil Nero rýchlo. Zhlboka sa nadýchla.
-Nevadí. – vyhŕkol vzápätí. Erika mu pozrela do očí.
Dlho, skúmavo a s ironickým úškľabkom. – Fakt nie?
-Nevadí ti, že máš narodeniny a nikoho to nezaujíma? Nevadí ti... – oči sa jej zvláštne leskli a Nero sa zo všetkých síl snažil neuhnúť pohľadom. -...že nemáš nikoho kto sa ti ozve, keď máš sviatok? Koľko máš rokov? –
-Hm... šestnásť. – zamrmlal.
-A vedel by si to, aj kebyže ti to nenapíšem na kartičku? –
To bola vážna otázka. Nero flegmaticky prikývol. Znova sa mu zahľadela do očí. Kocúr v Nerovej hlave ležal na bruchu, bez záujmu sledoval kúsok torty cupitajúci okolo na tenkých nožičkách a lenivo si hmkal Happy Birthday.
Erike sa po perách rozliezol úsmev.
-Tebe je to úplne jedno! – vyhlásila s úžasom. Nero len znova prikývol. – Ty nie si normálny! – uškrnula sa. Vstala a zamierila kamsi do bytu.
-Vydržíš chvíľu sám? Idem sa prezliecť. - ozvala sa ponad plece. -Hm...nie? - zamrmlal.
Erika na neho vyplazila jazyk: -Tak len vydrž. -
Odišla a Nero zostal v obývačke sám. Obloha vonku ešte viac stmavla a šum zosilnel. Vonku sa spustil ohromný lejak.
Dážd bol v pohode. Nero zakaždým vdychoval mokrý vzduch, čistil si pľúca. Keď pršalo, bolo mu fajn. Oblaky mali depresiu, tak on zatiaľ mohol byť šťastný.
Lejak postupne poľavil a prešiel do ľahkého dáždika, ktorý občas pripomínal až mrholenie. Nero zbaštil ďalšie dva kúsky torty, no Erika sa stále neobjavila.
Nemal poňatia, ako dlho sa to dievča môže prezliekať. Samozrejme, zdalo sa mu to pridlho. Vstal a nepokojne sa začal prechádzať po obývačke. Chvíľu si čítal názvy kníh, potom si prezeral listy paliem alebo hľadel do dažďa. Nič. Natiahol sa na chrbát uprostred obývačky ako to robieval doma a civel do stropu.
Nepravidelné poryvy vetra za oknom sa striedali s buchotaním kvapiek a Nerovi sa svet pomaly zmenšoval. Sekundy splývali do minút, minúty do hodín a on už sa kolísal na vlnách nekonečna. Vnímal absurdne pomalé otáčanie domovskej planéty pod ním a svoje srdce v úspornom režime. Strop nad ním stratil aj zvyšky zdravej bielej farby a Nero sa ponoril do hlbokej tmy.
-Nero?
...
-Nero!!
Prebralo ho nesmelé zemetrasenie. Celkom príjemne voňalo a skláňalo sa nad ním. - Čo ti je? – pýtalo sa.
-Zomrel som. – zamrmlal s úsmevom.
-Ty trkvas... – zaškerilo sa zemetrasenie a vrazilo mu prsty pod rebrá. Surové štekletie Nera vytrhlo z driemot a prudko sa posadil. Zároveň otvoril oči a stihol sa zastaviť centimeter pred jej tvárou.
-Až teraz si zomrel! – zachichotala sa Erika a mučila ho dlhú minútu. Kocúr lietal z jednej strany na druhú a zúfalo hľadal kút, kde sa schovať pred dotieravými prstami.
–Niééé...
Nedala si povedať. Natiahol ruku a štipol ju do kolena. O sekundu nahmatal jej brucho a začal sa brániť. Bojovali, zapierali sa, vykrúcali si zápästia, hľadali citlivé miesta a šteklili sa otristošesť.
Vykrútila mu ruku za chrbát a prisadla ho. Bol nahraný. Ibaže... mykol sa, natiahol ruku, zaboril prsty do jej teplákov.
Skôr než Nero zistil čo sa stalo, vlepila mu facku. Ostal sedieť opretý o ruky, ona na jeho kolenách. Obaja zadychčaní, strapatí a červení v tvári.
-Sorry...Nechcel som. – pípol, a úporne ju o tom presviedčal pohľadom.
Jej náhle zmrznuté pery sa pohli. Najprv nenápadne, potom akoby lapala po vzduchu. –Hm... –
Nakoniec sa jej na ústa vrátil úsmev.
-Keby nás tak niekto videl! – rozosmiali sa.
-No to teda... – Nera sklátil záchvat smiechu. Erika vstala z jeho kolien. Mal šťastie, že nevidel jej tvár.
-Čo to bolo? – pýtala sa sama seba.
-Vlastne som sa ťa chcel spýtať... – Nero vstal a herecky sa oprášil. –Čo budeme robiť? –
Odpoveď bola rýchla: otrčila mu zopár filmov.
-Výber nechám na teba. – kolu a čipsy položila na stolík a znova zmizla. Nero si zatiaľ lámal hlavu nad filmami. Erika prikvitla späť s náručou plnou vankúšov.
Nero pri pohľade na jej rozžiarený ksichtík zabudol zavrieť ústa. Vankúše vyzerali mega-pohodlne. Erika s nimi vhupla na gauč a Nero na ňu mávol obalom od fantasy filmu Brána Času. Jej vykrivené kútiky mu znova dali jasnú odpoveď.
Do mechaniky zasunul komédiu Mirnix Dyrnix. Potom sa usadil k Erike na gauč a objal jeden z obrovských vankúšov.

ďalšia kapitola

Kapitola 5 – Viem že prídeš

Obloha mala krásny fialový odtieň. Piesok ešte stále hrial a kdesi nad morom sa chystalo unavené slnko zapadnúť. Nerov výhľad zatienila dievčenská postava.
Bola nádherná, ale nevedel prísť na to, čo má oblečené. Či vôbec má niečo oblečené... Stála len kúsok od neho. Natiahol sa k nej a spoznal tvár. -Erika...? - zamrmlal prekvapene. Vzápätí sa tresol o hranu stola a zobudil sa.
-Aou. - chytil si hrču na čele a zvalil sa na zem.
-Kurva! - povedal nahlas, keď sa mu do hlavy dostala bolesť. Musel zavolať Erike. Spýtať sa jej na hromadu vecí.
-Tááááákú hromadu. - pomyslel si, zasmial sa a nahmatal mobil. Zavolal.
-Do riti, nie! - zhíkol po sekunde a zrušil hovor. Bola to Niky. Erikine číslo nemal. Hodil mobil o zem.
Pozbieral ho, vrátil batériu na miesto a roztrasenými prstami pohladil prasklinu na plastovom kryte.
- Prepáč. Prepáč...Viem, ty za nič nemôžeš.-
Zvyšok večera pozostával už iba z večere a strašne dlhého nútenia sa do spánku. Včerajšok sa prehupol do zajtrajšku. Jeden ešte nepoznal a na ten druhý už zabudol.
Prišlo nechutné zahmlené ráno, čo sa sa vlieklo až do poludnia a potom už len lenivo stagnovalo. Nero vychádzal zo školy flegmaticky ako vždy. Banda dementov utekala na autobus, tak ho nechali na pokoji. Povedal si, že sa teda stane raperom.
Zamieril do parku.
-Povedz mi, čo tu hladám... – luskol prstami. To by šlo.
-Ja ti dám, hneď jak ťa zbadám.
Práve teba hladám, madam. – vystrúhal poklonu bielej breze bez listov a vykračoval si ďalej.
-Viem, že prídeš sama! Vidíš, nemožem klamať.
To mi povedala mama. – zarazil sa.
Prišiel do stredu parku. Okolité domy mizli v hmle.
–Viem že prídeš. - povedal si znova a sledoval siluetu medzi domami. Počkal dva takty a skúsil to znova.
–Viem že prídeš. – mávol rukou do rytmu a pomaly si prestával veriť. –Viem, že sa mi zídeš. Chcem ťa pri sebe, lebo moje sny sú o tebe, a keď nie tak máš po chlebe. Som ten čo na teba čaká! Viem že si tam, tak vďaka, že si taká...
- Poď sem a zobuď vo mne draka...
Z ničoho nič k nemu od chrbta pribehli rýchle kroky. Erika ho chytila za plece.
-Čau, srandista! Tu máš! - ozvala sa a vtisla mu do ruky malú obálku, a po malom zaváhaní ho pobozkala na líce.
-Všetko najlepšie! Huch, nestíham! – ozvala sa a zmizla. Odbehla skôr, ako jej stihol niečo povedať. Márne sa za ňou natiahol, bola preč. Mal chuť sa za ňou rozbehnúť, chytiť ju a ... veľa ďalších vecí.
Zavrel ústa a otvoril obálku. Bola tam psychoticky farebná kartička s ešte psychotickejšími tváričkami a veľkým číslom 16. Prianie k narodeninám. Nerovi vyplo. Sám si presne nepamätal, kedy má narodeniny. Neslávil.
-Všetučko najsamlepšejšie tomuto super chalankovi! Dúfam, že prídeš. Nerozmýšľaj. Je to oslava pre teba. - elegantný podpis a srdiečko.
Nero zazeral na jedno čudné slovo.
-Nerozmýšľaj. - povedal si. Vzápätí sa usmial, potom sa zamračil a potom oboje naraz, no to už s jeho náladou nemalo nič spoločné. Kdesi pod žalúdkom mu hrozivo zabublalo.
Keď konečne vstal zo záchoda, zavrel sa vo svojej izbe. Školské obedy boli nestráviteľné. Zobral do rúk kartičku a dlho ju obracal medzi prstami. Na zadnej strane bola adresa a pre istotu aj dátum.
Už raz také zbaštil, a nedopadlo to bohvie ako.
- Ale... - Nero pozrel do kalendára.
Nalistoval trinásty november.
Trinástka bola zakrúžkovaná, no žiadnu poznámku tam nenašiel. – Hneď dneska? -
Musel tomu jednoducho veriť. Je to obyčajné pozvanie na oslavu. Síce on je oslávenec, ale inak to bolo v poriadku. Dátum bol správny.
V Nerovi sa skrížilo niekoľko hrejivých faktov. Zaprvé, už bude mať šestnásť.
A potom, nie je jediný, kto o tom vie.
-Odkiaľ to vieš? - spýtal sa kartičky, akoby mu mohla odpovedať. Erika naňho myslela. Spravila mu oslavu. Na jeho narodeniny. Nero sa usmial.
Na druhý deň sa rozhodol zistiť, do ktorej triedy to Erika chodí. Kým sa vydal pobehovať po škole, skúsil vylučovaciu metódu. Automaticky vylúčil prvé štyri ročníky. K tomu pridal predpoklad, že bude od neho mladšia. Kocúr chvíľu zúrivo ťukotal do kalkulačky a potom z neho vypadlo že Erika musí byť piatačka.
Nero vrazil ruky do vreciek a zamieril ku dverám. Za absurdne krátku prestávku stihol zistiť, že triedy 5.A a 5.B sú veľmi záhadne umiestnené na takmer opačných koncoch školy. Ani v jednej však Eriku nenašiel. Sekundu po zvonení už len pokrčil ramenami a vrátil sa do triedy. Ani číslo ani trieda...bude ju musieť vstriehnuť pred školou... Alebo v parku... Alebo...
Prišiel domov. Tatko sa rozhodol oživiť ich malý byt a tak na stole pribudlo (zatiaľ úplne prázdne) akvárium. Jedným uchom ho počúval ako básni nad akvaristickou brožúrkou a rozplýva sa nad neónovými tetrami, a medzitým si listoval správy. Nikto nový...
-Mal by si si kúpiť prísavníkov, čistia si akvárium sami. -
-Vidíš... to je dobrý nápad! – nadchýnal sa tatko a Nero sa na ňom uškŕňal. Odfiltroval si zoznam správ na tie, v ktorých mená začínali na E. Nič nenašiel.
-Tieto rastlinky sú pekné, čo povieš? – tatko mu otŕčal stránku s besne červenými akváriovými rastlinami.
-Hlavne nezabudni na štrk. Do skla rastlinky nezasadíš. – okomentaval mu to popod nos. Vrátil sa do boxu so správami a postupne mazal tie, čo nemali viac ako jedno slovo. Kašlať na nich.
Karie4414.
Do očí mu udrel neznámy nick. Schmatol myš a otvoril správu. Miesto správy sa na neho usmiala prázdna schránka. Omylom to zmazal.
Zúrivo stlačil Back a čítal:
Mas pravdu. Neznesiem aby nad mnou vyhrala! :D Kiss, Erika.
-Hm...mm? - dvihol obočie.
-Tak toto už začína byť zábavné... –
Jeho kocúr si natiahol reflexné treníky, vyhodil do vzduchu loptičku, vytasil raketu a začal si schuti pinkať o stenu.
–Ďalší level. A čo sa stane tentokrát?
Nemal inú možnosť, len to zistiť.
V piatok popoludní na zástavke autobusu vládol chaos. Bolo trinásteho a (asi nie len kvôli tomu) autobusári štrajkovali. Blázni. Nero adresu z kartičky poznal. O trochu ďalej než byt Niky a stále dosť blízko. Nakoniec... veď mohol ísť aj pešo. Obloha potmehúdsky tmavla, až sa spustil fádny sivý dážď.
Na malom námestí chvíľu postával a skúšal sa hrať na poštového holuba, no potom sa mu zakrútila hlava. Nakoniec si zvolil čisto náhodný smer vykročil úzkou uličkou medzi staršie tehlové domy. Dážď sa premenil na lejak. Nero dobehol ku dverám s číslom 42 a zazvonil.
Po ulici sa prevaľovali vlny daždivých úderov a voda sa rinula popri chodníku. Nero zazvonil znova. Kvapky mu bubnovali po hlave a v ušiach mu exoticky šumelo. Už sa chystal zazvoniť tretí krát, keď k nemu pribehla postava v bielej bunde. Spod veľkej kapucne jej trčali jej zmáčané končeky vlasov.
-Jéé, už si tu? Myslela som, že prídeš neskôr...- ozvalo sa spod kapucne. Balancovala s papierovými vreckami z obchodu a končekmi prstov sa lovila z vrecka kľúče. Nešlo jej to. Nero zažmúril proti dažďu a čakal ako sa vec vyvinie.
-No, prosím ťa. - zvolala zrazu a natrčila k Nerovi bok. Nero sa zháčil. Ešte chvíľu na ňu spýtavo pozeral.
–Tak chyť to! – vrazila mu do ruky jedno z vreciek a vytiahla kľúče. Kým ich stihla strčiť do zámku, sabotovali celú udalosť a ocitli sa na zemi. Nero sa po ne bleskovo zohol, zatiaľ čo Erika zalamovala rukami (či skôr jednou, lebo v druhej mala stále nákup).
-Ten červený. – Nero sa narýchlo zorientoval, vrazil kľúč do zámky a vošli dnu.
-Šibnuté počasie! – hromžila Erika. Nero sa obzrel. Mykla hlavou a kapucňa jej spadla. Trochu namočené svetlé vlasy jej padli na chrbát. Striasla si ich z čela a uškrnula sa. Líca mala červené od vetra a mokrého vzduchu.
-No nepozeraj, choď! - Nero sa zvrtol a vyšiel na poschodie. Erika ho naviedla do dverí na konci chodby a Nero znova odomkol.
Pozrel sa na dvere. Tú farbu... ten druh dreva už videl. Miatlo ho to. Pamätal si to. Šibalo mu z toho. Obrátil sa na zadychčanú Eriku. - Kto si? -

ďalšia kapitola

Predpoveď počasia

cítim hviezdy prach
rozsypané tóny cinkajú pod nohami
výstraha na dverách
a stena vytapetovaná snami


kto nám ich dal
videl, a chcel aby sme tiež videli
kým svet spal
svetlo slepých lámp noc rozdelí

na polovice
orchester nekončiacich reťazí
polovice na polovice
miliarda zábleskov oblohu preťaží

tma nám vezme dych
čo rozdelila, znova pevne spojí
nepatríme medzi nich
my patríme k sebe – sme svoji

Feel Free

when you say it’s nobody around,
there always is – only to be found,
gives you the hand to carry on,
your everlasting companion,

remember how to dream out loud,
see again what the life is about,
and to see it‘s quite enough to open up wide,
because most of this world is still on your side,

feel free to step on,
feel free be yourself
since the beginning of your days
till now you have the one who prays

for you.

then if you can’t help yourself
let the others do so.

nezabudni,

posledný schod do neba je falošný
a nič nesmrdí tak ako spálené sny...

Tajomstvo

Skús počúvať svetlo hviezd
chytať správne vlny
stačí sa len nechať viesť
a želanie sa splní.
(...)

Iskry prvé v očiach máš
vzduch je taký mladý
ešte raz si vychutnáš
svoj úplne prvý nádych.

Vidíš oblak zívať – na vlastné oči
obzor s posledným kúskom tmy
ráno sa zem krásne pomaly točí
keď zobudíš sa skôr ako ostatní.

Odvážne sadneš si do trávy
a pozeráš sa opatrne
na začiatok veľkej oslavy
samé kvety, žiadne tŕne.

Nezáväzne nevinne a nenápadne
spýtaš sa stromov: kam rastiete?
chvíľa, ktorá ti slová kradne
pre ktorú si rada na svete...

Keď sa za úsmevy neplatí
veci majú také smiešne mená
keď sa povie „ja a ty“
a vôbec nič to neznamená.

Už ti slnko hladí tvár
stále cítiš pri sebe svoj sen
pozri, ako zobúdza sa jar
na pozdrav ti kýva nový deň.


Tanike, za nový pohľad na svet =D

Nemocionální předtuchy

životem tě provádí
nemocionální předtuchy

a bez těch co podvádí
zůstal měsíc bezduchý

neónem přesycená města plujou nocí
po horizontu běží emancipovaní cvoci

užívat si nových vecí a starých si ctít
pak žít jen vším svým a cizí tiše chtít

myslet si to co jestě nikdo dřív
skrze svůj vlastní hvězdný objektiv

hledat v nekonečné knize překlepy
dívat se, než tě slunce oslepí

než budou všichni stejně blažení
mlékem oplývající nebe na zemi

špatná karma z černých plic
a bezplatné přímeři pijavic.

Kapitola 4 – Kto je za ňou

Kým Nero prišiel domov, stihol sa z prekvapenia ako-tak spamätať, dať si pľúca aj srdce do bežného podpriemerného režimu a (veľmi stručne) sa pripraviť na návrat domov.
Vošiel do bytu a začul vysávač. S nepríjemným pocitom vrazil do svojej izby.
Nič. Bola pokojná a prádzna, vysávač hučal v obývačke. Ale aj tak sa mu zdalo, že krabica pod stolom leží inak, než ju tam položil. Vystrúhal poctivo mramorový výraz a vošiel do obývačky. Vysávač stíchol. Potom sa zas rozbehol, hlasno zahrkotal a zas stíchol, tentoraz oveľa zlovestnejšie. Uprostred miestnosti stál otec, na sebe staré tepláky, v ruke trubica a v nej vzpriečený akýsi ozdobný predmet.
-Upratuješ? - spýtal sa Nero sprosto. Otec prikývol.
-Aj v izbe si bol? - spýtal sa ešte sprostejšie. Miesto odpovede si otec vypýtal prachovku. Nero ju vytiahol spoza skrine a hodil otcovi. Potom sa bez slova vrátil do izby.
Ťažkopádne sa zvalil na stoličku. Prekvapilo ho, že drží. Otec z nej odmontoval kolieska. Nero nazrel pod stôl.
Všade bolo čisto ako na chirurgii, koberec ožil pôvodnými farbami a knihy v poličke pôsobili až nebezpečne zarovnane. Už sa nepamätal, kedy naposledy upratoval. Nero otvoril krabicu, vybral z nej fotku, hodil ju späť, zavrel krabicu a herecky sa oprel lakťami o stôl. Do izby vošiel otec.
Pristúpil aj s prachovkou k radiátoru. Ten ešte nečistil. Strčil ju do odparovača. Zabudol, že ten býva plný vody.
Prekvapene vytiahol premočenú prachovku a definitívne sa vzdal upratovania. Len sa oprel o Nerov stôl a zadíval sa von oknom. Nero z neho cítil, že sa s chyľuje k úderu.
-Videl si ju? - spýtal sa zrazu. Otec spustil sériu hlbokomyseľných pohľadov, aké zvyčajne strúhal iba zo spánku. Nera to trochu vydesilo, no rozhodol sa počkať na odpoveď.
Po absurdne dlhej chvíli vyniesol otec prvú vetu:
- No... –
Vzápätí sa prehrýzal obzvlášť pokročilým kombom nervóznych úškľabkov, zjavne rozhodnutý prekonať najvyššie skóre. Nero poškuľoval po knihe v poličke. Možno stihne jednu kapitolu, kým tatko prehovorí...
-Mne je jedno čo s ňou máš, to je tvoja vec. –
Súhlas. Nero mlčky siahol po knihe.
-Ale! Vždy je tam ale, pamätaj! – pozreli na seba, potom otec znova zízal von oknom a Nero otvoril knihu.
-Kým sa do niečoho ozaj pustíš... Zisti, čo je za ňou. A kto je za ňou. - dokončil vážne otec, vyžmýkal prachovku späť do odparovača a mlčky opustil izbu.
Za potravou.
Tak sa volala prvá kapitola knihy. Nero chvíľu bojoval so smiechom, čo mu trhal krk. Takže otcovi to je fuk, je to len na ňom. Aj tak, rada bola dobrá. Musel o nej zistiť viac.
Poslal jej pár správ, no neodpisovala. Nestretol ju na sídlisku, hoci sa okolo jej domu motal viac než bolo zdravé. Skúsil jej aj zavolať, nedvihla. Nadšenie z Nera opadlo tak rýchlo ako prišlo.
Dni chaoticky plynuli a v jeho hlave zavládlo dusivé prázdno. Doma upratoval, vonku blúdil, v škole spal. Všetko sa primitívne opakovalo a Nero už sa pomaly chystal zmieriť sa so svojím pôvodným – jednotvárnym životom.
Bezradne prechádzal po parku a schuti kopal do prázdnej plechovky, keď mu pod nohy vbehol krpatý biely psík a začal ho zbesilo oňuchávať.
Po chvíľke sa k nemu priznalo plavovlasé dievča. Nero sa uškrnul. Bola to ona, vtedy na lavičke.
Volala na psíka s krivým úsmevom a bolo úplne jasné že šteňa neposlúchne.
-Kiko, poď sem! K nohe! ... Ahoj. - prišla k Nerovi a vzala psíka do rúk.
-Pekný Kiko. - ozval sa Nero. On nikdy žiadne zviera nemal a bol presvedčený že keby aj, zle by to skončilo. Či pre neho alebo pre to zvieratko, nikto nezistí.
-Mám ho len týždeň. Je to úplný blázon! - zasmiala sa a jemne zatriasla psíkom, ktorý jej obrýzal gombík na bunde. –A čo ty, už je z teba raper? –
-Robím na tom. – uškrnul sa Nero.
Posadili sa na lavičku a rozprávali sa, zatiaľ čo Kiko značkoval celé okolie, pripútaný na vodítku. Zistil, že sa volá Erika, že chodí do rovnakej školy ako on (urazila sa, že si ju nikdy nevšimol) a že chodila na volejbal.
-Ako to ide s Niky? – spýtala sa zrazu. Zamrvil sa.
-Čo s ňou? Týždeň som ju nevidel. -
-Aha tak. Myslela som že hej. – jej hlas sa menil. Bol čoraz viac ako ľad. Zákerný tenký ľad, čo sa môže každú chvíľu preboriť.
-Písal som jej, ale zjavne nemá čas. - odvetil. otvorila ústa, zamračila sa na neho a ľad sa s praskotom rozlámal.
Nero jej uhol pohľadom.
-Tak prečo si za ňou nešiel? – vyčítala zmrznutým steblám pod lavičkou a vzala si psíka na ruky. Nerov kocúr dvihol chvost a opatrne sa obzrel. Zaňuchal mínu.
-Hm...-
-Debil, čím dlhšie čušíš, tým je to jasnejšie!!
Erika si vzdychla.
-Drž sa od nej, kým môžeš! Dá ti všetko a ešte viac nasľubuje...a potom ťa zničí! - Kiko zoskočil späť na zem.
-Ako vieš? - zarazil sa Nero. Erika sa nadýchla a odvetila: -Všetko mi to rozpráva. –
Nero ju vysriedal v zazeraní do zeme, no vo vnútri to s ním pohlo. Ten pohľad už videl. Bol mu neuveriteľne povedomý. A toto... mal si domyslieť, že bude len figúrkou v dákej dievčenskej hre? Spomenul si na správu od Niky.
-Ak sa chceš hrať...
Nero pozrel na Eriku s akýmsi nulovým sklamaním.
-Tak dobre, poďme sa hrať. - Akoby mu zrazu všetko mohlo byť jedno. -No, keď ona sa bude hrať so mnou, tak aj ja s ňou. Tak ju nechám lietať! – navrhol Nero, no Erike sa to nepozdávalo.
-To sa nedá! Ona hrá podľa svojich pravidiel. Také zaobchádzanie si nezaslúžiš! –
-Ty proste neznesieš, aby nad tebou vyhrala!! – vyhŕkol Nero, no vtom mu Erika vlepila facku.
-Ty si taký debil! -
-Hej! Ako ty vieš, čo si zaslúžim? Nevieš kto som, ani ako žijem! - pozeral jej kruto do očí, no ignoroval jej pohľad.
- Nevieš vôbec nič! Aký máš problém s ňou, ma nezaujíma, tak nás nechaj na pokoji! Nedochádza ti to?! Nechaj to tak, keď ma nepoznáš!! –
Niekde hlboko vnútri tušil, že Erika má pravdu, no nechcel jej veriť. Vstala a chytila ho za ruku, kým stihol uhnúť. -Nero... -
Prekvapene žmurkol, ešte stále herecky zamračený. Nikto mu tak nepovedal. Nikto to meno nepoznal. Nemal odkiaľ.
-Poznám ťa oveľa viac, ako si myslíš. - jej hlas pripomínal skoro šepot, ale bol jasný. Nero mal pocit že aj tento hlas kedysi dávno počul.
Vstala, aby dobre videl do jej uslzených očí. Bola jeden perfektný centimeter od jeho tváre, zachvela sa a potom odbehla.
-Aj ty sa maj. - pomyslel si Nero. Nechápal. Cestou domov mu hlavou behalo množstvo vecí:
Tatko s prachovkou, prenasledovaný vysávačom... Erika, čo lezie po strome... Kocúr s bublifukom a Nikine tepláky... náhodné obrazy mu vírili v mysli, kým mu to nevytriasla obrovská snehová guľa.
Nera od prekvapenia natiahlo do najbližšieho kríka. Schuti si odfukol: -Kurva! -, utrel si tvár a už mal v dlaniach vlastný studený projektil. Uprostred bojovej búrky sa mu hlava vyčistila. Zguľoval pár detí. V rámci tímovej súdržnosti zavraždili snehuliaka a celí premočení sa vliekli preč, navzájom si sľubujúc krutú odvetu.
Doma vybral fotku Niky z krabice a založil ju do knihy. Do učebnice psychológie, ktorú nikdy nemienil prečítať. Pustil si tichú hudbu a prázdna hlava sa mu postupne presúvala do vedľajšej dimenzie. Nakoniec sa zviezol na koberec a zadriemal.

ďalšia kapitola

Kapitola 3 – Na dobrú noc

Bleskovo prebehol cez koľaje, preskočil závoru. Tesne za chrbtom mu prehučal trúbiaci vlak. Spomalil, aby sa vydýchal a zamieril pozdĺž trate k panelákom.
Boli to nové domy, šialene farebné. Stavali ich tak pred dvoma rokmi. Nero si zaspomínal, ako tam kedysi s chalanmi hrávali futbal, zakaždým zablatení od hlavy po päty a s celou zbierkou odrenín. – To boli časy... -
Ale tráva bola preč a na jej mieste vyrástli domy. Tie potom oblepili polystyrénom a natreli halucinogénnymi farbami. Svetové.
Po priamo morbídnych okľukách cez sídlisko našiel vchod s číslom 19 a zarazil sa. Boli tam zvončeky, ale jej priezvisko nevedel.
-Kurva. - vzdychol si a bezradne sa oprel o stenu.
-Jasné, to by bolo príliš ľahké. - povedal si a premýšľal čo urobí. Nevedel ani na ktorom poschodí býva, ani ktoré je jej okno... nevedel o nej vlastne nič.
Zvrtol sa na odchod. Bol to blbý nápad, ale aspoň sa prebehol. Vtom ktosi zahvízdal. Nero urobil ešte jeden a pol kroku, potom sa komicky obrátil, pozrel a kútiky sa mu roztiahli do širokého úškrnu. Na prvom poschodí bolo otvorené okno. Navyše, z okna sa vykláňala Niky.
-Počkaj, hneď som dole! - zvolala a okno sa zavrelo. Za pár chvíľ sa jej silueta mihla v bráne za mozaikovým sklom.
Prišla ku bráne, otvorila a vykukla. Znova naňho zaiskrila svetielkami v očiach. Nero sa pokúsil jej to opätovať, no jeho „silno diabolský“ pohľad ju veľmi nenadchol.
- Ahoj. - ozval sa. Usmieval sa do tej milej tváre a nechal sa rozpúšťať jej horúcim pohľadom. Bolo to skoro také dobré ako dlane.
-Ahojky, som... prekvapená, že si prišiel. - odvetila a kým stihol pristúpiť bližšie, schmatla ho za ruku. Viedla ho dnu. Presne ako deti, ktoré sa idú hrať, vybehli ku schodom. Niky nevinne pozdravila starého pána a viedla Nera ďalej.
- Hmm... vedela som, že neodoláš! - zachechtala sa.
- Vážne? – pípol Nero.
- Nerob sa. Nie si blbý, viem to. - Prudko zastala. Nero zahľadený na steny, do nej vrazil a musel ju chytiť. Niky sa oprela do jeho náručia, a znova na neho urobila oči. Potom otvorila dvere do bytu.
- Doma nikoho nemáš? - pýtal sa.
- Hmm... Nie. Fotrovci šli niečo vybaviť do banky. –
vysvetlila Niky a vtiahla ho dnu. Nera však zamrazilo. Jeho otec pracoval banke. Bol riaditeľ.
- Do ktorej banky? - spýtal sa.
Niky naňho na okamih mrzuto pozrela, že prečo sa pýta. Potom mávla rukou: - Do CB-éčky. Nejaká vážna vec. Majú sa stretnúť s riaditeľom... –
Nero ostal ako obarený. Idú za riaditeľom, ktorý si práve zobral dva týždne voľna. Béng! Zásah, potopená.
- Kurva... - pomyslel si. Niky naňho znova spýtavo pozrela.
- Okey! - zahovoril to. Znova si prezrel Niky a upokojil sa. Mala už na pohľad pohodlné tepláky a mikinu, oboje akejsi samozrejmej ružovej farby. V prítmí bytu ružová splývala s jej pleťou. Asi len v obývačke boli žalúzie otvorené. Vzduch tam slabo voňal parfémom a bolo tam príjemne. Ani dusno, ani chladno. Kým sa Nero vyzul a zhodil zo seba bundu, Niky vošla do izby.
Jej izba, to bola rozprávka na dobrú noc so štyrmi stenami. Malá, zatienená, voňavá, takmer celá ružová, útulná. Na zemi bolo mäkké okrúhle kreslo a nejaké vankúše, v poličke s knihami kopec nárakmov. Niky spokojne rozpažila ruky a prstami rozhýbala zvončeky visiace zo stropu. Nero pomaly kráčal za ňou. Ten kocúr, čo v ňom doteraz syčal, sa ospalo natiahol a začal priasť. Práve z nej sálalo to príjemné teplo.
-Máš to tu pekné. – ozval sa, no celkom nevedel, kam schovať to ohúrenie.
-Ďakujem. Chceš niečo na pitie? – Preskok.
O čom? Nerovi ruka vyletela na zátylok.
– Hádam... vodu. –
Niky pokrútila hlavou a odplachtila z izby. Nero postával v strede a obzeral sa. Ocitol sa v hniezde malého mačiatka. Všetko bolo drobné, mäkké, jemne sa ligotalo a dýchalo sviežu vôňu, čo visela vo vzduchu. V ušiach ho šteklilo cinkanie miniatúrnych zvončekov, čo sa ešte stále nenápadne krútili na lampe. Ešte nenápadnejšie boli dva poháre, ktoré sa dotkli stola. Nero obrátil hlavu za zvukom.
- ‘Sapáči... – pípla Niky. Nero zdvihol pohár a odpil si.
- Jablkový džús. No... aspoň že to nie je grepfruit. – uškrnul sa. Položil pohár na stôl, strčil ruky do vreciek a pustil sa do nečinného postávania.
– Ja mám čerešnový. – oblizla sa Niky ponad okraj pohára. Poháre sa ocitli vedľa seba na stole a Nerov úškrn znehybnel.
Vzápätí ho uväznila v mäkkom teplom objatí. Záhyby mikiny ho hladkali po nose a postupne ním presakovala jej vôňa. Kocúr v jeho hlave slastne šibol chvostom a prevalil sa do ešte pohodlnejšej polohy.
-Nikto mi neverí. - šepkala mu do ucha.
-Nikto nechce byť so mnou. Myslia si, že je to ojeb. –
Nero sa v duchu rehotal. –To je normálne, nie? –
Pritisla sa k nemu ešte pevnejšie. Zacítil pod jej mikinou zvláštne prázdno. –Ale tak mž... Možno by sa našiel niekto nenormálny? - zakoktal sa. Trápne.
-Nenormálny? O ničom inom nesnívam. - odvetila potichu a jej pery sa dotkli jeho krku. Ich spoločnej rovnováhe zrazu prišlo nevoľno, tak ich zviezla rovno do okrúhleho kresla.
Niky nenásytne dychčala, túlila sa mu na krk a objímala ho rukami nohami. Závoj tmavých vlasov sa rozprestrel v kresle a jej prsty sa mu hrali s vlasmi.
Tie jeho za zatiaľ zapierali do kresla, aby ju nerozpučil. No keď sa ich pery zrazili dokopy a jablkový džús zmiešal s čerešňovým, bolo to jedno.
Nádychy, výdychy, mľaskanie, ruky, prsty, ramená, sem tam koleno... Raz hore, raz dolu... V Nerovej hlave bolo krásne prázdno. Len ružové tapety a vyvalený kocúr, čo z bublifuku vyfukoval bublinky úchylných tvarov. Vedel si celkom predstaviť, že v jej hlave to vyzerá podobne.
Nikine telo sa zvíjalo, napínalo a zas uvoľnovalo a ohýbalo aby pasovalo na to Nerove. Po chvíli ich napadlo, že by sa mohli aj vznášať – veď dokopy nevážili skoro nič (a nie preto že by boli štíhli). Nerove dlane postupne prekonali aj horizont Nikiných teplákov a znova nahmatal to zvláštne šteklivé prázdno pod ružovým textilom. Vtom samotné okrúhle kreslo usúdilo, že toho má dosť a bez ďalších ceremónií ich vyklopilo na koberec.
Na polceste záchrannou misiou si splietli prsty a okúsili, aká je podlaha izby perfektne vodorovná. Chichot znova stíchol a kým sa Niky vrhla na Nerove pery, jeho dlane vkĺzli na jej chrbát. A hore hore hore...
Celú cestu na nič nenatrafili. Šialene sa usmial, tak sa radšej venovala jeho krku. Pod jej teplákovou súpravou bolo prádzno. Nič viac, už len ona. Kocúr zas ožil, a keby nemal uši, smial by sa dookola okolo celej hlavy.
V momente sa veci zmenili. Neležala ona na ňom, ležal on na nej. Niky s rukami za hlavou a v očiach hotová rafinéria v plameňoch. Mikina sa jej vlnila ako štadión po rozhodujúcom góle. Nero vystrel ruky a predstavoval si seba ako plavca, čo sa hádže do tých vĺn.
Pri jedinom dlhom pohybe sa mykla a tepláky jej iniciatívne skĺzli do polovice stehien. Zrazu pozrela Nerovi rovno do očí a vábivo vydýchla. Nero pozrel nižšie a rozsvietilo sa mu.
Pohladil ju po brušku (ešte netušil, čo to spraví). Rozrehotala sa a hádzala sa ako epileptička, až kým nemala tepláky zrhnuté po členky. Nero sa ocitol v objatí jej dlhých stehien. Kocúr už vyfukoval obrovskú oplzlosť, keď odrazu zachytil známy zvuk a prehltol bublifuk.
Prudko sa posadili. Nikine vlasy ako mračno šibnutých nápadov, tepláky zhrnuté a Nero tiež strapatý až strach... Položil Niky prst na ústa, no nemohol zastaviť jej dychčanie. Vo dverách sa ozývalo štrkotanie kľúčov.
Niky v panike odstrčila Nera, úžasne bleskovo vstala a vrátila si tepláky do pôvodnej polohy. Nero sa zatiaľ prudko obzeral po izbe.
Musel sa schovať a dúfať že ho nenájdu. Nebolo sa veľmi kde skryť. Pozrel na splašenú Niky.
Kŕčovito zvierala vankúš a hľadela na neho ako na prízrak. Svetielka v jej očiach kričali od strachu:
- Čo sa stane? Čo sa stane?! - Takúto situáciu nečakala. Spoza dverí sa ozvalo jej meno.
Nero sa v poslednej sekunde nakopol. Sú na prvom! Náhlivo otvoril okno. Niky zúfalo hlesla: -Nie! Dolámeš sa! Nero pozrel dole.
-Ale vôbec nie! Pa. - odfrkol a skočil z okna. V tej chvíli sa otvorili dvere a do bytu vpadli jej podráždení rodičia.
Dŕŕb! Nero s praskotom dopadol do hustých kríkov pod oknom. –Uff! – skomentoval to, vykotúľal sa na chodník a bežal za roh. Už len počul ako Niky zatresla okno. Dúfal, že má pre rodičov dobrú výhovorku. Za rohom sa oprel o stenu a rozdýchaval to:
-Kurva, kurva... – postupne to prechádzalo.
Keď sa pohol späť k priecestiu, zistil, že má narazený členok. V nadávaní pokračoval až domov, kde si otec práve krátil čas upratovaním.

ďalšia kapitola

Stovky vypůjčených hodin

stovky vypůjčených hodin
příběhy které nekončí objetím
jestli se k tobě hodím
jenom dny bloudím podsvětím

jak dlouhá je do pekla cesta
co shora vypadala snadně
za všechno zapomenuté trestá
vzpomeneš si - na dně.

každým krokem známých víc
co potkal jsem nahoře - pár svých
zda zůstalo něco víc než nic…
víc než můj poslední hřích.

jen doufám, vstříc plamenům
že stezka nebeská jde k tobě
znovu zpátky k pramenům
a kolébka mně čeká v hrobě.

ten běh o život tvůj
nikdy neměl začít
tohle si zapamatuj!
jednou zemřít stačí.

Kapitola 2 - Ojeb

Nero trávil doma dlhé večery osamote, kým bol otec v práci. Sedel za kompom, permanentne zavesený na nete a hľadal čosi na zabitie času. Raz sa dostal na fórum, kde chatovali ľudia zo všetkých možných kútov sveta.
Hneď sa medzi nich prihlásil, vyplnil si profil primitívnymi údajmi a prilepil k tomu obrázok červíka s dierou v hlave. Všetci sa tam zoznamovali, ohadzovali sa vtipmi, hádali sa, ponúkali odmeny za oplzlosti, podsúvali reklamy alebo len tak debatovali o všetkom a o ničom. Nero sa veľmi pasívne zapojil do vášnivej debaty heavymetalových hláv, potom do ďalešej o bulteriéroch a nakoniec sa začal ostreľovať nadávkami s gangom zlých detí.

Na druhý deň vymenil červíka za svoju skutočnú fotku. To iba z recesie. Takmer vzápätí ho však niekto spoznal a napísal mu krátku správu, rovnakú ako stovky ďalších.
-Ahoj, ako sa mame? –
Nero si práve priniesol pohár džúsu. Voľnou rukou schmatol myš a sadol si. Dve z piatich koliesok povolili a Nero sa strepal zo stoličky aj s pohárom.
Zanadával, vstal, upratal to.
Ďalších 40 minút strávil upgradovaním stoličky na trojkolesový model. Medzitým žasol nad tým, že dve kolieska sa rozhodli odpadnúť presne v tom istom momente. Nakoniec triumfálne odložil šrobovák a pozrel sa na novú správu.
Napísala ju (aspoň podľa profilu) Nikkkky, pätnásťročné dievča. Akokoľvek zaostroval na jej nick, počet písmen K sa nezmenil.
- Niky... - spomenul si na lavičku v parku a ironicky odpovedal: -Aaale mam taky suchy tyzden. –
Niky pohotovo poslala ďalšiu odpoveď.
- Nemyslim si. Wody si mal celkom dost. Xixi - bola to ona. zamieňala písmenká ako všetci. Nero sa nad tým musel usmiať. Postupne sa medzi nimi rozbehla prudko vtipná konverzácia bez ladu a skladu, bez témy. Malá odmlka prišla po vete: - Nemosem s teba. –
Kým Nero premýšľal, čo také odpíše, všimol si že mu prišla ešte jedna správa. Bola označená ako tajná a nedočkavo blikala v rohu obrazovky. Nero ju otvoril a bol rád, že je doma sám. Tá správa:
- Tvoj tyzden moze byt owella stavnatejsiii ;) A za tým číslo na mobil.
Pod tým sa rozbalila veľká fotka. Na nej odsunuté dvere sprchového kúta a v nich ona, úplne bez.
Bez šiat, bez uteráka, bez zábran.
Stála pohodlne opretá o modré kachličky. Aj na fotke bolo vidieť, ako sa po nej kotúľajú lesklé kvapky vody a vzduch je plný pary. Mokré vlasy jej padali do pol chrbta a krivky mala absolútne bezchybné. Na tvári nezbedný úsmev a v očiach tie rozhorené svetielka.
Nero ju chvíľu baštil očami a potom donútil k činnosti mozog. Pozrel na číslo na konci správy. Vzápätí pozrel na zoznam na monitore. Niky sa už odhlásila. Schmatol mobil a poslal esemesku:
- Az taketo halusky na mna davas? Co je to za hra?
Fotku uložil pod názvom 48113245129.jpg.
Odhlásil sa, pozatváral všetky programy a vypol počítač. Ľahol si na posteľ a chvíľu o tom premýšľal. Šlo to ťažko. Tá fotka mu do myšlienok nalepila velikánsku (a veľmi príťažlivú) tapetu.
Znova vstal, zapol počítač, otvoril fotku, krátko na ňu pozrel a dal ju vytlačiť. Tlačiareň nebola zapnutá. Nero ju zúrivým pohybom zapol a čakal, kým dotancujú všetky kontrolky na jej plastovej kapote. Z počítača sa ozvalo výstražné cinknutie: Chýba papier. Nero s pokriveným úsmevom siahol do balíka s papierom. Bol prázdny.
Silno sa nadýchol a pozrel na fotku, ako sa hravo vlní na monitore. Vyzerala ako živá. Postupne sa upokojil a vyhrabal zo skrine nový balík papiera. Vytiahol pár hárkov a nakŕmil nimi tlačiareň, akoby to bolo malé decko. Spokojne zahrkotala, pohla sa. Práve keď hárok preliezal na druhú stranu, ozvalo sa štrkotanie kľúčov.
-Kurva! - pomyslel si Nero a bleskovo zrušil fotku na obrazovke. Tú vytlačenú schmatol a strčil pod klávesnicu. Dvere sa otvorili a dnu sa vovalilo niekoľko nákupných tašiek. Hneď za nimi sa vovalil otec a sťažka si vzdychol. Dlhé hodiny v práci vedeli človeka deformovať, no nikto nebol tak zdeformovaný ako jeho tatko. Bol to robot na jednosmerný prúd. Nezastavil sa, odkedy žili sami dvaja. Dnes však prišiel o čosi skôr.
-Si tu skoro. - povedal Nero a snažil sa, aby to neznelo vyčítavo. Otec ho zrejme nepočul, len rezignovane zložil tašky na zem a hodil na Nera trápny úsmev. Nero ho pol minúty skúšal opätovať. Chvíľu na seba drbnuto zízali a potom otec vyhlásil: - A koniec!
Nera sa zmocnil zlý pocit, no otec pokračoval: - Beriem si voľno, odteraz na dva týždne! - zvolal trochu príliš nahlas. Muselo to byť počuť v celom paneláku. Nero zobral tašky na stôl do kuchyne a automaticky vyložil nákup. Potom zamieril do izby.
Na chodbe videl otca ako stojí s bundou v ruke a rozmýšľa, na ktorý vešiak ju má zavesiť. Nikdy predtým na to nemal čas. Jednoduhco ju hodil, kam sa zmestila.
-Fail. – pomyslel si Nero a zavrel za sebou dvere. Znova si ľahol na posteľ. Fakt, že bude mať otca doma, ho zarazil. Na toto nemal riešenie, vlastne ho ani nikdy nemusel mať. Tatko celý deň doma - sloboda bola preč.
-Kurva... - odfukol si a pozrel na nástenku ako vždy, keď nevedel, čo robiť. Viseli tam hádam všetko.
Kresby, papiere zo školy, dôležité poznámky, grafity, stopy po rozpisovaní pera a pokusy o básne. Všetky jeho nesplnené sny. Bolo ich príliš veľa.
Vstal a vybral fotku spod klávesnice. Nemohol od nej odtrhnúť oči, len v duchu chválil farebnú laserovku a rozplýval sa nad kvalitou každého z milióna bodov na fotke pred ním.
Po niekoľkých minútach prestal škúliť na mokré krivky a zadíval sa fotke hlboko do tmavých očí. Svetielka v nich boli nezabudnuteľné. Blikotal v nich mix neskutočne príťažlivých emócií: radosť, výzva, túžba. Bol to kukuč, ktorý Nero musel milovať. Pomilovať.
Zarehotal sa. Miloval ju celú. Všimol si, že nad fotkou je vytlačená aj správa.
-...owella stavnatejsiii...- prečítal si.
Rozhodol sa fotku schovať. Pod stolom mal veľké krabice s blbosťami. Tam bude v bezpečí. Nero vliezol pod stôl a uložil ju poriadne hlboko. Cítil sa ako škrečok, čo si ukladá zásoby na zimu a chvíľu sa pod stolom pošahanecky chechtal.
V tom momente mu zazvonil mobil. Nero sa od šoku vystrel a tresol si hlavu do stola. -Kur..! - zhltol nadávku a načiahol sa az mobilom. Prišla mu odpoveď!
-Ak sa chces hrat, cakam ta. Osmockeho 19, od pol piatej budem sama ;) –
Nero zrušil správu a pozrel na hodiny. Bolo o desať štyri. Osmockého ulicu poznal. Ku priecestiu a dva bloky pozdĺž trate... Mohol by ísť dokonca pešo, za 20 minút je tam... Mohol by jej aj niečo priniesť... Cvak. Stop!
Posadil sa na posteľ a zamyslel sa.
–Hej, asi je to len ojeb! Je dosť možné, že sa ešte geniálne strápnim. - mobilom si klepal po kolene.
-Nasrať... nemám čo stratiť. –
Nero sa rozhodol, že pôjde. Bola krásna a nič ho už nemohlo rozhodiť. Obliekol sa, schmatol mobil a kľúče. Vo dverách ho zastavil otec: - Čo je? –
- Idem von. Žeby? –
- V tomto počasí? –
- V tomto počasí. -
- Vravel si, že von sa ti chodiť nechce. – zamrmlal tatko. Nero sa naňho len usmial: -Zmena je život. -

ďalšia kapitola

Kapitola 1 – Keď budeš raper

Predtým než sa pustíš to tohto chaotického braku, mám pre teba malý trik. Nero, o ktorom je tento príbeh, vôbec nie som ja - tento týpek totiž vynechal veľký kus svojho života. Prečo... to zistíš na konci.

Nero mal zvláštny život. Včerajšok si nepamätal, zajtrajšok nepoznal, na všetko mal kopu času a v diaľke pred sebou žiadny úchvatný cieľ.
Jeho rodičia boli rozvedení. Matku už dlho poznal len z počutia a otec bol neskutočne zamestnaný. Poctivý muž, ktorý mal svoje poctivé pravidlá. Ona mala iné a preto sa nemohli dlhodobo znášať. Ale to je nepodstatné. Nero nepoznal viac zo svojej rodiny a ani ho to netrápilo. Mal svoj vlastný svet a tam sa mu páčilo najviac.
Poznal zopár ľudí, nietkorých nazýval kamarátmi. Klamali mu, podvádzali ho, okrádali a ohovárali za chrbtom, smiali sa mu a robili mu naschvály. Nebol obľúbený. Vlastne sa ani nevolal Nero. Mal meno tak trápne, že je škoda ho spomínať.
V škole prežíval kombináciou lenivosti, prenikavej inteligencie a zdravého cynizmu. Ale tieto veci sa v triede necenili. Pre nikoho neboli dôležité, tak ako ani sám Nero nebol dôležitý. Pre nikoho.
Mal rád pavúky a piatok trinásteho, počúval nechutné techno a nosil oblečenie, v ktorom sa cítil dobre. Kdesi v hlave mal malého kocúra, ktorý prežíval to čo on, spolu s jedným nepatrným, odumretým želaním. A tiež mal rád zimu, ako ročné obdobie.
Začalo sa sychravé popoludnie začiatkom novembra, sneženie vystriedal dážď a všade zostávala špinavá brečka.
Nero cestou zo školy obchádzal bandu dementov. Nielen že boli jeho spolužiaci – navyše boli neuveriteľne tupí. Netrvalo dlho, kým sa dostali k jednému zo svojich najprimitívnejších spôsobov zábavy. Nero sa snažil len nenápadne zmiznúť. Kocúr sedel v kúte a mračil sa do novín. Hľadal želanie.
Do pleca mu vletela špinavá guľa. Ustúpil o krok vedľa a šliapol do veľkej mláky. Dementi ho guľovali ďalej. Hádzali projektily nechutnej mokrej farby, skôr blato než sneh. Vrchol neandrtalizmu. Kocúr zavrel noviny. Želanie bolo jednoduché. Pár vecí treba zmeniť.
Hoci mu inštinkt poradil pravý opak, rozbehol sa smerom k nim.
Udrel toho, čo stál najbližšie. Ten zafučal, zapotácal sa a vyniesol obdivuhodnú myšlienku: -Ty jebo! – Vzápätí sa všetci štyria zapreli do Nera a vyváľali ho v špinavaj mláke. S kreténskym smiechom odišli.
-Kurva. - pomyslel si Nero, vstal a skúsil zo seba zhodiť vrstvu blata. Bol mokrý od hlavy po päty. O pár minút kráčal, alebo sa skôr tackal, hore parkom za školou. V hlave sa mu stále dookola ozýval kúsok pesničky, ktorý práve zložil.
- Na všetko jebem! Ti jebem, kretén jeden, že fajn je deň, len toľko ti chcem... Ti jebem... - postupne silnela, až si ju začal rapovať nahlas. A muselo to byť dosť počuť, lebo po chvíľke ho prerušilo hlasné zvolanie.
-Hej! –
Nero sa obrátil. Pozrel doľava, doprava, na druhý koniec ulice, no nevšimol si nikoho, kto by naňho mohol volať.
– Nič? Fajn. – povedal si potichu a zmyslel si, že zloží ďalšiu slohu. Nedostal sa ani po druhú nadávku a už ho zas ktosi volal.
-Hej! -
Až teraz Nero vykukol zo svojho tunelového videnia a všimol si lavičku. Presnejšie, všimol si dve dievčatá usadené na nej a ešte jedno, ktoré mu mávalo rukou takmer pred nosom. Celkom dostatočne ho to vykoľajilo.
Skúsil napraviť svoj skysnutý výraz. Potom to skúsil ešte raz a na záver si letmo obzrel dievča, čo naňho kývalo.
Bola pekná. Mala bielu bundu, veselé svetlé oči a ešte svetlejšie vlasy zopnuté do chvosta.
Povedal si: -Hm, - a pohol sa k nim.
- Čo ťa vyváľali? - spýtala sa, keď prišiel bližšie.
Nero len tupo prikývol a mávol k tomu rukou.
- Ty si raper? - pýtala sa znova.
- Nie. - odvetil Nero.
Babenka vedľa nej nadvihla obočie. Zaklincovala sa do Nera veľkými tmavými očami, v ktorých žiarili malé svetielka. Asi sa tak tvárila zámerne, lebo tretia z nich do nej štuchla a vyčítavo zapišťala.
-Niky, prestaň! - Nikine oči zhasli a akosi smutne pozrela na kamarátku. Až trochu príliš dlhé ticho odsekla znova plavovláska.
- Okej. Tak keď budeš raper, tak prídi za nami. – vyhlásila a vzápätí dala dokonale najavo, že rozhovor skončil.
Nero sa takmer zasmial.
-Tak ahoj. – kývol im Nero a vybral sa na zastávku. Už nerapoval, ale aspoň sa pohupoval do rytmu. Keď sa dostal dostatočne ďaleko, obzrel sa a videl, že Niky ešte stále pozerá za ním. Svetielka v jej očiach znova svietili.

-Kapitola 2

When No one in Your soul is a friend that Ever knows Where The time goes Or Flies the life On one side Of the river Never stops At the end Step to The road to Hell and see What you Have Got Back Standing Out of The circle Like There is nothing To wait For those who Never return But What if they remain Maybe some of many I always will Be against.

Cyklika

znova môžeš vidieť čo je skryté,
................................ uvidíte.

maľovať svet tak ako sa ti páči
a pritom niekedy stačí
vynechať zopár zbytočných častí
väčšina ti to riešenie zbaští

a pre tých, čo nie, je tu koniec odkazu
3 bodky ktoré oči rozviažu ...
znova môžeš vidieť čo je skryté,

ona

slnko vyšlo usmialo sa na teba - ako krásne spíš.
tiež by som sa usmial, vstať tak vedľa teba - to si píš.

Kameň úrazu

(aj) za túto ďakujem Lesi.

nie je to zlý pocit, byť zlý.
ale je pocit lepší: byť lepší.
a potom už len masívne nezmysly
akože ozvena prichádza neskoro.

oneskorené návraty
o stotiny života a viac
plán na stole na mraky rozobratý
len to skús spustiť... bác!


dostaneš po prstoch
spakruky nápadom vlastným
to sme zas dopadli, och
koberec s vytrhanými vlasmi

ako to... veď to malo vyjsť
dostal si debakel riadny
čo vravíš, risk je zisk?
tak tentokrát asi žiadny

už sa otras, popol pozametaj
prihraj úsmev nerozbitný
chyba nie je koniec sveta.
tak nabudúce tomu vytni!

...prichádza neskoro.

Ráno.

dnes mi zavolalo ďalšie stredoškolské ráno
čumím jak žaba z prachu, zaháňam spánok
načiahnem sa po telefón : áno?
prosím ťa kto napísal Statky Zmätky?...a ja v hlave len vánok.
sorry to fakt netuším. skús pozrieť do Zlatých stránok.
pfft.


mornimu